OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 4.

25.09.2012 (15:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1189×

Na počúvanie odporúčam: Lights off od Jay Seana al. The truth - Lil bit

Erm! Koniec diskusie!

10. decembra 2010, pondelok

Večer sme si ešte všetci zahrali monopoly. A tým „všetci“ myslím mňa, Nathana, Williama a mojich rodičov. Ostatní boli natoľko unavení, že museli ísť spať. Vyhrala mama. Asi po prvýkrát. No a samozrejme novinka, zajtra ostávam doma s Charlotte. Najprv som chcela protestovať, ale mala som na výber: do školy s Nathanom, alebo doma a ísť ku doktorovi. No samozrejme, že mi to netrvalo dlho. Ostávam doma. Síce by som v škole bola s Yasmine, Siennou a Nathanom, stále som mala v hlave Liama. A navyše mi stále nebolo úplne dobre. Ešte ráno sme zašli za doktorom a ten povedal, že mám nejakú virózu. A keď už sme boli teda v nemocnici, tak ma ešte na chvíľu hodili za psychológom.

Dám vám radu: Nikdy sa psychológovi nezdôverujte s príliš osobnými vecami. A už rozhodne nie s takými, o ktorých nechcete rozprávať. A rozhodne nie už s takým psychológom, ako je ten môj. Ja už som sa to naučila. Avšak, iba vás upozorňujem. Je vaša vec, čo spravíte. Psychológovia sa iba rýpu do toho, do čoho im nič nie je.

„Dobrý deň!“ pozdravil ma mierne psychológ. Rukou mi naznačil, nech si sadnem do kresla. Mal už pripravený citrónový čaj, ktorý ja som neznášala. Ale vždy trval na tom, aby som ho vypila, vraj to upokojuje nejakú tú „vnútornú myseľ“. Avšak, mňa to skôr znervózňovalo a akoby nestačil ten čaj, neustále na mňa pozeral ako keby som bola nejaký idiot. No... Keď je niekto u psychológa, je asi psycho, nie?

Vydýchla som si a sadla si do zeleného koženého kresla oproti nemu. V jeho kancelárii urobili za posledný týždeň zázraky. Popremiestňovali nábytok, na stenu dali nejaké obrazy a na mieste starých malých okien, sa teraz objavili obrovské plastové čisté okna, ktoré zahaľovali celú západnú stranu. A keďže som mohla cez okno hľadieť na nádherné mesto zo šiesteho poschodia, nijako som si nebránila a na miesto psychológa som hľadela na mesto.

„Ako sa dnes cítite?“ spýtal sa a čosi si čmáral do toho jeho zápisníku.

Chvíľu som neodpovedala, pretože som sa snažila zahĺbiť do svojho vnútra a zistiť, ako sa cítim. Nemohla som to určiť. Za tie posledné dni sa toho udialo príliš veľa na to, aby som si dokázala vybaviť pravý pocit, ktorý som cítila. A za všetko mohol znovu a znovu Liam. Tie jeho záhadné úsmevy, klamlivé ospravedlnenia a... jeho činy, ktorými mi neustále ubližuje. To, že sa k nám v nedeľu prihrnul a chcel to spraviť už po tretí krát a nebyť Nathana, tak to aj spravil. Neustále sa na mňa díva a vyzerá to, že chce spraviť znovu to isté, ale pripadá mi to, že si predsa len pamätá na to, čo bolo pred tým, než to spravil. Takže ešte raz: Ako sa cítim?

„Dobre!“ prikývla som. Prečo by som sa mala zaťažovať Liamom? On... Je proste divný hlupák, ktorý vyzerá príliš sexy na to, aby som mu dokázala odporovať. Dobre, úplne mi preskočilo a je tu dôvod, prečo si všetci myslia, že som hrozne detinská, ale keby niekto chápal čo sa so mnou deje, tak by mu to tak nepripadalo. Alebo žeby?!

Kútikom oka som sledovala pohyb jeho ruky. Písal neskrotne rýchlo, ale keď sa pozriete na jeho písmo, máte pocit, že to naozaj písal kocúr a nie on. Po chvíli zavrel pero, zápisník zavrel a položil na malý drevený stolík a zasunul si okuliare. Cítila som, ako sa na mňa pozerá a tak som sa snažila vyzerať čo najpresvedčivejšie a najviac v pohode. Možno práve to ma prezradilo.

„Slečna, nemáte dôvod mi klamať.“

Zahľadela som sa na vlastné ruky. Boli jemné, biele a všetky tie čiary na nich vyzerali ako hlboké zárezy od noža. Od Liamovho noža. Spravil toľko zlých vecí, na ktoré nerada spomínam, že myšlienka na to, že by sa niekedy zmenil, bola nemožná. Vedela som si ho živo predstaviť vo väzení alebo v polepšovni, ale taktiež ako vedúceho mafie.

The truth... Tá pesnička mi znovu znela v ušiach, aj keď som nemala v ušiach slúchadlá a empétrojku. Tie chvíle, keď som sedela v rohu ihriska a opierala sa o lipu. V ušiach som malá slúchadlá a sledovala ako Liam beží po ihrisku a snaží sa dostať sa s loptou tak blízko, až bude jasné, že sa mu gól podarí. Alebo vtedy, keď som mala v uchu iba jedno a Liam druhé slúchadlo, sedeli sme pri fontáne a kreslili si po rukách. Toľko krásnych chvíľ a za sekundu to Liam dokázal zmeniť. Urobiť mi z tých spomienok hotové peklo, ktoré sa stále skončí rovnako – neustále sa ten koniec opakuje a opakuje až zo mňa dostane všetku silu bojovať proti nemu. To bol Liamov plán od začiatku? Zničiť ma?!

Dvihla som oči a pozrela sa na psychológa. Jeho pery sa síce pohybovali, ale v ušiach mi stále znela iba tá pesnička. Dokonca ani psychológ mi nedokáže pomôcť postaviť sa tomu. Snažila som sa vybaviť posledné psychológove slová, ktoré som od neho počula a hľadala na ne odpoveď.

Dôvod na klamanie. Je ich tu veľa. Ak niekto zo školy zistí, čo sa stalo, budú si myslieť, že si vymýšľam a do smrti budem samotárska klamárka. Liamovi uverí každý, ale mne nie. Mne už dávno nikto neverí. Preto som si musela vybrať cestu klamstva. Aby sa to nikto nedozvedel. Možno som to najprv povedala psychológovi a bola k nemu úprimná, ale to iba do vtedy, kým som si neuvedomila, kde to môže skončiť. Mala som dôvod mu klamať a nebyť ku nemu úprimná a nemienila som mu hovoriť pravdu. Ani nikomu inému. Musela som byť silná – alebo aspoň tak vyzerať. Inak sa to bude stále opakovať a nikdy to neskončí.

Po vyplnení akéhosi testu som odišla ku rodičom do čakárne. Vydali sme sa domov. Cestou sa ma vypytovali, ako to u psychológa išlo, ale nemienila som im povedať nič iné, než dobre. V podstate som ani neklamala. Nič nebolo zle. Teda až na to, že som v podstate psychológa ani nevnímala. Bola som príliš zahĺbená sama do seba.

Prišli sme domov asi tak okolo pol druhej poobede a to som si bola istá, že niekto posunul hodiny. Ale to by musel posunúť hodiny aj na mojom mobile, ktorý som mala so sebou. Takže, nikto ich neposunul. Iba keby som bola námesačná a spravila to cez noc. Čo však môžem rovno vylúčiť, lebo jediné čo cez noc dokážem robiť, je buď sa prevaľovať, alebo sa ísť na záchod vyvracať. Chúďa Nathan, radšej zamkol na noc dvere, aby som ho znovu neovracala. Najprv som mala v pláne ísť za ním, ale v polovici cesty mi už bolo tak zle, že som sa vyvracala na chodbe. Aj tak do toho ráno niekto stúpil. Avšak kto, to mi môže byť len záhadou. Jediné čo môžem vedieť je, že to Nathan nebol, pretože za tým išiel smrad akurát tak za nejakou voňavkou. Možno, že si tú nohu navoňavkoval.

Nathan ešte nebol doma, ale pred domom ma čakalo pekné prekvapenie. Stála tam Yasmine a Sienna. Yasmine sa akurát o niečom vášnivo rozprávala s Williamom a Sienna sa hrala s Charlotte. Nechcela som ich veľmi rušiť a tak som najprv zamierila dnu a naobedovala sa. Po obede som si nechala chvíľu času, či náhodou nebudem potrebovať znovu objímať záchod, ale keď pätnásť minút nič neprichádzalo, tak som určila, že už to asi bude v poriadku. A tak som so stratégiou, že keď mi bude treba, na miesto Nathana to skončí na jeho bratovi, som sa vydala von.

Najprv si ma všimla Charlotte a s úsmevom na tvári ku mne pribehla. Objala mi nohy a potom mi v skratke povedala, čo tu robí Yasmine a Sienna. Povedala, že mi doniesli úlohy a že chcú so mnou o niečom hovoriť. O chvíľu som už sedela s Yasmine, Siennou a Charlotte v izbe a študovala som nejaké dejepisné citáty a na pol ucha počúvala Yasmine. Na pol ucha som ju počúvala iba do vtedy, kým som nezačula Liamovo meno. To som zavrela zošit a otočila som sa na ňu.

„Čo si to vravela o Liamovi?“ spýtala som sa.

Yasmine uznala, že konečne našla tému, ktorá ma zaujala a že ju teraz konečne možno budem aj počúvať. Najprv sa pozrela na Charlotte, ale tá bola naplno zahĺbená do hry s barbie, že nás vnímala asi ako prach lietajúci okolo nej.

„Že dneska bol po neho otec,“ povedala, „ale nevyzeralo to tak, že sa majú obzvlášť radi.“

To mi bolo jasné. Liamov otec žil v Anglicku a naposledy, čo som ho videla, svojho syna zbil natoľko, že skončil v nemocnici. Na chvíľu mi ho bolo ľúto, ale už jeho meno mi pripomínalo, ako veľmi ho neznášam. Pán Carrwood bol tučný opilec, ktorý keď si niečo zaumienil, tak vždy spravil presný opak. Jediná vec, kedy spravil to, čo naozaj chcel, bolo, keď išlo o zbitie svojho syna. Nikdy nemal Liama rád a vždy sa zaujímal iba o jeho sestru. Časom mu ten jeho záujem prerástol cez hlavu a Liama nechával doma pripútaného ku posteli hrubým lanom a s Kim chodil kam len chcela. Muselo to byť pre Liama ťažké.

Kim pred rokmi zrazilo auto. Liamovho otca to tak dorazilo, že konečne podpísal rozvádzaciu zmluvu a odsťahoval sa do Anglicka. Jediné, čo som o ňom od tej doby počula, že pracuje v nejakom obchode a má asi štyridsať detí s dvadsiatimi rôznymi ženami. Divila som sa, že ho v Anglicku ešte nikto nezastrelil. Bolo by to iba požehnanie pre všetkých.

„Yas?“ V mojom hlase boli počuť obavy, strach ale aj dôvod na nenávisť. Avšak niečo ma nútilo rozmýšľať nad tým, čo tu pán Carrwood asi robí a čo chce od jeho syna. Možnože mu chce vynahradiť tie roky, keď bol stále s Kim. Alebo mu chce vynahradiť tie roky, čo bol preč. Pri myšlienke na to, čo všetko mohol Liamovi spraviť sa mi rozbúchalo srdce.

„Áno, Ruby?“ Jej pohľad vyzrádzal zvedavosť.

„Myslíš, že to, čo robí, má po otcovi? Že si z neho iba vzal príklad?“ Prekvapila ma nádej v mojom hlase. Znelo to ako keby som si myslela, že predsa len sa u neho nájde aj niečo dobré.

Odpoveď na otázku som sa nedozvedela, lebo do izby sa vrútil Nathan celý červený od zlosti. Vyzeral ako obrovská paradajka s blonďavými vlasmi. Charlotte sa ho dokonca vyľakala a chúďa, mi vletelo presne do náručia. Videla som, že sa Nathan ledva drží, aby všetko okolo neporozbíjal. Mala som pocit, že sa mu o chvíľu začne pariť z uší.

„Erm!“ odkašľala si Sienna. „Koniec diskusie!“

„Nathan?“ spýtala som sa opatrne a postavila sa. Pri tom som však stále zvierala Charlottinu ruku, akoby ma to vedelo ochrániť.

Keď na mňa dopadol jeho pohľad, radšej som si naspäť sadla. Po chvíli prechádzania sa po izbe Nathan usúdil, že nás vystrašil a ponapínal už dosť. Sadol si na zem a chvíľu iba nahlas dýchal. Potom, keď už celkom zbledol jeho pohľad opäť skončil na mne.

„Nechcem vás vyháňať,“ povedal, ale stále hľadel na mňa, „ale chcel by som sa s Ruby porozprávať osamote.

Nikto ani na chvíľu neváhal. Do minúty boli všetci vonku a dvere boli zavreté. Moje myšlienky sa znovu ubrali inam. Dobre, mala by som Nathana počúvať, ako mi tam niečo rozpráva a naozaj som chcela, ale jediné, čo som vnímala boli jeho pery a... Jeho bozk.

Pobozkal ma raz. A to tiež len na čelo, ale o to viac ma lákalo zistiť, ako naozaj chutia jeho pery. Či sú rovnaké ako Liamove, alebo nie? Možno sa hneval na mňa, ale to, na čo sa hneval keď prišiel som už nemala ako zistiť. Keď som sa konečne odlepila od zízania na jeho pery a započúvala som sa do jeho rozprávania, už bol ticho. Ak sa ma niečo spýtal, tak odpoveď na tú otázku nedostane skôr, kým sa ma ju nespýta znovu a ak nadväzuje na jeho dlhý monológ, tak mi ho bude musieť zopakovať. Avšak nevyzeral, že by ho odpoveď na otázku zaujímala, takže asi sa ma nič nepýtal.

Chvíľu bol ticho. Po chvíli sa postavil, sklonil sa ku mne a vtisol mi bozk na čelo. Znova! Nemôže zamieriť trochu nižšie? A tým trochu myslím presne na moje pery. Potom odkráčal ku dverám a nechal ma v izbe samu naďalej rozmýšľajúc, aké by to asi bolo ho pobozkať.

Do izby sa nahrnula Yasmine a Sienna. Ale diskusiu o Liamovi sme nedokončili. Bola som ako omámená a myšlienky mi neustále blúdili ku Nathanovi, takže sme skončili pri tom, že po desiatich minútach ticha sa Yasmine a Sienna pobalili a odišli. A potom to prišlo znovu. Musela som sa vyvracať. Rozbehla som sa po chodbe a ako naschvál som nabúrala do Williama. A naozaj! Skončilo to na ňom. Moja stratégia zabrala.

Vyzeral dosť naštvane, ale potom sa zabuchol do kúpeľne a ja som nemala čas sa mu ospravedlniť. Vydýchla som si a vyšla som na balkón. Zavrela som sa a snažila som sa rozmýšľať nad tým, čo som podvedome počúvala, keď som myslela na tie Nathanove bozky. Čo mi asi vravel? Ale neostávalo nič iné, iba sa zhrozená svojou zvedavosťou opýtať o čom vlastne hovoril. Možno by som sa mala hanbiť, že som ho nevnímala, ale keď som vošla do jeho izby, hanba ma akosi vôbec netrápila.

Nathan ležal na jeho provizórnej posteli a čosi si kreslil. Vyzeral, že je maximálne zahĺbený, ale len čo som sa ku nemu priblížila dvihol pohľad na mňa. Usmial sa a odložil jeho skicár, farbičky a aj ceruzku. Sadol si.

„O čom si to vravel?“ spýtala som sa neuvedomujúc si tú červeň, čo mi vyšla na líca.

Nathan pokrútil hlavou, ale rozhovoril sa o tom, čo sa stalo v škole. Samozrejme za to môže „vysoká elita“, ktorá sa rozhodla, že bude silou mocou chcieť, aby sa ku nim Nathan pridal. A keďže sa rozhodli, že ho ku sebe dostanú, tak urobia čokoľvek, aby sa ku nim pridal. Možno ma chceli na diaľku cez Nathana týrať. Ale to by bol skôr plán Liama alebo Tea a vo „vysokej elite“ vždy rozhodoval Peter alebo Natália. Takže to bolo v podstate nemožné. Avšak prečo to chceli, to mne aj Nathanovi bolo záhadou. Ale čo Nathana tak rozzúrilo? Opovážili sa ho spojiť s nejakým dievčaťom a chceli, aby s ním chodil. To vraj ale nebolo nič. Monicu vraj zo seba striasol rýchlo. Viac ho naštvalo, že po celej škole rozniesli, že ja som vraj chcela po Liamovi, nech so mnou znovu chodí, aby ma priali medzi seba. To ho naštvalo. To by malo naštvať mňa, nie? Jeho monológ, ktorý som tento krát počúvala, ukončil otázkou.

„A nad čím, že si to rozmýšľala, keď som to hovoril minule?“

„O tvojich bozkoch!“ To som chcela povedať, ale našťastie som mala natoľko zdravý rozum, že som najprv porozmýšľala a hľadala vhodnú výhovorku. Asi by to bolo divné mu povedať, že som rozmýšľala nad tým ako asi bozkáva. Určite by si o mne myslel, že som nejaká uchýlačka, alebo tak. To som nemala v záujme aby si o mne myslel.

„Ešte som bola stále zahĺbená do rozhovoru s Yasmine,“ dostala som zo seba. Takže tu je dôkaz, že je niekedy vážne lepšie klamať. Síce neviem ako by to dopadlo, keby som mu povedala pravdu, ale jednu možnosť, som si už predstavila a jedna zlá možnosť ako sa to skončí mi rozhodne stačila k tomu, aby som mu zaklamala.

Každému, kto si to prečítal veľmi ďakujem a budem mu vďačná aj za komentár. Samozrejme, môže byť hocijaký, ale viac by potešil pozitívny. Heh!

Dúfam, že som vás touto kapitolou nijak od čítania neodradila – to by som vážne nerada.

A vrelá vďaka adminom, ktorí to upravujú.

Vaša Sharon.

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 4.: