OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 29. časť

12.07.2014 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 824×

Časť dvadsiata-deviata

Stačil čas. Vždycky bol čas to, čo som potrebovala. Nepotrebovala som veľa spánku, ale pokoj. Aspoň na chvíľu vypnúť a robiť to, čo ma baví. A čo ma nikdy neomrzí.

S chuťou som skočila z mostíka priamo do bazéna, ktorý bol síce menší ako ten v mojom panstve, no aj tak mi bohato stačil.

Pocit, keď moje telo dopadlo do vody a ja som začala plávať... Bolo to niečo, na čo som čakala nejeden piatok. Zvuk vody, ktorá bola trocha studenšia, než musela, bol krásne zvonivý. Ocitla som sa aspoň na chvíľu mimo reality. Mimo tej krutej reality, kde všetko, čo som povedala alebo urobila bolo zle.

Nikomu sa nezavďačím. Prebehlo mi mysľou, no rýchlo som to radšej len potlačila. Ako vôbec môžem nad niečím takým uvažovať?

„Ahoj, cudzinec.“ Doľahlo ku mne a ja som v sekunde prestala v pohybe. Vynorila som hlavu z vody a pozrela cez celý bazén na Ryana, ktorý podľa všetkého ešte pred chvíľou spal.

Dnes bol veľký deň, ktorému sa síce snažil zabrániť, aj keď nemohol. Chcel ma od toho odhovoriť ako sa len dalo, avšak môj názor bol jednoznačný a ten nemohol nijako ovplyvniť. Ani on, ani profesor. Nikto.

„Dobré ráno,“ usmiala som sa a preplávala jednu dĺžku až k nemu. Rukami som sa podoprela na kraji a on si ku mne čupol.

„Vyzeráš, že sa cítiš fajn,“ konštatoval.

„Aj sa cítim,“ prikývla som. „Mám pocit, že konečne robím niečo, čo môže pomôcť. Tú nahrávku s explóziou som videla asi aj stokrát, Ryan. Myslím, že tomu pomaly prichádzam na kĺb. Neviem, ale mám taký pocit, že nie všetko je len o tom projekte, aj keď z veľkej časti áno...“ Videla som jeho nechápavý výraz, ktorý ma len posúval dopredu a nútil ďalej vysvetľovať. „Projekt ATRAUMATICUS X. je na to, aby urobil vojakov silnejšími, no je to niečo, čo im zásadne zmení DNA. Viem, že sa im to nepodarí, pretože už len za použitia tých látok im hrozí smrť. Mysleli si, že to vyvážia nejakými anestetikami, ktoré do toho primiešali, no tie nebudú účinkovať hneď, ako sa to sérum podá vojakovi. Zabijú ich. Všetkých.“

„Ale... prečo si... dá sa tomu zabrániť?“ Vytrieštil na mňa oči.

Stisla som pery a chcela niečo povedať, ale ostala som mlčať. Nad tou možnosťou rozmýšľam už od chvíle, kedy som z tej miestnosti spoločne s Vanessou vyskočila.

Vanessa, prečo tu nie si? Napadlo mi úplne spontánne, až som sa and tým zarazila. Nie! Tak to teda nie! Nebudem fňukať kvôli nej! To nemôžem.

„Najrozumnejšie by to bolo zastaviť. Je to šialenstvo. Človek nemôže dosiahnuť niečoho takého, o čo sa oni pokúšajú. Aspoň nie s ich rozumami...“ Pokrčila som ramenami.

„Takže by si v pohode dokázala opraviť ten projekt?“ kontroloval mi.

„Neviem, či by som to dokázala opraviť, no rozhodne by som to mohla aspoň priblížiť k úspechu. Nechápem, ako na tom môžu pracovať takí tupci...“

„Vieš o tom, že to sú najlepší výskumníci z celej krajiny?“ skočil mi do reči a usmial sa. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa vymyslieť niečo múdre, ale jediné, na čo som sa zmohla, bola pravda.

„To len dokazuje, že som lepšia ako oni.“

Na tom sme sa zasmiali obaja, hoci môj smiech bol viac nepätejší. Síce sa mi dobre darilo odvádzať Ryanovu pozornosť všetkými smermi, nemohla som sa zbaviť toho hrozného pocitu, ktorý ma zožieral. Bolo mi jasné, že sa o tom potrebujem s niekým porozprávať. Ale nebolo s kým. Vanessa tu nebola a už v živote ma asi ani nebude chcieť vidieť a profesor... tak ten ma chápal len málokedy, aj keď v poslednej dobe sa ukázal ako človek, ktorý vie podržať. Len aby mu to vydržalo aj naďalej.

„Dnes musím zasiahnuť. Cítim, že to bude prelomové,“ začala som znova a už som počula jeho povzdych.

„Viem, že ťa od toho nehovorím, no vieš, čo si o tom myslím. Naozaj to teda chceš rozoberať zavčas rána?“ Vážne mi pozrel do očí.

„Tu nejde len o tvoj názor, ale ja... vidím ich, Ryan,“ hlesla som takmer nečujne. „Odkedy som videla to video, prenasledujú ma ich obrazy. Poriadne som oka nezažmúrila, pretože vždy, keď to urobím, vidím to dieťa, ktoré nemalo ruky, ako ma z toho obviňuje a plače, že nikdy neuvidí mamu s otcom...“

„Čože?“ šepol. „Ale... to si predsa nespomínala.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „Nehovorila som to nikomu. Veď komu by som to vravela? Profesorovi? Akurát by sa obviňoval, že mi to vôbec ukázal.“

Ryan sa ku mne chcel nahnúť, avšak akurát by len spadol do vody, tak to rýchlo vyhnal z hlavy.

„Mala si mi to povedať už vtedy,“ krútil hlavou.

„Nemohla som. Bolo by to príliš...“

„Slabošské?“ dokončil za mňa. Ja som len prikývla. Ako je možné, že so mnou aj napriek tomu všetkému stále je? Prečo na mňa nevrieska tak, ako vrieskal za všetko na Victora? Veď ja som tomu na vine, nie on.

„Acelynn, pri tom všetkom, čo sa deje tam vonku a čo sa ešte len dnes udeje, je podľa mňa trocha slabosti na mieste. Nechápem, prečo sa hráš na tak tvrdú a chladnú, keď taká vôbec nie si.“

„Nepoznáš ma,“ oponovala som a odrazila sa od okraja. Čím bližšie som pri ňom bola, tým viac ma ovládali city. Chcela som... chcela som sa ho dotknúť. Pohladiť ho a ukázať mu, aká som. No to som nemohla. Nie teraz. Nebol na to vhodný čas.

„Nemôžeš pred sebou utekať navždy,“ trval doktor na svojom.

Nepovedal nič, čo by som už aj bez neho nevedela. Všetko mi to bolo viac ako jasné, no prečo by som si to mala priznať, keď som sa mohla hrať, že som nič nepočula a zapieranie bolo jednoduchšie?

Samozrejme, keby neurobil Ryan niečo, čo som nečakala. Vyzul si topánky, dal dole nohavice s košeľou a iba v boxerkách skočil ku mne do vody. Neveriacky som na neho hľadela, pretože síce už bol vo vode, no aj tých pár sekúnd pohľadu na jeho telo mi vybil dych.

„Prekvapená?“ vyrušil ma a ja som sa prichytila, ako mám otvorené ústa. Okamžite som pokrčila plecami a zatvárila sa úplne vyrovnane.

„Len som sa čudovala, že ti to toľko trvalo,“ podpichla som.

Doktor ma v sekunde chytil za zápästie a pritiahol si ma k sebe. Otočil nás o stoosemdesiat stupňov a tak som sa ocitla chrbtom pritlačená k okraju bazéna. Uprene na mňa hľadel, až to spôsobilo, že mi po tele naskákali zimomriavky.

„Prosím, predo mnou sa nikdy nemusíš tváriť silne alebo statočne,“ žiadal jemne. „Nikdy.“

„Čo odo mňa teda chceš?“ vyhŕkla som bez rozmyslu. Tie slová mi vôbec nedávali zmysel. Čo nerozumie, že ak nebudem silná, nikdy sa mi nepodarí urobiť nič proti tým, ktorí ma chcú zabiť? A ktorí chcú našu krajinu doviesť do vojny? Pretože presne to sa stane, ak sa ten projekt nezastaví.

„Aby si bola sama sebou,“ odvetil prosto. „Aby si sa neskrývala pod žiadne masky. Chcem, aby tvoje pocity neboli hrané. Nechcem ťa vidieť tváriť sa odmerane, keď by si najradšej plakala. Radšej budem pri tebe a zotriem ti z tváre slzy, ako sledovať, ako ťa to vnútorne ničí.“

Nemala som slov. Tým, čo práve povedal mi úplne vybil dych. Nie... o ten som vďaka nemu prichádzala neustále. Tento raz to bolo iné. Bolo to... akoby mi niekto ponúkol útočisko v tom nekonečnom daždi. V záplavách emócií, ktoré by si so mnou robili, čo by chceli. A to všetko len vďaka tomu, že by som sa pred nimi neobrnila. No ja som to urobila. Urobila som to už dosť dávno. Ešte skôr, než som vôbec tušila, že profesor má mladšieho brata, ktorý je tiež doktor.

„Ja... nemám slov,“ vydýchla som nakoniec.

„Tie nie sú potrebné.“ Usmial sa, očividne spokojný sám so sebou. A ja som bola tiež.

Bez hocakej prípravy som sa vrhla na jeho pery. Nevedela som, čo ma to pochytilo, no musela som to urobiť. Chcela som ho.

Potrebovala som ho.

Ryan bol v prvej chvíli prekvapený, avšak rýchlo sa prispôsobil a rukami sa oprel o okraj. Nemala som kam ujsť. Ani som nechcela.  Jediná vec, ktorou som si bola istá, bol on.

Rukami som mu zašla do mokrých vlasov a nohy som si obtočila okolo jeho pásu. Týmto som spôsobila asi to, že sa jeho ruky napäli, aby v pokoji udržal nad vodou nielen seba, ale aj mňa.

Perami mi prešiel na krk, ktorý obsypával jemnými božtekmi až do chvíle, kedy som si jeho tvár znova nepritiahla k tej mojej.  Nedokázala som sa ho dostatočne nabažiť a ani som nechcela. Chcela som viac. Rozhodne viac, ako bolo v danej chvíli možné.

Po chvíli sa odo mňa odtiahol. Oči sa mu smiali presne tak ako aj mne. Ja som si ale zahryzla do pery, pretože som nemala ani jedno ospravedlnenie či výhovorku pre to, čo som pred chvíľou urobila.

„Asi by sme sa mali ísť osušiť,“ zhodnotil.

„Napadá mi veľa vecí, ktoré by sme mohli,“ ušlo mi a pritiahla som si ho k sebe ešte na jeden bozk.

„Aj by som bol za, ale čo potom to tvoje defilé?“ Nadvihol obočie a až vtedy mi došlo, že som na to kvôli nemu skoro zabudla.

„Ako dobre, že si mi to pripomenul.“ Okamžite som ožila a začala konať. Pustila som Ryana a behom chvíle vyliezla z vody. Na sušenie nebol čas. Potrebovala som si ísť prehliadnuť ešte raz plány a skontrolovať, či Dark urobil presne to, na čom sme sa dohodli.

Mal poslať Vanessu na mojom súkromnom lietadle sem, pretože on musí byť všade, kde aj výbor, keďže pre nich pracuje.

Aj keď mal Vanessu a hovoril, že je na našej strane, niečo vo mne tomu neverilo. Pracoval pre Roberta už nejeden piatok. Taká lojalita predsa len tak nevymizne. Alebo mu šlo celú tú dobu o peniaze?

Prešla som do hlavnej miestnosti, odkiaľ viedli jedny schody do posilňovne, ďalšie do izieb a ostatné dvere do iných miestností.

Predo mnou sedel ku mne chrbtom otočený profesor, ktorý bol očividne do niečoho veľmi pohrúžený.

„Dobré ránko,“ usmiala som sa a podišla k nemu bližšie.

On sebou trhol a prudko sa ku mne na stoličke otočil. Môjmu zraku však neušlo, ako otočil papiere na druhú stranu tak, aby som nič nevidela.

„Myslel som, že ešte spíte,“ opätoval mi pohľad.

„Nie, bola som si zaplávať,“ vysvetlila som a on len prikývol. „Potrebovala som sa trocha... uvoľniť,“ vydýchla som, ako náhle sa mi mysľou prehnala spomienka na Ryana a jeho bozky.

„Aha,“ prikývol, no ten jeho pohľad naznačoval, že ho niečo trápi. Mal niečo na srdci, ale mlčal. Aspoň zatiaľ. Nuž a to ma vedelo vždycky vytočiť. Prečo ľudia jednoducho nevravia to, čo chcú? Prečo čakajú na vyzvanie?

„Profesor, ak mi okamžite nepoviete to, čo chcete, asi ma porazí.“ Nevydržala som a obehla ho. Ten sa len zhlboka nadýchol.

„Ja... chcel som vám povedať len toľko, že by ste potom mohli zavolať Vanesse.“

„Prečo?“ nerozumela som a moja hlava už vymýšľala rôzne výhovorky. „Je to nelogické. Mohli by nás vystopovať...“

„Acelynn,“ zadržal ma Victor. „Pamätáte si ten čip, čo vám dal Ryan? Vďaka ktorému sme sa spojili aj keď ste boli na Aljaške? Tak vďaka tomu som počul všetko, o čom ste sa rozprávali so slečnou Mastersovou. Nie žeby som vás chcel špehovať, no to sa nedalo prepočuť...“

Zalapala som po dychu a uvedomila si, že tým pádom vie, čo sa stalo medzi nami a ako vnímam Ryana. Povedal mu to? Preto bol ráno taký zvláštny? Preto mi sľuboval tú oporu? Vie o tom, že ho nemilujem?

„Povedali ste to už doktorovi?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Prečo by som mal? Bojíte sa, že mu poviem to, čo ste povedali Vanesse?“ Prekukol ma. Do šľaka! Čo teraz?

Zhlboka som sa nadýchla a nahodila neutrálny výraz.

„Mohlo by mi to byť jedno, ale bojím sa, že by ho pravda ranila,“ prehovorila som po chvíli a profesor sa hlasno rozosmial.

„Acelynn, ja... ja z vás nemôžem.“ Snažil sa upokojiť, no v tvári mal stále pobavenie, ktoré ma privádzalo do šialenstva. Ten muž ma vytáčal tak, až to bolo nemožné.

„Profesor...“ Nadýchla som sa a snažila sa upokojiť.

„Čo je? Prepáčte, ale pri vás sa nedá nesmiať,“ provokoval ešte. „Ide o to, Acelynn... to, čo ste Vanesse povedali, to chápem. Ale naozaj si myslíte, že oklamete mňa? Alebo samú seba?“ Nadvihol obočie a zatváril sa tak, akoby hľadal odpoveď v mojich očiach. Vyvolával vo mne ten známi pocit, ktorý som mávala pri každom zmysluplnom rozhovore s ním.

„Ja... ja neviem, o čom hovoríte...“

„Ale viete.“ Skočil mi do reči. „Mne klamať môžete, aj sebe. No srdcu nerozkážete.“ Znova sa víťazoslávne usmial a ja som len odfrkla. Otočila som sa na päte a šla sa hore do izby pripraviť.

Prečo ma jeho slová tak rozrušili? Čo to so mnou robí? Naozaj si myslí, že ak povie jednu zmysluplnú vetu, hneď vo mne vyvolá... čo vlastne? Pochyby? Výčitky?

Do čerta, Acelynn! Vzchop sa trocha! Okríkla som samú seba a radšej sa venovala už len obliekaniu. Myslenie ma v tejto chvíli ubíjalo. Zvlášť keď šlo o Ryana a o mňa.

Nikdy som to predsa nebola ja a niekto.

Pozrela som na seba do zrkadla a až na mokrú vlasy som vyzerala úplne pripravená. Úbor bol obtiahnutý, takže som sa nemusela báť, aby sa mi niekde zachytil. Miesta na zbrane som mala dosť a aj na zásobníky. Do čižmy som si dala ešte malý nožík a bola som pripravená.

Mohla som vyraziť.

Prešla som do garáže, kde za mnou prišiel Ryan a doniesol mi moje zbrane. Netváril sa nadšene, ale aspoň už rozumel tomu, prečo sa nevzdám.

„Je to komické, vieš?“ Nadhodil odrazu a ja som nechápavo pokrútila hlavou.

„Čo?“

„Ešte prednedávnom si si neverila a vravela, že ty za druhých bojovať nemôžeš. A dnes... dnes budeš mať verejný výstup, ktorý, ak sa podarí, podporí ľudí vo vzburách. Prepukne ich oveľa viac a my vyhráme.“

„My?“ Našpúlila som pery. „Čím to je, že aj tak ja urobím všetku tú prácu, schytám zopár guliek, no zásluhy si pripisujú všetci?“ Nedalo mi to.

Ryan sa len pobavene zasmial a tie modré oči sa mi zapichli až niekde do srdca. Nedokázala som sa ovládnuť a tak som sa k nemu len pritisla na hruď a venovala mu jeden dlhý a najvášnivejší bozk v celom mojom živote. Jeho to prekvapilo až natoľko, že kým zareagoval, ja som sa už odtiahla.

„To bolo za čo?“ nerozumel a tým mi vyčaril úsmev na tvári.

„Musím mať na všetko dôvod?“

„Ty nikdy nerobíš nič bezdôvodne,“ vysvetlil a nad tým som len pretočila očami. Super. Aspoňže mi verí.

„Nuž... tak to ber tak, že to bolo na rozlúčku,“ pokrčila som plecami. Ak chce dôvod, tak ho bude mať. No moje odôvodnenie ho donútilo vytrieštiť na mňa oči.

„Čože?! Aká rozlúčka?“ A pevne ma chytil za predlaktie.

„Ak by to nevyšlo a ja by som pritom zomrela. Síce to neplánujem, ale...“ Na chvíľu som sa zamyslela a rozmýšľala, ako sa to v tej knihe písalo. Bola to kniha od jedného európskeho autora, ktorý bol veriaci...

„Človek mieni a Boh mení?“ povedala som si pre seba a mávla nad tým rukou. „Tak či tak... pointa je rovnaká, nie?“

Brunet si len povzdychol a podal mi ešte ten prístroj od Darka.

„Skoro by som zabudla.“ Usmiala som sa a nasadla na motorku. Nebola to síce jedna z mojich najobľúbenejších motoriek, no aj tak stála za to.

„Dávaj si na seba pozor,“ požiadal ma a ja som sa nezmohla na nič viac ako na prikývnutie.

„Vynasnažím sa.“

A dupla som na to. 

„Som na rohu päťdesiatej tretej o tri... dva... jedna...“ A bolo to.

Prešla som okolo kamery a ona ma nezachytila. To všetko len vďaka Darkovi a jeho schopnostiam nabúrať sa do všetkého, do čoho sa dalo aj nedalo. Bolo to celkom slušné, avšak kebyže boli počítače mojou jedinou starosťou, tiež by som sa to naučila.

„Ideš na to, princezná. Ešte dve ulice a si tam,“ usmieval sa Dark a bolo mi jasné, že je na seba hrdý. Veď ako inak? Ten chlap skromnosťou práve neprekvital.

„Zahnem doprava o tri... dva... jedna...“ Ohlásila som mu znova a pridala ešte viac plynu, aby ma nebolo vidieť.

Keďže bolo celé mesto zapratané hliadkami, ktoré kontrolovali každého človeka, musela som to vziať naokolo a na chvíľu aj z neho vyjsť. Našťastie tam už nebolo ani živej duše a kamery boli Darkovou špecialitou.

„Jedna je pred tebou,“ oznámil a behom sekundičky sa jej zbavil. Nad tým som sa len pousmial a zabočila do slepej uličky.

Zastala som a motorku zakryla za kontajnermi. Nemôžem si dovoliť, aby ju našiel niekto nepovolaný, nie?

„Ako to tam vyzerá?“ zaujímalo ho a ja som si spomenula, že predsa len mu nemusím nič vravieť. Stačilo nastaviť si kameru pred oko a on mohol vidieť tak, ako som to videla ja.

„Presne takto,“ nadýchla som sa a očami preletela po všetkom naokolo. Potrebovala som sa dostať na strechu a potom na jeden z vysielačov.

„Zvládneš to?“ kontroloval mi.

„Ehm,“ odkašľala som si a pozrela na tú výšku. „Prečo nie? Je to len... asi tak minimálne dokopy tridsať metrov nad zemou. To je pre mňa malina...“

„Bojí sa,“ zhodnotil profesor, ktorý bol v druhom čipe. Prečo len nemôžu všetci stíchnuť?!

„Nebojím sa!“ zasipela som napajedene. „Len si... nie som trocha istá, či sú najlepšie poveternostné podmienky.“

Teraz sa ale ozval z druhej strany Ryanov smiech. Samozrejme, poveternostné podmienky? To bolo to najlepšie, na čo som sa zmohla? Som ja ale hlupaňa.

Bez toho, aby som sa nimi nechala nejako ovplyvňovať som sa len nadýchla a pomyslela si, že je to ako vyjsť na prvé poschodie. Aj keď opak bol pravdou.

Na strechu bytovky som sa dostala celkom rýchlo. Dnu nebol niekto, pretože všetci šli na to defilé. Každý chcel vidieť vojakov bojujúcich za krajinu. A ak sa mne nepodarí nejako zastaviť ten projekt, bude to aj poslednýkrát, čo ich uvidia.

„Koľko mám minút?“ Zaujímalo ma, keď som hľadela na obrovský vysielač. Keď sa k nemu dostanem, spustím to a budem v živom prenose. Každý televízor, každá obrazovka bude plná mňa.

„Máš ešte minútu tridsať, švihni si,“ poradil mi a ja som sa okamžite dala do pohybu. Prebehla som strechu a na jej konci som sa len silno odrazila, aby som preskočila na susednú bytovku, ktorá bola rovnako veľká.

Rozbehla som sa k vysielaču a preskočila menšiu medzeru, ktorá bola medzi ním a strechou. Šikovne sa mi podarilo zachytiť sa rebríka a hoci ma ruka ešte pobolievala, šplhala som až na koniec.

Postavila som sa ku okraju a mohla som vidieť celé mesto rozprestierajúce sa predo mnou. Jasne som dokázala vidieť hlavnú ulicu, kde už boli zhromaždení vojaci a plné námestia ľudí, ktorí to sledovali. Samozrejme, neušiel mi ani veľký piedestál, kde sa zhromaždili tí najdôležitejší členovia Rady a mesta.

„Si pripravená?“ spýtal sa Dark a jediné, čo som počula bol môj hlasný tlkot srdca, ktoré sa chovalo, akoby chcelo zutekať. Ak to raz zapne, nie je cesty späť. Uvidia ma všetci a všetci budú počuť moje slová. Vyzvem na súboj tých najsilnejších ľudí.

Do čoho som sa to len dostala? Spanikárila som. Toto už predsa nebolo ako to predtým. Vtedy to nebolo také vážne, ako teraz. Týmto sa všetko zmení...

„Zapni to,“ hlesla som a nasala do pľúc čo najviac vzduchu. Z tváre som si dala ešte rýchlo preč Darkovo zariadene a zahľadela sa na jednu z budov, kde mi nakázal, že odtiaľ pretočí kameru.

„Tri... dva... jedna...“ Nadýchol sa a ja som začula, že po niečom udrel. „Ideš!“

Než som ale stihla čokoľvek povedať, začula som šumenie rôznych televízor, niektorých pohyblivých bilboardov a všetkého, čo bolo prepojené s elektrikou.

„Milí občania tohto mesta...“ začala som a cítila, ako sa trasiem, „tejto krajiny... povedzte tomu všetkému dosť!“ Na konci som skríkla. „Povedzte dosť tejto tyranii, ktorá tu vládne!“ Dole sa všetky hlavy otáčali a hľadali ma, aj keď ma vidieť nemohli. Dark to všetko zariadil a priestor za mnou bol čierny.

„Som Acelynn Whiteová a mnohí ma poznáte zo správ ako tú, čo ju hľadajú, avšak neurobila som nič zlé! Jediné, čoho som sa dopustila bolo to, že som rozmýšľala! Rozmýšľala som o niečom, čo sa ostatým nepáčilo a ešte sa im nepáči!“ Zvýšila som hlas a s úsmevom sa pozrela na ľudí z Rady, ako sa obracajú všade možne a snažia sa ma nájsť.

„Robert Masters, dámi a páni!“ Dvihla som ruku jeho smerom. „Muž, ktorý tvrdí, koľko toho urobil, avšak aj tak robí všetko jedine pre seba a svoje vrecká! Ale ja sa nevzdám! Moje impérium neovládne nikto iný, než ja! No to sa mi nepodarí bez vás, ľudia!“ Všetci dole vyzerali plne zaujatí a ja som nedokázala rozmýšľať racionálne. Chcela som im toľko povedať, toľko som toho mala na jazyku, ale ako to skrátiť?

„Niektorí si myslíte, že bojujem len za to, aby som prežila. Ale načo by som ja žila, ak by sa vám niečo stalo? Aký by to malo zmysel?! Ja nemám väčšie právo žiť ako vy! A oni tiež nie! Čo z toho, že sú mocní? Neboli by nimi, ak by nemali vás! A preto vás žiadam, aby ste sa nenechali podmaniť! Žiadam vás, aby ste za seba bojovali! A za svoje rodiny tiež!“ Pomaly prichádzalo na rad varovanie. No a mne mysľou chodilo tisíc možných variantov ako začať.

„No a pre vás, ktorí ste na čele mojich firiem!“ Slovo mojich som priam precedila pomedzi zuby. „Nemyslite si, že tam budete dlho. To rozhodne nie. Ak ich nemôžem viesť ja, nebude ich mať nikto. Ak má moje impérium padnúť pre dobro ľudí, neprejde ani sekunda, aby ste sa vy nebáli, že vám to vybuchne pod nosom! O to sa postarám!“ A skôr, než som stihla povedať čo i len jedno ďalšie slovo som začula potlesk. A ich ruky vo vzduchu. V celom meste vypukol potlesk s hromadným krikom.

Bolo to... bol to zázrak. Z očí mi vyhŕkli slzy a nemohla som si ich ani utrieť. Vlastne... ani som nechcela. Boli to slzy šťastia.

„Acelynn, Acelynn...“ Nieslo sa mestom.

„Budem tu a budem stáť po vašom boku tak dlho, ako budete bojovať aj vy!“

Po poslednej vete to Dark vypol. Na tom sme sa dohodli.

„Tak to sa ti podarilo, princezná,“ usmial sa do slúchadla, ktoré som si stihla nasadiť.

„Vďaka.“ Utrela som si slzy a začala schádzať dole rebríkom. „Nebolo to trocha klišé?“

„To rozhodne nie!“ zarazil ma Ryan, ktorý dýchal akosi sťažka. „Ešte nikto sa verejne nepostavil proti mocným. Toto nemohlo byť klišé,“ uistil ma a mne sa vyšvihli kútiky úst.

„Ďakujem. Ďakujem vám... za všetko.“ 

No a asi najdlhšia kapitola je za nami. Poviem to asi tak, že Acelynn potrebovala oddych. :D 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 29. časť: