OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 7. časť 1/2

13.01.2013 (14:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 872×

Prudko som zabrzdila a zastala pred školou. Vzdychla som si. A pred sebou mám ďalší deň.

Vystúpila som z auta a vykročila ku škole. Dnes som si radšej obula botasky značky Nike a k nim rifľové kraťasy. Veď nohy mám predsa pekné, tak prečo ich schovávať?

Už som si len opravila oranžový top a vstúpila som do budovy. Okolo mňa vládol známy ruch a všetci sa znova ponáhľali. Boli krásnou ukážkou toho, že život je proste príliš rýchly a krátky.

„Včera si odišla bez rozlúčenia,“ šepol mi niekto do ucha a obtrel sa o mňa. Otočila som sa a zbadala Alexa. Jeho oči si ma súdiaco premerali a potom sa na mňa len usmial. „Musím uznať, že dnes si si zvolila lepšiu obuv, ako včera.“

Pretočila som očami a vykročila ku skrinke. Alex sa ale nedal len tak odbiť a hneď bol vedľa mňa. „Ale no tak... porozprávajme sa,“ navrhol.

„Nemám záujem,“ odbila som ho a usmiala sa naňho.

„Dlhuješ smi to.“

Hneď som zastala a prudko vydýchla. Pozrela som mu do očí. „Čože? Ja ti nedlhujem nič.“

Usmial sa na mňa. „Ale áno, dlhuješ. Veď si mi včera skoro rozbila hlavu, alebo si už na to zabudla?“

Konečne som zastala pri skrinke a bez slova ju otvorila. Potom som sa ale zarazila. Niečo ma napadlo.

„Vieš, blondiačik, poznala som veľa chlapcov ako si ty. A všetci boli úplne rovnakí... čím to len bude?“ Naklonila som k nemu hlavu a čakala reakciu, že sa otočí a odíde. No s ním to ani nehlo. Priblížil sa viac k moje tvári.

„Pochybujem, že čo i len jeden bol taký ako ja,“ zašepkal.

Odtiahla som sa. Vybrala som si veci a zavrela skrinku. „Nie, máš pravdu. Ty si z nich najväčší debil.“

A konečne som od neho odišla. Keď som bola dostatočne ďaleko, mohla som si vydýchnuť.

Prečo mi nedá pokoj? No čo už. Teraz musím nájsť učebňu chémie.

Našťastie som to stihla včas. Ukázalo sa, že profesor biológie vyučuje aj chémiu. No super! Samozrejme, že si ma zo včera pamätal, čo ma, vôbec netešilo. Pri hocakej príležitosti ma vyvolával, síce som mu toho veľa nepovedala. Očividne mal veľké potešenie z toho, že dokáže študentovi, že je múdrejší. Hoc, keby som chcela, mohla som mu odpovedať na všetko a ešte aj viac.

Keď zazvonilo, s veľkou úľavou som sa vybrala na tretie poschodie na nejaké cvičenia.

„Ahoj. Ty si tá nová, však?“ ozvalo sa spoza mňa.

Otočila som sa a hľadela som do tváre neznámeho dievčaťa. Dlhé, nakulmované blond vlasy jej leteli do tváre a tie zelené oči, ktoré na mňa upierali pohľad mačky... proste hotová barbie.

„Prepáč, poznáme sa?“ spýtala som sa.

Ona ma len chytila za ruku a potiahla do najbližšieho dievčenského wc-ka. Skontrolovala či sme samé a potom zamkla dvere.

„Niečo si vyjasnime, jasné?“ zasipela.

Nadvihla som obočie a prekrížila si ruky na prsiach. „Tak to som zvedavá,“ zamrmlala som.

„Nechcem ťa vidieť s mojim priateľom!“ vyštekla na mňa. „To, ako ho balíš mi je dosť nepríjemné. Viem, že o teba nemá záujem, tak sa to posnaž pochopiť.“

Nechápavo som na ňu hľadela a premáhala sa, aby som nevybuchla od smiechu.

„P-prosím? Ja... ja ti balím... priateľa? O kom to hovoríš?“

Založila si ruky vbok a prebodávala ma pohľadom. „O Alexovi. On patrí mne, aby si vedela.“

„No tak to ti želám veľa šťastia s ním. Neboj sa, nechcem robiť žiadne problémy a už rozhodne ti ho prebrať. Nemám záujem. Je to kretén. Hoc... ako sa tak na teba dívam... hodíte sa k sebe.“ Spravila som grimasu a chcela som odísť preč.

Chytila ma za ruku a pevne mi ju zovrela. „Varujem ťa,“ zopakovala.

Prešla som si jazykom po zuboch a vzdychla si. „Pusti ma,“ požiadala som ju slušne, hoc mnou lomcovala chuť udrieť ju.

„Som rada, že som ťa spoznala.“ Hodila na mňa silený úsmev a vypochodovala zo záchodov.

Vydýchla som si a musela som sa sama pre seba usmiať. Niektorých ľudí asi nikdy nepochopím.

Rýchlo som vošla do triedy, kde som mala stráviť dve hodiny. Bola to celkom veľká trieda, steny biele, lavice popísané a na nich prichystané chemikálie na cvičenia.

Postavila som sa k stolu, pri ktorom nebol ešte nikto. Len ja. Do triedy vošla profesorka v bielom plášti a začala vydáva ť príkazy. Nebola veľmi stará, ale určite už mala vyše štyridsať. Vlasy nafarbené na čierno, no ani farba neprekryla všetky šediny. Milo sa na nás usmievala a oči, ktoré mali zvláštnu iskru jasne hovorili, že nám chce predať všetky vedomosti.

Do triedy ale zrazu vošla barbie.

Pretočila som očami a vzdychla si. Tak toto bude vážne zaujímavé. Blondína bez slova prešla k voľnému miestu vedľa nejakého chlapca a tvárila sa, akoby bolo všetko v poriadku. Vôbec jej nevadilo, že prišla neskoro.

Profesorka jej na to nič nepovedala a začala hodinu. Všetko, čo sme robili som mala v malíčku a preto mi to šlo od ruky, aj keď som bola sama.

Obe hodiny zbehli veľmi rýchlo a zrazu už všetci kráčali na obed. Ja, sama medzi tými všetkými som len prechádzala a sadla si v jedálni do rohu k stolu, kde ešte nikto nebol. Bola to v skutku veľká miestnosť plná študentov. Asi ich najobľúbenejšie miesto.

Otvorila som si colu a napila sa. V diaľke som zazrela Alliu, ako sa baví s nejakými dievčatami.

Odfrkla som si a pozrela sa von oknom. Vlastne... ono to boli veľké sklenené dvere, cez ktoré študenti vychádzali na školský dvor.

Zadívala som sa do neznáma a uvažovala či ju to niekedy vôbec mrzelo.

Pohľad na jej krvavú zbraň a jeho bezvládne telo. Znova mi to prebehlo pred očami. Všetko bolo také živé, také skutočné.

Pokrútila som hlavou a zovrela plechovku od koly v ľavej ruke. Nenávistne som na ňu hľadela.

„Prečo je taká kráska sama pri stole?“ spýtal sa ma blondiačik a sadol si ku mne.

Pretočila som očami.

„Nemáš náhodou inú prácu?“

Nechápavo sa na mňa pozrel. „Ja? Vieš o nejakej alebo to bol návrh?“

„Nenamýšľaj si. Mám na mysli tvoju priateľku.“ A ukázala som na barbie, ktorá práve vošla do jedálne za doprovodu ďalších roztlieskavačiek.

Alex ma skúmal pohľadom. „Anette? Ona nie je moja priateľka,“ oponoval mi.

„Tak to je zvláštne, lebo keď sme sa rozprávali, že ti mám dať pokoj, vyzeralo to, že je.“

„Čo? Ona... ona za tebou bola?“

Pokrčila som plecami. No v tom mi šklblo ľavou rukou. Rýchlo som ju skryla pod stôl a pozrela sa na ňu. Začínala sa mi triasť. Do frasa!

„Hej. Takže by si sa jej mal ísť venovať.“ Postavila som sa na odchod a držala si pravou rukou tú ľavú.

Alex sa postavil a zatarasil mi cestu. „Ona nie je moja priateľka. Ona je...“ Na chvíľu zmĺkol. „Vieš, ona a ja... my spolu len...“

„Je to o sexe,“ dovtípila som sa. „Si prasa,“ dodala som a odstrčila ho. Rýchlo som sa rozbehla na dievčenské záchody.

Zamkla som za sebou a pozrela sa na seba do zrkadla. Vybrala som si z tašky tabletky a tri si nasypala do ruky. Hodila som to do seba a potom som sa napila vody.

Snažila som sa zhlboka dýchať a sledovala ruku, ktorá sa mi čím ďalej tým viac triasla. Našťastie to nakoniec prestalo.

Vydýchla som si. Takto to ďalej nejde. Potrebujem niečo silnejšie.

Vyšla som zo záchodov a šla na ihrisko, kde práve skúšali roztlieskavačky. Oprela som sa o strom a vybrala mobil. Číslo, ktoré som potrebovala som mala na rýchlej predvoľbe.

„Haló?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Musíš mi pomôcť. Tie lieky, čo si mi predpísal, nepomáhajú. Pred chvíľou som mala ďalší šok. V škole. Nemôžem si to dovoliť...“

„Spomaľ, Arwen,“ zastavil ma mužský hlas. „Hovoríš, že nepomáhajú? Tak si daj dve tabletky. Zvýš dávku, ak musíš...“

„Už teraz si dávam tri!“ zasipela som do mobilu. „Musíš mi dať niečo silnejšie.“

„Ale... tvoj prípad je ojedinelý. Ešte som nestretol nikoho, kto by mal taký silný posttraumatický šok ako ty. Neviem, čo by ti iné lieky mohli urobiť...“

„To mi je jedno! Proste mi ich musíš predpísať. Zajtra k tebe môžem zájsť potom.“ trvala som na svojom.

Nasledovalo hlasné vzdychnutie. „Tak dobre. Pre teba všetko, Arwen.“

„Vďaka.“

A zložila som.

Povzdychla som si a zadívala sa na tie dievčatá, ako sa snažia robiť zvláštne gymnastické ťahy.

Kedysi som to robila aj ja. No... to je asi desať rokov dozadu. Ale vtedy to bolo lepšie... teraz tie, ktoré sú roztlieskavačky, sú samé barbiny a starajú sa len o seba.

Zrazu ma chytili dve silné ruka za pás a pritiahli si ma k telu. Prudko som sa otočila a pozrela tomu chlapcovi do očí. On mal zas ruky na mojom zadku.

„Dúfal som, že sa stretneme, no akosi sme nemali žiadne spoločné hodiny.“ Usmial sa a ruky si vsunul do mojich zadných vreciek. Boli sme na seba nalepení a hoc som sa chcela odtiahnuť, bol silnejší. Čo mi prišlo dosť divné. Prestala som sa brániť.

„Brian, čo chceš?“ spýtala som sa ho rovno.

„Napadlo ma či by si so mnou nešla dnes na večeru.“

Začala som sa smiať. „To myslíš vážne?“

On len prikývol a ja som stále cítila jeho ruky. Odvrátila som zrak a všimla som si, že Alex stojí v jedálni a pozerá sa vonku. Asi na tú jeho Anette.

„Vie čo? Tak fajn. Pôjdem s tebou na večeru. Ale len na večeru,“ prikývla som. „Nesľubuj si od toho nič viac. Jasné?“

Veselo sa na mňa usmial. „Super. Prídem po teba o siedmej?“

„Stretneme sa radšej už v reštaurácii, čo ty na to?“

Všimol si, že nemá cenu sa so mnou hádať a preto len znova prikývol. Chytila som ho za tie silné ruky a vybrala si ich z vrecká. Potom som naklonila moju hlavu k jeho uchu. „A ešte raz ma chytíš za zadok, tak prídeš o vtáka,“ varovala som ho šeptom a otočila sa na odchod.

Predo mnou bola jedna voľná hodina a tak som si šla posedieť na štadión. Všade vládlo až hrobové ticho. Prešla som úplne dozadu, odrazila sa od zeme a skočila na zábradlie. Rukami som sa ho chytila a nohami som bola vo vzduchu.

Zmocnilo sa ma upokojujúce ticho. Keď som bola dole hlavou, nemala som toľko priestoru na rozmýšľanie. Hoc som si mohla byť istá, že nespadnem. Vietor pofukoval a strapatil mi vlasy. Cítila som všetko. Bolo to príjemné.

„Nerozmýšľala si o tom, že by si sa angažovala k roztlieskavačkám?“ zaujímalo Alexa, ktorý pomaly šiel hore po schodoch až ku mne.

To ma prebralo. Rukami som sa odrazila a dopadla na jednej z lavičiek.

„To určite,“ odfrkla som. „Aby ma tvoja... počkaj, akože to bolo?“ Zamyslela som sa na chvíľu. „Kamarátka,“ naznačila som úvodzovkami, „pri prvej príležitosti zabila? Ďakujem, ale nie.“

A znova som chcela odísť. Alex ma ale chytil za lakeť a nechcel ma pustiť.

„Arwen, tak to nie je. Nemôžem ti to vysvetliť, je to príliš komplikované medzi mnou a ňou.“

Snažila som sa mu vytrhnúť. Nešlo to. Čo to má ten chlapec za pevný stisk?

„Nechaj ma. Nezaujíma ma to. Je to tvoj život. Rob, čo chceš a ja si budem robiť, čo chcem ja.“

„A to je ďalšia vec, čo ti chcem povedať. Nechoď s Brianom nikde.“

Vytreštila som oči a prestala sa mykať. „Čo? Ako... ako o tom vieš?“

Pokrútil hlavou a pustil ma. „Proste to viem. Nechoď s ním nikam. Budeš to ľutovať,“ upozornil ma.

Zišla som zo štadiónu. „Ďakujem za radu, ale je to moja vec. Teba do toho nič.“

A rýchlo som mu utiekla do školy. S tým chlapcom niečo určite nie je v poriadku.

Takže... ďalšia časť bude ešte stále z môjho pohľadu a dozvieme sa, čo sa stane na rande s Brianom.

Dúfam, že sa vám táto časť páčila a že zanecháte nejaký komentár. Veľmi nám pomôže a aj keď to bude kritika, dovolí nám posunúť sa vpred.

No a tu máme Anette:

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 7. časť 1/2: