OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Supernatural disasters - kapitola 1.

21.01.2013 (09:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 709×

Stalo sa to v pondelok. Ráno sme nastúpili do školského autobusu a všetci sme boli nasraný už len z princípu. Bol predsa pondelok. Ale aj tak sa najukrivdenejšie cítil asi náš šofér, lebo on si víkend istotne ani nepamätal. Na prvej zástavke nás nenastupovalo tradične deväť, ale desať. Svojou návštevou nás dnes poctilo dievča, známe ako Madison Karen, miláčik strednej, ktorá do školy normálne chodí autom, ktoré dostala na šestnáste narodeniny od rodičov. Človek si o nej spraví obraz okamžite a nemýli sa. Možno autíčko cez víkend nabúrala a má ho v oprave.

Všetci sme si sadli na naše tradičné miesta (ja dozadu) a naše žlté väzenie už-už štartovalo, keď na dvere zabúchal Stewie. Vodič mu otvoril a on si udychčaný kráčal uličkou ku mne. Na krku sa mu hojdali jeho tradičné prívesky- malá drevená gitarka a (umelohmotný) zub z vlka ktorý sa však tváril ako pravý.

„Fajn, že si sa stavil,“ poznamenal som, „to to ti trvalo tak dlho?“ Vedel, že narážam na jeho dnešný účes a uškrnul sa.

„Baby na to idú,“ poznamenal. Ak Stew niečo preháňa, tak je to množstvo gélu. Jeho dlhšie blonďavé vlasy sa na niektorých miestach zlepili a pri ľavom uchu dokonca zachytili jednu cereáliu.

„Hej. A z toho humusu, čo máš pri uchu, budú odvarené.“

Stew si rukami zahrabol vo vlasoch a cereália sa tichučko skotúľala po jeho košeli až na zem. Zasmial som sa a nasadil som si slúchadká so slovami: „Debil... čo by si bezo mňa robil.“

Ešte som ho počul ako zašomral: „Mal by som desiatu, čo by sa neváľala po zemi.“ A odišiel som do vlastného sveta. Vlastne som zaspal.

Zobudil ma až úder do ruky a slová: „ Bane? Bane! Dobré ránko, ty zmrd. Vstávaj.“ A jeho smiech. Vyšiel som rozospatý z autobusu, aby som strávil rozospatý deň v rozospatej škole.

...

Keď si na to teraz spomínam, bol to posledný deň, kedy som sa necítil ako magor. Mal som ho prežiť omnoho plnšie a intenzívnejšie a nie ho len pretrpieť. Ale to už som moc sentimentálny. Späť k veci.

 ...

 Škola je škola. Nič zaujímavé. Veci sa ale zmenili tak ako počasie. Zo studeného oblačného rána sa obloha premenila na odporne mrazivú a daždivú štvrtú hodinu popoludňajšiu, z ktorej šľahajú blesky a nechávajú v mokrých teniskách ten pocit že budete mať zajtra nádchu. Za neustáleho burácanie hromov som nastúpil znova do autobusu k (pripitejšiemu ako obyčajne) šoférovi.

Na mojom mieste sedel akýsi debilko ktorí zrejme nevedel, ako to tu chodí. Sadol som si o miesto dopredu k Stewiemu. Keď bol autobus plný, naštartovali sme a všetci sme ďakovali Bohu že z nášho šoféra razí nekvalitný chľast celým autobusom. Tento cestný pirát totižto ešte ožratý nikdy nenabúral.

Nebolo vidieť ani na krok a svetlá osvetľovali iba nové a nové vlny dažďa. Na každej zastávke vystúpili ľudia až sme ostali len my. Ich mená nepoznám ale tváre áno. Bolo nás deväť, teraz desať a všetci sme odpočítavali zákrutu za zákrutou, kedy už budeme doma. Už len doľava, doprava. Znova doprava. Popod most a doľava. Teraz cez železničné priecestie a... to bol ten moment kôli ktorému tu teraz sedím, pozerám sa na gombík a snažím sa ním pohnúť bez dotyku.

Rozžeravené biele svetlá sa približovali z pravej strany, až nás svojou silou odhodili s ohlušujúcim zvukom ohýbajúceho sa kovu. Zažmúril som viečka a sledoval som fialové fľaky mihajúce sa mi pred očami. Aj teraz som schopný odprisahať, že na moment som videl presvietené celé moje telo. Jasne, ako cez rontgen som videl všetky moje kosti. To bol však iba moment, potom sme už všetci leteli. Prestal som vnímať, počúvať, dokonca aj dýchať a nechal som sa unášať lietajúcim autobusom. Svetlá ktoré nás odhodili zmizli tak rýchlo ako prišli. Teraz som už prestal aj vidieť, všade bola tma. Len som cítil ako narážam do stien. handrová bábika bez kostí hodená do práčky. Autobus sa točil tak dlho, až sa mi začali vracať zmysly. Postupne som už počul nárazy môjho a ostatných tiel o steny a kovové tyče. Počul som praskanie kostí a zdesené výkriky. Potom sme zastali a rachot ustal. Na tri sekundy bolo ticho. Absolútne ticho. Dokonca sa mi zdalo, že aj dážd ustal.

Potom sa však realita rozbehla na plné gule so svojimi ničivými následkami. Stonanie, volanie o pomoc, plač. O pol minúty na to aj oheň, dym a kašlanie. Ja som len ležal a nechal prúdiť myšlienky kým nezačnú dávať zmysel.

Okej, nabúrali sme? Och... asi áno keď ležím na streche a predsa pod párom sedačiek. Pozrel som sa hore a zapozeral som sa cez dym. Boli tam tmavo modré sedačky a nejaké skrútené telo v bizarnej polohe. Nevidel som na tvár tej postavy, zato som cítil ako mi na tvár padajú kvapky krvy. Bolo priamo nado mnou a ja som si uvedomil že ak spadne bude sa mi spod tejto sedačky vyliezať ešte ťažšie. Tak som sa dostal až k myšlienke na odchod.

 Skúsil som pohnúť pravou rukou, v pohode. Pri pohybe ľavou sa mi zatmelo pred očami a z očí mi vyšli slzy. Až teraz som si uvedomil, že je zlomená, veď mi kosť trčala až ku koži a nechávala tam (nie moc oku lahodiaci) modro krvavý hrboľ. Aj bolesť som si začal uvedomovať až teraz. Šok zo mňa opadával a všetko začalo byť intenzívnejšie a bolestivé.

 Zaprel som sa teda aspoň pravačkou a pokúsil som sa vytiahnuť spod sedadiel. Márne. Nepohol som sa ani o centimeter a ten tlak začínal byť neznesiteľný. Poobzeral som sa po pomoci. Nikoho som cez dym nevidel. Hoci som počul asi každého. Asi meter odo mňa bola pohodená tyč. Obrovský zakrvavený kus rúčky ktorá obyčajne býva nad sedadlami na držanie. Nedočiahol som na ňu.

 Naťahoval som pravačku ako sa len dalo. Dýchal som štipľavý dym, kašľal som. Cez diery v autobuse na mňa stekal dážď a miešal sa z krvou neznámeho. Ešte pár centimetrov a dočiahnem ju! Ešte kúsok. Potom už len jednoducho, ako cez kladku odstrčím tieto zakliesnené sedačky a ujdem z tohto pekla. No ták! Ale nedočiahol som na ňu. Predstavoval som si ako ju držím v ruke a odtláčam sedačky. Predstavoval som si ako vybieham z autobusu a líham si na studenú zem. Preč z tejto dusnej horúčavy. Slzy sústredenia a bolesti mi zmývali sadze z tváre. Napínal som všetky svaly do najmenšej bunky ale márne. Tyč sa nepohla. Bola neskutočne ďaleko a zároveň tak blízko. Posledný slabý hmat vytúženým smerom a palica sama prekonala tých desať centimetrov a skončila v mojej ruke. Od prekvapenia som ju skoro pustil.

 Nebolo času nad niečím premýšľať. Pár krát som sa zaprel do sedačiek a oni sa z buchnutím uvoľnili. Nemotorne som ich odkopol a počul som niekoho vykríknuť. Zdvihol som sa zo zeme ktorú tvorila strecha autobusu a tresol som sa do hlavy o sedadlá. V dyme, asi meter a pól odo mňa trčali nohy z pod hŕby sedačiek kovových kusov a skla. Pravou rukou som sa pustil do odhrabávania skla a nadával som si, čo to robím. Mal by som vypadnúť skôr, než sa požiar dostane k nádrži a vyhodí nás to do vzduchu. Rukou dorezanou sklom som odpratal posledný kus šrotu, asi z dverí a uvidel som polovicu tváre Quinn. Druhá polovica bola poliata krvou.

 „Vstávaj! Musíme odtiaľto vypadnúť!“ zvrieskol som na ňu.

Po tvári jej tiekli slzy ako mne. Ale ani jeden sme neboli typ pre plač. Museli to byť slzy bolesti. Lepšie som si ju prezrel a uvidel som jednu z tých tyčí, ktoré tu boli všade porozhadzované ako jej trčí zo stehna. Bol som vďačný Bohu že som sa nevyvracal na mieste. Quinn stále nič nehovorila. Krivila tvár od bolesti, kašľala a vypľúvala krv. Ktorá jej stekala do úst.

 „Prepáč, toto bude bolieť,“ varoval som ju a pravou rukou, v ktorej som mal ešte stále kúsky skla, som ju začal zdvíhať zo zeme. Snažila sa mi pomôcť ako vedela. Nemotorne sa dvíhala na ľavej nohe a keď stála, udychčaná a od krvi, obaja sme dokrívali k vybitému oknu. Odvšadiaľ znelo prosenie o pomoc. Jedného človeka sme dokonca museli prekročiť, ale tomu už nebolo pomoci. Ani som nevedel, kto to bol. Podľa toho, čo mu ostalo z hlavy sa to nedalo povedať. Konečne sme sa nadýchli čerstvého vzduchu a po pár neistých krokoch sme sa plný síl rozbehli, vlastne odskákali, čo najďalej.

 Všimol som si okolie. Stále lialo ako z krhly. Vedel som že sme blízko, asi tridsať metrov od železničného priecestia. Bolo tu len pár opustených budov a veľká tma. Jediné svetlo k nám prúdilo spolu s popolom a dymom z autobusu. Sadli sme si na mokrú zem a chvíľu nechali, nech nám dážď umyje krvavé slzy a decht z tvárí. Cítil som sa veľmi otupene, napriek tomu že mi srdce bilo ako dostihovému koňovi.

 Všimol som si, neďaleko od nás, dvoch ľudí ležiacich na zemi, asi v bezvedomí. A pri nich jedného sediaceho, s hlavou v dlaniach. Takže sme sa dostali von piati? Len som sedel a bolo mi to jedno. Okolo autobusu som videl niekoho pobehovať. Ten človek mával rukami a behal okolo. To je ale idiot! Pomyslel som si. Veď ten autobus každú chvíľu vybuchne. Hej! Každú chvíľu vybuchne! Postavil som sa s utekal som k neznámemu na bezpečnú vzdialenosť.

 „Hej! Hej! Ty tam! Vypadni odtiaľ. Môže to vybuchnúť!“

„Niekto tam ešte je!“ Ani to nedopovedal a stalo sa pár vecí. Z autobusu vybehol horiaci človek. Šialene vrieskal a nepoškodenou ľavou rukou v kockovanej košeli sa snažiť udusiť rukáv na druhej ruke. Vedel som že je to Stewie. Začal som utekať k nemu.

 Následne som zistil že moja odhadovaná bezpečná vzdialenosť vôbec nebola bezpečná. Po pár krokoch ma obrovský výbuch nasledovaný neznesiteľným teplom vzniesol do vzduchu a odhodil na zlomenú ruku do hlbokej mláky o pár metrov ďalej. Znova sa mi od bolesti zahmlilo pred očami, ale napriek všetkému som akoby zázrakom zachoval duchaprítomnosť, zdvihol sa zo zeme a utekal k Stewiemu metajúcemu sa na zemi s rukou v ohni. Zdrapil som ho za nohu a ťahal k mláke. Potom som si nemu kľakol a pravačkou som ho oblieval. Cítil som sa ako idiot, ale nedalo sa nič iné robiť. Neviem či moje hasičšké nasadenie alebo fakt, že lialo ako z krhly nakoniec spôsobilo, že z jeho ruky zostala len oškvarená, dymiaca kôpka sadzí. Stew sa ešte dlho potom zvíjal v bolestiach a prešiel na tichý plač. Mne po lícach tiež tiekli slzy.

 Ďalej to šlo ako z dobre klapajúceho filmu. O pár minút prišli záchranári aj hasiči. Stewa zobrali do sanitky, taktiež ako mňa a ostatných. Sedel som vedľa neho s improvizovanou dlahou a sledoval ako jemu rozstrihávajú košeľu a ako mne vyťahujú črepiny z pravej ruky. 

 „Nikomu nepoviem, že si reval ak nikomu nepovieš, že som reval,“ snažil sa odľahčiť atmosféru, keď odvrátil zrak od svojej čiernej kože.

 „Okej,“ vytlačil som zo seba.

...

Stala sa z neho najväčšia lekárska záhada, pretože nenávratne zhorená koža sa mu úplne obnovila po troch dnoch. „Asi to bolo len povrchové.“ Zhodnotili lekári a zázračné uzdravenie pripísali dažďu a rýchlemu zásahu duchaprítomného kamaráta. (Diky, aj nabudúce!) Nikto mu však veľa pozornosti nevenoval, pretože v autobuse zomreli ďalší štyria ľudia.

 Vinu dávali mŕtvemu šoférovi. Ako sme sa neskôr dozvedeli, autobus dostal šmyk, pretože “vodič neprispôsobil jazdu stavu cestnej vozovky“, ako s priam nechutnou radosťou neustále omieľali na každom programe. To že ďalších sedem ľudí dokola trkotalo o svetlách vlaku na priecestí nikoho netrápilo lebo vtedy skrátka žiadny vlak nešiel. Začali nám opakovať slová ako “poúrazový stres a trauma“ a tým to učené hlavy vyriešili.

 ...

Nie som na ich pohrebe. Je práve teraz. Nezniesol by som pohľady rodín. Prečo som ja prežil a môj syn alebo dcéra nie? O čo som lepší ako oni? Okrem toho, je to hnusné povedať, ale ani som tých ľudí nepoznal. A sú tam kamery, televízne štáby, fotografi a... viac výhovoriek ma už nenapadá. Každopádne sa toho ja zúčastňovať nemusím.

 Teraz sedím v mojej izbe a z obývačky na dolnom poschodí znie pochmúrna hudba. Rodičia isto sledujú pohreb a idú si oči vyplakať, lebo v jednej z tých zakrytých rakví som mohol ležať ja. Ale neležím. A iba ja viem prečo. Iba ja viem že to nebola náhoda že som prežil. Žiadna vyššia sila v ktorú moja rodina aj tak neverí. (Aj keď odteraz asi začne.) Bol som to ja. Bol! Ja som posunul predmet, ktorí ma zachránil. Musím sa tohto držať a veriť tomu, lebo keď nie, dobehnú ma myšlienky krvi, výbuchov, tela zaseknutého medzi sedačkami v bizarnej polohe, človek bez tváre alebo Stewova horiaca ruka. Mám plnú hlavu a preto táto chvíľa čistého sústredenia na ten prekliaty gombík, ako sa ho snažím posunúť myšlienkou po stole je príjemná zmena.

 Nič sa nedeje. Od koncentrovania sa mi z nosu pustí krv, čo sa mi nedialo od ôsmich rokov. Pravú ruku (ľavá je v sadre) položím na gombík, akoby som chránil niečo jemné pred vetrom. Všetkou energiou ho posúvam ale nič sa nedeje. Náhodou si spomeniem na tú hrôzu v autobuse a sústredenie je preč.

 Možno práve to je ono! Spomeniem si, ako som sa vtedy cítil. Ako som sa dusil a zúfal som si. Ako som si predstavoval ako málo stačí a môžem uniknúť. Ako málo stačí... a už som sa videl ako ju držím v ruke. Zahľadel som sa na ten malý gombíček ktorí pre mňa môže znamenať tak veľa a predstavil som si, ako ho držím v ruke a posúvam k sebe. V mysli hladím jeho hladký povrch a cítim chlad medzi prstami. V tom sa pohol. Prestal som dýchať s zízal som na stôl. Priblblo som sa usmial a spokojný rozmýšľal čo teraz. Potom mi to došlo a začal som panikáriť. Rehotal som sa a vystrašený som zazeral po gombíku.

 Neviem čo so sebou. Veď som práve mysľou pohol predmetom. Vlastne... viem čo robiť. Musím zavolať človeku, ktorí jediný dokáže vymyslieť ešte nejakú väčšiu kravinu ako táto. Dokáže mi že niesom nejaká zrúda ale privedie ma na iné myšlienky. Poslal som mu sms: „Príď ku mne. Je to súrne. Teraz. Nie o pol hodinu! Teraz!“

 Viem že to prečíta a príde tak ako viem že ani on nieje na pohrebe. Býva len pár ulíc od nášho domu a tak o päť minút počujem klopanie na dvere, otvorenie a hlasné: Dobrý deň! Ani nevstávajte. Idem za Baneom.“ Nasledovalo tiché: „Je u seba.“ A dupanie po schodoch. Otvorí dvere a bez pozdravu sa vyvalí na moju posteľ.

 „Aspoň sa vyzuj.“ Ale vedel som že to hovorím do vetra. Ten fakt že mi blato z jeho tenisiek padá na obliečku, mi bol úplne ukradnutý. Sústredil som sa na to, čo mu chcem povedať.

 „Vyzuť sa?“ zasmial sa „Ó, ver mi že ani jeden to nechceme. Vidím, že na pohreb si sa tiež vykašľal.“

 „Neni to nič pre mňa. A okrem toho, naši si myslia že som v šoku a stále sa chcú rozprávať. Až teraz mám konečne pokoj. Nestrávim pár voľných chvíľ na pohrebe, ktorý mohol byť môj.“

 „Som na tom podobne. Mama sa správa akoby ten vlak prešiel ju.“ „Veď tam žiadny vlak nebol,“ uškrnul som sa, ale obaja sme poznali našu pravdu. On pokračoval: „A Lucy vravela že keď ma včera pustili z nemocnice, trochu sa upokojila, ale aj tak. Stále ju počuť ako vzlyká v kúpeľni do prádla. Je to nahovno.“

Lucy bola ináč jeho mladšia sestrička. Mala šesť či sedem rokov a bola to popri mne a jeho matke ďalšia osoba, ktorú mal Stew úprimne rád. Takých ľudí veľa nebolo. Preto som si jeho priateľstvo vážil. Preskákali sme toho už veľa, vrátane transplantácie mojej obličky pre staršiu segru a rozvodu jeho rodičov. Rozumeli sme si už natoľko, že sme si mohli nadávať a biť sa, ale aj tak... stále sme boli v pohode.

„No a ty si čo chcel?“ spýtal sa napokon. A je to tu! Už väčšiu skúšku nášho priateľstva si neviem predstaviť. Najlepšie to bude vybaliť rovno.

 „Vieš, ako som sa ja dostal z toho autobusu? Bol som zakliesnený medzi sedačkami. Nemohol som sa pohnúť. A tak som si spravil páčidlo s pomocou tyče. Lenže som na ňu nedočiahol. A po chvíli sústredenia mi sama vletela do ruky.“ Už som videl ako sa nadychuje, ale ja som pokračoval: „Ešte buď ticho! Nič nevrav! Viem, čo mi chceš povedať... že sa mohla jednoducho kotúľať alebo že si to iba nahováram blá blá blá... Okej, chápem.. ale aj teraz keď sa posnažím, dokážem pohnúť vecami. Možno sa mi podarí ti to ukázať. Ja len teraz od teba čakám, že mi povieš že niesom magor alebo zrúda. Tak do toho! Vylepši mi náladu.“

 „Ja asi nič nevylepším. Mne tam inak tá ruka nezačala horieť od požiaru. To ja som to spôsobil. Chápeš? Pár sekúnd po náraze mi vzbĺkla ruka. Sama od seba. Potom sa chytil autobus. Keď hýbeš vecami, prečo ja nemôžem horieť? Tak kto ide komu vylepšovať náladu?“

Tak čo si o tom myslíte? Komenty môžu veľmi pomôcť alebo motivovať. Tak neváhajte a dovoľte mi prečítať si Váš názor. :) Vďaka.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Supernatural disasters - kapitola 1.: