Navždy spolu - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Katka si vypočuje pár rád od Marekovej mamy a odíde od nej ako vymenená. A tým nemyslím len jej duševné rozpoloženie. Inak, ospravedlňujem sa, že som dlho nič nepridala... Normálne sa za seba hanbím. Absolútne som nemala čas a budem sa Vám snažiť túto dlhú pauzu vynahradiť. :)

18.10.2012 (15:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 700×

„Ahoj, ja som Stella Davisonová. Ty musíš byť Katka. Však?“ Prikývla som.

„Takže, sadni si sem,“ ukázala na stoličku na ktorú usádzala zákazníčky. Počúvla som ju.

„Tak. Chcela by si niečo na sebe zmeniť? Účes? Make-up?“ spýtavo sa na mňa zahľadela.

„Neviem. Som so sebou skoro spokojná,“ odvetila som neisto, aj keď to nebola celkom pravda. Usmiala sa.

„Aj keď ty som sebou spokojná si, ja nie som. Potrebovalo by to pár menších úprav. Zmeniť účes, vytrhať obočie... Takže, zveruješ sa do mojich rúk?“

Odpovedala som jej mierne vystrašeným „áno“, ktoré znelo skôr ako otázka než oznamovacia veta.

„Otoč si stoličku, aby si bola chrbtom k zrkadlu! A uvoľni sa konečne! Si napätá ako struna."

Najprv začala s vlasmi. Skracovala, farbila a hrala sa s nimi. Vôbec som nevedela, čo mám očakávať. Dosť som sa bála výsledku, no niečo mi hovorilo, že sa nemám prečo báť. Pomedzi to sme viedli rozhovor.

„Ten make-up si si dávala sama... však?“ Odpoveď ju zrejme vôbec neprekvapila.

„Vidno,“ zakončila tému. Aj napriek tomu, že pôsobila dosť prísnym dojmom, bola veľmi milá a cítila som sa s ňou príjemne.

Spomínala na svoju prvú lásku (Prečo, to ani srnky netušia.) a na jej prvý bozk (Prečo práve ja?). Dosť sme sa nasmiali a všeličo sa ma povypytovala. Pýtala sa ma na moju rodinu, kamarátky...

Nakoniec sa ma po chvíľkovej pauze spýtala: „Naozaj to myslíš vážne?“ Zostala som absolútne šokovaná. Opatrne som podotkla:

„Čo by som mala myslieť vážne?“ Nechápavo som na ňu pozerala a očami ju žiadala o vysvetlenie.

„Či naozaj máš rada môjho syna, alebo sa s ním len hráš...“ Ak som ňou doteraz nebola prekvapená, tak toto ma úplne ohromilo.

„No ja... Aj keď je veľmi milý, neviem, čo si mám o ňom myslieť. Veď ho poznám iba dva dni! To je krátka doba na to, aby som ho spoznala. A vlastne ani neviem či to vážne myslí on...“ odvetila som pravdivo.

„Vieš, Mareka som takého nezažila už dávno. Poznáte sa dva dni, no aj za ten čas si ho dokázala veľmi zmeniť, za čo ti vzdávam poctu. Možno ti viac povedať nemôžem, no jedno viem naisto. On to myslí vážne!“

„Takže zavri oči, postav sa a môžeš sa otočiť.“ povedala po približne piatich minútach ticha. Obidve sme sa na tú chvíľu pohrúžili do svojich myšlienok. Po tom rozhovore ma už vôbec nezaujímal výsledok jej polhodinového snaženia.

Moja prvá myšlienka keď som sa uvidela bola: Toto som naozaj ja? Civela som na svoju tvár, neschopná akejkoľvek inej reakcie. Doteraz som si myslela, že vyzerám ako tak k svetu (ja viem, veľké ego) no teraz vidím, že som sa pekne mýlila. Zo škaredého káčatka sa stala krásna labuť.

„Však je to aspoň trocha lepšie. Počkaj, ešte pre teba niečo mám.“ Kývla mi, že mám ísť tiež a zaviedla ma do nejakej zadnej miestnosti. Odomkla izbu a rozsvietila. Bolo tam plno šperkov, ktoré spolu museli mať spolu neuveriteľnú hodnotu. Úplne ma lesk všetkých tých kryštálov ochromil.

Stella zamierila k jednému rohu a otvorila zásuvku. Vybrala z nej krásne diamantové náušnice a podala mi ich.

„V nich budeš už naozaj ako hviezda,“ poznamenala a žmurkla na mňa. Nasadila som si ich a spolu sme vyšli z miestnosti. Zrazu niekto zaklopal na dvere.

„To bude Marek,“ poznamenala a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.

Niekto otvoril dvere a ja som sa mu postavila chrbtom, usmiala som sa na Stellu, poďakovala som sa jej za čas strávený s ňou, no hlavne za nový look a spýtala som sa jej, ako jej to môžem vynahradiť. Ona mi odpovedala, že asi viem, čím by som jej urobila radosť. Pobozkala ma na obe líca, zaželala mi do života veľa šťastia a poznamenala, že dúfa, že sa ešte niekedy stretneme. Do rúk vložila malú taštičku, ktorú som nemala ani čas otvoriť, pretože Marek ma už ťahal preč z miestnosti.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování