OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola XIX.



Hate - Kapitola XIX.Môžeš byť len priateľ, ale ja ťa tak už nikdy neuvidím.

Kapitola devätnásta 

 

„Hate!“ otvorili sa dvere do mojej izby a v nich, ako boh pomsty, stál otec, s výrazom, akoby ho naštval celý svet. „Kde sú tvoji bratia?“ dožadoval sa, lenže jedinú odpoveď, ktorú som mu mohla dať, bolo pokrčenie plecami.

„Nie som ich pestúnka, ale myslím, že šli do Impéria,“ preniesla som medzi rečou a zrakom znova spočinula na knihe, ktorú som musela prečítať do školy. Chcela som sa zamerať na štúdium, aspoň pokiaľ sa moji bratia nevrátia. Potom tu nebude ani jedna miestnosť, kde by som naša pokoj.

„Si ich sestra, máš vedieť, kde sú! Čo ak sa im niečo stane?“ vybehol na mňa, čím si získal moju pozornosť. Naozaj ma práve obvinil a zvalil na mňa zodpovednosť za starších súrodencov? Čo som podľa neho mala urobiť?

„Otec,“ zhlboka som sa nadýchla a postavila sa na nohy. „Jediné, čo sa im môže stať je to, že netrafia domov. Som si istá, že sa o seba postarajú,“ uisťovala som ho ako sa len dalo, lenže stále to nebolo dosť a hnev v jeho očiach už nesmeroval na nich, ale na mňa. Videla som to a nechcela riskovať jeho náladu.

„Môžem zájsť do mesta a pozrieť sa po nich,“ navrhla som odrazu, aby som sa vyhla hádke, teda, jeho kriku. Niekedy, keď po mne vrieskal, mala som pocit, akoby sa aj steny rúcali.

Vyzeral, že nad mojou ponukou seriózne premýšľal a fakt, že som mala len pätnásť a v pláne vybrať sa do mesta mu nijako neprekážal.

„Dobre, ale radím ti, aby si sa bez nich nevracala,“ varoval ma so zdvihnutou rukou. „Steve ťa vezme do mesta,“ dodal a bez všetkého za sebou zatvoril s buchotom dvere, nad čím som len pretočila očami.

„Nemáš za čo,“ zamrmlala som naštvane a vytiahla zo skrine obyčajnú roztiahnutú čiernu mikinu, ktorú som si prevliekla cez hlavu, hodila do vrecka mobil a vydala sa do garáže.

Kam sa len tí smradi mohli vypariť? Kde ich hľadať? Impérium sa mi odrazu nezdalo ako najpravdepodobnejšie miesto, no našťastie som vedela o niekom, kto by mi mohol pomôcť.

„Kam to bude?“ zaujímalo Steva. Nemohla som mu dať presnú adresu, pretože ak by sa otec dozvedel, kam som šla, nemuselo by to dopadnúť najlepšie.

Otcov šofér sa zbytočne nepýtal, prečo som chcela vystúpiť na kraji centra mesta a za to som mu bola vďačná. Ako náhle som sa uistila, že odišiel, rozbehla som sa nocou k bytu jedinej osoby, ktorá poznala mojich bratov možno ešte lepšie ako ja.

Nočný beh mi prišiel vhod, a kým som dobehla k bytovke, stihla som sa vydýchať a skontrolovať hovory. Všetkým mojim bratom som volala aspoň dvakrát, ale ani jeden v sebe nemal kúsok drzosti ozvať sa späť. Samozrejme, prečo by sa otravovali? Bola som len ich menšia, pätnásťročná sestra, ktorá bola síce zlatá, ale nehodila sa na ich večerné akcie.

Vybehla som na tretie poschodie, prehrabla si spotené vlasy a chystala sa zaklopať na posledné dvere na chodbe, keď vtom sa predo mnou otvorili a vyšla z nich akási dlhonohá modelka, ktorú som v živote nevidela. Jej tmavozelené oči si ma hneď súdiaco obzreli a len nado mnou ohrnula perami. Bez hocakého slova sa vybrala preč a nechala mi otvorené dvere, akoby ju netrápila možnosť, že by som mohla byť zlodej. Nedopadol večer podľa jej predstáv?

Opatrne som vošla dovnútra a zabuchla za sebou dvere, ktoré vďaka prievanu narobili viac ako dosť huku.

„Do frasa!“ zanadávala som a prešla hlbšie do bytu, hoci som už prakticky stála v strede obývačky.

Robertov byt nebol obrovský, predsa len si popri štúdiu nemohol dovoliť zbytočný prepych a stále, keď ho Ben pozýval k nám, odmietol so slovami, že sa necíti ako Maxwell. Chápala som ho, no zároveň som tak trochu chcela, aby povedal áno. Aké jednoduché by potom bolo chodiť spolu do posilňovne či sa len tak prebehnúť. V tomto bol totižto oveľa viac ochotnejší než ktorýkoľvek z bratov. Zároveň mi nič nezakazoval, ba čo viac, čo som chcela, to mi ukázal. Box nebol žiadnou výnimkou. Možno ma včera nakopal viac ako obyčajne, bola som rada, že som sa pri ňom aspoň niečo naučila.

„Tak tebe nestačilo?“ ozval sa jeho hlas odniekiaľ a nech som sa obhliadala kde som len chcela, nevidela som ho. Prešla som k stolu, aby som si pozrela, čo stálo na popísanom papieriku, či sa náhodou nejednalo o správu od mojich bratov, ale jediné, čo som tam našla, bolo niečie číslo, pravdepodobne jeho známosti. Pretočila som nad tým očami a keď sa za mnou otvorili dvere, prudko som sa otočila, čo bola veľká chyba.

Môj pohľad spočinul na mokrom Robertovi, z ktorého ešte stále kvapkala voda na podlahu, a ktorý na sebe nemal absolútne nič. Zatajila som dych a keď ma zbadal brunet, vytrieštil na mňa oči a nahlas preglgol. Až vtedy som si uvedomila, že najmúdrejšie bude otočiť sa, no nemohla som. Nie, keď som už aj tak videla viac ako dosť. Rukami som si zakryla oči a stisla pery, aby som sa neusmiala.

„Do čerta, Hate! Čo tu robíš?!“ nadával, keď sa otočil, hľadajúc uterák, ktorý by si mohol obtočiť okolo pása.

„Ja... prepáč....“ habkala som, neschopná poskladať jednu súvislú vetu. „Myslela som... ja...“ Ako som sa mala obhájiť, že som si ho prehliadala, zatiaľ čo on na mňa nechápavo hľadel?

Prešla som k oknu na druhom konci obývačky, naľavo od ktorého bol malý kútik pripomínajúci kuchyňu. Snažila som sa spamätať a nájsť v hlave vysvetlenie svojho konania, okrem jedného, ktorý bol zrejmý.

Chcela som ho. Nech som si nahovárala čo som chcela, záležalo mi na ňom viac ako len na kamarátovi a istá moja časť dúfala, že to možno uvidí rovnako. Ako by som mu ale niečo také mala povedať?

„Nečakal som ťa tu,“ prehovoril, a keď som sa teraz otočila, hľadela som na neho v sivých teplákoch, samozrejme, bez trička, ako vždy. „Myslel som, že si...“

„Čiernovlasá modelka?“ dokončila som za neho otrávene, aj keď som nemala najmenší dôvod byť rozčúlená. „Nie, tá už odišla.“

„Keď ti poviem, že som s ňou nespal, uveríš mi?“ podišiel bližšie a nespúšťal zo mňa pohľad, s ktorým som nedokázala bojovať.

„Mne to môže byť jedno,“ bránila som sa so založenými rukami na prsiach. „Nemusíš sa mi spovedať. Sme predsa kamaráti.“

„Jasne,“ stisol pery do úzkej linky, no podišiel do môjho osobného teritória. „Behala si?“ prižmúril oči a prehliadol si moje vlasy. „Dúfam, že nie až z domu.“

Kyslo som sa usmiala a bojovne vystrčila bradu.

„A čo ak hej? Poľutuješ ma, že som sem prišla úplne zbytočne?“

„Zbytočne?“ usmial sa a založil mi vlasy za ucho. „Čo také si chcela, že teraz to už nie je možné?“ sklonil hlavu, aby mi lepšie videl do očí. Tie jediné mu na rozdiel od mojich pier nemohli klamať. Nebolo normálne, že ma nútil roztápať sa pod tým pohľadom. Nehral fér, hajzel!

„Ehm...“ zhrýzla som si spodnú peru, kým môj mozog hľadal výhovorku. „Máš pivo?“

Robert na mňa ostal zarazene hľadieť, akoby čakal inú odpoveď. Samozrejme, na jazyku som mala aj niečo iné, niekde sa možno skrývala aj pravda o bratoch, ale v túto chvíľu mi boli úplne ukradnutí. Videla som len jeho, nanešťastie.

Konečne sa odo mňa vzdialil a prešiel k chladničke, z ktorej vybral dve fľaše a jednu mi podal. Pozorne ma sledoval, akoby sa bál, že sa z tej fľaše opijem. Od minula som sa predsa poučila, tak trochu.

„Vďaka,“ dostala som zo seba a stále nehybne stála na mieste. Prečo sa mi odrazu zdal ten byt tak malý?

„Takže si potrebovala niekoho na pitie?“ kontroloval mi, zatiaľ čo si prešiel sadnúť na gauč. Ja som len pokrútila hlavou a nasledovala ho. Vybrala som si však kreslo, ktoré bolo v dostatočnej vzdialenosti, aby vo mne nedokázal čítať ako v knihe.

„Nie... áno... oh, do čerta,“ povzdychla som si a vyčerpane si pretrela tvár, nad čím sa on schuti zasmial.

„Dohodneš sa na jednej odpovedi?“

„A čo ty?“ zmenila som tému. „Potreboval si rozptýlenie?“ kývla som hlavou k papieriku s telefónnym číslom, ktorý vzal zo stola hneď, ako si ho všimol. Bez zbytočných rečí ho potrhal a hodil to späť.

„Stačí ako odpoveď?“ spýtal sa a znova si odpil, zatiaľ čo ja som sa nestihla napiť ani raz. Pivo mi nikdy nechutilo a možno za to mohol fakt, že som ho pila raz v živote a aj to nedopadlo najlepšie.

„Prišla za mnou a ja som sa chystal do sprchy po tréningu, nič nebolo,“ dal sa do vysvetľovania, akoby ma to zaujímalo. „Keď sa potom zabuchli dvere, myslel som, že si nedala povedať a rozhodla sa provokovať ma ďalej. Naviac... nebola môj typ,“ pokrčil nezaujato plecami a čakal, čo poviem. S úškrnom som si ho prezrela a naklonila hlavu nabok.

„Aký je tvoj typ, teda?“ dvihla som spýtavo obočie. „V posteli mojich bratov sa strieda asi celý svet, keď na tým tak uvažujem, ale ako si na tom ty?“

Brunet si oblizol pery a videla som na jeho tvári jasné pobavenie.

„Chceš vedieť, s kým spím?“

Dobre, že som sa nenapila, inak by mi určite zabehlo. Mohla som sa pokúšať skryť úsmev, ale veľmi sa mi to nedarilo. Rozohrala som nebezpečnú hru, ktorej pravidlá som ešte nepoznala. Ako ďaleko bol ochotný zájsť?

„No a?“ Nevinne som na neho zažmurkala. „To si predsa kamaráti hovoria, či? No... možno nie, to len zo zvyku, keďže priateľky mojich bratov poznám asi lepšie ako oni sami.“

„Keď nejakú vezmem do postele, budeš prvá, ktorá o tom bude vedieť, milá Hate,“ lišiacky na mňa žmurkol, lenže vo mne vrela krv.

„Kamarát na pohľadanie.“

Bola som pripravená niečo povedať, hocičo, len aby reč nestála, keď vtom sa ozvalo nejaké klopanie, ktoré však bolo rýchle a dosť hlučné.

„Čakáš niekoho?“ nerozumela som. „Tú ženskú nebodaj?“ podpichla som, lenže jeho tvár zvážnela a rýchlo sa postavil.

„Otvor, ty bastard!“ doľahli ku mne mužské hlasy, ktoré rozhodne neboli príjemné. Srdce mi začalo prudko biť a pri pohľade na Robertov výraz, sám vyzeral prekvapene, ale nezaháľal ani na chvíľu. Chytil ma za ruku a pchal ma k svojmu šatníku.

„Skry sa a nevychádzaj, nech sa deje, čo chce,“ naliehal vážne. „Sľúb mi to, Hate.“

„J-jasné,“ šepla som takmer nečujne a vošla dovnútra. Dvere za mnou síce zatvoril, no ja som ich trošku pootvorila, aby som nebola úplne bez kyslíka, keďže miestnosť, v ktorej som sa ocitla, bola akurát tak pre jednu osobu a kopec harabúrd, ktoré boli navôkol. Úplne hore boli vo vysokej polici nahádzané osušky, deky a uteráky, zatiaľ čo nad mojou hlavou boli po bokoch zárubní krátke úchytky, ktoré mu slúžili, keď chcel posilňovať ruky. Robert mal vymyslený každý milimeter jeho bytu.

Počula som zvonku otvorenie dverí a potom len rýchle kroky, akoby mu niekto vtrhol do bytu. Nebola som si istá či si tí ľudia nevšimnú aj keby som vykukla len jedným očkom a bola som príliš vydesená na to, aby som pokúšala šťastie.

„Kto ste?“ rozoznala som prekvapený, očividne Robertov hlas, čo mi napovedalo, že tých chlapov k nemu muselo vtrhnúť viac.

„Kde je tvoj brat?“ vychrlil na neho jeden, čo ma na sekundu vyviedlo z miery. Brat? Mysleli Bena alebo nejakého, ozajstného, Robertovho brata, o ktorom sa nikdy nezmienil?

„Čože?“ ostal stáť zarazene brunet a keď som nakoniec predsa len nazrela na scénu vo vedľajšej izbe, spozorovala som štyroch mužov, z ktorých jeden držal v ruke nôž.

Stiahlo mi žalúdok. Toto rozhodne nebola nevinná návšteva bratových priateľov, ale ľudia, ktorým niečo urobil.

„Nehraj to na nás! Tyler sa na nás vysral, ale pozri, koho sa nám podarilo nájsť!“ namieril na neho nôž, nad čím Robert zatajil dych, ale stál rovnako neoblomne ako vždy. Hral sa na hrdinu kvôli mne alebo sa naozaj nebál?

„Ty odišiel z mesta už dávno,“ odvrkol Robert a prešiel si sadnúť, akoby sa nič nedialo. Ten chlap rozhodne nepoznal pud sebazáchovy a ja som mala sto chutí otrieskať mu niečo o hlavu. „Netuším, kde sa nachádza už aspoň taký rok, keď nie dva. Nezaujímam sa o jeho problémy, takže by ste mali vypadnúť, kým mám dobrú náladu.“

Skoro som si buchla rukou do čela, no nakoniec som si ju priložila k ústam, ako dvaja z tých mužov schytili Roba a vytiahli ho na nohy. Bránil sa, ale to už k nim prišiel tretí a zozadu ho kopol, čím ho dostal na kolená. Najvyšší z nich, ten, čo mal v ruke nôž, sa usmial a aj cez obrovské strnisko som jasne videla, že o seba veľmi nedbal, keďže jeho zuby boli zažltnuté a brada neudržiavaná.

Odrazu vrazil Robertovi a skôr, ako by sa mohol pozviechať, ho udrel aj do brucha. Nedokázala som sa na to pozerať.

„Počúvaj ma, Erhall,“ zasipel, keď ho potiahol za vlasy, aby ho donútil pozrieť mu do očí. V tých mojich sa ale objavili slzy, ktoré som musela udržať na uzde. „Nezaujíma ma, kde je, ale svoje prachy chcem naspäť!“

„K-koľko ti dlhuje?“ vydýchol po chvíli bezmocne.

„Najprv to bol liter, ale úroky sa hromadia, takže teraz je to už päť,“ vysvetlil a pustil ho. Urobil krok dozadu, no svoj zrak nespúšťal z bruneta pred sebou.

„Zbláznil si sa?“ pretrel si Robert tvár, keď sa postavil na nohy. „Môžem ti zohnať liter, možno dva, ale päť? Za čo ma máš?“

Silno som si zahryzla do jazyka, aby som nevykríkla, keď ho znova udreli, ale moje srdce trpelo. Ako veľmi musel milovať svojho brata, že ho nepodrazil a nepovedal, kde je?

„Radím ti, aby si s niečím čím skôr prišiel, inak sa zoznámiš s mojou čepeľou,“ vyhrážal sa mu, no podľa výrazu bolo jasné, že to myslí vážne. Muži ako on si nezvykli robiť srandu.

„Potrebujem... potrebujem čas.“ Bolo jediné, na čo sa zmohol a hoci by som ho najradšej nakopala, že mi o ničom z tohto nepovedal, chcela som ho objať a uistiť, že všetko bude v poriadku.

„Máš dva mesiace, ani o deň viac. Radím ti, aby si bratov dlh splatil, inak to bude tvoj život, čo sa stane úrokom.“ Poslednýkrát ho udrel a chcel sa dať na odchod, lenže vtom jeho zrak padol na stôl. Konkrétne na dve fľaše piva, ktoré nedávali zmysel, ak mal byť Robert sám.

„Ten smrad tu nie je sám!“ vyhlásil. „Prehľadať!“

Srdce mi na sekundu zamrelo a krv sa nahromadila v životne dôležitých orgánoch, nakoľko moje ruky zľadovateli.

„Nikto tu nie je!“ snažil sa ich brunet zadržať, ale oni si nedali povedať. Dvaja sa hneď vrhli do jeho izby, jeden do kúpeľne a posledný smeroval ku mne. Do čerta!

Zhlboka som sa nadýchla, nasala vzduch do pľúc a dvihla sa pomocou úchytiek hore. Snažila som sa pokrčiť nohy, ale nech som robila čo som chcela, stále by som bola prvou vecou, ktorú by pri otvorení dvier zbadal. Nemala som sa kam skryť.

Oblial ma studený pot a zaprela som sa ešte viac. Ruky ma štípali a váha môjho tela ma ťahala k zemi. Nikdy som sa nedvíhala tak vysoko, no stačilo ešte zopár centimetrov, aby som vykopla nohu na policu oproti a posnažila sa skryť medzi dekami. Natlačila som sa na stenu ako to len bolo najviac možné a kolená si pritiahla k hrudi. Nohy mi zakryl uterák, hlavu zas fialová deka.

„Keď tu nikto nie je, prečo sa tak bojíš?“ smial sa ich šéf a prudko otvoril dvere. Bol si istý, že ma odhalí a podľa Robertovej dobitej tváre, tiež čakal, odkiaľ vyskočím. Nič také sa však nestalo a brunet len pevne zovrel pery, aby zakryl úsmev.

„Nikto,“ okomentovali jeho chlapi, keď vyšli z izieb a ch šéf odstúpil preč. Mojím smerom ani len nepozrel, za čo som bola vďačná. Nevedela som, ako dlho to ešte vydržím.

„Nezabúdaj, čas ti beží,“ pripomenul mu a rovnako rýchlo ako vtrhli do bytu sa aj stratili v dverách, ktoré Robert okamžite zatvoril a zamkol. Pretrel si tvár a okamžite si to namieril ku mne, hľadajúc ma.

„Hate!“ šepol do tmy, kým nenahmatal svetlo. To však nepotreboval, pretože som po ňom hodila jeho deku, aby som sa mohla poriadne nadýchnuť. Ruka sa mi ale šmykla na uteráku a spoločne s ním som sa rútila k zemi aj ja.

Brunet ma chytil pod pazuchy a sledoval moje nohy, ktoré sa držali vrchnej priečky.

„Mám ťa,“ usmial sa a pomohol mi na nohy.

Spoločne sme prešli naspäť do obývačky, kde sa Robert zvalil na gauč. Ani raz na mňa nepozrel, uhýbal pohľadom zakaždým, keď som nemu chcela prehovoriť. Čo som však mala povedať? Vynadať mu? Utešiť ho? Čo by urobil človek v mojej situácii?

Bez slova som zbehla do kúpeľne po uterák, ktorý som namočila do vody a vrátila sa k Robertovi. Nečakala som na jeho zvolenie, sadla som si na neho obkročmo a priložila mu uterák na ľavé oko. Zasyčal od bolesti, ale vedela som, že sa mi za to ráno poďakuje. Od čoho predsa boli kamaráti?

„Nechceš kričať?“ zaujímalo ho po chvíli ticha. „Nečudoval by som sa.“

„Tomu ver, že chcem kričať... a vraziť ti,“ zavrčala som, ale pripomenula som si, aké je dôležité ostať pokojná. Budem ho ešte potrebovať, aby som našla bratov, inak sa môžem jedine tak zbaliť.

„Sme priatelia?“ vyšlo zo mňa po chvíli, smutnejšie než som plánovala. Brunet na mňa vytrieštil oči a nechápavo pokrútil hlavou.

„Prečo by sme neboli?“

„Nevedela som, že máš brata,“ vydýchla som. „Kamaráti si takéto veci hovoria. Vieš o mne všetko, ale ja neviem nič.“

„Hate, ja...“ stisol pery, zatiaľ čo ruky položil voľne na moje stehná. Keď sa naše pohľady stretli, videla som toľko bolesti ako ešte nikdy. Vždy bol v mojej prítomnosti tak bezstarostný, vyžaroval z neho pokoj, radosť zo života... bol tak dobrý klamár?

„Tyler je môj mladší brat,“ odhalil nakoniec. „Je síce mladší len o osem minút, ale aj tak, je to môj braček, ktorého som nevidel od konca strednej školy. Zo dňa na deň sa vzal a odišiel. Nezanechal po sebe nič, žiaden odkaz, list na rozlúčku mame... nič,“ povzdychol si a oči sa mu zaleskli. „Bolo mi jasné, že niekde musel zohnať peniaze na cestu, ale nečakal som...“ Nebol schopný dokončiť.

„Môžem ti pomôcť,“ navrhla som bez rozmyslu. Pre otca boli peniaze asi tým najmenej zaujímavým, čo mohol mať. Pravdepodobne to bolo tým, že ich mal viac ako potreboval.

„Nie,“ zarazil ma. „Toto sú moje problémy, o ktorých sa nikto nesmie dozvedieť,“ naliehal. „Dúfam, že to ostane medzi nami. Benovi ani slovo, dobre?“

„Aký to má zmysel?“ nakrčila som čelo.

„Niektoré veci si musíš nechať jednoducho pre seba.“

„Naozaj?“ neverila som mu. „Ak sa s tým niekomu zdôveríš, bolí to potom menej,“ usmiala som sa na neho. „Nemusíš byť na to sám, Robert. Sme kamaráti, no nie?“

Sledovala som jeho pohľad, ktorý na sekundu padol na moje pery a prisahala by som, že myslel na to isté, na čo aj ja. Mala som to urobiť? Byť prvá alebo počkať, kedy sa tomu odhodlá on? Ako to v živote fungovalo?

„Nemyslím si, že ešte zvládnem byť tvojím kamarátom, Hate.“ Jeho slová ma zasiahli hneď ako opustili jeho ústa. Urobila som niečo zle? Nepomohla som mu, keď to potreboval?

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla, kým som sa snažila udržať vysmiatu tvár. „J-jasné, ani sa ti nečudujem,“ pokrčila som plecami. „Som len decko, neviem...“

Robert mi vzal uterák z ruky a hodil ho na kraj gauča. Jeho tvár bola nečitateľná, no jeho ruka zašla do mojich vlasov, pričom ma pevne chytil za krk. Nasucho som preglgla a chytila ho za líce. Opatrne som sa k nemu sklonila a perami sa obtrela o jeho. Nič viac som nemusela urobiť, pretože si ma k sebe pritlačil a nepustil ma. Druhou rukou som mu zašla do vlasov a opätovala mu bozk. Srdce mi bilo ako divé a nevedela som, čo si o všetkom myslieť. Keď mi však Robert prešiel jazykom po spodnej pere, všetka logika sa vytratila a vystriedala ju číra túžba. Mohol chcieť niekto niekoho tak ako ja jeho?

Po chvíli sa odo mňa predsa len odtiahol a s úsmevom na mňa hľadel.

„Nemôžem byť tvoj kamarát, Hate,“ zopakoval, „pretože ty si pre mňa všetko, len nie kamarátka,“ priznal, „a ak za to pôjdem do pekla, tak mi to je jedno. Viem, že to bude stáť za to.“

„Fakt?“ zasmiala som sa a naklonila hlavu nabok. „Nebola som ešte včera len otrava, ktorá ťa využívala?“ Spomienka na včerajší tréning, keď chcel ísť na pivo a ja som chcela cvičiť ma dokázala aj teraz rozosmiať.

„Vždy si bola otrava, to sa nezmení,“ vysvetlil hneď. „Prišiel som na to, že vďaka tomu sa mi páčiš ešte viac.“

„To som rada,“ stisla som pery do úzkej linky. „Čo urobíme s Tylerom? Ako chceš získať tie peniaze?“ Hnevalo ma, že som zmenila tému, ale považovala som to za dôležitejšie ako výlev môjho srdca. Koniec koncov, tí muži to brali smrteľne vážne, prečo by som nemala ja?

Robert mi vzal ruky do svojich a donútil ma pozrieť sa na neho.

„My neurobíme nič. Tyler je môj problém, nie tvoj, dobre?“ spýtavo pozdvihol obočie. „Nejaké peniaze nahrabem, musím,“ rozmýšľal, ale rozprával to skôr sebe ako mne. „Nerob si starosti, všetko bude v poriadku.“

Záležalo mi na ňom. Nech som to v sebe potláčala akokoľvek dlho, chcela som, aby bol v bezpečí, nech to stojí čo to stojí. Aj tých päť litrov, ak bude potrebné. Baviť sa o tom s ním však nemalo žiaden význam, tak som len prikývla a usmiala sa.

Odrazu mi zavibroval mobil, čím nás vyrušil.

Sme na akcii, do piatej sa vrátime. Nech nestresuje a ide spať.

Naštvane som zaškrípala zubami a zrušila Benovu správu. Tak oni sa rozhodli vyraziť si bez toho, aby mi o tom aspoň povedali? Nechcú, aby som vedela, kde sa schovali tentokrát?

„Deje sa niečo?“ vyrušil ma Rob.

„Ja...“ nasala som vzduch do pľúc a snažila sa upokojiť. „Otec ma poslal nájsť bratov. Myslela som, že budú tu, ale Ben mi práve písal, že sú niekde v riti a prídu až ráno. Samozrejme, ja budem tá zlá, ako inak,“ pretočila som nad tým všetkým očami.

„Myslíš?“ usmial sa. „Nemusíš sa ponáhľať, povieme, že si ich našla a rozhodla sa ísť s nimi,“ navrhol lákavo, ale musela som ho zabrzdiť.

„To nepôjde, otec by mi neveril. Nechceme, aby sa dozvedel o tomto, alebo áno?“

Nasledoval jeho porazenecký povzdych, ktorý ale vykryl so šibalským úsmevom.

„Než pôjdeš domov,“ pozrel mi do očí a obtočil si kučeru okolo prsta. „Mala by si si dať sprchu,“ navrhol, naoko nevinne, ale ja som sa len usmiala a zovrela pery.

„Naozaj?“ kontrolovala som mu. „To má byť rada alebo ponuka?“

V jeho očiach hrali šibalské ohníky, ktoré sa mi páčili. Smútok, ktorý som tam prednedávnom videla a strach, ktorý odchádzal pomalšie, vystriedala túžba. Jeho ruky sa odrazu dostali k mojim bokom, ktoré mi zovrel.

„Dnes som už jednu ponuku odmietol,“ zašeptal takmer nečujne, až som sa k nemu musela priblížiť, aby som lepšie počula. „Ak to povieš ešte raz, nemusel by som sa ovládnuť.“ A jeho pery sa mi obtreli o ucho, zatiaľ čo ja som len nasucho preglgla. Čo to so mnou robil? Boli tie pocity bolesti normálne? Mala som byť tak rozhorúčená, keď som netušila, ako to uhasiť?

„Ako myslíš,“ mykla som plecom a chytila jeho ruky do svojich. Pomaly som ich začala dvíhať, tak, aby mi chytil mikinu, ktorú mi už bez problémov prevliekol cez hlavu.

„S tým by som ti mohol pomôcť,“ uznal po chvíli, obzerajúc si moje telo len v obyčajnom tielku. Sama nad sebou som sa usmiala a sledovala, ako mi hneď vyzliekol aj tielko, zatiaľ čo jeho ruky ma šteklili na nahej pokožke. Síce som ich chcela cítiť inde, aj tam to bolo príjemné, ba čo viac, páčilo sa mi to. Perami som sa, tento raz istejšie, prisala k tým jeho a rukou ho oblapila okolo krku. Robert neprotestoval, avšak nechal ma robiť všetku prácu, kým on len blúdil po mojom tele. Nakoniec ma chytil za chrbát a prisunul si ma ešte bližšie, čo som považovala za nemožné.

„Myslím...“ vzdychla som, keď mi vzal spodnú peru medzi zuby. „Mala by som...“ Nedokázala som racionálne uvažovať a hrozilo, že urobím niečo unáhlené, založené len na mojich hormónoch. „Tá sprcha...“ kývla som rukou a snažila sa postaviť, ale bolo to náročné.

„Chceš tam v ísť v tomto?“ zasmial sa a pritiahol si ma k sebe. Nechápavo som na neho hľadela, ale až keď jeho prsty vošli do nohavíc, aby mi ich stiahol, došlo mi, čo tým myslel. Dúfala som však, že tam to skončí, pretože v tej chvíli som neverila ani sama sebe. Povedala by som mu nie?

„Ďakujem,“ hlesla som a dvihla jednu nohu, potom druhú. „Dúfam, že máš nejaký voľný uterák,“ dodala som a pomalým krokmi si to namierila k sprche. Prečo som sa snažila ísť pomaly a zvodne som síce nechápala, ale jeho smiech mi napovedal, že to fungovalo. V duchu som sa usmiala a dala si jedno bezvýznamné plus. Zistila som, čo na neho funguje ešte skôr, než by som sa o to musela vôbec snažiť. 

 

Kapitola XVIII. / Kapitola XX.


Spomienka na prvú chvíľu, kedy to medzi Robertom a Hate začalo byť vážne. Každý si do vzťahu prináša problémy, lenže oni ich mali viac ako dosť. 

Každopádne, Hate je odhodlaná pochovať svoje spomienky a nechať ich zaľahnúť prachom, tak uvidíme, ako sa jej to podarí v ďalších častiach. :) 

Perla 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola XIX.:

6. MillieFarglot admin
11.04.2017 [17:20]

MillieFarglotNajprv som si myslela, že Hate nájde svojich bratov u Roberta, potom som bola v tom že isto to oni prišli a nie tá iná "návšteva". Emoticon Haaaa, samá prekvapenia. Emoticon
Nechápem síce, jak sa na konci mohli tak ovládnuť, ale dobre no. Viac sa teším na Riley. Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
11.04.2017 [12:29]

PerlaBlacky: Povedala by som, že jeho priateľka je vskutku skôr taká podvedomá záležitosť, predsa len sa plánoval pohnúť dopredu, bez Hate, o ktorej si myslel, že žije úplne iný život... no akosi nič nevychádza ani jednému z nich... Emoticon Robert je starší o 6 rokov, rovnako ako aj Ben.
Áno, je pravda, že Hate v puberte bola diametrálne inou Hate než keď má 20. Uvidíme, či nájde v novom meste stratenú odvahu a dá sa dokopy. Ďakujem za komentár. Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 11.04.2017 [10:13]

Hate, HAte. Myslím, že by sisi z pani doktorky veľkú kamošu robiť nemala. Má to, po čom ty tak túžiš...
Aj keď mi to príde úbohe z Robovej strany, ak si to uvedomuje. Pre jeho dobro, a moju náklonosť k nemu, dúfam, že je to podvedomá záležitosť.

Alebo by to mohla byť jej mamka? Tiež je tu možnosť, že? No...

To k minulej kapče. Emoticon Emoticon

K tejto nemám čo okrem toho, že bola senzačná. HAte má dar dostávať sa do blbých situácií a obklopovať sa ľuďmi, ktorí sú v sračkách rovnako ako ona. Hádam, že vrana k vrane nie je len tak pre srandy, že?

O koľko je Robi starší?

Inak, táto veselá a drzá a v podstate menej depresívna HAte ma baví omnoho viac. Je bojovnejšia, priebojnešia viac schopná, ako táto, čo utiekla a skrýva svoje bôly pre trápny pocit a istotu konania vyššieho dobra.

Bratia by nezavnevreli a nenútili by ju vrátiť sa ak by im na rovinu povedala čo jej tato celé roky robil.

Ach, no nič. Teším sa na ďalšiu.

3. Perla přispěvatel
10.04.2017 [23:45]

PerlaTrisha: Ďakujem za komentár. Emoticon

Lili: Jej otec nebol asi nikdy v poriadku, to musím uznať, takže sa niet čomu čudovať. Tajomstvá medzi nimi dvoma sú podľa mňa už od začiatku jedným zo základných problémov, ktorý nedokážu prekonať, a preto im osud nepraje.
Podpásovka? Emoticon Jujky, drahá, ty ma tak dobre poznáš. Emoticon Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
10.04.2017 [21:54]

LiliDarknightJéj, toto bolo také sladučké. Emoticon
Jasné, jej otec tu bol stále magor a Robert s Hate mali príliš veľa tajomstiev na to, aby im to mohlo fungovať, ale aj tak to bola veľmi pekná scéna. V istom zmysle trochu bezstarostná. Proste dvaja ľudia, ktorí k sebe niečo cítia a chcú byť spolu, hoci by asi nemali.
Asi sa ale bojím, že po tomto príde zasa nejaká podpásovka. Emoticon
Ale aj tak sa teším. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Trisha
10.04.2017 [19:45]

Tak tomu sa povie emocialna bomba este aj s dvoma protichodnymi akciami. Emoticon Pacilo sa mi to moja ale musim povedat z e som citala od teba aj krajsie sceny. Aspon to na konci Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!