OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Supernatural disasters - kapitola 2.

04.02.2013 (11:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 596×

„Ty si taký kus debila! Vieš koľko mi to dalo námahy sa ti s niečím takým vôbec priznať a ty si zo mňa ideš robiť srandu?“ rozkričal som sa.

 „Ja si robím srandu? Ty nežiješ s tým, že si uškvaril štyroch ľudí!“

 „No to určite! Počúvaš sa? Veď to nie je možné. Nemôže byť!“

 „Neviem, kto mi tu hovorí, že posúva nejakou tyčou!“ urazene sa ohradil Stew.

 Má pravdu. Jeho príbeh je rovnako šialený ako môj. A môj je pravdivý. Stew si sťažka vzdychol a ja som sa tiež snažil upokojil.

 „Naozaj nekecáš?“ skúsil som posledný krát.

 „Bodaj by. Nie?“ povedal zamyslene. „Ukáž mi to.“ Ja som presne vedel na čo myslí. Bez rečí som sa otočil k stolu, zatvoril som oči a pravú ruku som presunul nad gombík. Asi po minúte sústredenia som vedel, že sa mi to podarilo.

 „Cool,“ chladne predniesol Stew, zjavne v šoku. „To je fakt... páni! Vaaau!“ 

 „Ukáž ty, to s tým ohňom.“

 „Čo si sa zbláznil? Ako to mám asi urobiť? A mimochodom, posledné štyri dni sa snažím nevzbĺknuť. Si myslíš, že horenie mi spôsobuje nejaké potešenie alebo čo?“ vybehol na mňa. Ja ho chápem. Spomienky ako mu plamene olizovali pol tela isto nie sú prijemne. Chápem, že už to nechce zažiť. Na druhej strane...

 „Možno keď sa toho prestaneš báť... Koža sa ti zahojila mimoriadne rýchlo. Nabudúce sa možno nezraníš vôbec. Keď sa to naučíš ovládať, tak-“

 „Ale ja to nechcem ovládať! Bojím sa toho. Nechápeš? No super... ty pohneš gombíkom, ale ja? Ja horím! Je to strašné. A zabíja to.“

 „Teba vôbec nenapadlo že to, čo sa nám stalo má nejaký význam?“

 „Ak myslíš to, že budem jazdiť bezpečnejšie tak to teda fungovalo.“

 „Myslím to že máme moc a-“

 „S ňou prichádza aj veľká zodpovednosť? Je mi ľúto ak si posledné štyri dni pozeral Spider-mana a preplo ti z toho, ale úprimne... Ja som tu ten, komu horí zadok a ty si ten, kto bude dobrý v kartových trikoch. Náš pohľad na vec je teda dosť odlišný!“

 „Len chcem, aby si tomu dal šancu! Jeden deň! Vlastne jednu noc. Prelezieme na školské pozemky k plaveckým bazénom. Tam to skúsiš ešte raz. V najhoršom sa párkrát okúpeš.“

 Stew bol chvíľu ticho, premýšľal, potom prikývol hlavou. „Máš na mňa zlý vplyv.“

 „Ale prosím ťa!“ zasmial som sa. „O druhej v noci. Ten strom pri tvojom dome. Buď tam. Vezmem aj hasiaci?“ zasmial som sa.

 „Vezmi nejakú fľašu. Keď horieť, tak aj zvnútra,“ zasmial sa aj on a postavil sa na odchod. „Idem sa vyspať. Čaká nás ťažká noc. Maj sa.“

 „Eh.“ To bol môj pozdrav, pretože som už znova sedel sústredený za stolom a hýbal gombíkom do strán. Bolo to čím ďalej, tým jednoduchšie.

 „A nepreháňaj to tak, lebo sa ti zase začne púšťať to svinstvo z nosa,“ povedal a zatvoril za sebou dvere. Nevedel, že už sa začalo.

 ...

Ja som ale spať nešiel. Ležal som v posteli a rozmýšľal som nad vecami, nad ktorými rozmýšľalo už kopec ľudí predo mnou. Nijaká prevratná myšlienka ma nenapadla. Všetko už bolo povedané. Všetko o sile, zodpovednosti ale aj o zneužívaní a nebezpečenstve. Rozmýšľal som však nad tým, čo sa teraz deje s ostatnými. Som v kontakte s dvoma ľuďmi z nehody. Jeden dokáže myšlienkou zhodiť všetko oblečenie z kohokoľvek a pevne dúfam že druhý dokáže vygrgať ohňostroj... keď sa trochu posnaží. To nie je zlé skóre. Čo ostatný? Stalo sa to len nám? Nemyslím si. Kto z nich sa ráno zobudil neviditeľný? Dokáže niekto lusknutím prstov zmeniť podobu?

 Mal by som sa porozprávať aj s Quinn. Ako jedinú ju z nášho búracieho klubu poznám. S ľuďmi, ktorých som v živote neoslovil, sa mi bude ťažko nadväzovať konverzácia na tému super sily a nezraniteľnosti. (Okej, vzhľadom na haváriu blbý príklad.) Ale s Quinn kde- tu pár viet na zastávke prehodím a okrem toho som ju vytiahol z toho autobusu. Síce som ju odvtedy nevidel, ale možno ju pocit, že mi niečo dlží, prinúti vypočuť si ma. A možno ma nepošle do čerta po prvej vete.

 Myšlienky mi zaletia k nej a k jej prvému dňu v škole. V živote som s ňou nič nemal, ale od prvého dňa, ako som ju uvidel som to ľutoval. Ehm... vlastne ani nie. Ak mám byť úprimný, ani neviem či by som s ňou chodil. Nechcel by som si moje dlhoročné platonické zaľúbenie kaziť vzťahom. Možno by potom v mojich očiach klesla. To dievča totiž malo iskru. Malo zápal, štýl a niečo také čo vás nútilo ju počúvať, keď hovorila.

 Okej, ten jej prvý deň v škole... Prisťahovali sa neviem odkiaľ, až keď my sme jeden rok odchodili. Tak prišla do krutého sveta stredných škôl a postarala sa, aby si ju všetci zapamätali. V ten deň som s ňou mal spoločnú Španielčinu. Bola oblečená ako jeden z tých nemožných hipsterov. (Dovtedy som ten štýl nemal rád.) Mala ohnivo červené vlasy, okuliare s hrubým čiernym rámom, ktoré nepotrebovala, košeľu s kravatou a čierne nohavice. Prišla k nám do triedy a nervózne sa rozhliadla po triede. Zopár chalanov zapískalo a ona sčervenela. Flinth, jeden z obrovských hráčov futbalu, k nej prišiel a nahlas povedal niečo ako: „Ako sa tak na teba pozerám, s tebou si ešte veľa užijem.“ A obišiel ju dokola s výrazom hladného vlka. Ona sa otočila ku katedre a tresla knihy na stôl. Otočila sa k tabuli a napísala: “Profesorka Laurie“.

„Takže!“ skríkla na celú triedu. „Síce som tu len na praxi, ako náskok za vašu pani profesorku, ale nemyslite si, že tu so mnou budete cvičiť ako ste zvyknutí inde!“ Všetci spozorneli a okamžite si posadali. Nastalo neskutočné ticho. Doslova som počul ako Flinth červenie.

„Povedala mi, že s vami mám zopakovať posledný článok z minulého roka,“ stále mierne kričala, hoci to nebolo už nutné. „Hulk! Ty tam v tej zelenej mikine! Ako sa voláš?“

„Flinth.“

„Tak si nalistuj článok, postav sa k tabuli a môžeš začať!“

Pár ľudí sa zasmialo a Flinth ako zmoknutý pes začal: „Solí... Ehm... Solíamos pasar allí las vacaso...“ „Vacaciones!“ šteknutím ho opravila.

Teraz ho ona obchádzala ako nejaký kus jedla. Zotrela z tabule svoje meno a začala sa prechádzať po triede, zatiaľ čo zo seba spotený Flinth koktal slovo za slovom. Celá trieda sa dusila od smiechu a tá „praktikantka“ sa iba uškŕňala.

„... De verano, que... que eran semple... ehm... semplemente...“

„Simplemente! Simplemente estupendas!“ znova ho opravila a to mne už po lícach tiekli slzy od zadržovaného smiechu.

„Mis abue... abuelos vivían...“

„Ach... to už sa učíte?“ vbehla do triedy naša pani profesorka Španielčiny. „Nuž, dobre, dobre Flinth, vaša iniciatíva sa cení.“

„Aleee to oné... ona... Ehm...“ Flinth sa nevedel vykoktať a naša „praktikantka“ už sedela o lavicu vedľa mňa s prenádherným úškrnom. Keď si šiel sadnúť, uličkou medzi ňou a mnou, povedala mu: „Ako vravíš, s tebou si ešte veľa užijem.“ A žiaci okolo nej znova vybuchli smiechom. Ale žiadny veľký záver z toho nečakajte. To, že sa vydávala za učiteľa, nakoniec vyšlo najavo a ona strávila svoj prvý deň v škole zároveň po aj poškole, ale všetci sme vedeli, že to stálo za to.

 ...

Čo by asi tak spravila keby som sa jej spýtal na jej super schopnosti? Možno to zajtra zistím. Vlastne až v pondelok. Za chvíľu sú dve hodiny, sobota ráno.

 Oblečiem si mikinu a opatrne otvorím dvere. Dom je tichý, ale nič neriskujem. Najtichšie ako viem, sa kĺžem po schodoch, zájdem do obývačky po fľašu vodky zo sekretára. U nás aj tak nikto nepije a fľaše sa len hromadia kôli návštevám a gratulantom. Nikto si nevšimne, keď jednu vezmem, nerobievam to často. Vlastne som to ešte nespravil nikdy.

 Vyliezam oknom v mojej izbe na strechu. Fľašu mám zastrčenú za opaskom a dúfam, že mi nespadne. Po šikmej streche idem až na kraj. Takéto skoky som absolvoval už veľa krát. Jednoduché. Lenže teraz mám ľavú ruku v sadre a moc si neverím. Najradšej by som tú fľašu pomaly dopravil až na zem len s myšlienkou, ale sedmička vodky nieje gombík. Musím ešte cvičiť. Pomaly si ľahnem na brucho a spúšťam nohy do vzruchu. Podo mnou je poschodie ničoho. Vrtím sa ako húsenica na háčiku a pomaly sa posúvam k okraju. Normálne by som sa zavesil za prsty a skočil. Teraz len zavriem oči a pripravujem sa na bolestivý pád.

 Aaau! Hej, bol to bolestivý pád. Krívajúci beriem o garáž opretý bicykel a ani nie o dve minúty obchádzam Stewov dom. Ten už našťastie nervózne poskakuje v tieni stromu, mimo dosahu pouličných lámp. Vysadne na bike a už obaja šliapeme smerom k škole. Je to dlhá cesta. Pól hodina námahy. Nakoniec bicykle oprieme o plot a preliezame ho. Utekáme školským pozemkom až k plaveckému bazénu. Na zem vyložím fľašu, Stew položí batoh z chrbta.

 „Vieš, že toto je tá najblbšia a najbláznivejšia vec, čo som kedy robil?“ spýta sa.

 „Počkaj, keď sa to naučíš,“ uškrnul som sa.

 „Tak, čo mám robiť?“ rozhodil rukami, akože je otvorený všetkým nápadom.

 „Ehm... skús si zapáliť ruku. Mysli na to, že oheň ti ublížiť nemôže.“

 „Tebe sa to ľahko povie,“ zabrblal a zadíval sa na ruku. „Nie... Ja nemôžem. Je to proti všetkému, čoho som sa bál posledné dni.“

 „Okej... Beriem, že je to pre teba úplne proti srsti, ale tak... ak nevzbĺkneš, nič sa nedeje. A ak pohoríš,“ zaškeril som sa kôli vydarenému dvojzmyslu, „skočíš tuto do bazéna.“ Ukázal som na vodnú plochu asi pol metra od nás.

 „Tak teda okej.“

 Bola jasná noc a vo svetle hviezd som videl, ako od sústredenia krčí tvár. Po dvoch minútach to vzdal.

 „Je to na nič! Nedokážem to. Poďme domov.“

 „Na,“ povedal som a otvoril som fľašu. Odpil si, pokrčil čelo a vydýchol. Potom znova a znova.

 „Hej, brzdi. Musíš ešte zájsť domov. A nechaj mi tam niečo.“ Aj ja som si odpil. A potom ešte raz. No, na moju jednu obličku je to už hádam dosť. Potom sa môžeme zfajčiť.

 „Skús to takto... Ako si sa cítil v tom autobuse?“

 „Čo? Čo ťa to trápi... ja neviem... prečo?“

 „Mne sa darí hýbať vecami, keď sa cítim ako v tom buse. Cítil som, že je to veľmi blízko. Predstavoval som si, ako tú tyč držím v ruke a hýbem s ňou. Tak čo si cítil, keď sme narazili?“

 „Ja... ehm... cítil som sa strašne... čo ja viem... malý a bezvýznamný. Bál som sa. Myslel som na to, že nemôžem zomrieť, lebo by mama s Lucy ostali samé.“

 „Skús to teraz,“ zašeptal som, lebo som nechcel prerušiť jeho sústredenie.

 Znova sa to opakovalo, ibaže teraz so zatvorenými očami. Aj v tej tme som videl ako sa mu z ruky na sekundu dymilo a potom nás ožiaril plameň. Na ďalších pár sekúnd sme zhypnotizovane zízali na ohnivú guľu, ktorá mu levitovala pár centimetrov nad dlaňou. Potom sa Stewie prebral z tranzu, zazmätkoval a vopchal celú ruku do bazénu, až po lakeť.

 Vytiahol mokrú ruku a siahol po fľaši. „Na to sa teda napijeme.“

 „Pálilo to?“

 „Práveže ani nie,“ povedal zarazene so smiechom ktorý znel ako psí štekot.

 „Toto nám nikto neuverí,“ predniesol som zamyslene.

 „A komu by si to chcel hovoriť?“

 „Veď a tebe nenapadlo, že sa podobné veci môžu diať aj s ostatnými?“

 „Napadlo, ale... Spýtaš sa ich?“ zdvihol obočie. „Budeme o tom mlčať, kým nevymyslíme niečo lepšie. Platí?“

 „Platí,“ súhlasil som.

 Nasledujúcu hodinu sme strávili cvičením. Stew vyskúšal to isté aj s ľavačkou a dokonca sa mu pár krát podarilo, aby oheň zmizol. Teraz už nebehal k bazénu a naspäť. Sedeli sme na betónových múrikoch a Stew lúskal prstami. Zakaždým vyčaroval oheň a prehadzoval si z ruky do ruky svietiacu guľku. Ja som hýbal raz fľašou, batohom, lístím a všetkým možným. Už som nepotreboval na predmety ukazovať ani ich prikrývať dlaňou. Skúšal som čoraz ťažšie veci a vo väčšej vzdialenosti. Raz sa mi dokonca podarilo z vody vytvarovať vo vzduchu guľu, ktorá sa vznášala nad hladinou. Vzdal som to, keď mi začala krv z nosa stekať do úst. Okolo štvrtej ráno sme sa rozhodli vrátiť. Bol som z nás taký nadšený, že som pochyboval, že zaspím. Preliezli sme plot a nasadali na bicykle. Keď zrazu...

 „Hej, vy dvaja, počkajte!“

 Stuhla mi krv v žilách. Otočil som sa a z tieňa vyšla na svetlo hviezd Madison Karen. Nesmelo k nám kráčala s rukami založenými na hrudi. Na tvári mala ešte od nehody pár odrenín a chrást, na obočí leukoplast a čelo zamračené. Očividne sa nás bála. Ako dlho nás sledovala? Aj ja by som sa bál, keby som nás videl.

 „Ja... Vy... Eh...“ Nevedela ako začať. Nakoniec sa nadýchla a spustila: „Vy ste divní! Nie, nie! Nechápte ma zle. Aj ja som... divná. Ja neviem, čo sa od tej nehody so mnou deje a ak za to môžete vy... Ak som to od vás nejako... chytila, chcem, aby ste si to zobrali naspäť, ja to nechcem.“

 „Čo? O čom hovoríš?“ skúšal to uhrať Stew, ale všetci sme vedeli, čo myslí.

 „Ale no ták... tie tvoje horiace veci. A to tvoje... skrátka... Niečo som od vás v tom autobuse chytila a chcem, aby ste si to zobrali. Rodičia mi vraveli, že ma do školy odvezú, ale ja som si myslela že jeden deň zvládnem a toto sa mi stalo. Som netvor.“

 No áno. Chúďatko... mali ju zaviesť do školy rodičia. Ale nechápem, prečo jej na druhý deň nekúpili nové autíčko, ak to prvé nabúrala. Je mi jej ľúto. Tvári sa akoby od nás chytila nejakú vyrážku a dokonca musela ísť jeden deň do školy bez jej Audinky...

 „Ja som proste zabudla natankovať, ty idiot!“ zvrieskla na mňa.

 „A kurva!“ vypadlo zo mňa. Začalo mi to dávať zmysel. Ona si zakryla ústa a začala ticho vzlykať.

 „Čo? Čo je? Čo sa deje?“ nechápal Stew.

 „Ona...“ nezmohol som sa na slová. „Ona... ona číta myšlienky!?“ zarazene zo mňa vybehlo a rozplakaná Madison len prikývla.

 „Ono... je to... je to strašné,“ vzlykala, „Počúvam to len štyri dni a idem sa zblázniť. Ľudia sú tak odporní! Čo si o mne myslia... vy tiež! Netvárte sa, že nie. Keď... keď som ležala v nemocnici. Myšlienky tých mladých doktorov. Tak... tak nechutné! Musíte si to zobrať naspäť. Prosím!“

 „Ale to nie je naše. Aj my sme to naše dostali pri tej búračke,“ povedal Stew, ja som prikývol.

 „Ale nedrístajte! Veď viem, ako si si v tom buse pritiahol k sebe tú palicu. Myslel si na to v nemocnici, keď si ho bol navštíviť!“

 „Veď hej, ale to sa vtedy stalo prvýkrát. Musíš nám veriť. Preboha, veď vieš, na čo myslíme. Musíš vedieť, že vravíme pravdu,“ presviedčal som ju.

 „A vieš to vôbec ovládať? Či to počuješ stále?“ zaujímal sa Stew.

 „Jasné, že to viem ovládať. Ale viac námahy mi dáva blokovanie ako poslúchanie. A okrem toho si niekedy neviem pomôcť,“ priznala s nesmelým úsmevom cez slzy.

 „Ako to u teba začalo? Čo si cítila?“ zaujímalo ma.

 „Chápem, prečo to chceš vedieť, ale neviem. Bola som len vystrašená. A niekto myslel na to, ako sa dostal vonku a nasledovala som cez dym jeho cestu. To ma zachránilo.“ Chvíľu bolo ticho. „A posledné dni vás sledujem a zbieram odvahu, aby som sa priznala. Bože...“ Znova sa rozplakala. „Ani si neviete predstaviť, aká som šťastná, že to viete. A že nie som sama. Musíme sa toho zbaviť! Ja to nevydržím.“

 No Bóže! Len sa nezblázni, pomyslel som si a ona sa znova pustila do plaču. Prepáč, poslal som jej myšlienkou a ona len mykla hlavou. Uznávam, že to musí byť na porazenie. Ale keď o nej viem, musím vyhľadať aj ďalších. Zistiť, čo sa deje im, lebo teraz už nepochybujem, že to máme všetci. Musia byť takisto zmätení ako my a môžu spraviť nejakú sprostosť, ktorá by ich potom mrzela.

 „To by šlo,“ povedala. „Môžeme ich obísť zajtra. Teda dnes. O nejakej... štvrtej?“

 „Hej, to by šlo,“ súhlasil som. „Nechceš vedieť, o čo sa jedná?“ spýtal som sa Stewa, aby sa necítil mimo.

 „Netreba,“ povedala Madison. „Mysleli ste na to isté,“ dopovedala s miernym úsmevom. „Ak chcete, môžem vás hodiť domov. Som tu autom.“

 „Už natankované?“ zaškeril som sa na ňu.

 „No čo myslíš,“ zaškerila sa späť a bolo vidieť že má o niečo lepšiu náladu. Bicykle sme naložili do kufra, až kolesá trčali na zadné sedadlá. Ja som sa schúlil pri nich, Stewie si sadol dopredu. Nastalo trápne ticho, ktoré Stew brilantne vyplnil.

 „Ako to nazveme? Tú našu vec?“

 Zamyslel som sa...

 „SSS - ako syndróm super schopností,“ predniesol som svoj úžasný nápad a vec som považoval za uzavretú.

 „Husté!“ ocenil moju iniciatívu Stew, ešte aj s buchnutím našich pästí o seba.

 „Čo takto DDD?“ navrhla Madison. „Ako gén dojebaného daždivého dňa.“

Keď sme sa viezli, rozmýšľal som, ako zajtra budeme obiehať všetkých ľudí z tej búračky. Až teraz idemspoznať ľudí, s ktorými pár rokov chodím do školy. A naše priateľstvá začneme vetou: „Neobjavil si od nehody náhodou na sebe niečo zvláštne? Nevieš napríklad lietať alebo miznúť?“ Vedeli niečo aj tí ľudia, ktorí zahynuli pri výbuchu? Ani nestihli svoj talent naplno využiť a výbuch ich uškvaril. Ako sa Stew cíti, keď si myslí, že to má celé na svedomí? Ktovie, kto má aké schopnosti. Čo sa deje teraz s Quinn? Možno jej super schopnosť bude meniaca farba vlasov. Blond, čo skúšala naposledy, nebola nič moc. A čo bude mať zajtra na sebe? Doriti! Teda... Ja som len rozmýšľal, že... Dúfam, že z toho nevyvodzuješ nesprávne závery. Nič medzi nami... Kašli na to! Proste mi nelez do hlavy!

Madison si len odkašľala a tak decentne zakryla smiech. Červený som sa zosunul skoro na podlahu a rozmýšľal som, že o pár hodín nás čaká veľmi dlhý deň.

A ak sa vám zdá, že som sa pri jednej časti inšpirovala filmom "Catch me, if you can", mýlite sa. Ja som ju celú hnusne odkopírovala. Som pripravená na verejné lynčovanie, ale nedalo mi to... 

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Supernatural disasters - kapitola 2.: