OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hrdlorez 6. kapitola



Hrdlorez 6. kapitolaZáchrana nie je vždy podľa predstáv.
Nina má konečne tú česť stretnúť sa s Oliverom.

6. kapitola - Zmena

 

Keď sa ma dotkli teplé ruky, myslela som, že sa mi to sníva.

„Tu je!“ zvolal niekto, koho hlas sa mi zdal povedomí, no nevedela som, komu patrí. Chcela som vedieť, kto ma našiel a pomohol mi, no moje telo so mnou nechcelo spolupracovať. „Je ľadová, príšerne.“

„Musíme ju zachrániť.“

„Musíme ju zobrať do nemocnice,“ ozvali sa dva hlasy naraz.

„Nie, v žiadnom prípade. Veď to neprežije! Srdce jej už takmer zlyháva, čo to nepočuješ?“ Tento hlas som vedela identifikovať. Patril Timovi.

„Chceš ju premeniť?“ opýtal sa druhý mužský hlas. „Ale Timothy, veď je zákaz robiť nových upírov, čo si na to zabudol? Chceš, aby ťa zabili?"

„Nezabudol, ale nemienim, aby zomrela! Nie pre to, že sme ju doslova uniesli. Je to naša vina!“

Chvíľu mi trvalo, kým som si dala dve a dve dokopy.

Nemôžu zo mňa urobiť upíra! To predsa nemôžu! Nie! Chcela som protestovať, ale moje telo ma odmietalo poslúchať. Musela som im dať nejako vedieť, že s tým nesúhlasím. Nemocnica by v tomto prípade bola oveľa lepšia. Dúfala som, že Timothy poslúchne toho týpka, ktorý sa mi snažil zachrániť život v pravom slova zmysle.

***

Chvíľu som nevnímala nič. Oči som mala zatvorené a bola som unavená, no spánok neprichádzal. Cítila som sa, akoby som bola taká vyčerpaná, že som nemohla zaspať. Tento stav však v krátkom čase vystriedalo hotové peklo.

Cítila som, že horúčava pohlcuje celé moje telo od chodidiel až po hlavu. Akoby ma postupne pohltili plamene. Nemohla som sa pohnúť... ani zobudiť. Teplo sa stupňovalo, až sa stalo neznesiteľným. Chcela som kričať, nech mi niekto pomôže. Svoje telo som však ovládnuť nemohla. Bola som lapená niekde v temnote.

Začala ma príšerne bolieť hlava. Ten pocit by som prirovnala k tomu, že mi niekto niečo priložil na spánky a silno na ne zatlačil. Zároveň som cítila, že sa mi mozog snaží explodovať. Postupne sa tento tlak presunul do očí a do sánky. Pálivá bolesť  zasiahla zuby. Cítila som sa u zubára, ktorý sa mi naraz snaží vytrhnúť všetky predné zuby. Bolo to niečo nepredstaviteľné. Ak by som mohla kričať, určite by  ma počuli na druhej strane kontinentu.

Chcela som zomrieť. Neviem, kto ma tak trestal, no dúfala som, že to čochvíľa ukončí. Bolo mi jedno, či to prežijem, alebo nie.

Keď bolesť hlavy pominula, presunula sa do celého tela. Nikdy som nemala nič zlomené, nevedela som, ako to bolí. Teraz mi však určite musel niekto zlomiť minimálne polovicu všetkých kostí v tele. Ostrú bolesť som cítila hlavne v chrbtici a v hrudnom koši.

Neviem, ako dlho trval tento stav. Chcela som len jediné – nech to už konečne prestane. Ak sa však niekto rozhodol mi najskôr rozmliaždiť hlavu, potom mi polámať kosti a povyberať všetky orgány z tela, tak je naozaj zvrátený. Nezaslúžila som si, aby sa tak niekto ku mne správal. Keby bola bolesť jediná, ktorú som cítila, bola by som vďačná. Keď sa zdalo, že bolesť pomaly pominie. Teraz som sa cítila, akoby sa mi okolo krku zjavili neviditeľné ruky, ktoré mi krk pomaly stláčali. Nemohla som sa ani nadýchnuť, ani vydýchnuť. Bolo to niečo príšerné. Po chvíli to našťastie pominulo.

Bolesť začala ustupovať a ja som počula svoj zrýchlený dych. Necítila som už nič. Bála som sa však otvoriť oči. Bála som sa toho, čo by som videla. Určite by bolo všade veľa krvi, tej mojej. Nevedela som si predstaviť, ako teraz vyzerám. Bolo viac než jasné, že ako vždy to nebude. Toto nebol len obyčajný sen.

Na začiatok som skúsila pohnúť nohami, čo som zvládla bez problémov. Počula som zalapanie po dychu, čo však nepatrilo mne. Určite to bola osoba, ktorá mi spôsobila všetky tie bolesti.

Nabrala som odvahu a otvorila oči. Pred sebou som zbadala Timothyho. V tomto svetle mal však oveľa tmavšie vlasy a jemnejšie črty tváre.  V tom momente som si spomenula na slová, ktoré som počula tesne pred tým, než sa mi toto všetko stalo.

Tim ma chcel premeniť, no niekto sa ho snažil od toho odhovoriť. Pravdepodobne si šiel aj tak za svojim. Keď som si uvedomila, že zo mňa vlastne spravil upíra, stúpol mi adrenalín natoľko, až som sa začala klepať. Od zúrivosti!

Nechcela som to! Nežiadala som ho o to!

Vyletela som na nohy a kým som si uvedomila, čo vlastne robím, schytila som Tima pod krkom a pritisla ho k stene. Počula som vrčanie a zistila som, že ho vydávam ja. Prsty som mu dala okolo krku a hoci som bola nízka a netušila som, kde sa vo mne vzala toľká sila. Prekvapilo ma, že sa vôbec nebránil, len s úžasom na mňa pozeral. Najradšej by som ho zabila za to, čo mi spôsobil, no to som si nemohla dovoliť. No ublížiť by som mu pokojne mohla. Za to trpenie, čo som prežila, by si to zaslúžil.

Dvere sa otvorili a niekto skríkol: „Preboha, veď ho zabiješ!“

V tom som úplne zmeravela, pretože to bol hlas Timothyho. Tlak v mojich rukách povolil. Odtiahla som sa od tej osoby, čo bola vedľa mňa a otočila sa. Zostala som v úplnom šoku. Zmätene som pozrela raz na jedného, a potom na druhého. Od krok som od nich cúvla. Vyzerali takmer rovnako.

Oliver. Musel to byť on. Nevyzeral však ako starší brat Tima, skôr ako jeho dvojča. „Ženská!“ Oliver si šúchal krk a len neveriacky krútil hlavou. Ak by som vedela, že to nie je henten idiot, určite by som mu neublížila. Kto sa tu má doparoma vyznať?!

„To si chcela zabiť mňa? Veď som ti zachránil život, Nina.“ Neveriacky som naňho hľadela.

„Zachránil? Týmto si mi ho úplne posral! Radšej si ma mal nechať zomrieť,“ povedala som mu vyčítavo. „Neprosila som ťa, aby si ma zachránil, nieto aby si ma premenil. Jediné, čo som chcela, bolo dostať sa odtiaľto!“

„Ešte mi poďakuješ,“ odsekol. Timothy si založil ruky vbok a pozeral na mňa. Premeral si ma od hlavy po päty, akoby hodnotil, čo práve stvoril. Mala som sto chutí odtiaľto v momente odísť. Alebo mu jednu streliť. Zaslúžil by si to.

Zastavil by ma niekto?

Prežila by som vôbec, ak by som odišla?

A čo Grayson? Bude ma chcieť vidieť aj keď už nie som človek? Zrazu som mala milión otázok. Neviem, či by na ne vedeli dať tí dvaja odpoveď. Nevedela som, čo teraz so mnou bude. Chcela som ísť domov, začala mi chýbať rodina. Priatelia. Sonia... nebyť nej, nie som teraz na tomto mieste.

Sadla som si posteľ, z ktorej som vstala. Lakte som položila na kolená a hlavu zložila do dlaní. Celý život sa mi zrútil ako domček z karát. Svojich rodičov a sestru už pravdepodobne neuvidím. Nemám kam ísť. Všetko, čo som doteraz poznala, je preč. Rovnako ako môj život. Dalo by sa povedať, že už ani nežijem, len prežívam. Hrdlo mi stiahlo a ja som cítila, že sa mi do očí tlačia slzy.

Keď som zatajila dych, počula som však slabý tlkot srdca, ktorý vychádzal z mojej hrude. To ma celkom prekvapilo, nemali by byť upíri úplne mŕtvi? Cítila som sa inak než predtým. Bola som unavená, zmätená, hladná a mala som obrovskú chuť do niečoho tresnúť, niečo rozbiť... a niekomu ublížiť. Zároveň som mala krk stiahnutý a čakala som, kedy sa tu pred Timom a Oliverom rozrevem. Snažila som sa to ale potlačiť.

Zatvorila som oči a slzy si našli vlastnú cestu. Vzlykla som. Cítila som, že si niekto vedľa  mňa sadol a počula, že ten druhý odišiel. Bola som z toho všetkého zmätená. Chcela som vedieť, čo bude nasledovať.

„Bude lepšie, Nina. Začiatky sú ťažšie, no potom to už bude dobré, uvidíš. Nakoniec budeš rada, že si jednou z nás.“ Prekvapilo ma, že si práve Oliver sadol ku mne. Už od začiatku sa ku mne správal ako k odpadu, vyhýbal sa stretu so mnou a zrazu je tu a utešuje ma.

„Určite bol spôsob, ako ma zachrániť aj inak. Alebo nechať zomrieť.“

Na chvíľu nevedel čo povedať. „Je pravda, že som ťa chcel zachrániť tak, že by sme ťa odviezli do nemocnice. Tim s tým nesúhlasil. Tiež tu bol aj fakt, že si bola podchladená, až takmer zamrznutá. Zrejme by si to neprežila. Timothymu na tebe záleží, nenechal by ťa umrieť. Zachránil ťa. Mala by si mu byť vďačná.“

„To sú síce pekné slová, no celý život sa mi obrátil naruby. Môžem existovať len cez noc. Už nikdy neuvidím ľudí zo svojho života.“ Zotrela som slzy z tváre a pozrela sa na ruku. Celú ruku som mala zakrvavenú. „Čo to dopekla...“

„Slzy upírov sú krvavé. V tomto svete sa naučíš existovať. Môže to trvať aj niekoľko rokov, no to ti môže byť ukradnuté. Teraz budeš mať čas na čokoľvek chceš. Môžeš robiť čo sa ti zachce.“ Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím. „Nie doslovne.“

Vzdychla som si.

Oliver ma zaviedol do kúpeľne. Netušila som, kde sme. No bolo jasné, že osud si zo mňa jednoducho strieľa. Nech som sa snažila akokoľvek upokojiť, nešlo to.

Pozrela som na seba do zrkadla a takmer odpadla. Osoba, ktorú som videla, som isto nemohla byť ja. Bola som bledšia než zvyčajne. To nebolo to, čo upútalo môj pohľad. Okolie očí som mala krvavé a všimla som si svoju vlastnú krv aj na pere. Pootvorila som ústa a zbadala dva špicaté zuby. Biele, takmer žiarili. Spodná pera ma bolela priamo na miestach pod nimi, tak sa mi určite museli zarezať priamo do nej. Zmenila sa mi celá tvár, rysy boli ostrejšie a brada špicatejšia než predtým. Takmer som sa nespoznávala.

Dotkla som sa prstom špicákov. Zaboleli, no dalo sa to vydržať. Presne takto citlivé zuby som mala, keď som nosila strojček. Otrasná tupá bolesť, nič som nemohla požuť a bola z toho nervózna. Teraz to bolo o niečo menej intenzívne, no nevedela som si predstaviť, ako s tými zubami budem žiť. Zatvorila som ústa a prešla si jazkyom po zuboch. Bolo to neprirodzené.

Z hrdla sa mi opäť predral vzlyk. Takto nechcem existovať!

Striaslo ma, keďže som si uvedomila, že jedenie bude vlastne pitie krvi.

Umyla som sa a vyšla von. Oliver tam bol ešte stále, čakal ma.

„Čo sa bude diať teraz?“ opýtala som sa ho. Naozaj som bola vydesená zo všetkého. Nevedela som, čo ma čaká, ako pôjde ďalej môj život. Chcela som sa čo najskôr dozvedieť, kedy by som odtiaľto mohla odísť. Timothyho by som najradšej zabila za to, čo spravil. Nikdy by som sa nechcela stať upírom. Milujem slnko! Už sa naň nebudem môcť ani len pozrieť, nieto ho cítiť na svojej pokožke.

„Pôjdeš sa napiť. Potom by ťa niekto mohol zasvätiť do nového života.“ Pozrela som naňho pohľadom To myslíš vážne?, no on sa tváril smrteľne vážne. „Tento svet nefunguje ako ten tvoj minulý.“

„Môžeš mi to povedať aj cestou.“

„To by bolo príliš veľa informácii na tak málo času. Okrem toho, nebolo by na škodu, kebyže sa naučíš bojovať. Aspoň nejaká sebaobrana by ti pomohla. Prvý rok života upíra je rizikový.“ Z jeho hlasu som usúdila, že ani náhodou nežartuje a všetko myslí úplne vážne.

„Ako to myslíš?“ Najskôr hovoria o tom, aký to je skvelý život, no nakoniec sa mám o seba báť?

„Tvoje zuby. Špicáky budeš schopná schovať až po roku. Nemôžeš chodiť medzi ľudí. V noci sa to dá skryť, ale je to veľmi riskantné. Odhalenie sa pred človekom sa trestá smrťou.“

„Ale vy ste nemali problém s tým, aby som sa o vás dozvedela...“

„Bola to súčasť plánu.“

Zastala som a pozrela naňho. To mi jednoducho nedávalo žiadny zmysel. „Aký plán?!“

„S Graysonom. Dozvedela by si sa o nás tak či tak. Ale to je jedno. Tvoj prípad je o to horší, že bol zákaz vytvárať nových upírov. Budeš sa musieť vyhýbať mnohým z nášho druhu. Som fakt zvedavý, ako to vyriešia s Centrálou. Ak by sa o tebe dozvedeli, neprišla by si o život len ty, ale aj môj brat.“

„Kedy bol vydaný ten zákon?“ opýtala som sa ho. Určite existovala možnosť, ako sa vyhnúť problémom.

„Pred piatimi mesiacmi.“

„Tak to by nemal byť problém.“

„Nina, berieš to príliš na ľahkú váhu,“ povedal a zívol si. „Tu nejde len o ten zákon. Grayson vie, že si bola človek, kým si prišla tu. Ak by zistil, že si upír, bol by problém. Tu ti nepomôže žiadne obídenie zákona. Teraz však poď, nech si môžem ísť potom ľahnúť. Som fakt unavený.“  Oliver mi to všetko hovoril tak pokojne, akoby sa so mnou bavil, ktoré miesta na zemi navštívil. A to ma znervózňovalo, pretože mi tu šlo prakticky o život.

Grayson o mne vedel a zaujímal sa o mňa, no nenapadlo ho kontaktovať ma? Cítila som sa fakt dotknuto. Chce niečo odo mňa, no musím prísť ja za ním a nie on ku mne. Naozaj som bola zvedavá, čo je také dôležité.

Prišli sme na miesto, kde som strávila pár hodín. Boli tu darcovia krvi, no teraz tu boli iní než predtým. Ani jedného som tu ešte nevidela. Čo spravili s tými predošlými? Vysali ich úplne? Poslali ich domov? Zabili ich?  Pozerala som sa po miestnosti, či tu náhodou niekoho neuvidím.

Oliver si vzdychol a chytil ma za lakeť a v tom sa obraz predo mnou zmenil. Izba bola rovnaká, avšak teraz som sa na ňu pozerala z iného pohľadu. Boli tu ľudia, s ktorými som strávila pár chvíľ, ktorých som videla, kým som tu trčala. Sedeli na svojich obvyklých miestach. Na pohovke a vedľa knižnice. Zrazu sa do izby vrútili tri osoby. Všetci sa zľakli, no zostali sedieť. Upíri prišli ku každému, chytili sa ho a po chvíli odišli. Ľudia sa postavili, chvíľu zmätene pozerali okolo seba, a potom vyšli v miestnosti.

Teraz som mala pred sebou Olivera. Bola som v šoku z toho, čo som práve videla. „Nezabili sme ich, poslali sme ich domov.“

„Ako si... ako si to spravil? Čo som to práve videla?“ spýtala som sa ho prekvapene. Toto som už kedysi zažila, keď sa ma dotkol Timothy. Nikdy mi na to nik neodpovedal.

„To dokáže každý upír, dokonca aj poloupír. Boli to spomienky. Tie dokážeš vyvolať, poprípade ak sa posnažíš, môžeš vidieť dotyčného spomienky. No to vyžaduje veľa praxe.“

„Takže môžeš meniť ľuďom ich spomienky?“ opýtala som sa prekvapene. Oliver len prikývol na súhlas. Bola som užasnutá. Nikdy som o ničom takom nepočula. „To musí byť občas užitočné. Ako to funguje?“

Pozrel sa na mňa a zaškeril. „Ani si nevieš predstaviť. Funguje to jednoducho, proste sa dotyčného chytíš za ruku a predstavíš si, čo má vidieť.“ Otočil sa odo mňa a pozrel sa na mladú ženu, ktorá sedela na pohovke a nenápadne nás sledovala. „Poď sa napiť, nech ťa môžem prenechať niekomu inému. Máš sa toho učiť ešte dosť.“ Ako to povedal, hlavou kývol k nej. Naozaj ma striaslo pri pomyslení na to, že budem musieť niekomu spôsobiť bolesť, aby som sa napila. Uvedomila som si, že som bola hladná, no krv nebolo to, pre čo by som vraždila. Mala som chuť na palacinky s čokoládou a šľahačkou.

„Nemyslím, že to je dobrý nápad. Nie som... smädná. Nevezmeš ma radšej na palacinky? Mám naozaj chuť na niečo sladké. Ale tým myslím normálne jedlo,“ dodala som, keď sa na mňa nechápavo pozrel a hlavou opäť kývol k tej žene. Po tom, ako som vyslovila tie slová, sa mi zdalo, že Oliver zbledol. Pomaly otočil hlavu ku mne.

„Nie, to sa mýliš. Choď a napi sa! To máš len pocit, ktorý sa zamieňa za chuť na sladké,“ povedal a do jeho hlasu sa vkradli obavy a nervozita.

„Naozaj nemám chuť, Oliver. Ako ti mám povedať, že nie som hladná, že sa hnusí len pomyslieť na to, že by som sa napila krvi. Asi som divný upír.“ Naozaj som čakala, že to s Oliverom každú chvíľu sekne. Pootvoril ústa a pozeral na mňa, akoby práve videl ducha.

„Nie, poloupír byť nemôžeš, Nina. To je vylúčené, to by sme boli úplne v riti...“


 

 

Čo myslíte? Bude Nina ako Oliver? :) 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hrdlorez 6. kapitola:

2. Gracewhite přispěvatel
02.03.2016 [14:51]

GracewhiteZajimavé... čekala jsem, že z ní udělají spíše nějak polovičního upíra, aby mohla chodit i normálně na slunce, no nevadí. Emoticon Emoticon
Ha! Teď sem to dočetla. :D Doufám, že bude poloupír, bylo by to lepší. Emoticon
Rychle další kapitolu! Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 02.03.2016 [9:48]

Asi nie? Má predsa slabý pulz, že ani on nepočul. Možno bude viac upír ako poloupír? Jediná osoba čo to vie si ty. :P

A zasa, čo Tim čakal? že sa mu zavesí okolo krku a bude bozkávať zem po ktorej, ten ťulpas, chodí?

Byť na jej mieste tiež mu skočím do úsmevu. Minimálne rok neuvidí svoju rodinu. Ak ju niekdy ešte uvidí. Mal super život, nebol posraný a bola šťasná, nebolo nič, čo by ju nútilo vidieť na tom aspoň kúsok dobrej budúcnosti.

Tiež by som radšej umrela.
Uvidíme čo ďalej. Rozhodne to vidím na pár Olnina. Tim mi leze krkom. A to sme iba na začiatku.

som hrozna, ja viem. Možno ovplyvnená Nininým názorom. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!