OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 5.

27.09.2012 (13:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1370×

Upozornenie: Pre tých, ktorí majú sklon k zabíjaniu kvôli menšiemu výkyvu v poviedke: NOT KILL ME!

Obrázok sa trochu nevydaril, ale snáď nevadí. Na počúvanie: Today by Blue Mink alebo Symphony by One call

Fail!

11. decembra 2010, utorok

Znova som sa ocitla na tom známom mieste. Škola! Kto by čakal, že tam budem znovu? Teda, bolo úplne jasné, že sa tam ocitnem zas, ale nie, že hneď na druhý deň, čo som prišla od doktora s nejakou virózou. No otec trval na tom, že škola proste byť musí. Tak som si to ráno s Nathanom a Williamom zamierila presne do školy. A moja nová stratégia: skončí to na Liamovi. Myslím, že to bude najlepšia stratégia, akú som kedy mala. Ešte aj tá s Williamom bola horšia. No čo? Aspoň Liamovi trošku upravím jeho „style“.

Liam síce v škole bol, ale celý deň mal na hlave kapucňu, a tvár si zakrýval vlasmi. Akoby sa niečo stalo. A jediné vysvetlenie bol jeho otec. Nechcela som sa tomu venovať. Ale akosi som mala chuť odkryť ho a... A pomôcť mu! Akoby nestačilo, čo mi spravil. V ten deň sa s ním nikto nerozprával a na jeho lavici nepristál ani jeden jediný papierik. Teda, až do chémie. Priplachtila som si to ku našej lavici a pomaly a potichu som zložila tašku z chrbta. Chcela som, aby si ma čo najmenej všímal. Ani ja a ani on sme nemali veľkú chuť spolu rozprávať.

Otvorila som knihu z chémie a zakryla ňou srdiečko s našimi menami na mojej strane lavice. Vytiahla som plný peračník a zošit. Tie som položila ku knihe a zadívala som sa na prázdne miesto predo mnou. Niekto chýbal, ale nevedela som si spomenúť, kto sedel pred nami.

Do triedy vstúpil profesor. Zložil si tašku. Oznámil nám, že dneska nebudeme pracovať so zošitmi, ale s akýmisi pokusmi. Tak som znovu všetko z lavice zložila do tašky a vzala si svoj úbor. Navliekla som ho na seba a odsunula stoličku. Kútikom oka som sledovala Liama, ako otrávene posúva na moju stranu lavice dva lístky. Jeden ružový a druhý biely. Pohľadom som zamierila na Yasmine. Celý deň mi posielala lístky a neotvorila som ani jeden. Musela potrebovať vážne niečo dôležité. Hľadela však dopredu a ani trochu si ma nevšímala. Biely som iba zhodila z lavice a otvorila ružový.

Prečo ma celý deň nevnímaš? Iba ti chcem povedať, že som započula, že Liama včera jeho otec zbil. A že vraj má na rukách rezné rany, na oku monokel a otlačky z cigariet na bruchu. Muselo to byť strašné. Y

Lístok som si prečítala ešte raz a potom som ho poskladala a uložila do peračníku. Liamov otec... Jasné, veď včera prišiel po Liama. Pozrela som sa na neho. Nevnímal ma. Sledoval, aký recept píše učiteľ na tabuľu. Nemohla som jeho monokel vidieť, pretože mal prekryté oko vlasmi. Nemohla som zahliadnuť ani jednu vec, až kým neurobil ten jeho zlozvyk a vyhrnul si rukávy. Zhrozila som sa. Na rukách mal hlboké rany. A vyzeralo to, že v nich má nejakú infekciu.

Ruby, zobuď sa! Pamätaj, čo ti spravil! Ale nemohla som. Akosi som na to v tej chvíli nemyslela. Vnímala som iba tie najhroznejšie predstavy v mojej hlave a Liamovu ruku. Zobudil ma až vtedy, keď si rukáv naspäť zmätene stiahol. Vtedy som dvihla oči a pozrela mu do očí. Dobre! Veľa krát ma tými jeho očami oklamal, ale teraz som v nich videla čosi úprimné. A boli to slzy. Stiekli mu iba tri. Ale aj tak som si mohla byť istá, že to čo sa v nich odohráva je pravé. Potom sa spamätal.

„Čo zízaš?“ spýtal sa nahnevane a utrel si oči. Rukávy si stiahol ešte nižšie a zahľadel sa na veci, ktoré nám profesor položil na lavicu. Prehrabol si vlasy.

A od vtedy sme celú hodinu ako zohraný tím robili všetko bez slov. Ale spolu. Keď hodina skončila, obidvaja sme si vydýchli, pozbierali si veci. Prvý odišiel Liam. A ja som sa za ním chvíľu pozerala. Jeho otec mu mohol spraviť toľko vecí. Nechcela som si to znovu predstavovať. Dobalila som sa a vybehla som na chodbu.

Nathan ma už čakal pri skrinke a na tvári mal ustarostený výraz. Vedľa neho stál Liam a balil si veci do jeho skrinky. Nemala som chuť stráviť čo i len sekundu na viac, než si ten debil zaslúžil, pri ňom. Myslím tým pri Liamovi. Nešla som ku svojej skrinke. Nathana som nechala stáť a čakať, kým ku nemu prídem. Pohľadom som hľadala v dave mojich spolužiakov Yasmine. Netrvalo dlho a zahliadla som ju. Pretlačila sa cez ľudí okolo mňa a zastavila sa až pri nej.

„Tak čo?“ spýtala sa so záujmom v hlase.

Najradšej by som jej všetko povedala. Ale voči Liamovi by to nebolo veľmi férové. Tak som radšej iba mykla plecami, chytila ju za rameno a potom sme sa spolu vydali do ďalšej triedy.

Znovu a znovu som sedela v poslednej lavici pri okne. Dívala som sa von oknom a čakala na profesorku Radvaillerovú. Na stole som mala už pripravené veci. A v tom sa vedľa mňa zjavil Nathan. Sadol si na voľnú stoličku a vyzeral dosť nahnevane. Možno to bolo tým, že som ho ignorovala, keď ma čakal pri skrinke. Alebo tým, že som mu ráno pokazila účes. Alebo mu možno iba chýbali moje zvracanice.

„Čo je?“ zadívala som sa mu do očí. Už som nechcela spraviť tú chybu a dívať sa mu na pery. Oči bolo však ďalšia chyba. Čím ďalej, tým som sa do nich viac zahlbovala. Našťastie nič nehovoril. Iba sa na mňa díval. A možno bol v rovnakej eufórii ako som bola ja. Ale iba možno.

Do triedy vstúpila profesorka. O chvíľu sme mali na stole písomky a začali sme písať. Divila som sa, ako Nathan dokázal zvládnuť celú písomku za necelých desať minút. Ale možno, keby som sa viac sústredila na písomku a nie na neho, tak by som to mala aj ja tak rýchlo hotové. Pár španielskych slovíčok. Nikdy mi španielčina nerobila problém, ale akosi ma teraz trochu zmiatla.

Nedvíhala som hlavu od písomky. Iba som kútikom oka sledovala Nathana. Nič viac! A to jediné stačilo, aby som sa v písomke stratila. Nathan však naschvál odvracal pohľad, aby sa na mňa nedíval. Aspoň sa mi to zdalo. Akoby ma nechcel vidieť. Žeby som mu niečo spravila? Alebo spravil niečo on?

Už to robil znova! Nechcel mi povedať, čo sa deje a iba ma napínal. Rozhodla som sa aspoň sa snažiť, nevnímať ho. Chytila som sa za hlavu a dokončovala písomku. A mal pravdu. Bola jednoduchá. Iba sa stačilo sústrediť a nie vnímať jeho. Keď som písomku dokončila, odniesla som ju učiteľke na stôl a čakala, kým sa pohneme ku učeniu.

„Ruby?“

Ach! Moje meno z jeho úst znelo tak nádherne. Ale aj tak skleslo a zahanbene. Akoby sa vážne niečo stalo. Pozrela som sa na neho. Už som sa nebránila tomu pohľadu. Musela som sa naučiť ovládať. Ale aj tak, bol nádherný. Pozrel sa na mňa a vyzeral, že sa hanbí. Alebo niečo také. Moje nervy! On niečo spravil. Čo spravil, to sa tak skoro nedozviem, ale rozhodne to nie je niečo dobré. Hrial ma jeho pohľad a ten sústrastný úsmev. Ale niečo mi na ňom nesedelo. Niečo skrýval!

Vydýchla som a snažila sa sústrediť na profesorku. Poznámky som si písala, ale Nathan ani nepohol rukou. Iba na mňa hľadel a ja som sa pod jeho pohľadom cítila ako keby som mala vrátiť čas. Inokedy by som asi bola rada, že na mňa hľadí, ale dnes som cítila, že sa niečo deje. Ak kvôli nemu znova dostanem šok a vyvraciam sa, tak prisahám, že to už nikdy neskončí na nikom inom, než na ňom.

„Vieš, ako som ti včera vravel,“ hovoril potichu, ale počula som každé jeho slovo, „že chcú, aby som sa ku nim pripojil?“

Ó, nie! Tak toto vážne nie! Na chvíľu som prestala písať a počúvala Nathana. To, čo vravel, vo mne vzbudzovalo niečo iné. Narastalo vo mne niečo silnejšie než tá neovládateľná túžba po Nathanovi. Ten plameň vyvŕšil do takej veľkosti, že tú túžbu po ňom doslova zničil.

Takže on sa pridal k nim? Nevedel, že medzi nimi je aj Liam, alebo čo? A vraj, že...

„Vieš, je tam jedno dievča,“ pokračoval, „a je hrozne milé a vieš, ja...“

Zahryzol sa do pery. Dosť! To mi stačilo! Zvonenie prišlo práve v čas. Postavila som sa a za necelé dve sekundy som mala všetko zbalené. Vybehla som z triedy a nechala za sebou iba rozvírený prach a Nathanov a Yasminin pohľad. Vybehla som zo školy a bežala domov tak rýchlo, ako som len vládala. Dobre, že to bola posledná hodina.

Cítila som, ako mi z očí padlo pár sĺz. Nathan... Ako mi to mohol spraviť? Veď vravel, že ma chce, alebo nie? Mal to všetko naplánované, však? Chcel, aby som sa naďalej cítila tak zničená. Zovrela som päste a vyšla na povalu. Ani som si poriadne neuvedomovala čo robím a už som sedela na špinavej podlahe na povale aj s krabicou. So škatuľou, ktorej obsah bola moja a Liamova minulosť.

Slzy mi začali stekať prúdom. Neotvorila som ju, iba som ju pevne objímala a spomínala na chvíle, keď sme boli v poriadku. Prečo sa to všetko muselo zmeniť? Prečo to Liam musel pokaziť? Nevydávala som žiadne vzlyky, pretože som nechcela, aby niekto vedel, že plačem. A navyše kvôli...

Kvôli čomu som plakala? Kvôli Nathanovi? Kvôli Liamovi? Alebo kvôli tomu, že sa Nathan pridal ku nim? Nebola to náhodou jeho vec? Tuho som zavrela oči. Potrebovala som zo seba dostať nie len žiarlivosť, ale aj hnev. Chcela som zakričať, ale prerušili ma hlasy.

„To bol fail, Nath!“ uznal nahnevane Williamov hlas.

Prešla som bližšie ku zavretým dverám na povalu a nahliadla cez štrbinu. Stáli tam! William, Nathan a... Nejaká neznáma osoba. Doma nebol nikto! Iba my štyria a evidentne, oni si mysleli, že iba oni traja. Tá neznáma osoba bolo dievča. Malo blond vlasy a čokoládovo hnedé oči. Natália! Takže neznáma osoba odhalená.

„Hej, ja nemôžem za to, že ju to tak vzalo,“ odpovedal Nathan.

„Nemohol si počkať, kým sa odsťahujeme? Potom to možno nebude brať tak osobne,“ pokračoval William, „ale ak si dobre pamätáš, bývame hneď vo vedľajšej izbe.“

„Prečo sa vlastne do toho staráš? Čo ti na nej tak záleží?“ pýtal sa povýšenecky Nathan.

„To isté, by som sa chcela spýtať aj ja.“ Natália sa pridala do rozhovoru. „Za prvé, je to rozhodnutie Nathíka a nie teba alebo jej. Za druhé, už to nezmeníš, ja a Nath spolu chodíme. A za tretie, vyzerá to, že máš o tú našu malú zvádzačku záujem. Čo povieš, Nathík?“

Nathík... Moje nervy! Samozrejme, Natália a ten jej divný prízvuk. Keď som videla, ako sa vešia na Nathana a bozkáva ho na líce, tak som sa cítila, akoby nado mnou stála a trhala mi srdce. Všetci! Všetci traja nado mnou stáli a trhali ho na márne kúsky. A mňa to bolelo! Nikomu to nevadilo. A s nimi aj Liam.

Ďalšia slza. Akoby to nestačilo!

„Nie!“ William vyzeral čím ďalej, tým nahnevanejšie.

„Tak prečo sa o ňu tak staráš?“ spýtal sa pomedzi bozky Nathan.

„Pretože aj otcovi na nej záleží. Ja viem, že ona a Liam... Ty si predsa najprv chcel chodiť s ňou, nie?“ William sa trochu upokojil a červeň mu z tváre ustúpila. Sadol si na schody na povalu a díval sa na tých dvoch. Nathan odstrčil Natáliu a pozrel sa na svojho brata.

„Pozri, chcel som s ňou chodiť preto, pretože bola prvá možnosť, s ktorou som sa mohol vyspať...“

„Ty vieš, že to nie je pravda, Nath! Zamiloval si sa, ale nechceš si to priznať?!“ William sa nahnevane postavil a odišiel. Počula som, ako buchol dverami. Nathan vyzeral dosť divne. Až príliš divne. A potom... Odišiel s Natáliou preč.

Odišla som od dverí a roztrhla škatuľu. Vytiahla so z nej empétrojku a na plné peky si pustila The truth. Možno aspoň to ma upokojí. Možno...

Grrr, alebo ďalšia nedokončená diskusia

11. decembra 2010, utorok – Trošku neskôr

Zradená. Asi tak som sa cítila. Akoby ma Nathan zradil. Môj portrét som našla v koši a potom mi to stačilo. Nathanovi som sa úplne vyhýbala. A dokonca som sa snažila aj Williamovi. Lenže ten trval na tom, že sa bude so mnou učiť dejepis. Bol síce v maturitnom ročníku, ale dejepis mu stále vraj nešiel. A tak som s ním strávila dve hodiny nad dejepisom. Pred posledným učivom ma zastavil.

„Hneváš sa na Nathana?“ spýtal sa a chytil ma za ruku. Dvihla som hlavu a schválne sa dívala inam.

Samozrejme! Hnev som v sebe stále mala, ale doslova som ho pochovala pod inými citmi. Nechcela som Nathana spomínať a vôbec vnímať, že je tiež v tomto dome. A rozhodne som nechcela vnímať tie zvuky, ktoré išli z vedľajšej izby. Bolelo to viac než to, čo mi robil Liam? Teda... Áno! Alebo som to tak aspoň v tej chvíli cítila.

Ale Liama a Nathana som nemohla porovnávať. Boli úplne odlišný prípad. S Liamom som chodila, s Nathanom nie. Liam mi ublížil fyzicky aj psychicky a Nathan iba duševne. A ak sa pýtate, aký je rozdiel medzi ublížením psychicky a duševne, tak tam je doslova obrovský rozdiel. Cítila som to tak. Boli medzi nimi veľké rozdiely. Asi také, ako medzi Nathanom a Liamom.

„Nechcem o tom hovoriť,“ povedala som a otočila sa naspäť ku zošitu. Vážne! Už to jeho meno ma bolelo. A dosť. Až priveľmi.

„Pozri, Nathan je...“ Začal, ale ja som ho prerušila.

„Debil? Áno, to viem. To nie je žiadna novinka.“ Zavrela som zošit a vytiahla som si ruku spod tej jeho. Cítila som, ako sa mi znovu do očí hrnú slzy. Nechcela som plakať. Nechcela som plakať pred ním! Utrela som si oči a oprela sa o stenu.

„Nie, Nathan je len...“ Znovu som ho prerušila.

„Idiot! Prosím ťa, vážne to o ňom viem. A ako som povedala, nechcem o ňom hovoriť. Zmeňme tému!“

„Ruby, prosím, nechaj ma dokončiť vetu! Nathan je len zmätený a má teraz dosť blbé obdobie. Berie príliš osobne všetko, čo sa deje okolo neho. Naši rodičia sa mali pred týždňom rozvádzať. A aj keď sú znovu spolu, tak je Nathan z toho stále znervovaný a v depresiách. Pozri, aj viem, že spravil chybu, ale...“

„Tá chyba je až príliš veľká! Prosím ťa, nevrav mi, že to nie je jeho vina – pretože to je len a len jeho vina. A do smrti ho za to budem nenávidieť! Už sa teším, kedy sa odsťahujete. Nikto mi z tohto domu nevadí tak, ako on!“

„Áno, nie je to jeho vina.“

„A koho potom? Pápeža?! Nevymýšľaj si tu výhovorky. Prečo ho vlastne chrániš? Tak či tak, s tým nič nespravíš, iba to zhoršíš, Will!“

„Nie, je to moja vina a vina mojich rodičov.“

„Vážne? A čo s tým máte spoločné?! Snáď mi nechceš povedať, že ste ho do toho nahovorili? Ak áno, tak radšej vypadni a neukazuj sa mi na oči!“

„Nie! Ide tu o to, že...“

Ďalšia, nedokončená diskusia... Do izby sa nahrnul Williamov otec s Charlotte. Charlotte sa mi hodila okolo krku a venovala mi pár tých jej úsmevov. Aspoň niekto, komu môžem veriť. Aspoň niekto, kto ma... Nie! Charlotte ma nepochopí! Je príliš malá na to, aby chápala, aká chémia funguje medzi dievčaťom a chlapcom.

William odišiel aj s jeho otcom pomáhať vybaľovať auto. A ja som zamkla dvere, strčila si do uší slúchadlá a potichu plakala do vankúša. Kvôli nemu! Kvôli Nathanovi...

Hranie sa na pravdu a odvahu (úryvok z nepotrebných častí denníku Ruby Callovej, malý prídavok)

11. decembra 2010 – ešte neskôr

V podstate presnejšie o 22.30. Ešte stále som nespala. Všade okolo mňa bolo ticho. Teda až na vedľajšiu izbu. Tam som počula pár hlasov. Mala som chuť sa s niekým porozprávať, ale rozhodne nie čo i len sa priblížiť ku Nathanovi. Takže jediná vec, ktorá mi ostáva, je denník. Takže, môžem sa zahrať na pravdu a odvahu.

Máš rada Nathana?

Nie!

Hneváš sa na neho?

Neviem! Asi aj áno. Ale neviem to určiť!

A čo William?

Nie, nemám ho rada a hnev na neho? Nespravil nič, iba mi pripomenul to, čo spravil Nathan, takže v podstate áno! Hnevám sa na neho!

Chýba ti Liam?

Dosť hlúpa otázka, čo? Ale asi aj áno... To, čo bolo pred tým. To mi chýba. Nie on! Ale jeho bývalé Ja.

Plačeš?

Áno, kvôli nim! Kvôli tomu, čo mi spravili...

Páčil sa ti Nathan?

Asi áno! Podľa toho, čo sa so mnou dialo a podľa toho, ako som ho vnímala, myslím, že áno. Ale ten pocit som zakopala hlboko pod zem. A nemienim ho vykopávať. Avšak, vykopáva sa sám!

Ako si sa cítila, keď ti to Nathan povedal?

Úprimne? Najprv som bola prekvapená a potom som si ani neuvedomovala, čo to za pocit bol. Proste som potrebovala utiecť a už sa nevrátiť. A samozrejme som žiarlila na Natáliu. Tak, ako keď som počula, ako to spolu robia vedľa. A bolelo to! Aspoň myslím, že to bola bolesť. Neviem to presne určiť.

A čo teraz? Ako sa cítiš teraz?

Tuším, že to ani horšie nejde. Radšej by som to vymenila za smrť, alebo za vracanie. Ale na nešťastie to nejde. Musím žiť s tým pocitom.

Čo sa chystáš spraviť?

Čo sa chystám spraviť? Utiecť! Chystám sa zbaviť sa všetkého a rozhodne utiecť pred nimi. Pred Liamom a Nathanom. A nech sa všetci postavia na hlavu. Už to dlhšie v domácnosti s ním nevydržím. A všetky tie spomienky na Liama. Musím odísť! Možno to bude ako v tých knihách, že budem všetkým chýbať, ale mám taký pocit, že o mňa sa budú strachovať najmenej. Úplne najmenej! Ani si nevšimnú, že som preč!

Už by som sa mala baliť, čo? Keď chcem odísť dovtedy, kým sa všetci zobudia.

Takže ako bolo v upozornení na začiatku: Not kill me! Nebolo by to veľmi dobré, lebo by ste sa nedozvedeli, ako to dopadne s útekom a s ich vzťahom. Ale nechám si to zatiaľ na prekvapenie.

A píšte komentáre! Rozhodne to pomôže k tomu, aby sa tu kapitola zjavila skôr.

Venované všetkým, ktorí mi dajú komentár, ale hlavne: Simones (Sim), AprilYoung (Ap) a JennyferRocks (Jenn), kvôli ich komentárom, ktoré vždy potešia. A tiež KacenQe, ktorá mi dala hlas na "poviedka mesiaca", za čo jej tiež veľmi pekne ďakujem!

A ešte jedna vďaka administrátorom, ktorí mi články opravujú, odpovedajú na otázky na fórume a za to, že mi dali „práva prispievateľa“. A vlastne za to, že existuje táto stránka.

Sharon

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 5.: