OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola X.



Hate - Kapitola X.Nič také ako šťastie neexistuje. Aj tú najmenšiu iskru nádeje pohltí temnota.

Kapitola desiata

 

Rána pre mňa nikdy nebývali náročné. Bola som ranné vtáča, ktoré bolo rado v posteli medzi prvými a nepotrebovala som ponocovať, len aby som si dokázala, aký som rebel. Dnešok bol ale trochu iný, keďže som v noci skoro vôbec nezažmúrila oči, rozmýšľajúc o všetkom, čo som v živote urobila zle.

Mobil som v noci dala na tichý režim, pretože som nemala záujem počúvať jeho ustavičné zvonenie. Robert sa zdal byť neodbytný a keď mu sedemnásť odmietnutí nenaznačilo, že o ňom nechcem ani počuť, začal mi posielať správy, ktoré som len označila za prečítané bez bližšieho nazretia. Nepotrebovala som nejaké písmenká, ktoré by mi vyčítali niečo ďalšie. Slová, ktoré vypustil z úst urobili všetku prácu už včera. Jediné, čoho som sa obávala, bola skutočnosť, že ak sa s tým všetkým zdôverí Benovi, ten príde pravde na kĺb. Polovicu nej má sám na tele.

Obliekla som si dlhý rukáv, pretože ako som už včera tušila, ruku mi zdobili Robove prsty. Neznášala som, ako moje telo nebolo schopné čo i len trochu spolupracovať. Monokel sa nechcel vypariť, jazva sa nedala zakryť a ruka... prečo to bolelo, akoby mi svoj dotyk vypálil?

Jedna z vecí, ktoré mi v noci nedali spať, bolo Sebastianove zvláštne správanie, ktoré som si nevedela nijako vysvetliť, ale nehodlala som sa zastaviť, dokiaľ na to neprídem.

Skôr, než som mu zaklopala na dvere som k nim priložila ucho a započúvala sa do zvuku vody, ktorá ku mne smerovala z jeho kúpeľne, čo zdieľal s Natom, avšak ten doma ani nebol. Pomaly som otvorila dvere, porozhliadala sa, či ho neuvidím, a vošla dovnútra. Cítila som sa ako zločinec chystajúci sa spáchať závažný zločin, ale p chvíli to prešlo.

Sebastianova izba bola podobná a zároveň diametrálne odlišná od Natovej. Izby mali rovnakú veľkosť, svetlé farby na stenách, ku ktorým ladil aj nábytok, no zatiaľ č Natova izba pripomínala skôr hotel, do ktorého sa chodil len vyspať, môj najmladší z bratov mal izbu pripomínajúcu bunker. Na skrini hneď po mojej pravici odo dverí mal pohodené tričká, akoby nebolo jedno, ktoré si oblečie. Niekoľko ich bolo pováľaných na zemi spoločne s nohavicami a ponožkami. Moja myseľ sa naozaj nečudovala, prečo si nedokázal nájsť niekoho na viac ako jednu noc. Pri tomto neporiadku mi aj tá noc prišla dlhá.

Vošla som hlbšie do izby a očkom zazerala na dvere do kúpeľne, aby som sa uistila, že z nej tak skoro nevyjde. Oproti dverám mal obrovské okno, po ktorého pravici bol umiestnený rohový pracovný stôl zaprataný papiermi. Strieborný Apple si oddychoval v spánkovom režime a keď sa ho pokúsila zapnúť, pýtal si odo mňa užívateľské heslo. Do čerta s ním!

Vedela som, že sa Seb vyzná do počítačov, ale že naviac aj paranoidný som netušila. Keď som sa nad tým tak hlbšie zamyslela, došlo mi, že ja som zaheslovaný počítač nemala. Bratom som verila, hoci minimálne jeden z nich neveril nám. Prečo ma neprekvapovalo, že to bol práve on?

Aby som zbytočne nemárnila čas typovaním hesiel, zamerala som sa na pohádzané papiere všade po stolíku. Očami som sa snažila vypátrať niečo zaujímavé, no nakoniec som len ohrnula nosom nad vytlačenými poznámkami z prednášok, na ktoré sa môj brat istotne neunúval chodiť. Bol prirodzený talent, tak na čo ho míňať? Prekvapovalo ma, že si vôbec niečo vytlačil, akési zadania, pre mňa však nepotrebné.

Niekto za mnou si odkašľal a ja som len vytrieštila oči. Do čerta! Ako som len mohla zabudnúť dávať pozor na vodu?

Prudko som sa otočila, pripravená hádať sa a dožadovať sa vysvetlenia, lenže to nebol Sebastian, kto stál predo mnou. Namiesto neho som hľadela na akúsi dievčinu s gaštanovými vlasmi a nechápavým pohľadom. Netušila som, čím som si vyslúžila tú nenávisť v jej očiach, keď to ona predo mnou stála len v spodnom prádle.

„Kto si?“ bojovne vystrčila bradu a prekrížila si ruky na prsiach, nad čím som sa automaticky zasmiala. Myslela si, že som len jedna z mnohých? Chudinka, keby len vedela, že to ona je tá hlúpa. Aj napriek tomu, že som môjho brata ľúbila, neuznávala som jeho prelietavosť.

„Jeho sestra, neboj sa,“ naklonila som hlavu nabok a odstúpila od stola, práve vo chvíli, keď sa v izbe objavil Sebastian s uterákom okolo pása. Voda mu stekala z vlasov na tvár a jeho svaly sa napli hneď, ako ma zbadal. Nebola som pre neho príjemným prekvapením.

„Čo to robíš, Hate?“ prižmúril podozrievavo oči. „Nie je pekné hrabať sa v veciach, ktoré ti nepatria.“

Dvihla som ruky do vzduchu v obrannom geste. Napätie, ktoré medzi nami nastalo, sa mi vôbec nepáčilo.

„Musíme sa porozprávať, braček,“ trvala som na svojom. Bolelo by ho povedať pravdu? So mnou bude v bezpečí akékoľvek z jeho tajomstiev, sama ich mám predsa viac ako dosť.

„Nemáme o čom,“ prepálil ma pohľadom a potom zaletel pohľadom k svojej... kamarátke s výhodami?

„Kým sa namaľuješ, ja to tu doriešim,“ povedal smerom k nej a skôr, než sa pobrala aj s jej kabelkou do kúpeľne ju tľapol po zadku. To mi len pripomenulo prvé stretnutie s Robertom a jeho ruku na mojom zadku. Prečo som nebola schopná sústrediť sa na dôležitejšie veci?

Ako náhle sa stratila, môj brat si prekrížil ruky na hrudi a prepaľoval ma pohľadom. Nepáčila sa mu táto situácia rovnako ako mne, ale ja som bola odhodlaná dostať to, po čo som sem prišla.

„Prosím ťa, Seb,“ šepla som bezmocne. „Včera si mi zachránil krk, braček, prečo nemôžem vedieť, čo presne si tomu policajtovi sľúbil?“ Bola som zvyknutá, že môj psí pohľad ho zakaždým dostane, pretože ani jeden z bratov mu neodolal. Alebo žeby sa našla výnimka?

„Prečo strkáš nos tam, kde ťa nechcú?“ zasipel. „Rozhodol som sa ti pomôcť, pretože si moja sestra. Mala by si mi byť vďačná a kašľať na to, čo to stálo mňa...“

„Myslíš, že nie som dostatočne vďačná za to, čo si urobil?“ skočila som mu do reči. „Nemýľ si dojmy s pojmami, braček,“ varovne som dvihla prst. „To, že si mi pomohol, sa ti snažím oplatiť, ale ak mi nepovieš, do čoho si a namočil, nemôžem robiť nič.“

Zreničky sa mu rozšírili strachom a videla som, ako napäl svaly. Zahrala som na citlivú nôtu a potvrdila si svoju teóriu. Sebastian lietal v problémoch a chcel sa hrať na hrdinu, aby to vyriešil bez hocakej pomoci.

