OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XXI.



Hate - Kapitola XXI.Z niektorých zlých snov sa prebudíš, iné ťa budú prenasledovať aj vo dne.

Kapitola dvadsiata prvá 

 

Môj prvý víkend v New Yorku zbehol rýchlejšie, než by som čakala, a za to všetko som mohla ďakovať Riley, ktorá so mnou strávila celú sobotňajšiu noc pozerajúc filmy, ktoré natočili podľa jej obľúbených kníh. Bolo to možno zvláštne, ale zdalo sa mi, že len vďaka nim som ju dokázala lepšie pochopiť. Jej vkus vo filmoch odrážal jej osobnosť, možno veselú, no s minulosťou, o ktorú nebola pripravená sa podeliť. Ústa mohli stále bľabotať a oči sa smiať, ale niektoré veci sa zakryť nedali.

V pondelok nás obe čakala práca, no aj tak sme si našli ráno čas na kávu a raňajky, čo ma prekvapilo, najmä keď som vzala do úvahy, že Riley nemala vo zvyku vstávať skôr ako o desiatej, keď šla do práce.

„Vieš, že ani na univerzite som nestretla niekoho ako ty?“ zasmiala sa, keď ma videla krájať si ovocie.

„Ako ja?“ pozdvihla som spýtavo obočie.

„Neboj sa, mal to byť kompliment,“ uviedla okamžite. „Vieš, študovala som editorstvo, nakoľko mojím snom je stať sa editorom vo vydavateľstve, ale moji spolužiaci... väčšina len nevedela, čo so životom, takže moje odhodlanie im bolo na smiech. Pripomínaš mi mňa.“

Na sekundu som na ňu ostala len nechápavo civieť, premýšľajúc, ako táto žena predo mnou mala naplánovaný celý život. Čo sa v ňom ale mohlo pokaziť, že skončila len v kníhkupectve s kopou nápadov v hlave?

„Mám brata, ktorý je o tri roky starší, rovnako ako ty,“ nadhodila som a pri pomyslení na Nata, ktorý by mal počúvať Riley, som sa musela zasmiať. Pravdepodobne by prišiel o rozum už pri prvej vete rovnako, ako ho dokázala vždy vytočiť len Lauren. Jediná kamarátka, ktorú do postele nedostal a keď sa o to pokúsil, ešte na druhý deň som videla jeho červené líce s odtlačkom jej ruky.

„Som si ale istá, že on už v dvadsať trojke aj niekoho má,“ povzdychla si sklamane.

„Môj braček má menší zlozvyk. Nedokáže vydržať s jednou ženou dlhšie ako týždeň, čo má za následok, že väčšina z nich ho už nechce ani vidieť,“ pokrčila som plecami a vzala si kúsok jablka, sledujúc Riley. „Predsa len žena ako ty nemôže mať problém nájsť si niekoho!“ obvinila som, poukazujúc na celú jej siluetu. Bola predsa chudá, aj keď mala širšie boky, no tie len zvýraznili jej ženskosť. Husté hnedé vlasy stočené do miernych kučier pridávali na hravosti a ja som naozaj nevidela dôvod, prečo by ju niekto nemal chcieť.

„V tom prípade ťa asi sklamem, ale muži nemajú radi sčítané ženy,“ pevne stisla pery, vediac, o čom hovorila. „Neznášajú, keď im niekto povie názor, ktorý nie je jednotný, ako ten ich. A hlavne keď má žena svoje vlastné sny. Niekedy mám pocit, že som sa narodila do zlého obdobia,“ pokrčila plecami, ale vážnosť sa z jej tváre razom vytratila a venovala mi ten najpovzbudivejší úsmev, aký som u nej doposiaľ videla. „Život ide ďalej a s ním ideme aj my.“

„Tak teda na krajšie dni bez mužov,“ dvihla som pohár s kávou a štrngli sme si. Moja strelená spolubývajúca sa mi naozaj začínala pozdávať a jej životná filozofia tiež.

„A čo ty a muži? Nechala si nejakého krásavca doma čakať na teba?“ spýtavo na mňa pozrela, ale odpoveďou bolo len razantné pokrútenie hlavou.

„Bol tam jeden...“ zhlboka som sa nadýchla a snažila sa vyhnať každú jednu zlú spomienku z mysle, aby tam ostali len tie pekné. Nebolo to predsa jednoduchšie, zapamätať si ho ako dobrého chlapa, ktorý ma fakt nechcel pretiahnuť len kvôli tomu, z akej rodiny som pochádzala?

„Mala som priateľa, lenže to je už dávno. Opustil ma a keď sa vrátil, myslel, že dokončí to, čo začal. Ja som mala ale dosť rozumu, aby som mu na to neskočila a odišla skôr, než by dostal svoje a vrátil sa k svojej novej priateľke,“ skrátila som verziu nášho nešťastného príbehu a usmiala sa. „Nič zaujímavé. Len kretén čo chcel sex,“ pokrčila som plecami, „a ktorého zmlátili bratia do fialova.“

Riley na mňa vytrieštila oči a rukou si zakryla ústa, hoci to nebolo zdesenie, ale úžas.

„Tvoji... tvoji bratia ho zmlátili? Naozaj?!“ Skoro poskočila. „Počkaj... ale... ako sa o vás dozvedeli? To ma vlastne nezaujíma,“ pokrútila hlavou. „Bola tam krv? Bránila si ho?“ otázky sa z nej sypali jedna za druhou a nadšenie v jej hlase sa nedalo prehliadnuť.

„Nechaj ma najprv hádať... chceš to použiť v knihe?“ prekrížila som si ruky na prsiach zatiaľ čo ona celá sčervenela a neisto prikývla.

„Smiem?“ spýtala sa tenkým hláskom, nad čím som sa schuti rozosmiala. Nedokázala som jej povedať nie. To nadšenie v jej očiach, pripomínalo mi to mňa zakaždým, keď som vkročila do ringu. Chcela robiť to, čo ju napĺňalo.

„Idem do práce, ale keď sa vrátim, môžeme sa o tom porozprávať,“ žmurkla som.

„Jasne,“ prikývla. „Končím o deviatej, takže sa vidíme večer.“

Vzala som si batoh a prehodila si ho cez plece, smerujúc k dverám.

„Hate,“ ozvala sa za mnou ešte Riley. „Počkaj, mám ešte jednu otázočku.“

„Áno?“

„Milovala si ho?“ Koľkokrát sa ma musela niečo pýtať, aby mi došlo, že nikdy nechodila zbytočne okolo horúcej kaše?

Nasucho som preglgla a odvrátila od nej zrak.

„Áno, myslím, že kedysi áno,“ priznala som smutne a zavrela za sebou dvere na odchode. Otázky mi blúdili v mysli a najhoršie na tom bol fakt, že odpovede som nepoznala. Ako som predsa mohla milovať niekoho, kto mi ublížil zakaždým, keď som v ňom hľadala oporu?

Myslela som, že ma cesta do novej práce dostatočne zamestná, ale ako sa ukázalo, klub Brotherhood Boxing sa nachádzal štyri minúty od nášho bytu, na rohu Hart st. a Wyckoff Ave, takže som šla stále len rovno a po ceste sa ešte zastavila v potravinách kúpiť si vodu. Ľudia navôkol sa niekam ponáhľali, ale v mojom vnútri sa aj napriek všetkému stále udržiaval pokoj a očakávania, ako len dopadne môj prvý deň. V noci som kvôli tomu skoro ani nespala, pretože jediné, na čo som dokázala myslieť bol Logan v športovom oblečení ako ma sleduje trénovať ľudí, ktorých mi pridelil. Bála som sa jeho očakávaní, určite nejaké mal. Čo ak ich nesplním? Vyhodí ma?

Bolo presne deväť hodín, keď som zbadala vo dverách Logana, ako odomyká vchod. Ako náhle ma uvidel, naširoko sa usmial a otvoril mi dvere.

„Dobré ránko,“ poprial mi, keď som okolo neho prechádzala, v obyčajných čiernych teplákoch odhaľujúcich moju jazvu a bielom tričku siahajúcom len po pás, ktoré som si požičala od Riley, nakoľko názov Fight 'em all mi prišiel výstižný. Vlasy sa mi podarilo zopnúť do drdolu, aj keď si to vyžiadalo viacero sponiek, a moje stehy na čele boli tak pre každého viditeľné.

„Dobrý deň, šéfe,“ zvesela som sa usmiala a obzerala sa všade navôkol. Pred sebou som mala schody a na ľavo odo mňa sa nachádzala užšia chodba.

„Telocvičňa je na prízemí,“ vysvetľoval a pomaly sa vybral k tej chodbe, do ktorej som hľadela. „Naľavo je mužská šatňa a hneď vedľa bude ženská, samozrejme, za predpokladu, že sem dostaneme aj nejaké ženy.“

Pri myšlienke, že by som trénovala ženy, mi poskočilo srdce až do krku a musela som si zahryznúť do jazyka, aby som ho neprerušila.

„Tvoja šatňa je na poschodí pri mne, ale neboj sa, keď sa pôjdeš prezliecť, nebudem tam. Len som akosi nedomyslel, že som tu nikdy nemal ženskú trénerku,“ uznal.

„Ako to tu vlastne funguje? Trénuje sa tu celý deň?“ zaujímalo ma a keď sme vošli do obrovskej, priestrannej telocvične, skoro mi padla sánka. Toto rozhodne nebolo Impérium.

„Ani nie,“ pokrútil hlavou brunet. „Niektorí tu prídu len tak boxovať, aby si vybili energiu, iný sa chcú naozaj niekde s boxom dostať a ostatní... kto vie, čo ich sem ťahá?“ pokrčil plecami. „Možno to bude tá energia, ktorá tu panuje.“

„Aha,“ usmiala som sa, obhliadajúc si všetky boxovacie vrecia, rovnako ako aj voľné miesto na trénovanie a rozcvičky. Celá miestnosť bola v tvare obdĺžnika, pričom na tá kratšia strana bola pokrytá oknami, odkiaľ dovnútra prenikala väčšina svetla a oproti boli umiestnené zrkadlá, aby sa v nich všetci mohli vidieť.

„Tak... čo povieš na svoje nové pracovisko?“ odkašľal si a ja som sa k nemu hneď otočila.

„Keďže je to moje prvé pracovisko, je dokonalé,“ nahodila som úsmev, aj keď som mala zopár otázok. „Keď si spomínal ženské šatne... chodia sem aj ženy?“

„Doposiaľ ich tu bol len zopár, ale zavesil som ešte v piatok na net, že otvárame sekciu pre ženské základy kick-boxu,“ poškriabal si mierne strnisko na brade a spýtavo na mňa pozrel. „Dúfam, že ti to nevadí.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou, odhodlaná chopiť sa mojej pracovnej pozície najlepšie ako som len vedela. „Len ma prekvapilo, že by sem chodili ženy. U nás je to viac-menej len chlapský šport.“

„Podľa mňa to nie je len šport,“ prekrížil si Logan ruky na hrudi. „Mali by sme ísť ale prediskutovať ešte zmluvu, nie?“ zmenil rýchlo tému a vydal sa von z telocvične, smerom ku schodom a na prvé poschodie. Ja som ho v tichosti nasledovala.

Prvé poschodie bolo hneď nad telocvičňou a keď som stála pred jeho pracovňou a oprela sa o zábradlie, naskytol sami krásny výhľad na celú telocvičňu podo mnou. Pomaly som dostávala predstavu, čo asi robí šéf takéhoto klubu.

„Priznám sa, že som ešte nerobil žiadnu zmluvu, tak snáď to bude dobre.“ Bol trochu nervózny. „Samozrejme, môžeš rovno vypísať osobné informácie a keď bude všetko v poriadku, zajtra by si ju mohla rovno podpísať a oficiálne nastúpiť,“ navrhol a pokynul mi, aby som si sadla k jeho stolu a vrhla sa do otvoreného súboru na počítači.

„Takže tu dnes nemám byť až do konca?“ kontrolovala som si.

„Nie, nemusíš. Je to na tebe, ako chceš. Nebudem ťa nútiť odísť,“ zasmial sa sám pre seba. „To mi však pripomína... ako je na tom tvoje čelo?“

Vytrieštila som oči na svojho šéfa a až vtedy mi došlo, že som dnes mala ísť do nemocnice k doktorke, aby mi vybrala tie stehy. Vôbec sa mi tam ale nechcelo, ak som mala byť úprimná. Oveľa radšej by som ostala zatvorená v telocvični, boxujúca do bezvedomia. A Logan mi to videl na očiach.

„Neboj sa, telocvičňa nikam neutečie,“ uistil ma a rukami sa oprel o stoličku, nad čím som len pevne zovrela pery a odvrátila od neho zrak. Čo to so mnou bolo, že ma vždy priťahovali starší muži? Vlastne... aký starý mohol Logan byť?

„Ako si sa dostal k boxu ty? Nechcel si radšej študovať niečo iné?“ vstala som zo stoličky po vyplnení všetkých informácií, ktoré potreboval. Na stene som si všimla viacero zarámovaných fotografií, ale nie na všetkých bol Logan a aj keď sa tam objavil, vždy bol s niekým.

Brunet chvíľu mlčal a pozrel sa na fotky naokolo akoby si pamätal každú jednu udalosť.

„Študoval som, chvíľu,“ vyzeral, že premýšľa o každom slove, ktoré malo opustiť jeho ústa. „Mám dvadsaťdeväť, takže teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom, ale ak by som to mal urobiť znova, urobil som to rovnako,“ dvihol ku mne zrak a v jeho očiach bola láska k remeslu.

„To chápem,“ prikývla som uznanlivo. „Vysoká sa preceňuje,“ pokrčila som plecami a prešla k nemu. „Musím ísť do nemocnice vybrať stehy, ale potom by som sa zastavila, keď to tu bude v plnom prúde,“ usmiala som sa. „Vieš, spoznať ostatných kolegov a tak...“

„Ja ti nestačím?“ počudoval sa. „Nechaj si vytiahnuť stehy a keď sa vrátiš, budeš prekvapená, ako to tu žije,“ lišiacky na mňa žmurkol a všetka neistota, ktorú som videla, chcela vidieť, bola preč.

„Ako povieš, šéfe,“ drgla som do neho na odchode a on ma len so smiechom nasledoval von z kancelárie. Všimla som si, že pod nami už boli dvaja muži, plne zaneprázdnení strečingom, ale aj tak ma zahrialo pri srdci, že niekto sem bude chodiť už o takej skorej hodine.

„Nemusíš mi hovoriť šéfe, vieš o tom?“ kontroloval mi ako ma vyprevádzal. „Nie som nijaký šéf.“

Dovnútra vošiel akýsi muž, tmavšia pleť kontrastovala s jeho nádherným úsmevom, ktorý venoval ako mne tak aj Loganovi, a hneď sa s ním privítal.

„Ahoj, braček!“ potľapkal ho po chrbte. „Konečne si si priviedol priateľku?“ venoval mi súdiaci pohľad a síce som sa mala červenať, niečo také mi asi vyoperovali, pretože som sa len zazubila a prekrížila si ruky na prsiach.

„Takže šéf je nezadaný?“ spýtavo som pozdvihla obočie a on v tú chvíľu prepálil kamaráta pohľadom.

„Šéf?“ nechápavo skákal pohľadom zo mňa na Logana, ktorý si odkašľal.

„Hate je nová trenérka, Scott,“ vysvetlil, ukazujúc mojím smerom. „Nastupuje od zajtra, takže ju tu budeš vídať častejšie.“

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to muž, Scott, povedal, než uprel svoj zrak na mňa.

„Vitaj v klube, dievča,“ vystrel ruku a keď som ju chytila, aby sme si potriasli, potiahol ma do svojho objatia a potľapkal po chrbte akoby sme sa poznali roky. Takéto privítanie ma zahrialo pri srdci, aj keď z toho prudkého pohybu sa mi až zatočila hlava, no mohlo to byť aj z jeho silného objatia, ktoré nie a nie povoliť.

„Vďaka,“ vydýchla som, keď ma konečne nechal nadýchnuť sa. Scott sa pobral k šatni prezliecť sa, a tak som znova ostala čeliť Loganovi sama a jeho neistota mi prišla až zlatá, keďže vždy som to bola ja, kto si držal od ľudí odstup. Kto vie či som to robila kvôli sebe alebo bratom. Nechcela som, aby sa mi montovali do vzťahov, tak som sa rozhodla žiadne nemať. Stratila som toľko rokov odopieraním... nebolo na čase to zmeniť?

„Vidíme sa poobede,“ stisla som pery do úsmevu a vyšla von. Vo dverách som sa ale ešte raz otočila so širokým úsmevom na tvári prehovorila: „Šéfe.“ Stačilo málo, aby sa rozosmial na plné hrdlo a vybral sa smerom k telocvični, zatiaľ čo ja som mala v pláne zavolať si taxík. V metre alebo autobusoch som sa absolútne nevyznala.

Keď sme sa dostali do zápchy, vybrala som si z batohu mobil, pohrávajúc sa s myšlienkou, že čas ignorovania ostatných prešiel. Lauren mi cez víkend neposlala žiaden mail, nedala o sebe vedieť, no ja som netušila, či som s ňou vôbec chcela hovoriť. Možno mala veľa práce, učenia, boh vie čoho všetkého, ale nedokázala som sa zbaviť toho hrozného pocitu, že na mňa až prirýchlo zabudla.

Nebola som dobrá kamarátka. Nenačúvala som jej a nedokázala jej pomôcť s hocičím, čo ju trápilo. Možno mi nikdy nepovedala o jej problémoch, vedela som, že zvádza boj s financiami a zároveň so strachom. Z čoho, to som ale netušila. Ako priateľka som sa však nemala nechať odbiť tak ľahko, ako som to urobila. Nezaslúžila som si byť jej kamarátkou.

Prešla som si v mobile niektoré naše spoločné fotky, nad ktorými som sa musela pousmiať, pretože aj keď mi otec znepríjemňoval život už vtedy, pri nej som na všetko zabudla. Keď som prstom zablúdila k jednej fotke, na ktorej sme obe vysmiate, ja so zatvorenými očami, keďže ma oslepilo slnko, a Lauren s jej prstom, ktorý prekryl pravý roh fotky.

Nakoniec som neodolala, vložila to ako prílohu k správe a rýchlo prstami vyťukala zopár slov.

Kiež by si tu bola so mnou.

Skôr, než by som si to mohla rozmyslieť som stlačila odoslať, lenže taxík stihol zastať skôr, ako by som sa dočkala odpovede. Zaplatila som a s povzdychom sa vydala znova na pohotovosť, hľadajúc blonďavú modelku hrajúcu sa na doktorku.

„Tamto vzadu,“ nasmerovala ma jedna zo sestričiek s prívetivým úsmevom a až vtedy som si všimla, ako upratovala jednu z postelí v rohu miestnosti. Bez všetkého som sa k nej vybrala, kontrolujúc mobil kvôli Lauren.

Žiadna správa. Ako inak.

„Dobrý deň,“ prihovorila som sa jej a čakala, kedy ku mne dvihne zrak.

„Dobrý... oh, prišli ste,“ prívetivo sa na mňa usmiala. „Sadnite si na posteľ, vezmem zložku a o chvíľu som pri vás,“ oznámila mi a už smerovala k hlavnému stolu pre personál. Ja som sa medzitým posadila na posteľ, hľadiac na stenu pred sebou, premýšľajúc, ako by sa zmenil môj život, keby som to bola ja, kto by mal študovať medicínu. Nezávidela som Oliverovi jeho školu, ale prístup, ktorý voči nej zaujal. Zameral sa na štúdium, nenechával sa rozptýliť a všetko, čo sa dialo doma, sa snažil nevnímať. Bola by som ako on?

„Takže,“ vydýchla doktorka, ako náhle si ku mne doniesla zopár nástrojov a prehliadla si moju tvár. „Musím povedať, že to vyzerá celkom dobre. Nebude to veľká jazva,“ komentovala, trochu uľútostene, no mne to bolo jedno. Jednu jazvu som na svojom tele už mala a ďalšia pre mňa neznamenala nič hrozné. Aj tak som neplánovala robiť na nikoho dojem, takže to bolo jedno.

„Len to vyberte, prosím,“ prehodila som takmer šeptom, upierajúc svoj zrak pred seba. Nepotrebovala som počúvať jej reči o tom, aká bola škoda tej krásnej tváre, otázky, či som sa zbavila tej útočnej knihy. Jediné, v čo som odrazu dúfala bolo, že odtiaľto vypadnem a pôjdem do práce. Ešte stále som v sebe mala dostatok hnevu, ktorý potreboval ísť von.

Doktorka spravila svoju prácu, dala mi niečo podpísať, ale keď zodvihla hlavu, žiarivo sa usmiala a pokynula mi, nech ešte vydržím, zatiaľ čo ona sa niekam rozbehla.

„Miláčik,“ zaštebotala presladene a hoci som nechcela, zvedavosť vyhrala a ja som sa otočila na posteli za doktorkou, čo bola najväčšia chyba, akú som mohla urobiť.

Srdce vynechalo úder, než znova naskočilo a začalo biť ako splašené. Prehltla som žlč a hoci sa vo mne hromadil hnev, neodvrátila som tvár. Pohľad som zaryla do blonďavej doktorky, ktorá sa mi síce predstavila, ale nikdy nespomenula meno.

Eve Pessirová, Robertova Eve.

Jej ruky mu zašli do vlasov, ako sa na neho tisla a potom som už ťažšie videla, nakoľko pohľad mi zahalili slzy, tlačiace sa von.

Odrazu mi prišlo zle. Predstava, že sa jej dotýkal rovnako, ako kedysi mňa, ma úplne vyviedla z miery, čo viedlo k tomu, že som sa v sekunde postavila a sklonila sa ku košu pri posteli, do ktorého som vyvrátila obsah žalúdku.

Cítila som bodné rany. Jazva ma pálila akoby ma znova rezali a ten, kto držal nôž nebol Steve, ale Robert. Ako som mohla byť tak sprostá a milovať toto mesto? Mala som ísť niekde na Aljašku, do čerta!

„Preboha!“ zhíkla Eve a okamžite sa od neho odtrhla, len aby pribehla ku mne. Ja som však dvihla zrak od koša a pozrela na muža v obleku, ktorý bol navonok dokonalý, ale jeho vnútro mi znova dvíhalo obsah žalúdka. Keď sa ale pozrel na pacientku svojej priateľky, otvoril ústa a oči nechceli veriť obrazu pred sebou. Nečudovala som sa mu. Aká bola pravdepodobnosť, že si rozbijem hlavu a dostanem sa do nemocnice k jeho dokonalej Eve?

„Opatrne, asi máte otras mozgu!“ vyhŕkla a zasvietila mi svetielkom do očí, čo spôsobilo, že začali slziť ešte viac. Chcela som sa od nej len odtiahnuť a vypadnúť. Nedokázala som na ňu ani len pozrieť.

„Mala by som urobiť vyšetrenia,“ vyhlásila rozhodne, zatiaľ čo ja som zoskočila z postele a vzala si servítku.

„Odchádzam,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. Nemala som v pláne ostať tu ani o sekundu dlhšie, pretože inak by som urobila zamilovanému páru scénu. Na to som ale mala svoju hrdosť.

„Hate,“ hlesol brunet predo mnou a postavil sa mi do cesty. Očami okamžite zaletel k jazve na čele a zaťal ruky do pästí, zatiaľ čo jeho hruď sa dvíhala v pomalých nádychoch.

„Nie,“ pokrútila som hlavou a snažila sa upokojiť nutkanie na zvracanie. Mohla som byť znechutená, ale musela som ostať stáť vyrovnane. Nedopriala by som mu ten pocit, aby videl, čo so mnou spravila jeho náhla prítomnosť.

„Musíš ma vypočuť,“ naliehal a načiahol sa po moju ruku, no ja som od neho odstúpila a namiesto toho mu vrazila do nosa. Dlhovala som mu to za ten mobil.

„Choď do čerta so svojimi rečami. Zlomil si ma raz, potom znova, ale ja som sa poučila,“ oznámila som mu cez zaťaté zuby a sledovala, ako si pridŕžal ruku na nose, aby si nezakrvácal oblek. „Choď za doktorkou, tá ti pomôže.“

Kládla som jednu nohu pred druhú, pripomínala si, aké dôležité je neotočiť sa, neukázať mu slzy, ktoré mi stekali po lícach. Musela som ísť ďalej.

Prehrala som. Môj mozog vedel, že každé jedno slovo, ktoré opustí jeho ústa, je klamstvo, ale moje srdce, akokoľvek malé, chcelo veriť, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. Chcela som veriť, že mi ublížil a opustil ma odôvodnene, chcela som si namýšľať, že na moju mamu narazil podobne náhodne ako teraz na mňa, keď bol na cestách... ale koho som tým chcela oklamať? Veci sa v mojom živote predsa nediali zo žiadneho vyššieho dôvodu. Jednoducho sa dosrali, pretože ja som si šťastie nezaslúžila. 

 

Kapitola XX. / Kapitola XXII.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XXI.:

6. Perla přispěvatel
21.04.2017 [20:11]

PerlaMillie, jop, bol to Steve, ale máš pravdu, rozhodne by to nespravil z dlhej chvíle. Emoticon Čo sa Roberta a Eve týka... s nimi a ešte uvidíme, nie raz. Emoticon Emoticon

Jj: Som rada za tvoj záujem a neboj sa, vôbec si ma neurazila. Emoticon Viackrát som sa však aj v knihách stretla s týmto výrazom v tomto kontexte a možno som len ja s mojimi očami už videla, čo som chcela, alebo to aj tam naozaj tak bolo, neviem. Každopádne ďakujem za poznamenanie, určite si na to posvietim.
Ďakujem za komentár. Emoticon

5. Jj
20.04.2017 [23:42]

Ahoj, začítala som sa do Tvojej poviedky a zaujala ma. Páči sa mi štýl, akým píšeš, hlavná postava má vtip a celý príbeh podľa mňa veľmi dobrú dynamiku. Chcem sa však opýtať na výraz kontrolovať mu/jej, ktorý používaš dosť často. Najprv som si myslela, že je to len preklep a myslíš kontrovať = odpovedať, dávať súhlas. Ale vždy, keď ho používaš, je napísané kontrolovať = vykonávať dozor. A takto nemá použitie tohto slova v situáciách, v ktorých ho používaš, zmysel. Nechcem Ťa nijako uraziť, je to len taký postreh. A ešte občas použitie i/y, ale to je v takej únosnej miere Emoticon

4. MillieFarglot admin
20.04.2017 [18:14]

MillieFarglotMyslela som si, že v NY niekoho z minulosti aj stretne. Tipovala som to na Bena, ale nie hneď takto na Roberta a Eve. Ufff... Emoticon
Taaaakže, som si všimla že si odhalila ďalšiu vec ohľadom jazvy. Prečo by jej ale ublížil Steve? Nebol to jej otec? Alebo mu to on nakázal? Emoticon
Riley milujem, také slniečko. Emoticon
Ach, celá kapitola taká pohoda, Logan sa zdá byť tiež jak v pohode týpek, tak snáď to v tej oblasti práce pôjde v pohode a nedosere sa to. Emoticon
Perfektná kapitolka. Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
17.04.2017 [22:05]

PerlaLili: Jop, časy pokoja skončili a jej nový začiatok už nie je tak nový ako pôvodne plánovala, hlavne s Robertom v pätách.
Mama? Ou, tak to nie, myslím, že nehrozí, aby ju niekde streta, takže toho sa báť nemusí. Emoticon Ďakujem za komentár drahá.

Trisha: Kapitán Amerika? Emoticon Emoticon Emoticon To by z toho klubu Loganovi veľa neostalo. Ale nie... ona si istotne energiu vybije, nehrozí, aby ostala dlho pokojná, u nej teda nie. Emoticon

2. Trisha přispěvatel
17.04.2017 [21:21]

TrishaTak krasby zaciatok a tvij typicky konec koho to prekvapuje vsak?? Emoticon Emoticon Tesim sa na to co Robertovi pripravis. A dfm, ze Hate sa ttz nezahra na cpt. Ameriku a to vrece neroztrha. To bu sa Logan velmi nepotesil. Ale vybit sa teda potrebuje. Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
17.04.2017 [17:53]

LiliDarknightPrečítala som predchádzajúcu kapitolu spolu s touto naraz, takže budem komentovať len tu - hej, taká príšerne a neznesiteľne lenivá som. Emoticon
Hate to mala naozaj ťažké, ale páči sa mi, že sa nakoniec ovládla a dokázala odtiaľ odkráčať ako dáma. Takisto sa ukázalo, že na svete ešte existuje aspoň jeden milý človek, ktorý nemá vedľajšie a nekalé úmysly.
Som rada, že sa Hate a Riley trochu zblížili. Riley úplne zbožňujem, je to presne môj druh osoby. Emoticon
Táto kapitola bola zo začiatku dosť pokojná, taká pohodová. A potom sa začalo všetko kaziť, keď išla do tej nemocnice. Aby som bola úprimná, najskôr som si myslela, že sa vtedy stretla so svojou matkou, Eve mi ani na um nezišla. O to viac ma to prekvapilo a mám taký pocit, že pre Hate sa skončilo obdobie relatívneho pokoja. Emoticon Emoticon
Každopádne sa veľmi teším na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!