OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj skutočný život 1. kapitolka

20.01.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 669×

1. kapitolka

Len tak sedím a pozerám sa tým čistým oknom na špinavý svet. Tá bolesť, ktorá ma vo vnútri rozožiera je neznesiteľná, mučí ma  dáva mi najavo moju slabosť.

Som sama doma. Rozmýšľam prečo sa z každej strany na mňa valí iná katastrofa. Prečo nie je nikto kto by zachránil moju zbludenú dušu. Niekto kto by sa jej pevne chytil a nikdy by ju nechcel pustiť. Som sama a beznádejne stratená.

Smútok je teraz môj najbližší priateľ.  Cítim sa ako slepá a hluchá. Nepočujem šum, nevidím svetlo ani tmu. Len cítim prázdno. Cítim ako moje srdce spomaľuje tepmo.

Prečo môj život nie je taký ľahký ako by som chcela. Každí z nás si so sebou nesie niečo čo ho trápi. Ked vídem na ulicu vidím ľudí a viem, že sú to iba masky.

Nepoznávam samú seba. Žijem vo svete bolesti a klamstiev.

Niekedy sa utápame v našom žiale. Niekedy to inak nejde.

Topíme sa v našich krvavých vodách. Trpíme obrátený k stene. Taktiež musíme stáť na vlastných nohách. Vždy je tu niekto pre koho sme tu.Ak nie. Nevidím dôvod tu ešte ostávať. Vlastne načo tu som ? Načo sa snažim plávať. Načo tu sedím a rozmýšľam o  tom čo ma najviac bolí?

Nemá to zmysel. Nemá zmysel plakať nad rozliatim mliekom. Je to tak.Teraz som sa zobudila aby som sa našla. Aby som našla schody do dalšieho levelu môjho ponurého života.  Nechcem viac hľadať nové cesty.Už viac nevládzem. Som otrokom svojej bolesti. Som otrokom môjho strachu, nenávisti a nesplnenej túžby. Niekedy mám pocit že  som prízrakom. Nikto mi nepodá pomocnú ruku. Nepožičia druhé krídlo. Nikdy som viac netúžila po niekom komu by na mne záležalo.

Práve sa zobúdzam zo sna, ktorý mi naskytol nový pohľad na život. Život ktorým musím prejsť. Musím ho prejsť, nie kvôli niekomu inému ale kvôli sama sebe. Chcem si dokázať, že to čo robím je správne. Že mám dôvod prečo dýchať.

Nikdy viac nechcem počuť plač môjho srdca. Pod a pomôž mi. Pômož mi sa znovu nadýchnuť. Ukáž mi ten svet, ktorý ja neviem vidieť. Počkať neviem? Alebo nechcem. Možno sa to ani nedá. Pretože ja v ňom vidím len bolesť, smútok, nenávisť a zlobu. Vyvráť ma z omylu. Prečo si ticho. Prečo ma nechávaš  báť sa toho čo nastane. Prosím povec, že to tak nie je. Že je to len zlý sen.

To mŕtve ticho ma desí. Mám strach. Nechcem tu už viac stáť. Všetko je zle už sa to nedá vrátiť späť.Toto je môj príbeh. Už sa to nedá.  Nechcem už nič počuť, chcem byť sama.

Znovu z prachu vzletím.

Zabudla som sa predstaviť. Moje meno je Ines Pain. Paradox je že moje priezvisko má preklad “bolesť“. Asi je mi súdene od malička trpieť obrátená k stene. Okolo mňa klamú všetky zlomené srdcia.A ja nemôžem vidieť jednoduchý spôsob ako sa z toho dostať.Môj denník, položený na nočnom stolíku ma volá. Neotvorila som ho od oného dňa. Nechcem ho otvoriť. Znovu sa pozrieť do starej bolesti. Byť zaplavená vlnou smútku. Znovu, viac... už by som to nezvládla. Už nie. Je to tak očividné, že s ľudmi vôbec nie je nič nesprávne je to náš život, sme v poriadku, nie, nie sme taký, že len ideme a konáme. Všetci  môžeme robiť rovnaké chyby ako ostatný.

No radšej sa vráťme k môjmu predstavovaniu.

Mám 15 rokov a môj život už od malička nebol jednoduchý. Môj otec je alkoholik. Chcem vám rozprávať celý môj príbeh. Všetko čo ma toľko zabíjalo a neustále zabíja. Na veci, ktoré ma nenechajú spať. Nie je to len o mojom otcovi ale o celej mojej rodine. Každé normálne dievča sa v mojom veku trápi nad vecami ako sú chlapci a iné hlúpe banality. No mňa takéto ľahké problémi nestretli. Už v skorom veku som musela dospieť. Mám síce staršieho brata no on moju bolesť nevylieči. Nedokáže na ňu vynájsť liek.

Teraz ležím a spánok sa stále nechce dostaviť. Zajtra v škole budem znovu vyzerať ako strašidlo. Ďalšia bezsenná noc, stále uprene hľadím na strop nič iné v tejto temnej noci ani nemienim robiť. Z postele sa mi liezť vôbec nechce a spať mi tiež nejde. Som proste stratený prípad. Patrím presne do pakárne. Jasný studený strieborný mesiac, dnes večer opustený v mojej izbe. Môj pohľad totižto prešiel k obloku. Premohla som sa a šla za tou krásou. Sadla som si na chladnú zem a pozorovala tú veľkú guľu.  Myslím, že svôj život potrebujem radikálne zmeniť. Priateľov mám. Mám milujúcu mamu a brata. Babičku, ktorá ma ľúbi, no ja som nešťastná. Chýba mi niečo čo ma napĺňalo. Nie, mne nič nechýba ja som zničená z tých rokov. Poznačená a porušená. Uprene hľadím hore na hviezdy a snažím sa pochytiť novú nádej. Nájsť náplasť, ktorá ma zalepí. Obnoví to staré dievča. Už nie som tá milá a stále usmievavá. Nie to nie som ja. Áno hrám sa na ňu aby ostatný okolo mňa boli šťastný. Aby sa netrápili niekým ako som ja. K čomu by to bolo dobré? Zaťažovať si hlavou zrovna mnou. Hlúposť, hlúposť, hlúposť.

Vstala som zo zeme a šla sa pozrieť na hodinky. Bolo 05:34. Tak to je fajn aj tak by som o 26 minút vstávala. Pobrala som sa do našej spoločnej kúpeľne. Mama si práve fénovala vlasy. Vašde naokolo mňa to voňalo lakom na vlasy.

„Dobré ráno.“ Usmiala som sa a pobrala sa k umývadlu. Umyla som si zuby a tvár.

„Aj tebe myšička.“ Pobozkala ma mama na líce. Vliezla som naspäť do izby a otvorila moju skriňu s oblečením. Rozhodla som sa pre obyčajné rifle, biele tričko a na to si dám farebnú košeľu. Ked som sa obliekla vyzeralo to celkom vkusne. Ved idem predsa len do školy. Dobre je to prvý deň na strednej ale šalieť kvôli tomu nebudem. Na nohy som si dala modré konversy. Na moje gaštanové oči riasenku a moje tak tiež gaštanové vlasy som si vypla. Na uši som si dala náušničky a vymenila si piercing v pere za čierny. Usmiala som sa na seba do zrkadla no vyšiel z toho úškleb.

„To zas bude deň.“ Šepla som si popod nos a šla smer kuchyňa.

„Maťko ešte spí?“ spýtala som sa mami.

„Ved vieš že vysokú má iba cez piatok a sobotu.“

„Jasné, jasné zabudla som.“ Mykla som plecami a začala si robiť desiatu. Môj brat si  robí vysokú ale večerné štúdium aby mohol pracovať. Pomáha mame s peniazmi. Je veľmi spoľahlivý. Stalo sa mu v živote veľa vecí a s tými sa s vami podelím tiež. No teraz nastáva môj osudný mučednícky deň. Desiatu som hodila do mojej tašky na rameno a vybehla z domu.

„Ahoj mami!“

„Pekný deň a pozdrav Kiku!“ Zabuchla som dvere a privolala si výťah. Aspoň mám šťastie, že tam so mnou ide moja najlepšia priateľka Kika. No druhá najlepšia. Moja najlepšia priateľka sa volá Saška o tej tiež až neskôr. Je toho veľa čo by som vám rada povedala no teraz ma čakajú iné prekvapenia. Zišla som dole po schodoch  lebo výťah stále nešiel. Slimák hnusný!

Pred bránou ma čakala už vystrojená Kika. Vždy bola krásna a chlapcom vyrážala dych. Nehovorím že o mňa nebol záujem ale tak Kika? To je iná trieda, to vám poviem. Má hnedé kučeravé vlasy. Hnedé oči, ktoré sú vždy zaplnené iskričkami. Je pojašená a bálznivá a to na nej milujem. Vždy mi na tváry vyčarí úsmev je pravda že ju niekedy poriadne zbrzdím no ale to som ja.

„Ahoj Kikuš.“ Objala som ju a ona mi svoje objatie vrelo opetovala.

„Ty kokso ja mám také bobky Ines.“ Smiala sa a poskakovala na mieste.

„Ty? A jak je to možné? Vysvetlíš mi túto veľkú záhadu?“ Prevrátila oči a schmatla ma za ruku. Išli sme na zástavku autobusov, ktorá bola kúsok od môjho domu.

„Takže 84 ide za 4 minúty.“ Usmiala som sa na moju kamošku, ktorá si stresom obhrýzala nechty. Chytila som ju za ramená a zatriasla ňou.

„Kika! Pokoj je to iba škola.“

„A čo tý pekný chlapci?“ Zasa chlapci. Áno to je jej večný problém. Je dosť prelietavá na to že má iba 15. Zažila viac vzťahov ako niektorí dospelí ľudia.

„Neboj sa. Určite prídu okuknúť nové čajky. A ty budeš medzi prvými, ktoré im vyrazia dych. Len sa vzchop! Si krásna a sebavedomá predsa!“ usmiala som sa na ňu a ona vážne kývla.

„Sebavedomá a krásna.“ Kývla som na späť a bola konečne spokojná s mojou prácou. Byť s Kikou mi odháňa zlé myšlienky alebo spomienky. Som rada, že mám taku streštenú kamarátku ako je ona. Z diaľky už sme videli že nám ide 84. Nastúpili sme dnu a celú cestu sme boli ticho. Každá bola ponorená v iných myšlienkach a práve to mi vadilo. Že to zas prichádza.

Otec prišiel domov opitý. Buchol dverami. Práve sme s mamou sedeli v obývačke a pozerali kriminálku ako každý večer. Brat bol v izbe na počítači.

„Ines chod do izby.“

„Nie.“ Povedala som rázne. Otec bol hulvát no bol aj strašny klamár pred nami s mojím bratom sa vždy pretvaroval. Vinu hádzal na mamu aby ona vyzerala ako tá najhoršia no ja som ho už dávno prekukla a ten jeho opilecký mozog mu v tom nijako nepomôže.

„Ines, prosím počúvni ma.“

„Nie.“ Zopakovala som svoje slová.

„Som doma!“ zakričal a na konci mu preskočil hlas. Dovalil sa do obývačky a popri tom narážal do vecí. Bol zamračený a zazeral na mamu. Bolo ticho no jak som odišla začal po nej hučať. Prečo to robí, že nás nahovára k tomu aby sme ho nemali radi a podobné hlúposti. Nevydržala som ten krik, oplzlé reči a buchot vecí. Rozplakala som sa a chytila sa za pás. Schúlená v kútiku izby som po tíšku vzlykala. Viem že  to trápi aj môjho brata. Že ho to ničí a vždy mu ich slová uštedrí rany pod pás. Počula som buchot.  Vletela som do obývačky a otec mamu silno držal za zápestie.

„Prestaň!“ hystericky som zakričala. Mama mala tvár zmočenú slzami smútku a bolesti. Bola nešťastná. Žije s ním len kvôli nám. Dlhú dobu sa snažil ututlávať všetko okolo neho. Okolo deda a jej sestry. Všetko, no obaja s mojim bratom sme vyrástli a veci začali vnímať tak ako sú.

Otec mamu pustil a usmial sa na mňa.

„Nič sa nedeje.Už neplač.“ Zas tie jeho psychologické opakujúce sa reči.

„Už bud ticho! Bud ticho! Vypadni už preč z našich životov. Chod už do riti!“ vrieskala som a plakala. Pri srdci som cítila mierne pichanie. Nevdela som sa nadýchnuť. Ja totiž trpím astmou. Začala som sa drhnúť. Padla som na kolená a lapala po dychu...

„Ines!Ines zobud sa, haló!“ mykala so mnou Kika. Som rada, že pri tej sopmienke sa mi neliali slzy po tváry. To sa niekedy hold stáva.

„Prepáč zasa som bola chvíľku mimo.“

„Poznáme, poznáme.“ Zamrmlala Kika. Schmatla ma za ruku a vystúpili sme rovno pred školou. Bola veľká a honosná. Pred ňou postávali žiaci. Dievčatá sa slnili na slnku a chlapci sa rehotali v kútoch, ktoré boli zakryté tieňom. Ked sa ozval zvonec všetci sa v sekudne pobrali dnu. Zhlboka sme sa obe nadýchli a vyrazili dnu tiež...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj skutočný život 1. kapitolka: