OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Navždy spolu - 5. kapitola

05.09.2012 (11:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 678×

EDIT: Článek neprošel korekcí!

Obaja naraz sme sa otočili a ja som ostala v nemom úžase. Predo mnou stála asi tá najútlejšia, najkrajšia, najpôvabnejšia a najčarovnejšia žena ktorú som v živote videla. Pripomínala mi tie princezné o ktorých som čítala keď som bola malá. Mala som chuť ukloniť sa pred ňou. Ak táto žena nemá ani kvapku kráľovskej krvi zjem ponožku. Zatvorila som ústa a postavila som sa. Zatiaľ čo z diaľky vyzerala maximálne na dvadsať päť zblízka som videla že jej zlaté vlasy pretkáva pár striebristých nitiek. A jej tvár už nebola taká mladá a pružná ako kedysi. Jej jemné vrásky dokazovali že už má toho dosť odžitého. V hnedých očiach sa odrážala skúsenosť a žiarili jej spokojnosťou.

„Ahojte.“

„Ahoj Marek. Tak som sa konečne dočkala toho dňa.“ Aj keď som ničomu nechápala, nezabudla som na slušné správanie.

„Dobrý deň. Ja som Katka. Teší ma.“  usmiala som sa.

„Ahoj. Ja som Emily. Som veľmi rada že ťa spoznávam.“ povedala a podala mi ruku. Napriek jej vzrastu mala stisk pevný. Usmievala sa ako anjel.

„Tak odkedy ste spolu?“ Táto poznámka ma úplne vyviedla z miery. No Mareka o ani prinajmenšom nezaskočilo.

„Spoznali sme sa iba dnes. Jej  otec potreboval niečo vybaviť s mojím otcom. takže...“

„Och.... Samozrejme, samozrejme. Ospravedlňujem sa. A ako sa má tvoj otec Marek? Už dlho som ho nevidela.“

„Asi dobre. Viete v poslednom čase stále pracuje takže nemá moc času.“

„Ako vždy.“ dokončila za neho Emily.

„Takže vy ste Marekova teta?“ prerušila som trápne ticho.

Mala som taký pocit že sem nepatrím.

„Ó áno. Som sestra jeho mamy. Tak ja vás tu už nechám. Nechcete si dať niečo? Samozrejme na účet podniku.“ Už som chcela odmietnuť. No on bol rýchlejší: „Dve pizze a dve kofoly. Akú pizzu si dáš?“

„Ja nechcem. Daj si len ty.“ no ich tvrdohlavé, navlas rovnaké pohľady ma presvedčili o tom že odvrávať nebude dobré. Tak som si bezmocne vzdychla.

„Tak dobre. Dám si hawai.“

„Zaujímavé. Tuším máte rovnaký vkus.“ žmurkla na mňa a pôvabným krokom odplávala do kuchyne.

„Wow... Pôsobivá žena. Nikdy som nevidela niekoho takého...“

„Úžasného? Samozrejme. Veď sme rodina.“ dokončil za mňa s úškrnom.

„Ona možno úžasná je ale ty... No neviem neviem.“ odpovedala som mu ironicky.

„Prosím? Lebo neviem či som dobre počul!“ nahnevane odvrkol.

„Ale áno. Dobre. Vieš ak budeš stále taký nafúkaný žiadna si ťa nevezme.“  pobavene som odpovedala.

„Nikto? Naozaj? Myslím že by sa niekto našiel.“ usmial sa a naklonil sa nad stôl. Aj ja som sa nahla, ale dozadu.

„Čo si to dovoľuješ!“ Oči mi blčali hnevom. „Kto si myslíš že som?! Šľapka?? Tak tú choď hľadať niekde inde!“ Hneď vedel že už si nerobím srandu. Postavila som sa. Ani neviem čo to do mňa vošlo. Veď ho poznám iba jeden deň. Ale aj tak si myslím že moja reakcia bola príliš prudká. No on bol rýchlejší. Ako vždy. Jemne ma sotil späť na stoličku a zasunul ju späť. Chytil operadlo a oprel sa oň. No dlho mu tento frajerský postoj nevydržal. Otočila som sa, otvorila ústa a zubami zaútočila na jeho ruku. Bol z toho „mierne“ zaskočený, no stihol sa včas uhnúť. No tomu aby som utiekla zabrániť nemohol.

„Počkaj!“  počula som prosebný tón v jeho hlase.

„Počúvam.“ odpovedala som nahnevane a na chvíľu som sa zastavila, čo som vlastne ani nemala v úmysle.

„Prosím vypočuj ma... Neviem čo to do mňa vošlo. Prepáč.“ Stála som pri dverách s rukou položenou na kľučke. Vzdychla som si. Čo mám robiť. Nechcem ocovi narobiť problémy. No ani nechcem aby si myslel že si so mnou môže robiť čo chce. Zvrtla som sa a posadila naspäť na stoličku. Chvíľu bolo ticho. Zakrátko ho však vyplnil hlas Emily: „Pizza už je hotová. Á ešte kofoly! Na tie som zabudla. Počkajte chvíľu...“ Vtedy mi došlo že nás celý čas počúvala... Ach čo si o mne pomyslí! Zobrala som si jeden tanier a začala som jesť. Bola to asi najlepšia pizza akú som v živote mala. Bola dosť veľká, no bola tenká a poriadne chrumkavá. Keď prišla Emily už som mala dva kusy zjedené. Položila kofoly na stôl. Asi doniesla aj pre seba, pretože boli tri. Doniesla si aj kúsok pizze. Pritiahla si ku nám stoličku a pozorne nás oboch pozorovala zatiaľ čo sme jedli. Pripadalo mi ako keby sa mi vtedy pozerala rovno do duše. Zatiaľ čo my sme sa trápili s príborom, ona si pizzu zobrala do ruky. Po ďalšom zjedenom kúsku som pustila príbor z ruky a na celú reštauráciu som vykríkla: „Vzdávam to!“ Emily som pozrela do očí a spolu sme sa rozosmiali. Pripadali sme si ako dve zbláznené pubetriačky.  Marek sa k nám nepridal, ale tiež som zazrela na jeho tvári úškrn. No najhoršie na tom všetko bolo to, že sme nevedeli z čoho sa smejeme. Proste to prišlo samo.  Keď sme dojedli pizzu, rozhodli sme sa že už asi pôjdeme naspäť.

„Som rada že som ťa spoznala. Dúfam že ma ešte niekedy prídete... alebo prídeš navštíviť,“ zahovorila a žmurkla na mňa.

„Aj ja,“ odpovedala som úprimne. Objali sme sa a naposledy som jej zakývala.

„Len čo sa odtiaľto dostaneme, zavolám ti taxík.“ poznamenal keď sme sa vzdialili od reštaurácie.

„Čože? Čo si o mne myslíš? Veď to je iba pár kilometrov. Vyrastala som na dedine. Vari viem niečo zvládnuť!“ poznamenala som nafúkane.

„Nie nevieš! Veď mám väčšiu výdrž ako ty! A to celý život žijem v meste.“ Zase sme boli pri tom hravom podpichovaní.

„Ale ty si chalan. A navyše chodíš do posilovne!“

„To ťa neospravedlňuje.“

„Bla, bla bla bla... Hovor si čo chceš! Ja názor nezmením.“

Nakoniec som ho presvedčila že domov zájdem aj pešo. Chcela som ísť sama, no nedal mi pokoja. Išiel blízko vedľa mňa. Vraj preto že keby ne mňa niekto začal strieľať (a že ja mám bujnú fantáziu) aby sa na mňa mohol hodiť. Pche. Ako keby som potrebovala jeho pomoc. No aj napriek tomu som sa musela pousmiať.

Chcel ma dokonca odprevadiť rovno k dverám no za pár sekúnd som mu to vytĺkla z hlavy a poslala ho domov. V hlave som mala ako v úli. Rozhodla som sa že sa pôjdem prejsť, aby som sa na chvíľu upokojila. Takmer som nevedela kde idem.  Chcela som sa otočiť že už pôjdem naspäť, no až vtedy som si uvedomila že vôbec netuším kde som. 

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy spolu - 5. kapitola: