Supernatural disasters - kapitola 3. • OurStories.cz ~ naše povídky

Stretnutie s ďalšími účastníkmi nehody. Kto bude mať akú schopnosť sa dočítate v tejto kapitole. Na konci môžete nechať krátky komentík, ako si myslíte, že by sa mal ďalej príbeh uberať. Príjemné čítanie. ;)

07.02.2013 (10:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 589×

Bol som doma, o pol piatej ráno a až teraz som si konečne dovolil myslieť na veci, ktoré by Madison počuť nemala. Takže ona lezie ľudom do hlavy. Dnes to bude jednoduché. Len zaklopeme na dvere a spýtame sa: „Máš super schopnosť?“ a už budeme vedieť na čom sme. Pôjde to rýchlo. Čo však potom, keď zistíme ako sme na tom? Budeme si dávať stretnutia a zlepšovať sa? Usporiadame si sobotnú školu pre mimoriadne nadané deti? Čo ak niekomu prepne a začne robiť somariny? Toho sa bojím najviac. Videl som dosť filmov na to, aby som vedel kam smerujeme. Preto bude asi najlepšie pre nás všetkých, aby sme sa do ničoho nezapájali.

Ako prvý bol na rade nejaký Tallbot. Madison na moje počudovanie poznala okolité osadenstvo dosť dobre. Vedela kde kto býva, aj kto má koľko súrodencov. Na to, že som ju sem dole, v uliciach pod ich rezidenciou nikdy nevidel, ona sa tu pohybovala ako doma.

Mala krátku čiernu sukňu so silónkami aj lodičkami rovnakej farby a červený sveter. Na chrbát jej padali dlhé blonďavé. Vyzerala ako vždy, veľmi pekne a slušne. Členstvá vo všetkých tých (divných) intelektuálnych kluboch ako rečnícky klub a klub správneho písania a kandidatúry na všetky možné predsedníctva v škole ju naučili, ako dobre vyzerať a reprezentovať. Ja so Stewom, obaja v špinavých potrhaných džínsoch a tmavých mikinách sme si stiahli kapucne viac do čela. Pre našu povesť nebolo dobré, aby nás ľudia videli s niekým ako je ona. S nikým, kto mal tak čisté nechty som sa nerozprával už pár rokov.

Bolo to vlastne dosť kruté, lebo v skutočnosti bola celkom milá. Lenže stredná naše priateľstvá dosť znemožňuje a nikomu to nevadí. Tak to proste chodí.

Vošli sme na pozemok domu s bielym latkovým obložením a Madison suverénne zaklopala na dvere. My dvaja sme sa schovávali za jej chrbtom. Po pár sekundách otvoril malý chlapček s brčkavými orieškovými vlasmi a očami rovnakej farby.

„Ahoj,“ pozdravila ho, „Máš doma brata?“

„Ktorého?“ spýtal sa chlapec.

„Ehm... Tomasa?“

„Žiadny z mojich bratov sa tak nevolá,“ povedal chlapec a chystal sa zatvoriť dvere.

„Nie, nie, nie! Počkaj!“ zaprela sa o dvere. Chlapec ich znova otvoril.

„Potrebujeme sa stretnúť s tým z tvojich bratov, ktorý mal v pondelok tú nehodu. Sme jeho kamaráti a radi by sme sa presvedčili, či je u neho všetko v poriadku. Môžeš ho, prosím ťa, zavolať?“

Chlapec sa usmial. „Nespomínam si, ktorý z nich tú nehodu mal, ale za jeden dolár by sa mi pamäť isto osviežila.“ Zarazene som sa zasmial, Stew smiech najskôr potláčal, ale nakoniec vyprskol aj on. Madison len vytiahla z kabelky dolár a podala mu ho so slovami: „Ty malý had! Zadrhni sa!“ Chlapec zmizol a o minútu neskôr sa v dverách objavila jeho staršia verzia. Madison dobre vedela, čo má robiť. Všetci sme sa zhodli, že studená sprcha bude lepšia ako pomalé kvapkanie po hlave.

„Ahoj. Máš nejaké super schopnosti, ktoré si pred nehodou nemal?“

Chlapec sa zatváril zmätene, ale Madison sa na nás s úsmevom otočila: „Je náš, chlapci.“

Chvíľu sme sa s ním porozprávali, čo a ako. Náraz ho musel vymrštiť von, pretože sa prebral napichnutý na ohnutej dopravnej značke. V šoku sa vysunul a keď videl, ako sa mu rana zaceľuje, urobil pár krokov a potom odpadol. Prebral sa keď ho nakladali do sanitky bez jediného škrabanca. Na zoznam si pripisujem chlapíka, ktorého môžeme prejsť parným valcom, dohodneme sa s ním na zajtra o tretej pri tom priecestí a ideme ďalej.

Tuto blízko vraj býva ten Rus. Viem si vybaviť jeho tvár ale meno v žiadnom prípade. Je to taký vážny chalan čo do školy chodí v saku a s koženou taškou cez plece. Tvári sa ako ruský mafián.

Stáli sme v štvrti tých bohatších, určite len kúsok od domu Madison. „Hej, ale odtiaľto ho nevidno,“ povedala. Neznášam, keď to robí. Bol to snehovo biely domisko s precízne upraveným trávnikom. Viedla k nemu kľukatá vykladaná cestička a ja som si dával až veľmi záležať, aby som šľapal po trávniku popri nej. Odtlačky z blata, ktoré som nechával na tom zelenom koberci mi spôsobovali ohromné zadosťučinenie.

Zaklopali sme na dvere a otvorila nám decentne oblečená pani v stredných rokoch. S nepatrných prízvukom povedala: „Želáte si?“

„Ehm... Dobrý deň, sme priatelia vášho... syna? Radi by sme sa s ním porozprávali.“

„Priatelia vravíte?“ Nedôverčivo zdvihla obočie.

„Známi,“ upresnila Madison a pani ustúpila aby sme vošli.

„Doprava, prosím, chvíľu počkajte.“

Nervózne sme vkročili do obrovskej modrej obývačky. O chvíľu k nám prišiel ten chlapec. Ani Madison si nepamätala ako sa volá.

„Ahoj. Máš od búračky nejaké nové schopnosti?“ vybalila na neho.

Keď sa to pýtala Tobiasa, zatváril sa zmätene. Tento však nie. Len zarazene zdvihol obočie a hodil po nás výsmešný pohľad.

„Neviem, o čom hovoríte. A okrem toho vás nepoznám, tak by som bol vďačný, keby ste odišli z môjho domu,“ povedal to tak, že som mu skoro uveril. Bol to fakt profík.

„Panebože! To je úžasné!“ zvolala Madison. Aha, takže ona už vie, čo je zač. A prekvapivo je z toho nadšená. Musí to byť niečo fakt super. „Nie, nie. Neboj sa. Neprišli sme ti to zobrať. Sme ako ty.“

„O tom dosť pochybujem,“ pokrútil posmešne hlavou chlapec.

„Ó, ale áno. Teda... sme podobný. Ja viem čítať myšlienky a tuto chalani... Nuž... jeden má pyrokinézu a jeden telekinézu.“ Zdá sa, že dnes už trochu googlila. Ja som nevedel, že to, čo vieme, má oficiálne názvy.

„A čo teda vie on?“ spýtal som sa.

„Nuž... chalani, toto musíte počuť od neho. Tomu vravím schopnosť!“ Povedala nadšene, až jej oči skoro vyliezli z jamôk.

Všetci sme si posadali a otočili hlavy na toho chalana, (stále sme ešte nevedeli ako sa volá) čo stál medzi dverami.

„Neverím vám,“ predniesol pokojne, hoci tam bolo počuť výzvu. V tom istom momente som ja zdvihol vysoko do vzduchu kyticu zo stola a Stew s lusknutím prstov vytvoril ohnivú guľu.

„Chceš myslieť na nejaké číslo?“ zvolala otrávene Mads.

„Cool,“ povedal pokojne a odmerane. Jeho fakt nič nedostane?

„Keby si vedel čo dokáže, tieto tvoje amatérske kúzelnícke triky sa ti zdajú trápne.“

Och Bože! Jak ja neznášam, keď to robí. Mads, teda... mám ťa rád ale... neznášam to. Ona sa usmiala, potom od radosti skoro zaspievala: „No tak už si sadni a rozprávaj.“

Chlapec poslúchol. „Nuž... zistil som to pri tej zrážke. Jednu chvíľu som bol v autobuse a potom už mimo neho. Tak som začal trénovať a-“

„On sa vie teleportovať!“ zapišťala Mads a od nadšenia skoro vzlietla.

„No hej, ako vraví.“

„Chalani, keby ste vedeli, čo dokáže...“ znova mu skočila do reči a potom začali na striedačku opisovať jeho dni od nehody.

Bol to fakt šikovný chalanisko. Najskôr trénoval presuny na lúke, potom v lese a cez steny - do kúpeľne a naspäť. Predvčerom v noci sa mu podarilo teleportnúť rovno do obchodu, lebo chcel chipsy. (V tomto bode som začínal mať obavy.) A dnes to chlapec vytiahol na raňajky v San Franciscu. Keďže sme bývali v Sacramente, čo bolo hlavné mesto vo vnútrozemí štátu California, k pobrežiu to bola celkom štreka.

Povedali sme mu, že to máme pravdepodobne všetci, čo sme prežili a že sa stretneme zajtra o tretej. On súhlasil a my sme sa pohli ďalej. Nakoniec sa ho Stew nesmelo spýtal ako sa vlastne volá a on povedal že Alexej Nikolajevič. Viac ruské meno si predstaviť neviem. Ale máme ho volať Alex.

Ešte zostávala Quinn a také dievča s obrovskými modrými očami. Zašli sme najskôr ku Quinn. Zaklopali sme a dvere nám otvoril muž, asi jej otec. Predstavili sme sa a vošli sme dnu. Ja som šiel posledný. Už som stál v chodbe a v tom ma zovrelo obrovské chlapské objatie. Skoro mi to rozpučilo pľúca.

„To si ty. Však? Neill Barton.“

„On sa volá Neill?“ prekvapivo pošepkala Mads Stewovi

„Quinn nám vravela čo sa tam stalo.“ Zdalo sa mi to, alebo plakal? „Celá naša rodina sme tvojimi dlžníkmi. Keby si čokoľvek potreboval, stačí povedať. Bohamichovci nezabúdajú.“ Pustil ma.

„Ehm... okej... fajn, ďakujem,“ vytrúsil som zo seba a pobrali sme sa hore schodmi.

„Čo sa tam stalo?“ spýtal sa Stew. Nikomu som to nevravel, ani jemu. Vo svetle nedávnych udalostí to nebolo až tak dôležité.

„Ále... pomohol som jej vyjsť z toho autobusu. Mala poranenú nohu. O nič nešlo.“

„Tie modré dvere,“ ozvalo sa zdola. Tak sme teda zaklopali a po slove „ďalej“ aj vošli.

Ležala na posteli s obviazaným pravým stehnom. Vedľa seba mala položený notebook a pozerala nejaký film s vypnutým zvukom. Film zastavila a otočila sa k nám. Na stolíku mala položené množstvo obalov od liekov a injekcie.

„Čaute,“ povedala až neprimerane nadšene a potom sa zasmiala, akoby povedala niečo mimoriadne vtipné.

„Ehm... Ahoj. Chceme sa s tebou porozprávať,“ začala Mads.

„Pokojne,“ zasmiala sa Quinn, „ale musím vás upozorniť, že som si pred chvíľou dala lieky proti bolesti.“ Znova sa zasmiala a potom začala šepkať: „Možno mi trošku zle vypočítali dávku, ale mne nikdy nebolo lepšie.“ A znova vyprskla smiechom. My sme sa pobavene pozreli na seba. Na druhú stranu bola jej zhulená nálada celkom fajn. Keď niečo nevyjde, môžeme to zhodiť na halucinácie.

„Okej,“ chopil som sa slova pre zmenu ja, „máš nejaké schopnosti.“ Naschvál som nepoužil otázku.

„A to ste ako vedeli!“ predniesla so zápalom sedem ročného dievčatka. „Ty, ty, ty! Niekto ma sledoval, žéé?“ Musel som sa znova zasmiať. Bola tak rozkošná.

„Nuž... my to máme tiež. Ja viem hýbať vecami. Pozri...“ A zdvihol som jej notebook do výšky. Quinn vypúlila oči a pozrela sa pod notebook.

„Nič moc... ja viem to isté,“ povedala. Čo? Nemohol som tomu uveriť! Nemyslel som si, že bude taká ako ja! Uáv... To je...

„Akurát pri tom používam aj ruky,“ dokončila a začala sa rehotať. Moje nadšenie pohaslo. Možno, keď je v takomto stave, to fakt nikde nevedie.

„Ale teraz vážne,“ Stew strácal trpezlivosť, „čo výnimočné vieš?“

Zjavne sa zľakla tónu jeho hlasu a tíško odpovedala. „Počujem keď dole v kuchyni kvapká vodovod. Je to na zbláznenie.“ Chvíľu bolo ticho. „Prestáva to, len keď sa zfetnem, ako naposledy v štrnástich.“ A znova sa zasmiala, potom sa prázdnym nostalgickým pohľadom zapozerala do prázdneho rohu miestnosti.

Kým sa sem nepresťahovala, musela mať rušný život. Všetci sme boli chvíľu ticho a rozmýšľali sme.

„Zajtra o trištvrte na tri po teba príde Mads autom. Môžeš?“ Obrátil som sa Madison. Prikývla. Prešiel som k jej stolu a na papier napísal Nedeľa, 2:45 a položil jej ho na nočný stolík. „Nezabudni. A nehovor vašim, o čom sme sa dnes rozprávali ani o tom, čo si videla. Dobre?“

Quinn horlivo prikývla s nasadením malej školáčky a my sme sa pobrali na odchod.

„Počkaj!“ zvolala a zastal som, Stew tiež. Mads ho ťahala von: „Ty nie ,blonďáčik.“ A zabuchla za nimi dvere. Vďaka, pomyslel som si.

„Čakala som, že ma prídeš pozrieť do nemocnice,“ predniesla a nastalo ticho.

„Nó... vieš, ja... myslel som že aj tak budeš mať veľa návštev a nechcel som-“

„Neznášam, keď som niekomu niečo dlžná,“ prerušila ma. „A tebe som toho dlžná dosť.“

„Ale no, tak... spravil by to každý,“ pokúsil som sa o úsmev.

„Nie. Nikto by to nespravil.“

„O nič nešlo... vážne. Hlavne sa daj dokopy-“

„Však ja niečo vymyslím, keď ťa nebudem vidieť dvojmo.“ Usmiala sa.

„Tak fajn.“ A odišiel som.

Čakali ma pred domom.

„Môžeme,“ povedal som a pokračovali sme ďalej.

„Čo sa usmievaš?“ spýtal sa Stew.

„Neusmievam sa.“

„Ale áno,“ pridala sa Mads.

„Nie. A buďte ticho!“ snažil som sa ich umlčať.

„Nó, super! Teraz sa aj červená,“ zasmiala sa.

„Vy dvaja ste neskutočný!“ Zasmial som sa a oni so mnou. „Ako ti to vlastne ide s tým blokovaním myšlienok?“ snažil som sa zmeniť tému.

„Ku podivu celkom fajn. Keď som v pohode, tak to ide ľahko. Len keď som rozrušená, neviem to filtrovať. A keďže prvé dni som bola rozrušená stále, skoro ma z toho kleplo.“

Mads nás naviguje k domu poslednej, čo s nami prežila. Je to také divné dievča čo stále chodí v chlapčenských veciach. V škole sa k nej prilepila prezývka Šialená Sisi. Priblížime sa k ošarpanému starému domu a vidíme, ako z neho nesú do čiernej sanitky nosíka zakryté tmavou fóliou. Rozbehneme sa jednému z ľudí, ktorý vyzeral angažovane. Na tričku mal visačku s menom.

„Čo sa stalo?“ spýtam sa.

„Čo je vás do toho? Tu nemáte čo robiť!“

„To je jej otec, nie?“ spýtala sa Mads. „Sme priatelia jeho dcéry. Sisi. Je vnútri?“

„Asi nebudete až takí dobrí priatelia, ak neviete, čo je s ňou,“ povedal a prižmúril oči. „Už včera odišla na sociálku. A predtým než nahlásila smrť jej otca, žila s ním tri dni... s mŕtvolou! Chúďa dievča. Mala len jeho... úplne jej z toho hrablo.“ Tento chlapík podľa výberu slov až nebude až taký profesionál ako som si myslel. Nikto nič nepovedal. Boli sme v školu. Chlapík sa chystal odísť.

„A ako zomrel?“ spýtal som sa rýchlo.

„Infarkt... zrejme.“ povedal a odišiel ku kolegom.

My sme rýchlo odkráčali. Odvážili sme sa hovoriť, až keď sme boli za rohom. Sadli sme si na lavičky.

„Myslíte si, že-“ začal som.

„Že ho zabila?“ dokončil Stew. „Je to možné.“

„Hlavné je, aby sme nerobili unáhlené závery,“ snažila sa nás upokojiť Mads. Márne. Začal som rozmýšľať nahlas. Potichu by z toho Stew nič nemal.

„Podľa mňa ani nevedela, čo robí. Prečo by ho zabíjala, keď mala iba jeho. Možno náhodou videl, čo dokáže a porazilo ho z toho, to som ochotný pripustiť.“

„Alebo jej šiel už dlho na nervy a ak získala niečo, ako napríklad.... hm... zabiť človeka myšlienkou a nevedela to ešte ovládať... nehody sa stávajú. Nepočuli ste, čo povedal ten pohrebák? Že infarkt - možno? Podľa mňa sami nevedia. Len ho jeblo o zem a bol tuhý,“ pridal sa necitlivo Stew, „a okrem toho, ona by toho bola schopná. Minulý rok k nám prepadla a mal som s ňou dielne. Spájkovala si vlasy len preto, že ju to bavilo. Je divná.“

Takto to pokračovalo ešte dlho. Bohužiaľ, nikto sme neverili tomu, že jej otec zinfarktoval deň potom, ako dostala nejakú super schopnosť. Bola by to až moc veľká náhoda. Mali by sme ju zajtra ísť pozrieť na sociálku. Pôjdeme po našom prvom stretnutí.

„Už ste ináč rozmýšľali, čo zajtra budeme robiť?“ spýtal som sa. „Bude to... divné.“

„Bude to len tak divné, ako si sami pripustíme,“ povedal Stew.

„Nie, bude to presne také divné, ako partička cudzích ľudí čo je prinútená byť na jednom mieste. A všetci budú dúfať, že ten druhý niečo povie. Nastane to trápne ticho a...“ súhlasila Mads. „Bude to ako... definícia trápnosti.“

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování