OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Navždy spolu - 6. kapitola

17.09.2012 (12:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 664×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Navyše mi už takmer odpadávali nohy, takže som sa rozhodla že si nachvíľu oddýchnem. Najbližší objekt o ktorý som sa mohla oprieť bol novinový stánok. Prišla  som bližšie a zosunula som sa na zem. Keď som sa ako tak dala dokopy, prezrela som si pár titulov, že si niečo kúpim na čítanie. Po chvíli mi došlo že nemám žiadne peniaze. Väčšinu časopisov som poznala: MY, Pravda, Hospodárske noviny ... Bratislavská tínedžerka? Mala som z chuti sa rozosmiať. Kto by to kupoval? Na obálke bola nejaká speváčka, ktorej som nevedela prísť na meno. No úprimne mi bolo jedno kto to je. Bulvár ma nikdy netrápil. Mám dosť svojich problémov. Nemusím sa zaoberať ešte problémami iných. Zdvihla som hlavu a rozhodla som sa že sa pokúsim čo najskôr dostať späť do hotela. Otec si začne robiť starosti. Utekala som za prvým chodcom, spýtať sa ho, kde je náš hotel. Ledva som vypotila tú adresu, no muž mi pomôcť nevedel. Ďalšie dievča ktoré okolo mňa prechádzalo vedelo ešte menej než ja. No do tretice všetko dobré. Vravela som si keď som zamierila k staršej dáme. Tá mi ochotne ukázala cestu späť.  Ani neviem ako som sa dostala domov.  Otec sa už o mňa strachoval, vraj ma chcel začať hľadať. Nechápem prečo si robil také starosti.

Vraj mu už Marek stihol dva razy volať.

Potom som mu musela najmenej polhodinu vysvetľovať že mi nič nieje, že som v poriadku, nikto ma neuniesol a ani neokradol. Ach tí rodičia. 

Vytiahla som  ktorý som mala zastrčený hlboko vo vrecku. Štyri neprijaté hovory. Dva od otca, jeden od mamy a to posledné číslo bolo neznáme.

„Otec, ty si dal moje číslo Marekovi?“

„Nemal som? V jeho hlase už nebolo po hneve ani stopy. Vzdychla som si.

„To je jedno. Hlavne že sme zdraví. Nie?“

Vošla som do môjho kráľovstva, zamkla dvere a vošla do sprchy. Izbu som mala prepojenú aj s mini kúpeľnou. Tento deň ma úplne vyčerpal. Obliekla som si pyžamo a dotackala do postele. Pravdaže, nemohla som zaspať. Hádajte prečo. Keď som sa naposledy pozerala na hodiny bolo pol druhej.  Super. Zajtra budem vyzerať ako zombie.

 Keď som ráno vstala z postele, moje predpovede sa vyplnili. Bolo to so mnou dosť zlé. Ako keby som toho nemala dosť zazvonil telefón. Neznáme číslo, no bolo mi povedomé. Zdvihla som ho a hneď som spoznala ten hlas. Marek... Spýtal sa ma či by som dnes nechcela ísť von. Vraj nemá čo robiť. Ach joj. Dnes som mala v pláne celý deň leňošiť. Ale nemohla som ho odmietnuť.  Vytiahla som kozmetickú taštičku položila na stolík. Ach. Naozaj vyzerám ako strašidlo. Prečo som si nezobrala nejaký make-up? No a čo keď ho nikdy nepoužívam... Aspoň špirálu. Ale ako som mala vedieť že celý čas nebudem iba ležať v posteli a oddychovať? Otvorila som taštičku že si aspoň trochu nakrémujem tvár a vyčistím zuby. V nej som našla malý neforemný balíček. Otvorila som ho. Mama, ty si anjel. Boli tam vzorky rôznych kozmetických prípravkov, ktoré mama dostávala od svojej kolegyne. Postavila som sa pred zrkadlo a pustila sa do práce. Keďže som sa takmer nikdy nemaľovala, nemala som skoro žiadnu prax. Ale vyzerá to aspoň trochu lepšie. Napadlo mi že je čas trochu sa najesť lebo mi hrozne škvŕkalo v bruchu.  Ledva som stihla strčiť rožok do úst zazvonil zvonček. V behu som si obliekla nachystané oblečenie. Medzitým som ešte ujedala z rožka. Vyzeralo to na pekný deň. Obliekla som si modré tričko na ramienka a čierne šortky ktoré ešte viac zvýraznili moje dlhé nohy. Natiahla som si na nohy čierne pohodlné tenisky, uhladila dlhé neposlušné vlasy a s tlčúcim srdcom som otvorila dvere. Stál tam... Opretý o stenu. Pozrel sa na mňa a ja som sa začervenala. Možno aj kvôli tomu že som si teraz uvedomila že to tričko má dosť veľký výstrih, no ani okom som nemihla. Bola som príliš hrdá na to aby som priznala slabosť. Usmiala som sa na neho a povedala: „Ahoj. Takže zase sa vidíme.  Asi ti nemusím hovoriť že som nemilo prekvapená. Vieš že dnes ráno si ma zobudil?“ hrala som sa na urazenú. Chvíľu ako keby nemohol  chytiť dych no napokon povedal: „Si nádherná.“ No okamžite zmenil tón hlasu: „Vieš ani ja niesom veľmi šťastný že ťa vidím ale musel som večer mame sľúbiť že ťa dovediem do práce, nech si ťa zblízka prezrie.  Ináč ľudia bývajú o desiatej zvyčajne hore.“ Trocha som sa začervenala no ihneď som to zamaskovala ďalším úškrnom. On si to asi všimol lebo sa triumfálne usmial a chcel arogantne pokračovať no ja som sa nedala: „ A ty si slepý.“ chvíľu sa na mňa zmetene pozrel no potom mu asi došlo na čo narážam. „

Nemôžem za to že si ma včera vláčil po celej Bratislave. Vieš, ak si si to náhodou nevšimol nemám takú výdrž ako ty takže som od včerajška celá dobitá. A mám poriadnu svalovicu. A to všetko kvôli tebe. Namierila som mu ukazovák na brucho a poriadne som mu doň pichla. Takže tie tehličky som už nielen videla ale aj cítila.

Chytil ma pod pazuchu a vyviedol ma z domu. Stál tam taxík. Taxikár vyzeral dosť namrzene no keď Nás uvidel falošne sa usmial. Marek mi otvoril dvere. Nastúpila som a celú cestu sme sa rozprávali. Bolo mi perfektne.  Vystúpili sme pred fialovou budovou s nápisom Stella. „Takže tu pracuje tvoja mama?“ bola som zvedavá.

 Prikývol, zatvoril dvere taxíku a zamieril k dverám. Zrazu mi niečo napadlo: „Nezaplatil si.“ ukázala som na odchádzajúce žlté auto.

„Neboj sa. Zaplatil som už pred tým. Tak poď.“ kývol na mňa. Nasledovala som ho. Recepčná už ako keby ho vyzerala kývla na neho a usmiala sa. „Ahoj Marek. Previedol si návštevu? Kto je to dievča?“ Spýtala sa ho nie najpríjemnejším hlasom.

„To je moja kamarátka.“ Vrhol na mňa zamilovaný pohľad hneď som pochopila jeho hru. Usmiala som sa na Mareka, chytila som ho za ruku a predstavila som sa jej. Keď som sa jej spýtala aké  je jej meno neodpovedala mi, len ďalej hustila do Mareka.  Vtedy som si myslela že ma zožerie pohľadom.

„Natália.“ pošepol mi. Pokrčila som plecami. Keď sme konečne neboli na dostrel Natáliiných slov, poriadne som si vydýchla. „Tá baba po tebe ide.“ poznamenala som.

Čakala som na jeho reakciu, no on len pokrčil plecami a potom ma ignoroval, až kým sme neprišli ku jedným dverám. Marek zaklopal a vzápätí vošiel.

„Ahoj. Máš teraz čas?“

„Dobrý deň.“ zamumlala som a očarovane som hľadela na blondínu s modrými očami. Mala postavu ako modelka. Mala mať približne štyridsať no nevyzerala ani na tridsať päť. Cítila som ako si ma premeriava pohľadom. Nakoniec sa na mňa usmiala a objala ma.

 „Teší ma. Takže ty si tá ktorá môjmu synovi dokázala zmeniť za jeden deň správanie?“  Nechápala som ani slovo. O čom to hovorí?

„ Marek. Mohol by si nás na chvíľu nechať osamote? Chceme sa porozprávať.“

Zahryzla som si do pery. Krátko prikývol.

„O polhodinku som naspäť.“

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy spolu - 6. kapitola: