OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XXXV.



Hate - Kapitola XXXV.Vždy som bola nenávidená, no teraz... Konečne som milovaná.

 

Kapitola tridsiata piata

 

V taxíku sa rozhostilo ticho. Nevnímala som nič len Robertove ťažké nádychy, ktoré boli spojené so strachom. Akoby aj neboli, keď sa ma posledných tridsať minút snažil presvedčiť, že návšteva jeho matky nebude dobrý nápad?

Spokojne som sa nadýchla, opretá o bruneta, kresliac mu prstom po chrbte dlane. Snažila som sa ho presvedčiť, že to dopadne dobre, no sama som si tým nebola na sto percent istá.

Potrebovala som sa s ňou ale porozprávať. Chcela som sa jej ospravedlniť za všetko, čo som povedala a hoci ma Robert presviedčal, že to nie je nutné, musela som. Tak ľahko som ju odsúdila, no dúfala som, že mi bude schopná odpustiť. Mala predsa pravdu, jej syn si kvôli mne vytrpel veľa. A ja som to nevidela.

„Odkiaľ si mala toľko peňazí?“ spýtal sa ma odrazu brunet, až som musela dvihnúť hlavu, len aby mi došlo, o čom sme sa chystali baviť tento krát.

„Nie všetky boli moje,“ priznala som a znova sa o neho oprela. „Mala som len dve tisícky a nejaké drobné, tak som požiadala Olivera,“ povzdychla som si pri spomienke na bračeka. „Na druhý deň som mala zvyšok. Otec nikdy nespochybňoval jeho konanie a keďže bol najtichší, došlo mi, že nikomu nepovie, koľko peňazí som potrebovala. Ale potom... keď veci šli do sračiek,“ stisla som pery, snažiac sa dostať z mysle obrazy mužov, ktorí by ma bez môjho brata len tak nepustili, „Oliver ma podržal. Okrem úteku a základných ťahov som toho veľa nevedela. Keď šlo do tuhého, bol tam. A ja som mala čo vysvetľovať. Sľúbil, že bude mlčať, hovoriac, že všetci si nesieme tajomstvá, o ktorých nechceme, aby ostatní vedeli.“

„Mal pravdu,“ zhodnotil Robert po chvíli a ja som bojovala s nutkaním mlčať, hoci som mala pokračovať.

„Vieš, po tom, čo sa stalo... Chcela som nájsť tvojho brata,“ pozrela som na neho a všimla si, ako pri zmienke o Tylerovi prestal dýchať, „chcela som zistiť, na čo tie peniaze použil a či mu to stálo za problémy, ktoré ti spôsobil,“ pripustila som, hoci teraz, nevidela som v tom žiadnu pointu. Bol to jeho brat a on sa mal snažiť, aby s ním udržal kontakt. Nemala som sa do toho starať.

„Našla si ho?“ nasucho preglgol.

„Nie,“ pokrútila som záporne hlavou. „Mám ale bračeka, ktorý sa vyzná do počítačov, a po dlhom prehováraní sa nechal presvedčiť, aby mi urobil malú službičku.“ Neisto som sa usmiala. „Všetky kontakty ale skončili v New Jersey, takže som to nakoniec vzdala...“

Čakala som jeho hnev, čakala som výčitky, ale on si ma len k sebe pevnejšie pritiahol a oprel si hlavu o moju. Venoval mi jemný bozk do vlasov.

„Ďakujem,“ šepol takmer nečujne. „Po všetkom tom čase... myslím, že som sa zmieril so skutočnosťou, že som o svojho brata prišiel,“ pripustil. „Tylerovi sa nepáčil môj výber vysokej školy a keď sa dozvedel, že tam má namierené aj Ben... odišiel.“

„Prečo?“ Nerozumela som, ale jeho oči prezradili všetko. Smútok, ktorý sa mu do nich vkradol mi napovedal, o kom to bude.

„Vždy som bol samotár. Nemal som rád tie nudné prechádzky po vonku, radšej som bol doma s mamou. Tyler bol mojím presným opakom. Kam šiel otec, tam chcel ísť aj on. A preto, keď sa stal jeden incident, bol s otcom...“ Prestal rozprávať, nakoľko taxikár začal spomaľovať. Až vtedy som si uvedomila, kde sme sa ocitli.

Robert zaplatil a bez slova sa postavil vedľa mňa, vnímajúc moju neistotu a strach. Moju hanbu.

„Čo sa stalo potom?“ Zhlboka som sa nadýchla a chytila ho za ruku. Potrebovala som cítiť oporu. Nechcela som už byť sama. Nie, keď som vedela, že ma neopustí.

„Stali sa svedkami zločinu.“ Pevne ma chytil. „V uliciach došlo k prestrelke a oni dvaja sa ocitli v zlom čase na zlom mieste. Bola to mafia,“ objasnil. „Mali viac ako dobre plateného právnika a keď sa im podarilo podplatiť aj jedného nemenovaného sudcu,“ zaťal sánku a na krku mu navrela žila, ako sa premáhal, aby pokračoval, „výsledok bol dopredu istý. Tyler bol jediný, kto mohol rozhodnúť o otcovej nevine. Upadol však do šoku a pol roka odmietal čo i len prehovoriť. Zvykol plakať, ale okrem toho, čo povedal, keď mal zlé sny, mlčal. Mohol dokázať otcovu nevinu, ale bolo neskoro. Vincent sa rozhodol pokračovať bez Tylera a keďže mali obetného baránka, naviac jeho nepriateľa, bol viac než nadšený strčiť ho do väzenia.“ Uvoľnil sa a keď sa mu začali ligotať oči, rýchlo si ich pretrel.

„To je tá spravodlivosť, o ktorej si vtedy hovoril,“ vydýchla som užasnuto. „Šiel si študovať právo, len aby si mohol niečo urobiť s prípadom tvojho otca.“

„Môj otec nebol žiaden vrah, Hate,“ prehovoril, keď mi konečne pozrel do očí. „Po jeho odsúdení a smrti, keď ho hneď v prvý deň zabili spoluväzni, sa mama rozhodla presťahovať. Na strednú sme sa ale vrátili, bývajúc so starými rodičmi. Vtedy som prvýkrát videl fotku tvojej mamy a môjho otca z nejakého výletu. Nevenoval som tomu pozornosť, až kým som nenašiel babkine útržky z novín, ktoré hovorili o otcovi a o tom, čo ‚urobil‘. Vzal som si do hlavy, že to vyriešim a doprajem rodine pokoj. Pozri sa na mňa teraz,“ pustil ma a o krok odstúpil, „pozri, koľko rokov prešlo a ja som stále na nič neprišiel. Nedokážem pomôcť nikomu, na kom mi záleží.“

Sledovala som ho s vytrieštenými očami, uvažujúc, čím všetkým si v živote musel prejsť. V porovnaní s ním... čo boli tie údery, ktoré som utrpela? Čo bolo fyzické týranie oproti tomu psychickému?

„Spolu na niečo prídeme. Vincent nebude na výslní donekonečna,“ usmiala som sa, lenže na Roberta to malo opačný účinok. Tvár mu ešte viac potemnela.

„Prosím ťa, len neurob nejakú hlúposť,“ podišiel ku mne.

„Ešte si si nezvykol?“ zatiahla som. „Kedy som urobila niečo iné než hlúposti? Poďme radšej hore, nech uvidím, koľko ich ešte urobím.“ Štuchla som do neho a skôr, než by mohol protestovať, som vykročila k vchodu. 

 

***

 

„Do môjho bytu nevkročí!“ ozýval sa krik Robertovej mamy, len čo ma zbadala stáť za ním. Síce som nečakala práve otvorenú náruč, jej zlosť ma trochu zaskočila. Povedala som vari niečo, čo som si nezapamätala?

„Ale no tak, mami,“ pretrel si Robert tvár a znova búchal na dvere, „chceme sa len porozprávať a neodídeme, dokiaľ nám neotvoríš!“

Bola som rada za jeho nástojčivosť, avšak bol rad na mne, aby som niečo povedala. Opatrne som ho odsunula odo dverí a podišla k nim. Jemne som zaklopala s nádejou , že na mňa hľadí aspoň cez otvor v dverách.

„Chcem sa ospravedlniť.“ Prehltla som druhú polovicu vety, čakajúc na nejakú reakciu.

Nič.

„Viem, čo vám moja rodina spôsobila, Robert mi povedal všetko,“ skúsila som znova. „Je mi to ľúto, nezaslúžili ste si to. Nikto z vás.“ Pohľad mi skĺzol dole a ďalšie slová sa mi len ťažko hľadali. „Viem, že vám ide len o dobro vašej rodiny a keby som bola na vašom mieste, urobila by som to isté,“ priznala som.

„Nečakám vaše odpustenie,“ pokračovala som, prekvapená novo nájdenou odvahou pozrieť sa na dvere, dúfajúc, že ona hľadí na mňa. „Nemám naň nárok, zatiaľ. Môžem vás len uistiť, že Vincent dostane to, čo mu patrí.“

Odstúpila som odo dverí a pozrela na Roberta, ktorý sa len pochvalne usmieval. Dvere sa však neotvorili.

„Skúsila si to,“ povedal, ale mne to na dobrom pocite nepridalo. „Moja mama je... ťažký oriešok aj pre mňa.“

„Nechápem to,“ priznala som a otočila sa k brunetovi, „ako ma dokážeš milovať, zatiaľ čo ona ma nenávidí?“

Vzal mi tvár do rúk a naše pohľady sa stretli.

„Pretože ty nie si tvoja rodina. Ty nie si Vincent,“ usmial sa, hladiac ma po líci, „si nebojácna, odvážna žena, ktorá sa obetovala pre bratov a nechala ostatných, aby si užívali, zatiaľ čo ty si trpela. Pomohla si mi, keď som to potreboval, a aj keď si mi to kedykoľvek mohla vyhodiť do tváre, mlčala si.“ Zotrel slzy, ktoré sa mi začali kotúľať po lícach. „Nie je na teba jediná vec, ktorú by som nemiloval.“ Pobozkal ma na čelo a znova na mňa pozrel.

Srdce mi šlo vyletieť z hrude. Počúvať jeho slová, pričom by som to mala byť ja, ktorá by mu mala povedať to isté... Nikdy som sa necítila šťastnejšie. Ruky sa mi triasli a ak by ma nedržal, pravdepodobne by som sa zrútila. Mohol vôbec človek plakať tak často, ako som to dokázala posledný víkend ja? Mohol mať niekto dokonalejšieho muža, než bol Robert?

Chcela som sa k nemu nakloniť a oplatiť mu bozk, avšak vtom sa otvorili dvere, v ktorých sa ocitla Elizabeth. Uprene na nás hľadela, a tak som si len utrela slzy a pozrela jej do očí. Pery jej síce zdobil jemný úsmev, v očiach som videla len chlad. Neverila mi, nemala na to dôvod.

„Poďte ďalej,“ pokynula nám.

Byt mala zariadený celkom skromne, hoci luxusne. Žiadne osobné fotky som nikde nevidela, čo ma trochu zarazilo, no nič som nepovedala a len prešla do obývačky, ktorá bola po hale prvou izbou, do ktorej sme vošli.

Posadila som sa na kožený gauč a Robert sa usadil hneď vedľa mňa, svaly napnuté akoby bo v pozore. Sám netušil, čo si ma o tom všetkom myslieť, čo ma donútilo utrieť si jemný pot z čela. Hnedý pohľad sa do mňa zabodol vo chvíli, ako si Elizabeth sadla do kresla oproti nám. Pohľadom zaletela k našim rukám a následne, čo ma prekvapilo asi najviac, sa naširoko usmiala.

„Konečne si jej všetko povedal,“ vydýchla si. Spokojne sa oprela, obzerajúc si naše zmätené výrazy. „No čo?“ rozhodila rukami. „Odpusť mi ten môj výstup, dieťa, ale nevedela som ako ho donútiť, aby sa ti so všetkým zdôveril.“ Ukázala na Roberta. „Môj syn zdedil až príliš veľa mojich génov a vysvetliť mu, čo je pre neho najlepšie je niekedy dosť náročné.“

„Počkať!“ zarazil ju okamžite brunet, ktorý nedokázal spracovať jej slová. „Takže to všetko... ten výstup, keď za mnou prišla... To všetko bolo hrané?“

„Polovica, možno?“ zamyslela sa na chvíľu a znova sa pohľadom vrátila ku mne. „Vieš, Hate, počula som o tebe toho dosť, aby som si vytvorila obraz. Bola som na teba nahnevaná a chcela ťa nenávidieť, ale... čo by som to bola za matku, ak by som nepodporila vlastné dieťa?“ Keď sa usmiala tentoraz, bolo to úprimné. Okolo očí jej vyskákalo zopár vrások, no nič sa tomu úprimnému hnedému pohľadu nemohlo vyrovnať. Chápala som, po kom zdedil Robert svoje črty. Okrem očí som ho jasne videla v žene naproti.

„Robert mal viacero priateliek, ale ja, srdiečko, som jeho mama.“ Hrdo vystrčila bradu. „Asi pri tretej som si všimla, ako sa všetko v niečom podobali. Každá z nich bola blondína, celkom vyšportovaná... Obklopoval sa tebou všade, kde prišiel. Možno o tom ani nevedel, ale môjmu oku nič z toho neušlo,“ žmurkla na mňa.

„Páni,“ bolo jediné slovo, na ktoré som sa zmohla.

„Dlho som uvažovala o dni, kedy sa my dve stretneme, možno som sa nechala trochu uniesť.“ Pokrčila plecami akoby na ospravedlnenie. Došlo mi, že čakať niečo viac by bolo zbytočné. „Je toho veľa, čo musíme prebrať,“ dodala potichu, zatiaľ čo my sme ju sledovali s otvorenými ústami. Čakali sme všetko, ale niečo také v možnostiach nebolo.

„Dáte si čaj?“ vyskočila odrazu na nohy a už sa ponáhľala do kuchyne.

S úsmevom na perách som si vydýchla a oprela sa o Roberta. Konečne som pocítila voľnosť akoby som sa zbavila nežiaduceho závažia na srdci.

„Vidíš?“ objal ma rukou. „Aj ona ťa miluje, rovnako ako ja.“

Vyzeralo to, že som nestratila úplne všetky sympatie, aj keď sme pred sebou mali ešte dlhú cestu.

 

***

 

Bola som vďačná za svoju prácu, nakoľko to jediné ma zachránilo od ďalšej hodiny strávenej s Eizabeth, ktorá mala viac otázok než ja odpovedí. Robert nás ospravedlnil so slovami, že ma musí zaviesť domov, hoci nás sem priviezol taxík.

„Si si istá, že nechceš ísť ku mne?“ pýtal sa po stý raz a ja som len znova pokrútila hlavou.

„Nemôžem, ráno vstávam do práce a Riley ma zasype miliónom otázok v sekunde, keď prekročím prah domu,“ pretočila som očami a uvažovala, čo asi tak robí spolubývajúca. Premýšľala o fľaši, ktorú dostala? Vedela, prečo jej ju dal?

„Jeden deň hore dole,“ zasmial sa. „Som si istý, že to Logan pochopí.“

„Naozaj?“ Prekvapene som pozdvihla obočie. „Ste až takí kamaráti? Preč ste sa teda vtedy pobili?“

Brunet vedľa mňa si položil ruku na moje stehno a začal sa ňou pohybovať hore a dole, snažiac sa vyhnúť odpovedi. Ja som sa však nikam nechystala.

„Bol som blbec,“ vydýchol po chvíli. „Chcel som, nech ma zmláti, aby si si ma všimla a ja by som s tebou mohol stráviť aspoň trochu času,“ priznal a sledoval môj neveriaci pohľad. „Vieš predsa, ako nám to vždycky šlo,“ štuchol do mňa.

„Jasne, ty si bol ten krvavý a ja s uterákom.“ Pokrútila som hlavou. „Si neskutočný!“

„Ďakujem,“ zaškľabil sa, ale pokračoval: „Každopádne odmietol, povedal mi, nech dospejem a riešim si svoje problémy iným spôsobom. Tak som na neho vytiahol Quinn.“ Zahanbene sklonil hlavou. „Neviem, prečo som to urobil, ale pripomenul som mu ju. Tak som dostal prvú ranu.“

„Prečo si...“ Nedokázala som nájsť slová. Logan bol jeden z ľudí, ktorí si nezaslúžili nič, čo im svet pripravil. Trápil sa dosť aj bez toho, aby mu niekto pripomínal minulosť.

„Ja viem,“ prikývol, „bol som trochu zúfalý. Potreboval som vedieť, či si šťastná. Nechcel som, aby si robila niečo, čo ťa nebude napĺňať. Od chvíle, keď si za mnou prišla vtedy do hotela, som ti chcel ponúknuť prácu v New Yorku, len aby si vypadla od toho šialenca.“

Taxík zastavil pred mojím vchodom. Nočná ulica vyzerala pokojne a keď som vyzrela hore, nevidela som zapnuté svetlá.

„Preto si mu poradil, nech ma vyhodí?“ Natiahla som sa k nemu a pobozkala ho. Keď som sa chystala vystúpiť do chladného počasia, chytil mi ruku a pritiahol ma naspäť k sebe.

„Chcel som ťa mať pri sebe,“ lišiacky sa usmial, „a stále ťa chcem mať pri sebe, vieš o tom, však?“ kontroloval si a ja som len prikývla.

„Dobrú noc.“ Vykrútila som sa mu skôr, než by som mohla pristúpiť na jeho ponuku a vrátiť sa s ním na Manhattan.

„Aj tebe,“ poprial mi.

Až pred dverami som si uvedomila, že som svoju tašku, so všetkými vecami, nechala u Roberta. Nemohla som mu ani len zavolať, pretože mal môj mobil a nemohla som si odomknúť dvere, keďže kľúče boli tiež u neho. Do čerta!

So stisnutými perami som zabúchala na dvere, najprv jemnejšie, no po chvíli som to vzdala a rovno zazvonila.

Nikto neotváral. Riley musela byť hore so slúchadlami na ušiach, pohrúžená v jednom zo svojich príbehov. Nebola šanca, že mi otvorí.

Vyčerpane som klesla na podlahu a oprela sa hlavou o dvere. Snažila som sa dať si dokopy všetko, čo som sa dozvedela, avšak na ničom z toho nezáležalo, pretože každá ďalšia spomienka viedla k rovnakému záveru.

Vincent bol zviera.

Zvnútra som začula kroky blížiace sa ku mne, tak som rýchlo vyskočila na nohy a zazvonila. Riley si vo vnútri zanadávala a vybrala sa otvoriť dvere, v ktorých som sa na ňu už škerila ja.

„Kde máš kľúče?“ premerala si ma spýtavým pohľadom, no našťastie ma vpustila dovnútra. Strach, že strávim noc na chodbe sa vyparil a keď som vošla dovnútra, klesla som na gauč, spokojne si vydýchnuc.

„Zabudla som si tašku s vecami u Roberta,“ prehodila som, vyzúvajúc si tenisky.

Riley si prekrížila ruky na prsiach a na perách sa jej objavil ten najväčší úsmev, aký som kedy videla.

„Naozaj?“ naklonila hlavu nabok. „Takže ste... bola si u neho doma... a potom...“ V sekunde si skočila na stôl, posadila sa do tureckého sedu, čakajúc na detaily. Presne ako som čakala.

Schuti som sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Jop,“ zahryzla som si do pery. Ako ma obliala horúčava. Súdiac podľa výrazu mojej spolubývajúcej, musela som byť celá červená.

„Konečne!“ začala rozhadzovať rukami vo víťaznom geste, až som na mieste poskočila. „Vy dvaja ste moje najväčšie OTP a keby si ho nechala, moje srdiečko by to nezvládlo.“ Priložila si ruku na hruď.

„Neviem čo je to OTP, ale myslím, že preháňaš.“

„No naozaj!“ trvala na svojom. „Musela by som minimálne napísať príbeh, kde by to skončilo tak, že spolu vy dvaja odídete spokojne do západu slnka.“ Zasnene sa na mňa usmiala. „Vieš, prečítala som rôzne knihy, ale nikdy, a to hovorím nerada, nikdy som nevidela dvoch ľudí, ktorí by pre seba urobili toľko, čo vy. Uvažujem, že niečo by som napísať mohla, teda, mohlo by to byť len v pozadí môjho hlavného nápadu, ale...“ Ďalej som ju nedokázala vnímať, pretože aj keď sa rozplývala nado mnou a mojím... priateľom, ja som sa snažila nájsť spôsob, ako jej oznámim, že odchádzam.

Poobzerala som sa navôkol, uvažujúc, či ešte niekedy nájdem pokoj, ktorý som prvýkrát pocítila až tu. Zaujímalo ma, či niekde natrafím na rovnako skvelú osôbku, ktorou Riley jednoznačne bola. Ukázala mi predsa nové svety, donútila ma snívať a hlavne, dala mi nádej, že všetko sa raz k dobrému obráti. Pocit, že to nebola tak celkom pravda, ma bolel pri srdci. Stále som ale cítila odhodlanie vrátiť Vincentovi to, čo urobil.

„Riley, nerada ti kazím ilúzie, ale ja cez to všetko, čo sa medzi ním a mnou stalo, nám to nebude fungovať,“ zarazila som ju a ona ma obdarila nahnevaným pohľadom.

„Čo ti zas sadlo na nos, Hate? Čo by sa už len teraz mohlo tak stať? Si predsa ty, on a láska, tak čo?“ Pokrčila plecami, pripravená ďalej rozprávať, no ja som len preglgla.

„Môj otec sa stal,“ zamrmlala som takmer nečujne, „a ak nechcem poslať Roberta do väzenia, alebo ho pripraviť o licenciu, musím sa vrátiť.“

Riley na mňa neveriacky vytrieštila oči, hnev v očiach.

„To je chuj! Kto si, do frasa, myslí, že je?!“ 

 

Kapitola XXXIV./ Kapitola XXXVI.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XXXV.:

6. Perla přispěvatel
04.06.2017 [12:48]

PerlaTrish, hej,čiastočne ju stále nemá rada, ale má na to tak trochu právo, Hate sa nechala ľahko odradiť, čo ju ako matku dosť pohoršilo. Ďakujem za komentár. Emoticon

Millie, Riley by napísala viacero bestsellerov, keby mala odvahu niečo z toho zverejniť. Logan bude už nabudúce, tak uvidíš, či ho porazí alebo to ustojí... Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

5. MillieFarglot admin
04.06.2017 [4:46]

MillieFarglotAch, Vincent je normálne jak nejaká vša, ktorej sa nedá zbaviť. Emoticon Vážne sa chce vrátiť? Riley klepne ešte si myslím. A Keď píše príbeh Hate, bude to úplný bestseller. Emoticon Logana podľa mňa porazí tiež.
Joj, som moc zvedavá na to jak to dopadne. Ale konečne som sa podozvedala nejaké nové vecičky.
Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon

4. Trisha přispěvatel
03.06.2017 [21:32]

TrishaRobova mama je topkaaaaaaaaa Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Hrané hej? Ešteže, čestne úpriznala, že spolovice. Robert je ako vždy sladučký, ale napriek tomu, ten môj je lepší, tak ho plne prenechávam Hate/ Chris.
No a Riley.... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon POslednou vetičkou mi prehovorila z duše. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Úžasná kapča ako vždy. veľmi rýchlo mi zbehla a predsa sa u tak veľa stalo. Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
03.06.2017 [14:19]

PerlaSunShines, ich vzťah si už prešiel svojimi skúškami, teraz je na čase, aby čelili ostatným. Ďakujem za komentár. Emoticon

Lili, ani nevieš, aká som rada, že sa kapitola páčila, bála som sa, že bude nudná. Čo sa jeho mamy týka... Ak nechcela prísť o syna, nemala inú možnosť než Hate prijať. Emoticon Hlavne potom, čo ho počula povedať Hate na chodbe. Ďakujem za komentár. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
03.06.2017 [11:03]

LiliDarknightJáj, toto bolo také sladké, až mi z toho skoro vypadali zuby. Emoticon Emoticon
Veľmi netradičná kapitola, ale ak sa zvyšné do konca príbehu budú niesť v podobnom duchu, určite sa nebudem sťažovať. Bolo by to také adekvátne ukončenie ich príbehu a hlavne ich trápenia. Ale tak nebola by to Hate, keby zase nereptala, takže som rada, že má Riley, aby jej vynadala. Hate to niekedy fakt potrebuje. Emoticon
Jeho matka ma prekvapila, trochu milo a trochu nemilo. Akože vážne? Najskôr sa musíme zahrať na poriadnu b*tch a potom akože hej, to som len hrala. Mimochodom, padajte pred oltár, chcem už byť babka. Asi také pravdepodobné ako že slnko vyjde na západe. Vôbec som jej to nežrala. Fakt vôbec. Aj keby to myslela úprimne. Extrémizmus v správaní je podozrivý. Emoticon
No, som zvedavá, ako dajú dole Vincenta. Ja stále hlasujem za guľku medzi oči. Funguje stopercentne. Emoticon
Tešim sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. SunShines
03.06.2017 [7:39]

Som rada, že ti dvaja sú konečne tak naozaj spolu. Že ani jeden z nich, konečne, nepochybuje a že to vyzerá tak, že si postavili vzťah na dostatočne pevných základoch. A že sú ku sebe úprimní.
A Robertova mama ma teda šokla. Emoticon Ale tak v skutočnosti, vlastne tak milo prekvapila. Lebo to chcelo veľa sebazaprenia a zbavenia sa predsudkov.
No a Riley nám to nakoniec pekne zhrnula. Ale zas som rada, že Hate ide ku nemu domov s odhodlaním a s tým, že vie, čo sa stalo.
Už sa neviem dočkať ďalšej kapitoly! Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!