Pomaličky som prešla okolo jeho rozhádzanej postele a postavila sa priamo pred neho, sledujúc, ako predo mnou o krok ustúpil. Bál sa niekoho pustiť za svoju fasádu a ja som nerozumela, kedy sme sa jeden druhému takto odcudzili.

„Nechaj ma pomôcť ti,“ žiadala som, ale on ma v sekunde zdrapil za plecia a pritlačil ma k stene.

„Ty ma nechaj na pokoji, do čerta!“ zavrčal pomedzi stisnuté zuby. Premáhal sa, aby i neublížil, ale videla som ako sa v ňom mieša zúfalstvo s hnevom. „Nie všetko je tak dokonalé, ako si myslíš, sestrička! Niektoré veci sa napraviť nedajú a ak nechceš prísť k úrazu, nepleť sa do toho!“ pustil ma a odstúpil, smerujúc k dverám, ktoré pre mňa otvoril. Nechápavo som na neho vyvaľovala oči, lapajúc po dychu.

Párkrát som sa zhlboka nadýchala, upokojila svoj divoký tep a kládla jednu pred druhú. Otočila som sa k nemu a venovala mu posledný pohľad.

„Nikto v tom nemusí byť sám,“ zašeptala som do priestoru medzi nami. „Je len na tebe, ako sa rozhodneš, ale moja izba je vždy otvorená, braček,“ povzbudivo som sa na neho usmiala, ale on mi nič z toho neopätoval, len mi pred nosom zatresol dvere. Zahryzla som si do jazyka a bojovala s nutkaním vtrhnúť mu tam a vynadať. Tým by som nič nevyriešila, len pokazila. Navyše... bol najvyšší čas ísť na prednášku, aby zo mňa nebola Lauren ako na ihlách. Netušila som, čo si o mne po včerajšku musela myslieť. 

Zbehla som s batohom prehodeným cez plece na prízemie, avšak v hale som narazila na Steva, ktorý mal na sebe svoj ustavičný, otrávený svetom, výraz. Keď ma zbadal, vystrel sa a odkašľal si.

„Dobré ráno,“ pozdravil a vykročil oproti mne. „Váš otec vás očakáva vo svojej pracovni.“

Prudko som zastala a jemný náznak úsmevu sekunde vyhasol. Otec sa so mnou chcel rozprávať v pondelok ráno? Nikdy so mnou nechcel hovoriť, keď som mala školu, preto som sa mu poslušne hlásila každú sobotu a nedeľu ráno. Čo malo toto znamenať?

„Ponáhľam sa do školy,“ vychrlila som na jeho gorilu a chcela sa popri ňom dostať preč, ale bol to dopredu prehnaný boj.

Steve so svojím metrom deväťdesiat a funkciou ako hlavný ochranca najváženejšieho sudcu nepatril medzi ľudí, s ktorými by som sa mohla pobiť a voľne odísť. Nie, jeho som len musela poslušne nasledovať do otcovej kancelárie a dúfať, že sa odtiaľ aj rýchlo dostanem, inak si o mňa bude Lauren robiť vážne starosti.

So zaklopaním sme vošli do jamy levovej, ale Steve z nej behom chvíle vycúval, aby nás nechal samých. To neveštilo nič dobré.

„Odchádzaš z domu tak skoro?“ pozdvihol obočie otec, ktorý stál pri okne na druhej strane kancelárie. Jeho dravý pohľad ma sledoval a na koži mi tancovali zimomriavky. Nasucho som preglgla a pokúsila sa nadýchnuť.

„Ponáhľam sa do školy,“ vysvetlila som prosto. „O deviatej mi začína prednáška, otec.“ V rukách som zovrela batoh a sledovala každý jeho krok, ktorý smeroval ďalej od okna, no bližšie ku mne.

Nečakala som ranu, ktorú mi uštedril, a preto som aj patrične zaspätkovala, po tom, čo sa jeho ruka stretla s mojou tvárou. Našťastie za mnou boli dvere, ktoré ma udržali na nohách. Pevne som sa do nich zaprela a odrazila sa, aby som sa so vztýčenou bradou pozrela do očí muža, ktorý nemal najmenší dôvod ublížiť mi.

„Myslíš si, že v tomto dome neplatia pravidlá?“ začal sa prechádzať po pracovni, zatiaľ čo ja som si utrela roztrhnutú peru. Ešte to mi chýbalo, prehrýzť si peru „Myslíš si, že ak tu nie som, máš slobodu?“ pozrel mi do očí a oprel sa o pracovný stôl. Srdce mi vyskočilo až niekde do krku.

„Nič som neurobila,“ hlesla som takmer nečujne s pohľadom sklopeným k zemi. Bola to predsa pravda. Keď nenarážal na Impérium, v nedeľu som nevyviedla nič, čo by som mala ľutovať.

„Naozaj?“ prekvapene pozdvihol obočie. „Môj kolega bol včera na večeri so svojou ženou...“ Slová, ktoré vyšli z jeho úst potom, som počuť nepotrebovala. Vedela som, kam sa tým dostaneme a presne som vedela, čo vedel on. Ten chlap nikdy nezaostával. Dozvedel sa aj o tom, čo som ja sama poriadne nevedela. Prečo som len s tou večerou súhlasila?

„Nemala si v sebe ani štipku drzosti, aby si mi o tom mužovi povedala? Myslíš si, že sa len tak môžeš poflakovať s hocikým a ja na to neprídem?! Chcela si oklamať aj doktora?!“ vrieskal. Po prvýkrát som ho videla ako zmyslov zbaveného. Desila ma nenávisť, ktorá šľahala z jeho očí.

„Ty jedna nevďačnica!“ strelil mi po tvári, ale ja som ostala stáť s pohľadom upretým na neho. Lauren tvrdila, že pohľadom sa uhýba, jedine ak človek cíti vinu. Ja som však nič z toho neľutovala, pretože aj keď sa to zvrtlo, stále to bol príjemný večer v spoločnosti muža, ktorý ma aspoň na chvíľu videl ako ženu.

„To je všetko, čo máš, otec?“ zamrmlala som, prekvapená sama sebou. Keď to zo mňa ale raz vyšlo, nebol čas vziať to späť. Ani by som to neurobila.

„Ako sa opovažuješ?“ vytrieštil na mňa neveriacky oči, akoby som sa pred ním premenila na hada. Napriahol ruku a chcel mi slová nahradiť útokom, avšak moje reflexy boli rýchlejšie. Pevne som jeho ruku zovrela, len aby som ju v ďalšej sekunde mohla odstrčiť. Bojovne som vystrčila bradu a narovnala sa.

„Nič som neurobila a nebudem sa ospravedlňovať,“ odkašľala som si. „Moji bratia mohli chodiť s kým chceli, ženy, ktoré mali v posteli, by si nestihol poznať ani počas týždňového dňa otvorených dverí, ale to ti je ukradnuté. Ja som tá, do ktorej sa chceš navážať, však? Som žena, čo logicky znamená, že som menejcenná, nie bezbranná, otec.“

Hľadeli sme na seba v chvíli ticha, no v očiach muža stojaceho predo mnou som nezračila ani štipku súcitu či ľútosti, dokonca by som prisahala, že som v nich videla nechuť a odpor.

„Si rovnaká, ako tvoja matka,“ zahrmel po chvíli a nenávistne si odfrkol. „Mal som vedieť, že ak bola štetkou jedna, druhá ju bude nasledovať.“

Nad jeho obvineniami som zaškrípala zubami a zaťala ruky do pästí. Nebude ma urážať rovnako ako nebude urážať mamu. Nikdy som ju nevidela, nepamätala som si ju, a preto som odmietala prijať reči, ktoré vyšli z otcových úst.

„Idem do školy,“ vydýchla som a na päte sa otočila k dverám. S rukou na kľučke som zastala, pretože jeho hlas sa znova rozniesol po celej miestnosti:

„V sekunde, keď odídeš, ťa tu už nechcem vidieť!“ Tá veta mnou trhla a ja som sa musela uistiť či ide o vtip. Z jeho výrazu ale nebolo možné nič rozoznať.

„Živil som ťa, šatil ťa a platil ti školy... a prečo?“ rozhodil rukami. „Od prvej chvíle bolo jasné, že nebudeš ako tvoji bratia. Nemala si ani na vysokú, no ja som ti ju zaplatil. Keď som ale chcel, aby si sa na to sústredila, čo si urobila? Zradila našu rodinu!“

„Otec, preháňaš...“ snažila som sa ho upokojiť, ale pohľadom ma umlčal.

„Od tejto chvíle odo mňa nedostaneš ani jeden cent, mobil ti nechám odpojiť, a nezaujíma ma, čo sa s tebou stane.“ Nenávisť v jeho hlase ma bodala v srdci, hoci strach z významu jeho slov spôsobovali, že mi tuhla krv v žilách. Vyhadzoval ma z domu?

„Nebudem sa zbytočne starať, keď vidím, že aj tak nič nerobíš. Taká hanba, dcéra sudcu! Máš jedno šťastie, že som ti zaplatil školné aj na tento semester, inak by si bola bez školy!“ soptil.

„Vyhadzuješ ma?“ odhodlala som sa opýtať, pohľad stále upriamený na ňom.

„Už som ťa vyhodil, Hatsheps Christine Maxwellová. Buď rada, že ťa neprinútim zmeniť si priezvisko.“ Ako náhle vyslovil moje celé meno, bolo mi jasné, že týmto sme nadobro skončili. Mlčky som sa otočila a vyšla z dverí, ktoré som za sebou zabuchla najsilnejšie, ako sa len dalo. Zachovala som si všetku svoju hrdosť až kým som sa nedostala na poschodie a nezatvorila dvere svojej izby, vlastne, bývalej izby.

„Skurvysyn!“ zvreskla som a udrela do dverí. Pálčivá bolesť vystreľujúca do celej ruky ma nezaujímala, pretože bolesť, ktorú som cítila na srdci bola oveľa väčšia.

Ničil ma. Celé tie roky, ktoré mi prízvukoval, ako na nič nemám a že bez neho som nikto... bolo toto jeho obrovské finále? Chcel ma vidieť na kolenách, prosiť ho?

„Zbabelec! Debil! Kretén!“

Slzy sa drali na povrch, ale ja som ich zadržala. Zaklipkala som očami a spod postele si vybrala kufor, ktorý v sebe ešte obsahoval jeden, o niečo menší. Každý sme mali svoje kufre, keď sme šli na výlety. Ja som chodila vždy s Benom a Oliverom, pretože iba oni sa o mňa vraj dokázali aspoň trochu postarať, hoci som to bola vždy ja, ktorá ich z baru ťahala do hotela. Obaja na mne zavesení, nakláňajúci sa na všetky strany, a ja medzi nimi.

Všetko bola minulosť a ja som si viac nebola istá, či mi nejakí bratia ostali. Otec ma zavrhol, vyhodil, a čo bolo horšie, donútil ma klamať všetkým ľuďom, na ktorých mi záležalo. Tak dlho som nosila na tvári masku dokonalosti, až som sa bála vyjsť na svetlo a priznať, čo všetko sa mi stalo. Kde by som vlastne začala?

Miloval ma, vedela som to. Bol to môj otec, do čerta! Musel ma aspoň na chvíľu milovať, však? Fotky, ktoré mi bratia ukázali, kde som bola na malom žltom bicykli s otcom v pozadí, ako sa smeje a má zovreté prsty... mohol to byť len klam? Bol takým skvelým hercom od môjho narodenia? Prečo ma nenechal matke? Nebolo by mi s ňou lepšie ako s ním v tomto zámku, ktorý sa stal mojím väzením?

Dvakrát mi zapípal mobil a než som sa stihla poriadne prizrieť jeho poruche, všimla som si svietiaci nápis: žiadny signál.

„Skvelé,“ zamrmlala som a pretrela si tvár. Čo som mala urobiť teraz?

Prepadla ma panika a moje ruky, pevne zvierajúce kufor, sa mi začali triasť. Nikdy som predsa nebola sama. Stále som pri sebe mala niekoho, na koho sa dalo spoľahnúť. Bratia, Lauren, Robert... myšlienka na otca ma prenasledovala pri každej osobe, na ktorej mi záležalo, a desilo ma, akú moc nado mnou ešte stále mal. Prosiť o odpustenie by bolo jednoduchšie...

Prehltla som vzlyk a snažila sa nasať do pľúc vzduch. Nebudem ho prosiť! Vyhodil ma a daroval mi tým niečo, čo som nikdy nemala. Môj vlastný život.

Prešla som k šatníku a otvorila ho. Dole v rohu som si už roky odkladala biele rukavice, ktoré mi daroval Robert k šestnástym narodeninám, čo bolo presne v deň, ktorý sa zmenil na nočnú moru. Zároveň som si k nim odložila bandáže, ktoré sa stali prvou vecou v mojom kufri. Zbalila som si športové oblečenie, nejaké rifle a tričká, len po šatách som ani okom nehodila. Otec zo mňa chcel mať ženu, ktorá nosí šaty, sukne a opätky, aby reprezentovala, zatiaľ čo jediné, po čom som túžila ja, boli tepláky. Nech tie šaty spáli, ak bude chcieť. Jediné, čo ma odrazu mrzelo, bol fakt, že som za ne nevyhodila viac peňazí.

Zbalila som si laptop a do tašky hodila čistý zápisník, pretože som sama nevedela, kam ma nohy odtiaľto zavedú. Kam len pôjdem, keď už nemám nikoho? Ako sa mi podarilo stať sa z princeznej bezdomovcom? Keby bol môj život rozprávkou, odpoveď by bola tak ľahká a riešenie očividné. Otec však nebol zlý kráľ a môjmu príbehu chýbal princ, ktorý by ho porazil v súboji. Život nebol rozprávkou, ale hororom. V živote princeznú nezachráni žiaden princ, pretože ten neexistuje.

Líčidlá spoločne s malým zrkadlom poputovali do menšieho kufra, no ešte predtým som si odmaľovala tvár a pozrela sa na novú, slobodnú Hate. Tá by sa za svoju tvár nemala hanbiť, ani ju nijako skrývať. Myslel si, že som sklamanie? Tak nech ma sleduje, kretén.

Moja izba bola obrovská a nemala som šancu napchať ju do dvoch kufrov, avšak keď som zbalila všetko nevyhnutné, uvedomila som si, že polovicu veci som aj tak nenávidela. Život, ktorý som sa chystala zanechať, nebol môj. Ja som už viac nebola osobou, ktorá obývala túto miestnosť.

Schovala som si do batoha kľúče od auta a náhlila sa s kuframi do garáže. Papiere od auta boli predsa v priehradke na mieste spolujazdca a všetko bolo písané na moje meno. Otec mi neveril, a preto na mňa auto prepísal so slovami, že ak sa niečo stane, poučím sa zo svojej neschopnosti. Po prvýkrát ma jeho nedôvera potešila. Mala som tak miesto, kde som odložila kufre a kam som sa mohla uchýliť, kým nenájdem riešenie tejto patálie.

Batoh dopadol na miesto spolujazdca a ja som vyrazila z domu, smerom do mesta. Mobil som mala nefunkčný a nevedela som, kam ísť. Bratia boli v škole, Ben niekde spal, takže jediná možnosť, ktorá pripadala v úvahu, bol školský internát, v ktorom bývala Lauren. O takomto čase ešte bola na prednáške, no čas bol odrazu jedinou vecou, ktorej som mala neúrekom.

Až keď som zastavila na parkovisku, uvedomila som si, čo jeho vyhodenie znamená. Nemusela som ísť do školy, pretože ďalší ročník by som si aj tak nemohla dovoliť. Naozaj som sa nemusela trepať do tej otrasnej budovy, kde človek nechytil ani wifi signál, a kde musel sedieť na prednáške, zatiaľ čo sa mu zatvárali oči. Bola som voľná.

Sama pre seba som sa usmiala a vydýchla si.

„Nový začiatok,“ zašeptala som pri pohľade na svoju tvár v odraze zrkadla. 

 

Kapitola IX. / Kapitola XI.


 

Máme za sebou kapitolu, ktorá sa nielenže ťažko písala, no ešte horšie bolo čítať ju po sebe. Dúfam však, že sa páčila a môžem s vami rátať aj pri nasledujúcej kapitole, v ktorej sa pozrieme do hlavy Roberta Erhalla. Ďakujem vám všetkým, ktorí tento príbeh čítate a komentujete, neviete, ako veľa to pre mňa znamená. 

Perla



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola X.:

7. Perla přispěvatel
29.07.2018 [12:24]

PerlaYour fan, ja ti veľmi pekne ďakujem za pochvalu. Som neskutočne rada, že sa ti príbeh páči. Emoticon

6. Your fan
24.07.2018 [13:08]

Výborná kapitola rovnako ako aj celá kniha, strašne ma zaujala, neviem sa od nej odtrhnúť, ďakujem ti. Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
14.03.2017 [18:08]

PerlaLili: Hádaš správne, jej otec rozhodne nie je typ človeka, ktorý by sa stiahol. Ďakujem krásne.

Millie: Pri akej príležitosti získala jazvu sa nedozvieš hneď, ale už nabudúce zstíš, prečo má Ben rovnakú jazvu ako ona.

4. MillieFarglot admin
14.03.2017 [12:00]

MillieFarglotJa absolútne netuším, čo ti k tomu napísať, zlato. Naozaj som si myslela, že kým bude doma, stihne otcovi ešte niečo spraviť a ja som dúfala, že sa konečne dozvieme, pri akej príležitosti jej spôsobil tú jazvu.
Ach, som trochu v šoku z toho, že ju vyhodil z domu, ale na druhej strane zas strašne zvedavá, čo Hate urobí teraz. Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
14.03.2017 [10:42]

LiliDarknightKeď si mi písala o tejto kapitole, čakala som niečo naozaj silné. Ale ani tak som sa dostatočne nepripravila. Úplne ma zasiahlo tornádo emócií a ja som musela niekoľko minút počkať predtým, než som dokázala dať dokopy komentár. Aby dával zmysel, hoci moje myšlienky pripomínajú zle vyrezané puzzle, čo sa nedá poriadne pospájať. Emoticon Emoticon
Opäť skláňam klobúk pred emóciami, ktoré do príbehu vkladáš. Rada by som sa síce radovala s Hate, ale mám pocit, že tie slová o novom začiatku sa minú účinku. Bude to mať ešte poriadne ťažké. Otec jej asi ešte zavarí. Pochybujem, že sa odrazu zmení na mŕtvu rybu. Na to nemá. Ešte jej to poriadne strpčí. Emoticon
No nič, teším sa na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
A teraz sa idem po tom emocionálnom tornáde aspoň učesať. Emoticon

2. Perla přispěvatel
13.03.2017 [22:11]

PerlaBlacky, Hate si až príliš dáva pozor na to, čo vyjde z jej úst a myslím, že by na ňu museli vyvinúť oveľa väčší nátlak, aby sa neovládla. Emoticon A či je vôbec ich sestra? Emoticon Uvidíme. Emoticon Bohužiaľ môžem povedať, že niektoré veci urobí aj otec, či reálny, alebo fiktívny.
Ďakujem za komentár.

1.
Smazat | Upravit | 13.03.2017 [21:10]

Tak toto som nečakala. hlúpo som si myslela, že by sa mohla prekecnúť a vyšlo by najavo, že ju otec týra.
Nie je jeho. Nepochybujem už o tom. Toto neurobí nik.
Teším sa na ďalšiu.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!