OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 3.

23.09.2012 (15:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1327×

Upozornenie: Sľubujem, že sa Liam nebude nachádzať v každej kapitole, ale zatiaľ to tak vychádza. Môžete sa potešiť Nathanovej spoločnosti. Trošku väčšej spoločnosti.

Odporúčam: A Rocket to the Moon

Civiem! Niekedy, keď spojíte chalanov a dievčatá, očakávajte tsunami

8, decembra 2010, sobota

Mama ma už presťahovala k Charlotte. Keď som prišla domov, na stole stál už teplý obed. Mamka behala okolo stolu ako splašená a pri tom si čosi mlela pod nos. Nevšimla si ma. Okolo stola sedelo viac ľudí, než som kedy videla. Nevšimol si ma nikto. Až keď Charlotte vbehla do kuchyne s jej detským úsmevom, až vtedy som musela pustiť tašku na zem.

„Rubýýýýý!“ To bolo to, čo všetkých prebudilo a všetky hlavy sa otočili na mňa. Dvihla som svoju sestričku zo zeme a zatočila som sa s ňou. Jej detský smiech ma hrial na srdci. Mala som jej poďakovať. Ale akosi som zabudla. Práve vtedy sa to začalo. Práve vtedy mi do úst vkĺzol liek na strach a smútok. Akoby som zabudla na Liama. Usmiala som sa a položila ju na zem.

„Neprišla si nejako skoro?“ spýtala sa mamka s úsmevom. Na stôl priložila ďalší tanier. Ale pod náporom pohľadov z celej miestnosti som bola celá červená. Otec sedel vedľa neznámeho muža, ktorého som typovala na Nicka. Vedľa neho sedela jeho manželka. A oproti nim sedeli dvaja chlapci a moja sestra.

Charlotte si sadla na svoje miesto a bola som jej vďačná, že všetkých zahriakla slovami: „Čo na ňu tak čumíte?“

William a Nathan. Tak ich predstavoval pred týždňom otec, nie? Boli od seba dosť odlišný na to, že boli bratia. William bol vyšší a mal široké plecia a svaly. Hnedé vlasy a orieškové oči, ktoré vyzerali stále usmiate. Na očiach mal okuliare a na sebe mal košeľu, nohavice a mikinu. Nathan bol iný. Mal blonďavé vlasy so zeleným melírom na ofine a nádherné modré oči, ktoré mi pripomínali Liamove. Dosť! Ruby!

„Prepáčte, ale naobedujem sa neskôr, necítim sa dobre,“ ospravedlňovala som sa. Žeby mi to oko ešte nenapuchlo? Alebo je to tak veľmi vidno, že sa ku tomu radšej nikto nevyjadroval. Mama vyzerala dosť ustarostene, ale prikývla. Naspäť odpratala moje miesto od stola a ja som sa s taškou vydala do izby.

Najprv som zablúdila do svojej. Keď som otvorila dvere, nevošla som do svojej izby. Síce bola stále právoplatne moja, bola ružovo-červená a na skriniach boli plagáty mojich obľúbených spevákov, ktorými som skrývala Liamovo a moje meno, ale bol tam neporiadok a množstvo tašiek. A samozrejme iné obliečky. Neodolala som a prešla som ku svojej posteli, na ktorej asi spal William. Na nočnom stolíku mal ich rodinnú fotku, mobil, nejakú knihu od Terryho Dearyho, hodinky a notebook.

Mal tam väčší poriadok než Nathan, ktorý sa rozhodol spať pri mojich skriniach na zemi. Jeho „nočný stolík“ pozostával z táckovej podložky, mobilu, empétrojky a zošitu s farbičkami. Ten zošit ma zaujal. Obal bol najprv biely ale Nathan ho očividne pokreslil podľa vlastnej vôle. Kreslil fantasticky. Bolo tam nakreslené vtáča, ako sa snaží lietať a dole stál srnec so srnou a objímali sa. Vyzeralo to nádherne. Otvorila som zošit. To, čo som v ňom našla bolo hotové umelecké dielo. Na každej strane bolo niečo iné. Kreslil nádherne. Kreslil väčšinou zvieratá. Vyzeralo to tak naivne a detsky až som sa musela pousmiať.

Neuvedomovala som si, ako dlho som si ten zošit prehliadala, ale začula som chlapčenský smiech za dverami. To ma zobudilo. Čo by asi povedali, že robím tu a prehrabujem sa im vo veciach? Rýchlo som položila zošit na svoje miesto a postavila som sa. Márne som hľadala záchranu. Ale keď som sa pozrela do zrkadla dosť som sa vyľakala. Pod pravým okom som mala monokel. Takmer som sa sama seba zľakla. Pravú časť pier som mala celú červenú a znovu ma naplo.

Ešte to nie je všetko zo mňa von? pýtala som sa v duchu samej seba.

Práve sa otvorili dvere, keď zvyšok môjho žalúdka skončil na mojom koberci. Chvíľu trvalo, kým som zdvihla hlavu a pozrela na tých dvoch. Ešte stále som bola dosť prekvapená z toho môjho nového „štýlového“ výzoru a vidieť ma tak hneď po prvý krát asi nie je veľmi príjemné, ale teraz som im ešte aj ovracala ich izbu. Teda moju izbu, v ktorej teraz bývali oni. Dočasne!

William sa otočil a radšej odišiel. Vyzeral, že aj jeho naplo. Ach jaj! Nathan chvíľu hľadel na zem a potom pomaly dvíhal pohľad vyššie. Prešiel ma celú pohľadom a potom sa zastavil na mojom ospravedlňujúcom pohľade. Usmial sa. A potom sa rozosmial. Pokrútil hlavou a na chvíľu niekam zmizol. O chvíľu som počula vodu. Stála som tam ešte stále dosť prekvapená a keď sa vrátil s mopom, vedrom studenej vody a na hlave mal šatku uviazanú ako nosievajú staré babky a navyše prišiel s košeľou obviazanou okolo bedier, tak som sa musela rozosmiať aj ja. Jeho zareagovanie ma vážne prekvapilo. Potom namočil mop, a začal zmývať.

Chvíľu bolo počuť iba môj smiech a potom si začal z plných pľúc pospevovať: „Mám rád zmývanie vracaníc, mám rád zmývanie vracaníc...“ A to som už vážne nemohla. Musela som sa chytiť za brucho aby som sa nesmiala. Keď to pozmýval, chcel prejsť ku mne, ale šmykol sa na mláčke, ktorú urobil vodou.

Chvíľu sa snažil postaviť a potom ma poprosil, nech mu pomôžem. Podala som mu ruku, ale ako som ho zdvíhala, stiahol ma dole a skončila som na jeho hrudi. Prevalil sa a ja som skončila pod ním a to mi už z očí tiekli slzy – tak som sa smiala. Tričko mi premoklo a on ma začal štekliť. Obidvaja sme skončili celí mokrí a potom pribehla Charlotte a William. O chvíľu sme vyliali celé vedro.

Dobrý obed, ktorý zase skončil na Nathanovi

9, decembra 2010, nedeľa – Nathanov obed a nepríjemný Liam

Ležala som v posteli a v ušiach mi hrala Nicki Flores. Robila som si úlohy zo školy. Bola som dosť chorá, takže do kostola som nešla. Ale ani Nathan. Prečo? Pretože robil obed. Malo to byť prekvapenie a rodičia sa mali vrátiť až o pol jednej, takže mal čas a prídu akurát, keď to bude hotové. Včera sa rodičia dosť hnevali za mokro, ale zvládli to. Teda museli sme to potom utierať a upratovať celú izbu a potom ju ešte nastriekať nejakou voňavkou, lebo ten smrad tam stále ostal, ale všetko bolo do večera hotové.

A inak: pekne nám nasnežilo. Keď som sa pozerala von oknom, tak som videla iba obrovské vrstvy snehu. Vyzeralo to krásne. A navyše svietilo slnko, takže sa ten sneh nádherne leskol. A nebola som jediná, ktorú to fascinovalo. Nathan si to ráno už kreslil. A celý čas sa usmieval. Zobudila som sa na to, že niečo zhodil. Bol totiž u nás v izbe a kreslil to z balkónu, pretože Charlotte tu mala lepší výhľad než ja. Zobudil ma o pol desiatej, keď už všetci boli preč. Teda všetci okrem mňa a Nathana.

Zrazu som potrebovala na záchod. Postavila som sa a zložila si slúchadlá. Pozrela som sa na seba do zrkadla na skrini. Ako inak? Červené vlasy som mala strapaté asi ako nikto keď sa zobudí, monokel pod okom bol ešte černejší než včera a pera mi napuchla. A mala som na sebe iba podprsenku a šortky... a veľké huňaté Scoobydoovské papuče. Takže, bol by dobrý nápad takto vyjsť z izby? Teda, napadlo by to niekomu inému než mne? Možno áno, ale v našej domácnosti asi nikoho.

Natiahla som sa a vystrčila nohy z izby. Prvé, čo ma ťahalo, bola fantastická vôňa z kuchyne. Ale to som sa snažila nevnímať. Mala som sto chutí zísť po schodoch a všetko ukradnúť, ale nemala by som veľmi jesť. A tak som si to zamierila do kúpeľne na konci chodby. Akurát som si zívala, keď sa dvere kúpeľne otvorili. Stál v nich Nathan. Samozrejme, kto iný?! Chvíľa ticha, v ktorej som bola čím ďalej tým červenšia. Nathan si ma prezeral od papúč až skončil na mojej tvári.

Prečo si ma všetci tak prezerajú? Každý chalan si ma prejde pohľadom. Nestačí, keď sa mi pozerá iba na tvár? Aj tak tam nakoniec jeho pohľad skončí.

„Vyzeráš hrozne,“ podotkol Nathan.

„Ďakujem, to som vedela aj bez teba!“ odvrkla som a prekĺzla okolo neho do kúpeľne. A... už mi nebolo treba na záchod. Dosť ma to naštvalo, ale keď už som bola v kúpeľni, tak som si vzala zubnú kefku a chcela si vyčistiť zuby. Skončilo to tak, že som si vyčistila iba ľavú stranu úst a Nathan si ma stále prezeral.

„Čo toľko čumíš?“ spýtala som sa ho, keď som si makeupovala monokel.

„Fascinuješ ma.“

Takmer som vypľula aj to, čo som v ústach nemala. Mala som chuť sa rozosmiať. Pozrela som sa na neho, či náhodou nemá nejakú hrču na hlave a či náhodou akurát nespadol z sekvoje. Ale asi nie! Vyzeral zdravšie než ja. A rozhodne krajšie. Teda, bol pekný musím uznať. Mal krásne oči, krásne vlasy, krásny úsmev, krásny hlas... RUBY!

Ďalšia vec, ktorá ma znovu prekvapila. Páni, mala by som sa vrátiť v čase. Zrazu sa mi moja stará rutina páčila. Prečo sa ma každý snaží prekvapiť?

„Vážne?“ ironicky som sa ku nemu otočila. „A budem ťa fascinovať aj keď budeš mať rovnaký monokel?“

Zabuchla som mu pred nosom dvere a chvíľu čakala. Po chvíli ticha som uznala, že mi dá na chvíľu pokoj a doupravovala som sa. Teda až na vlasy. Na tie som potrebovala dlhší čas. Vzala som si kefu a otvorila dvere. Takmer som chytila infarkt, keď predo mnou znova stál. Usmieval sa.

„Vyzeráš takto každé ráno?“ spýtal sa.

„Nie, to iba dneska som sa takto učesala, vieš?“ odpovedala som znovu ironicky a odstrčila ho z cesty. Zamierila som si to do izby a on išiel za mnou. Začal ma otravovať.

„Rozmýšľal som...“

„Vážne, ty vieš aj rozmýšľať? Nevtipkuj!“ zamrmlala som si medzi zuby.

„Počul som ťa!“

„Nevrav! Ani by som si nemyslela.“

„Takže každé ráno si takto nepríjemná?“

Otočila som sa a pozrela mu do očí. Teda, najprv som mu hľadela na bradu. Musela som zdvihnúť hlavu. Tak trošku viac. Bol asi desať centimetrov odo mňa. Cítila som jeho dych na mojej tvári.

„Tak nepríjemná?“ spýtala som sa nahnevane. Už som sa to ani nesnažila skrývať. „Ja som ti nepríjemná? Páni! Vieš čo? Skúsim byť príjemná, dobre?“

A potom som ho kopla. Ani to s ním nehlo.

„Au!“ to je jediné, čo povedal. Krátke a ani to nevyzeralo, že by ho to bolelo.

Otočila som sa a zavrela mu pred nosom dvere. Vytiahla som zo svojej skrine tričko a prevliekla som si ho cez hlavu. Ale potom som uznala, že iba tričko mi nepostačí. Navliekla som si ešte sveter a na to ešte mikinu. Na nohy som si navliekla legíny a tepláky. A samozrejme teplé ponožky. Potom som otvorila dvere. Bol tam. To sa ho snáď nezbavím?

Nevšímala som si ho a prešla do Charlottinej izby. Išiel stále za mnou. Vzala som si deku, empétrojku a vyšla som na balkón. Sadla som si na stoličku, prikryla sa dekou a zapla si pesničku. Začala som si česať vlasy. Dosť to bolelo a nešlo to. Asi po piatich minútach som mala rozmotanú ofinu. Cítila som Nathanov pohľad. Nevnímala som ho.

O chvíľu ma chytil za plece a jemne mi vzal z rúk kefu. Začal ma česať. Nešklbal. Iba jemne chodil kefou po mojich vlasoch. Tak ako to robieval Liam, keď sme mali niekam ísť. Napríklad na párty alebo tak. Vždy som mala problém so svojimi vlasmi. Boli pekné, ale nedali sa učesať. Liam ich vedel za chvíľu učesať a urobiť z nich umelecké dielo. A aj v ten večer mi ich robil.

Vytiahla som si z uší slúchadlá a zaklonila hlavu. Pozrela som sa na Nathana. V jeho očiach bolo niečo úprimné a priateľské. Ale nevedela som to identifikovať. Nikdy som nič také nevidela. Ale páčilo sa mi to. Usmial sa. Tak inak. Nikdy som nič také nevidela. Nič také, čo by vo mne vzbudilo ten pocit. Ten, ktorý som nevedela určiť. Ale rozbúchalo sa mi srdce. Nathan mi ďalej česal vlasy. O chvíľu to mal hotové. Prešiel okolo mňa a stolu. Sadol si na stoličku neďaleko mňa. Položil kefu na stôl a prerušil ticho.

„Čo počúvaš?“ spýtal sa.

„Rock, pop...“ odpovedala som. „A ty?“

„Väčšinou hip hop, ale sem tam si počúvnem aj jazz, blues, rock alebo pop.“

Usmiala som sa. Nemal až taký zlý vkus. Mal ho na počudovanie vážne dobrý.

Chvíľu bolo ticho a potom odišiel. O chvíľu sa vrátil aj so svojim zošitom a ceruzkou. Usmial sa na mňa, sadol si na svoje miesto.

„Môžem si ťa nakresliť?“ spýtal sa.

„Na čo?“

„Len tak! Povedal som, že ma fascinuješ.“

„To vyzerám až tak hrozne?“

Nathan pokrútil hlavou. Prisunul si stoličku bližšie a otvoril si zošit. Začal kresliť a ja som tam mlčky sedela a pozerala jeho pohyby po zošite. Raz sa pozeral na mňa a raz na zošit. O chvíľu to mal hotové. Usmial sa.

„Oh! Obed.“ Postavil sa, nechal tam zošit a utekal dole. Zasmiala som sa a vzala mu veci dnu. Ešte by mu ich tu vonku niečo odfúklo. Potom som zbehla za ním. Niekto zazvonil.

Kto môže zvoniť? Prebehla som cez kuchyňu ku dverám a otvorila ich. Na ústa mi pritlačil ruku. Chcela som kričať, ale nemohla som. Vtlačil ma dnu a zavrel za sebou dvere. Liam. Kto iný by tu asi tak teraz prišiel.

„Je niekto doma?“ precedil pomedzi zuby. Nathan. On bol doma, ale pokrútila som hlavou. Nechcela som, aby mu ublížil.

„Dobre.“ Pustil ma, vyzul si topánky a vyzliekol bundu. To som už utekala do kuchyne a skrývala sa za Nathana. Nathan bol dosť zmätený. Za normálnych okolností by som sa smiala jeho výzoru a ešte aj toho ako držal v ruke panvicu a varechu, ale teraz sa mi triasli ruky. Do izby vkráčal Liam.

Zahriakol ma nahnevaným pohľadom a potom sa milo usmial na Nathana.

„Ruby, si v poriadku?“ spýtal sa Nathan a opatrovnícky sa na mňa pozrel. Prikývla som, ale nespustila som pohľad z Liama. Nathan sa na mňa usmial a pokračoval v jeho varení. Liam si ma premeriaval pohľadom. Usmial sa a sadol si do kresla. Vzal zo stola Nathanov zošit a začal si ho prezerať. A ja som stále stála vedľa Nathana a nechcela som od neho odísť. Cítila som sa pri ňom v bezpečí.

„Takto privítaš svojho chlapca, zlato?“ zasmial sa zrazu Liam a na chvíľu zdvihol pohľad od Nathanovho zošita.

Nathan sa na neho zrazu pozrel. A potom na mňa. Jeho pohľad bol nechápavý, ale potom položil varechu a odišiel na poschodie. Zrazu vyzeral dosť divne. Akoby mu bolo zle. Keď odišiel, ostala som v kuchyni iba ja a Liam. Usmial sa. Evidentne ho to potešilo. Postavil sa, hodil zošit na stôl a prešiel ku mne.

„Dosť si mi včera ublížila,“ povedal a tváril sa ublížene, „ale ty si nechcela, však? To tá tvoja kamoška, však? Ale... To nevadí, tú aj s jej sestrou za to potrestám. Už iba my dvaja.“

Pritisol sa ku mne a ja som narazila na kuchynský pult. Ústa mi zapchal jazykom a začal ma objímať. Musím niečo spraviť. Teda musela som. Jeden... dva... tri... Práve keď sa odo mňa na chvíľu odtiahol, som začala z plných pľúc kričať. Vrazil mi jednu do brucha. Au! Bolelo to. Potom ma zasa pritisol ku kuchynskému pultu. To, čo sa stalo potom, som si nepamätala presne. Ale Nathan ho odo mňa odtiahol, vrazil mu jedno do brucha. A keď sa Liam začal brániť, vtedy sa Nathan uhol. Vyzerali ako šelmy. Nathan mal ale výhodu. Vedel sa rýchlo uhýbať a Liam bol dosť unavený, tak sa iba oháňal päsťami. A potom do izby vošli rodičia. Zakrútila sa mi hlava. A posledné, čo som videla, bol Charlottin obličaj a jej ustráchané oči. Asi som od Liama dostala silnejší úder, než vydržím.

Zobudila som sa na šteklenie na nose. Nado mnou stál Nathan. Vyzeral úplne zdravý. Ani najmenšia známka po boji s Liamom. Obdivovala som ho. Ešte nikto nedokázal Liamovi takto vzdorovať a navyše vyhrať. A už rozhodne nie ja. Keby bol pri mne vždy, mala by som život omnoho jednoduchší. Usmial sa a pomohol mi posadiť sa. Bola som v Charlottinej izbe, na Charlottinej posteli. V izbe bola Charlotte, Nathan a ja. Charlotte sa akurát hrala s jej bábikami.

„Nie si hladná?“ spýtal sa náhle so starosťou. Pomohol mi posadiť sa a na kolená mi položil tácku s tým najkrajšie naaranžovaným jedlom aké som kedy videla. A ešte lepšie to chutilo. Neviem čo to bolo za jedlo, ale bolo to niečo ako palacinky v zmenšenej podobe s akousi malinovou polevou.

Nezjedla som toho veľa a už to zase skončilo na Nathanovi. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Chúďa Nathan mi radšej vzal tácku a išiel sa prezliecť. Vrátil sa o chvíľu v čistom oblečení a znovu s úsmevom na perách a jeho zošitom. Otvoril ho a podal mi ho. Pri pohľade na to, čo tam bolo nakreslené, som mala sto chutí omdlieť. Ani som sa nespoznala. Keby nebolo v rohu kaligrafiou napísané moje meno, ani by som nevedela, že som to ja. Nakreslil ma z profilu a do vlasov mi zastokol ružu. Na perách som mala úsmev.

„Takže si zadaná?“ Jeho slová ma prekvapili viac, než keby povedal čokoľvek iné. Takže preto odišiel. Liam povedal, že som jeho dievča a jeho to bolelo. Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou.

„V žiadnom prípade, ale je to dlhý príbeh,“ povedala som. „Myslím, že nie je dobrý nápad teraz s niekým začínať. Prepáč!“

Prikývol.

„Aspoň je možnosť, že neskôr o mňa aspoň zakopneš.“

Usmiala som ho a udrela mu päsťou do ramena. Bola som oslabená, takže to asi ani necítil. Usmial sa. Znovu! Znovu vo mne vzbudil ten neznámy pocit.

„Možno...“ zašepkala som. A možno nie len zakopnem, pomyslela som si v duchu. Pobozkal ma na čelo a potom odišiel z izby. Na nedeľu toho na mňa bolo vážne dosť. Už nikdy v nedeľu neostávam cez kostol doma. Iba keby... tu bol so mnou Nathan.

Ďakujem, že ste si to prečítali a ďakujem každému, kto mi nechá komentár.

Viem, že kapitola je dlhá a že je dosť fádna, ale snažila som sa do príbehu dať aj niečo, čo bude pripomínať aj na začiatku, že život môže byť aj cez ťažké chvíle zábavný.

V nasledujúcich kapitolách sa to už ale začne poriadne rozbiehať.

Vaša Sharon 

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 3.: