OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 30. časť

22.07.2014 (12:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 953×

Časť tridsiata

Naplnená energiou a novým sebavedomím mi netrvalo dlho bezpečne sa dostať do úkrytu. Čakala som viac vojakov, policajtov... viac všetkých. No očividne som ich až tak nezaujímala, ako sa hrali. Akoby ma ani nechceli dostať. Alebo to bolo tým, že ja som bola taká rýchla?

Pomaly som spomaľovala a keď som konečne zaparkovala motorku, naskytol sa mi pohľad na Ryana a Victora stojacich bok po boku a ich pohľady patrili len mne. 

„Stalo sa niečo?“ nerozumela som celkom ich chovaniu. Prečo sa usmievali, akoby sa stalo niečo dobré?

„Boli ste veľmi... inšpiratívna. Ale... nechceli ste im predsa dať nejaké tie falošné informácie?“ odvetil ako prvý profesor a mne okamžite došlo, na čo tým narážal. Spokojne som sa usmiala a dala si dole rukavice.

„Chcela,“ pritakala som. „Ale to by som si trocha skomplikovala večer, nemyslíte?“ Naklonila som hlavu nabok a ešte širšie sa na nich usmiala.

„Čože?“ Zaznelo tento raz v slúchadle a ja som si len vzdychla. Akí sú len nechápaví! A to si hovoria muži?

„Je logické, že im nepoviem, na ktorú budovu zaútočím, keď sa na to práve chystám, nie?“ ozrejmila som pomaly a dávala pozor, či to ich mozgy spracovávajú. Našťastie mi ich vytrieštené oči boli súhlasom.

„Čože?“ zopakoval Ryan. „Ale... ale to predsa... to nemyslíš vážne, všakže?“ kontroloval si a ja som vážne prikývla.

„Prečo nie? Nemám čo na práci a na viac... vlastním toho veľa. Ak nezačnem čím najskôr, nestihnem to dokončiť.“ Bez všetkého som prešla popri nich a zamierila si to k výbušninám. Niekde som ich tu predsa mala, veď som ich aj videla. Ale kde?

Na sekundu som zastavila a snažila sa spomenúť si na to. Priestorovo som sa otáčala a v mysli si vybavovala minulosť. Bolo to rýchle a hneď v druhej chvíli som rezko kráčala do menšej miestnosti neďaleko mojej garáže.

„Acelynn, robíš si zo mňa srandu?!“ Začula som za sebou doktora, ktorý udrel do dverí a kráčal za mnou. Naozaj sa ešte nezmieril, že ma len tak od môjho cieľa nič neodradí? Veď ešte pred nedávnom ma podporoval! Tak kam sa to podelo? Alebo z toho vytriezvel?

„Nie, prečo by som mala?“ utrúsila som a pokračovala v hľadaní.

Väčšina výbušnín sa našťastie nachádzala pokope, no každá v dobre zabezpečenej bedni, aby nedošlo k nejakému výbuchu. Podarilo sa mi natrafiť na niečo zo staršej výrobu a neušiel mi úsmev.

Kedysi si na poriadnych výbuchoch dávali záležať. Dokázali tam namiešať všetko. No dnes... jediný dôvod pre nich na výrobu silnej výbušniny je taký, že to potrebujú mocní. Ináč sa k týmto veciam nikto nedostane. Ako dobre, že toto podzemné sídlo nimi bolo vyzbrojené ešte za života mojich rodičov. Vyzerá to, že vedeli aspoň niečo. Predvídali veci.

Vzala som si jednu výbušninu do ruky a skúmala jej spúšťanie. Niektoré z tých, čo som tu mala boli z výroby, ktorú riadila mama. To znamenalo, že tieto, čo som mala pred sebou, boli posledné na svete.

Vtom ale niekto zavrel škatuľu a postavil sa predo mňa. Naštvaný Ryan, ako inak.

„Acelynn, ty nie si normálna!“ vyletel. „Pred chvíľou si sa otvorene vyhrážala takpovediac polovici Ameriky a teraz chceš vyhodiť do vzduchu jednu zo svojich najväčších pobočiek firmy White Inc.? Potratila si všetok zdravý rozum?“

Hľadela som na muža predo mnou. Dala som si dole slúchadlo, aby som sa nemusela báť nejakej Darkovej poznámky a zadívala sa do tých modrých očí.

„Nie, nezbláznila som sa,“ prehovorila som po chvíli ticho. Načo by bolo prilievať olej do ohňa? „Ryan... sám si povedal, že som sa otvorene všetkým vyhrážala. Bolo to ani nie pred hodinou. Čo myslíš, čo teraz robia? Hľadajú ochranku do firiem? Práve naopak. Všetkých stiahnu do ulíc, aby ma našli. Nepoznajú mesto tak ako ja. Nevedia, čo všetko chcem a rozhodne netušia, že to chcem vyhodiť do povetria. Teda... nie tak doslovne. Myslela som, že ty budeš ten, ktorý ma pochopí. A podporí. Sám si vravel, že najdôležitejší je vždy okamih prekvapenia. A jeden dokonalý sa mi práve naskytol. Tak prečo mi to chceš prekaziť?“ Nadvihla som obočie a úplne nevinne mu oplácala pohľad.

Po dlhej dobe sa mi začínalo dariť chápať jeho chovanie a to, prečo je taký, aký je. Avšak toto... bolo to úplne neopodstatnené. Ako sa môže chovať tak prízemne a stále ma chcieť ochraňovať? Čo nechápe, že toto nie je o mne? Nevidí, že som len prostredník medzi masou ľudí a tými, čo sú nad nimi?

Ryan sa zhlboka nadýchol a chytil ma za ruky. „Fajn. Urobíme to podľa teba.“

„Naozaj?“ Na tvári sa mi usadil úsmev. Konečne... po tej dlhej dobe, čo je medzi nami to zvláštne spojenie... tak po prvýkrát...

Nemala som jednoducho slov. Jeho súhlas ma vyviedol z miery, avšak bola som šťastná, že nenamieta a nesnaží sa mi v tom zabrániť.

„Ja pôjdem s tebou,“ dodal akoby nič.

A všetko krásne bolo odrazu preč.  Rozplynulo sa to ako sen z ktorého som sa nechcela prebudiť.

„To nepripadá v úvahu!“ pokrútila som hlavou a pustila ho. O krok som pred ním cúvla.

„Prečo nie?“ nerozumel mi. „Chcela si ísť, povedal som dobre. Keď ale chcem ísť s tebou, už je zle? Naozaj nechápem tvoju logiku, Acelynn.“ Nesúhlasne krútil hlavou.

Už-už som otvárala ústa, že mu niečo poviem, ale naspäť som ich zatvorila a zahryzla si do pery. Čo by som mu povedala? Ako sa bojím, že sa mu niečo stane? Ako by som nebola schopná normálne dýchať s vedomím, že je v ohrození? To by chcel počuť? Že moje hormóny ovplyvňujú moje konanie?

„Nedokážem to,“ hlesla som uvedomene. Zvesila som porazenecky plecia a otočila sa mu chrbtom, snažiac sa udržať slzy na uzde.

Nebola som schopná priznať mu farbu. Nedokázala som to a teraz? Schovávam sa ako ten najväčší úbožiak! To som celá ja.

Doktor sa ale za mnou natiahol a chytil ma za zápästie. Jemne ma potiahol k sebe a donútil ma pozrieť sa na neho.

„Acelynn, no tak. Povedz mi, čo nedokážeš?“ Jemne sa usmial. „Spolu to môžeme dokázať.“

„Nie!“ vykrútila som sa mu a hľadela na naše ruky. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa udržať pohromade.

„Ja...“ preglgla som. „Nemôžem. Prosím, pochop ma. Neprežila by som to, ak by sa ti niečo stalo. Možno... možno to znie hlúpo, pretože z pohľadu logicky uvažujúceho človeka by sme mali dvaja väčšie šance, avšak z mojej perspektívy... nemôžem ťa vystaviť riziku,“ šepla som.

A bolo to. Povedala som všetko, čo malo byť povedané. No Ryan urobil niečo, čo som nečakala.

Bez všetkého si ma pritiahol k sebe a svojimi perami sa zmocnil tých mojich bez možnosti úniku. A mne sa podlomili kolená. Musela som sa pevne zaprieť, aby som bola schopná stáť a hlavne pri predstave, čo ma čaká.

Po chvíli som sa však odtiahla, aby som si uchovala ešte ako tak čistú myseľ.

„Kedy vyrážame?“ šepol do priestoru medzi nás.

Sťažka som sa nadýchla, no pri pohľade na neho som už neodkázala oponovať. Bolo toho na mňa veľa. A východisko, ktoré mi ponúkal Ryan, bolo také lákavé. Ako tomu človek dokáže odolať?

„Musíme... musíme zbaliť nejaké výbušniny a vymyslieť plán, kde ich uložíme,“ rozmýšľala som. „Potrebujeme Darka, aby nám pomohol s kamerami.“

„Fajn, ty choď k počítačom ja tu niečo pripravím,“ navrhol a hneď sa dal aj do práce. Ja som nemala inú možnosť, než vziať svoje slúchadlo s kamerou a ísť za profesorom.

Kde rozostaviť výbušniny, aby som sa zbavila celej budovy bez možnosti na záchranu? Zvlášť keď si predstavím ten fakt, že tých výbušnín nebudem mať veľa. Predsa len tam bude to najlepšie zabezpečenie...

„Dark, si tam?“ Ozvala som sa pri vchode do miestnosti, keď som si nasadila to slúchadlo. Okamžite som ho zbadala v malej kamere pred mojím okom a len tak sa usmieval.

„Čo je to tento krát, princezná?“

„Nič veľké,“ pokrčila som plecami. „Len idem do White Inc. Rozmiestniť pár náloží a vyhodiť to do vzduchu,“ vysvetlila som okamžite.

„To naozaj?“ vytrieštil oči. „To je super! Načo som ti teda ja?“

„Potrebujem obísť bezpečnostné protokoly firmy. Vieš sa k nim nabúrať?“ zaujímalo ma, hoci toto by mohla byť nejaká prvá prekážka. Odpoveďou mi bol hlasný smiech.

„Zlatko, ja som tie protokoly vymyslel. Čo myslíš, obídem ich?“ Žmurkol a už sa presunul ku druhému počítaču.

„Nebudú ťa podozrievať?“

„Čo si,“ mávol rukou. „Stačí, keď sa zahrám na debila a presmerujem moje sídlo niekde, kde by som sa teraz vôbec nemal nachádzať. Čo by si povedala na nejaké Spojené stredno-európske mocnosti?“

„To nie je zlé,“ uznala som. Ten chlap mal predsa len talent. Aspoň na niečo.

„Dobre. A... je to.“ Spokojne sa usmial a otočil sa ku mne. „Budeš so mnou v kontakte a hneď, ako narazíš na nejakú prekážku, ozveš sa mi. Ochrana, ktorú tá firma má, som dokonale vymyslel a zostavil tak, že sníma každý jeden centimeter štvorcový. Nie je možné sa cez to dostať. Samozrejme... bezo mňa.“

„Tá tvoja skromnosť.“ Skočila som mu do reči. „Naozaj by som ťa chcela počúvať, ale mám ešte prácu.“ A kameru som si vyhrnula hore.

Rýchlo som sa porozhliadala a na počítači našla stavebné plány tej budovy. Neboli náročné, avšak jej veľkosť všetko značne sťažovala. A aj fakt, že tých budov tam bolo viac pri sebe.

Vtom ma osvietilo.

Rukou som sa dotkla obrazovky a preniesla celú grafickú stavbu do priestoru pred sebou. Vďaka holografickým projektorom môjho otca to bola hračka. Všetko som to roztiahla a zamerala sa na hlavný pilier, ktorý držal všetko pohromade. Ak by sme pripevnili jednu nálož na... každé druhé, tretie poschodie a postupne odpálili... všetko by sa zrútilo ako domček z kariet.

„A mám vás,“ zamrmlala som si pod nos. Všetko som zrušila a na päte sa otočila k východu.

V hale bol ale profesor, ktorý mieril ku mne.

„Acelynn, tá reč bola celkom prínosná,“ usmial sa a ja tiež.

„Ďakujem. Každopádne aj vám patria aké také zásluhy.“ Žmurkla som. „Veď to vy ste ma od začiatku podporovali takže... je dosť možné, že som sa tam dostala práve vašou zásluhou.“

Victor kývol hlavou a všimla som si, ako mu stúpla červeň do líc. Očividne nečakal niečo, ako pochvalu. Nie odo mňa.

„Viem, že som úžasný...“ Štuchla som do neho. „Ale niečo také som nečakal, Acelynn. Ďakujem. Veľa to pre mňa znamená.“

„Nemáte začo. Len aby vám to nestúplo do hlavy,“ podpichla som. Neviem prečo, no odrazu ma zaplavila chuť objať ho. Rýchlo som ale pokrútila hlavou a tú myšlienku zahnala do kúta. Keď som prejavila emócie raz, to ešte neznamená, že sa na povrch dostanú aj druhýkrát.

„Mám dosť náloží na vyhodenie celého sídla, tak ideme?“ ozval sa spoza nás Ryan. Okamžite som sa k nemu otočila a prikývla.

„Takže predsa len idete?“ kontroloval si profesor, ale nevyzeral nejako prekvapene. Skôr pobavene.

„Áno. Je to niečo, čo musím urobiť čím skôr...“

„Mne to nehovorte. Sú to vaše firmy. Všetka zodpovednosť mala byť vždycky na vás. To, že si niektorí mysleli, že to nezvládnete a že potrebujete vysokoškolský diplom... nikdy som k nim veľmi neinklinoval.“ Žmurkol a to bola jedna z vecí, ktorú som na ňom začínala mať rada. Jeho podpora. 

Prudko som dupla na brzdu a odstavila tak motorku v tej najvzdialenejšej časti podzemnej garáže mojej firmy. Vďaka Darkovi nás nezachytila ani jedna kamera a tak sme obaja spokojne mohli vykročiť dovnútra. Hore sme sa vyviezli výťahom a keď nám došlo, že som mala pravdu a vonku nebol ani jeden ochrankár, neušiel nám jeden veľký široký úsmev. Veď nie každý deň moje plány aj vyjdú.

„Kam teraz?“ Chcel vedieť Ryan a tým som sa dostala do velenia.

Opatrne, so zbraňami v rukách sme sa rýchlo dostali do budovy, v ktorej nebolo ani živej duše. Ale to bolo akési podozrivé. Čo za debila by vypratalo takú obrovskú firmu len kvôli jednému dievčaťu. Samozrejme, bola som to ja, avšak niečo také by som nikdy nespravila. Z jediného a prostého dôvodu. 

Paranoja.

„Deje sa niečo?“ šepol smerom ku mne doktor a ja som len pokrútila hlavou. Nebudem ho znepokojovať, ak nemusím. Stačí, ak urobíme to, čo máme a vypadneme čím skôr. To je plán, ktorý sa nám musí podariť splniť. Ináč si môžeme už teraz kopať hrob.

Ryan si z batohu vybral prvú výbušninu.

„Ja ostanem tu, ty začni od jedenásteho,“ nariadil. „Stretneme sa o pol hodinu.“

„Dobre,“ usmiala som sa a skôr, než odišiel som ho ešte raz rýchlo pobozkala. Nevedela som to vysvetliť, ale on bol jediný, ktorý mi dodával silu ísť ďalej a neobávať sa všetkého, čo by sa nám teraz mohlo stať.

„Srdiečko, nezabúdaj, že musíš ísť po schodoch,“ napomenul ma hlas v slúchadle.

„Viem,“ vzdychla som si pri pohľade na schody. „Aby som pomaly začala.“

Rýchlo som začala šliapať a prišlo mi to ako celkom dobrá rozcvička. Posledné dni som oddychovala a síce mi to pomohlo, nikdy som nerada sedela a nič nerobila. Pohyb mi len prospieval a toto... síce to bolo dosť ťažké pre moju nohu, podarilo sa mi to zvládnuť bez väčších problémov.

„Podľa mňa ťa po tomto Robert vlastnoručne uškrtí,“ nadhodil Dark a počula som, ako sa točil na stoličke. Pravdepodobne nemal čo robiť.

„Naozaj? Koľké prekvapenie.“ Krútila som hlavou a môj hlas prekypoval iróniou. „Aj tak na tom nie som tak zle, ako ty, Alistair...“

„O čom to hovoríš?“ Prestal v točení.

„Čo myslíš, že spraví Robert, keď príde na to, že si mi pomáhal? Poďakuje ti? A keď sa k tomu pridá fakt, že spíš s jeho dcérou? Schytáš minimálne jeden zásobník, kamarát. No ja na rozdiel od teba sa viem brániť,“ objasnila som mu a konečne zastala na jedenástom poschodí.

„Kam teraz?“ Zmenila som tému.

„Prejdi na chodbu po svojej pravici a potom ešte raz zamier doprava. Tam umiestni nálož,“ poradil a ja som sa dala do mierneho poklusu. Nemala som veľa času. 

Nálož som umiestnila presne podľa plánov a nastavila časovač. Podľa neho som si zosynchronizovala hodinky a už len rýchlo vybehla po schodoch na ďalšie poschodia. Keďže boli všetky robené rovnakým štýlom, Darkovu pomoc som už nepotrebovala. Jediné, čo som potrebovala boli rýchle nohy a hlavne schopné ruky. Nastaviť tie bomby bolo dosť komplikované a to aj pre mňa.

Asi o desať minút sa mi podarilo vyjsť na strechu, kde som k dverám pripevnila poslednú nálož a nastavila časovač s desiatimi minútami.

Pomaly som prešla k okraju budovy a rozhliadla sa na nočné mesto. Bol to prekrásny pohľad, ktorý sa mi naskytol prvý a poslednýkrát. Všetko tam v diaľke žiarilo a na niektorých budovách svietilo priezvisko mojej rodiny.

Priezvisko, ktoré znamenalo tak veľa. Priezvisko, ktoré si všetci vážili a nespochybnili. Možno to bolo preto, že na čele vždy stáli silní muži. Avšak ja... ja som bola pre väčšinu sklamaním. Nebola som muž a už vonkoncom nie ten, ktorého by rodičia podporovali.

„Acelynn Whiteová,“ ozvalo sa spoza mňa, no nebol to hlas, ktorý som očakávala. V sekunde som vytiahla zbraň a prudko sa otočila.

Ocitla som sa tvárou v tvár vojakovi so zbraňou, ktorý mieril presne na srdce.

„Vedel som, že to tu navštíviš.“ Usmial sa. „Bola si naivná, keď si si myslela, že tu nemáme ľudí. Prísť sem sama bolo to najhoršie, čo si mohla urobiť...“

Než stihol dokončiť, noc preťal výstrel, ktorý nepatril mojej zbrani. No ani jeho.

„A ty si si nemal veriť, že ju zložíš sám,“ poznamenal muž  stojaci za nim. Hneď v druhej sekunde ho skopol k zemi a prešiel ku mne.

„Ryan,“ vydýchla som si vďačne a nechala ho, aby si ma k sebe pritiahol.

„Acelynn, musíme odísť,“ uvedomil si a pustil ma. „A rýchlo!“

Spoločne sme sa rozbehli k východu, ale aj tak to nestačilo. Behom chvíle z neho začali vychádzať nejakí muži.

„Nie!“ precedil Ryan pomedzi zuby a už ich zameriaval zbraňou. Bez zaváhania po nich začal strieľať. „Acelynn, skry sa!“ Odhodil ma od seba preč a sám proti nim vyšiel.

„Ryan!“ skríkla som a už som cítila, ako na mňa niekto vystrelil. Bleskurýchlo som sa odrazila od zeme a vo vzduchu sa načiahla po zbrani. Nebola to ale pištoľ. Siahla som po nožíku, čo som mala ukrytý v čižme.

Vo chvíli, keď som dopadla na pevnú zem som sa pustila do útoku s tými, čo ostali.

„Dnes zomrieš!“ zasipel jeden a uštedril mi hneď na úvod jeho silný hák, ktorý ma zrazil k zemi. Udrel ma takou silou, až mi to vybilo dych.

„Hej! Do čerta, čo sa to... čo sa tam deje?!“ ozval sa zhurta Dark a začal niečo ťukať na klávesnici.

„Acelynn!“ skríkol po mne z druhej strany profesor. „Nie! Vstávajte!“

„Vám sa to ľahko povie,“ zafučala som a chcela vstať, avšak ten muž ma chytil za vlasy a postavil ma na nohy. Chcel ma doraziť, to mi bolo jasné.

Preglgla som a pokúsila sa o poslednú možnosť. V rukáve som mala schované ihly, ktoré som použila aj na Aljaške. Rýchlo som sa po nej načiahla a zabodla mu ju do ruky, ktorou ma chytil pod krk. Svet sa s ním začal motať a on spadol v bezvedomí na zem.

Hlavou som sa začala obzerať a snažila sa nájsť Ryana.

„Zbohom, Wilden!“ Zachytila som niečí smiech a potom sa mi podarilo nájsť ho.

Bol to prinajmenšom dvojmetrový chlap, ktorý odkopol Ryana až ku okraju.

„Nie!“ zvreskla som prestrašene, keď sa skotúľal z okraja. Na sekundu mi stislo srdce a ja som sa nedokázala ani nadýchnuť. Mierne uvoľnenie nastalo až vtedy, keď som si všimla jeho ruky, ktorými sa chytil okraja.

Rozbehla som sa mu na pomoc, nevšímajúc si tých zvyšných mužov. Jediný, kto mi v tej chvíli prekážal, bol ten obor, ktorý svojím výzorom pripomínal skôr skalu ako ľudskú bytosť.

Namierila som na neho zbraň a bez varovania ho strelila do nohy a do ramena. Jediné, čo mi už chýbalo bolo silno ho kopnúť.

Holohlavý muž neudržal rovnováhu pod nohami a spadol z okraja. Ja som si rýchlo kľakla k Ryanovi a chytil mu jednu ruku.

„Mám ťa!“ Z očí mi vyhŕkli slzy. „Pevne sa ma chyť. Dostanem ťa z toho!“

„Acelynn,“ hlesol a zadíval sa mi do očí.  Držal sa a snažil nejako vykopnúť nohu hore. Bol ale príliš nízko. Musela som sa postaviť.

Zovrela som ho čo najpevnejšie som vládala a začala stúpať.

„Držím ťa, Ryan! Nepustím ťa!“ chlácholila som ho, hoci skôr som upokojovala samú seba. Strach mi úplne ochromil myseľ a zatemnil úsudok.

To všetko stačilo na to, aby som nezachytila výstrel zo zbrane. Uvedomila som si to až vtedy, keď mi strela prešla ramenom.

Skríkla som od tej bolesti a klesla na kolená. Ryana som síce udržala, avšak nedokázala som sa už postaviť.

„Acelynn!“ zrúkol po mne doktor a oči sa mu leskli slzami. „Pusti ma! Zabijú nás oboch!“ vyhŕkol odrazu.

„Čo?! Nie!“ vytrieštila som oči a cítila, ako mi stislo srdce. Všade bolo odrazu tak horúco a ja som mala pocit, akoby ma niekto držal pod krkom a zabraňoval mi v nádychoch.

„Musíš to urobiť!“ A chytil sa ma aj druhou rukou. Jeho váha ma celú zavalila a trocha ma to začalo ťahať dole.

„Nepustím ťa, Ryan! Zvládneme to!“ kričala som a ucítila ďalšiu strelu, tento raz na chrbte. Zaškrípala som zubami a cítila, ako moje telo opúšťajú sily.

„Milujem ťa!“ povedal a pozrel mi do očí.

Ja som už plakala, neschopná mu niečo na to odvetiť. Nedokázala som to. Nemohla som. V hrdle mi navrela hrča a zachvátil ma pocit zúfalstva. Srdce bilo ako divé a aj napriek tomu bolo všade okolo mňa málo kyslíka. No pohľad do jeho modrých očí mal všetko napraviť. Bolo to však poľavenie, ktoré som nemala dopustiť.

Opantal ma pohľadom a silno sa vyvliekol z môjho zovretia.

Pustil sa.

Zachránil ma.

Obetoval sa.

„Ryan!“ zvreskla som a načiahla sa po ňom, ako som len vládala.

Bezvýsledne.

Jediné, čo som dokázala vidieť bolo jeho telo, ktoré mizlo v tmavej noci niekde na ceste z tridsiateho poschodia. 

Ehm... ako začať? 

Táto kapitola a zvlášť posledná scéna... bola to jedna z tých scén, ktoré som mala premyslené už od úplného začiatku. Cez všetko, čo ste mi písali, nedokázala som nikdy vyjdariť nejakú radosť za Ryalynn, nakoľko som vedela, čo sa stane. 

Dúfam, že to predýchate. :) Myslím tým hlavne teba, Mills. 

Každopádne aj navzdory všetkému príbeh pokračuje a ja vám neskutočne ďakujem, že ste mu ostali verné už tridsať kapitol, ktoré sú zatiaľ na 170 stranách vo worde. :) 

Pokračovanie sa bude volať: Nadýchnuť sa

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 30. časť: