OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 7. časť 2/2



Hra Padlých - Nenávisť - 7. časť 2/2Blíži sa večer a s ním aj spoločná večera Briana a Arwen.
Čo sa ale stane, keď sa chlap správa ako chlap? Kto Arwen pomôže?

***

„Ahoj, vyzeráš úžasne,“ zložil mi Brian kompliment hneď, keď ma uvidel.

Pozrela som sa rýchlo na svoj odraz v okne auta a nechápala som, čo tým myslel. Obyčajné biele šaty, ktoré boli trošku nad kolenami a rozpustené vlasy, ktoré mi zakrývali plecia. Nič moc.

„Vďaka.“ Usmiala som sa a spolu sme vykročili dovnútra.

Bolo to tam nádherné. Vyzeralo to na nejakú luxusnú reštauráciu a ja som tu bola len v takých obyčajných, skôr športových ako elegantných, šatách.

„Ale... myslela som, že ideme na obyčajnú večeru,“ Podotkla som slovo obyčajnú.

Brian sa na mňa žiarivo usmial. „Pre neobyčajné dievča neobyčajná večera,“ objasnil.

Začervenala som sa a Brian ukázal náš stôl. Objednali sme si a rozprávali sa o úplných hlúpostiach. Zaujímalo ho veľa vecí o mne. No čo som mu mala povedať? Že som asi o tri tisíc rokov staršia ako on?

„Nerada spomínam na moju minulosť. Nebolo to veľmi šťastné obdobie. Viac by ma ale zaujímalo niečo o tomto meste a o... škole,“ zahovorila som.

Brian sa usmial. „Máš na mysli naozaj školu alebo si chcela povedať niečo iné?“ Nadvihol obočie.

Zatvárila som sa nechápavo. „Neviem, o čom hovoríš.“

„Nechceš niečo počuť náhodu o Alexovi?“

„Prešla som si jazykom po zuboch a napil sa. „Aha. Prečo? Čo by ma o ňom mohlo zaujímať?“ Zmĺkla som, ale tak ma naozaj napadla jedna otázka. „Čo je to medzi vami?“

„Čo tým myslíš, čo je medzi nami?“

„Chováte sa k sebe tak... keby vás dvoch nechali, asi by ste sa boli schopný zabiť,“ zasmiala som sa na odľahčenie. Naozaj som chcela vedieť, čo je vo veci, ale chcela som mu zároveň ukázať, že to beriem len tak.

„Alex je totálny blbec. Myslí si, že môže mať každú. A to mi na ňom vadí. Vieš, mal som priateľku, s ktorou som chodil ešte kým tu Alex nebol. No ako náhle prišiel on, zmyslel si, že ju chce a tak aj bolo. Odvtedy je medzi nami taká vojnová sekera,“ vysvetlil čo najkratšie.

Tvár mi zvážnela a pozrela som do zeme. „Prepáč, nechcela som byť taká dotieravá... nemusel si mi to hovoriť.“

Brian ma chytil za ruku a pozrel na mňa tými svojimi čiernymi očami. „Keby som nechcel, nepovedal by som ti to. No je mi lepšie, keď to vieš.“

Usmiala som sa a vtedy nám priniesli naše jedlo. Obaja sme sa do toho pustili a boli sme už ticho.

***

Vyšli sme von. Bola už tma.

„Dik za super večeru. Fajn sme sa porozprávali,“ usmiala som sa naňho a chcela som odísť.

Brian ma jemne chytil. „Nechoď ešte. Je mi s tebou príjemne. Nechceš ísť ešte ku mne? Pozrieme nejaký film alebo niečo.“

No jasné, film. To ti tak verím. Pomyslela som si. Ale ničoho sa nemusím báť. Je to len človek, ja som anjel. A k tomu Bojovník.

„Tak dobre,“ súhlasila som a nasadla k nemu do auta. Cesta netrvala vôbec dlho. Asi tak nejakých pätnásť minút a zastali sme pred väčším domom.

Vystúpila som von a pozrela sa naň. Bol menší ako môj, ale predsa len, ja som ja a môj vkus...

„Pekný dom,“ pochválila som mu.

Pozrel do zeme a odomkol. „Vďaka.“

Vošla som dovnútra a on za nami zavrel dvere. Boli vcelku veľké. Ocitla som sa na pochybách či by sa tu niekto mohol vkradnúť.

„Tak čo na to hovoríš?“ spýtal sa ma, keď sledoval, ako si to tu prehliadam.

„Uhm... nie je to zlé, ale nie je to môj štýl.“ Usmiala som sa naňho.

Pomaly ku mne podišiel, pritiahol si ma k sebe a sklonil hlavu, aby mi mohol pozrieť do očí. Bože, ďalší dvojmetrový chalan. Vzdychla som si a musela som sa usmiať. Nemal síce dva metre, ale vysoký bol dosť. Alebo som ja nízka? To je otázka.

„A aký je tvoj štýl?“ zaujímalo ho.

Hľadeli sme na seba a ja som sa musela usmievať. Dobre som vedela, kam toto povedie.

„Mám trošku väčšie nároky,“ vykoktala som zo seba, keď som si spomenula, že sa ma niečo pýtal. V jeho očiach som sa totiž plne stratila. Ten jeho pohľad...

Zatváril sa smutne, ale hneď na to sa na mňa neodolateľne usmial.

„A aké presne nároky?“

Sklonil sa ešte viac a jeho pery sa obtreli o moje. Automaticky som sa odtiahla.

„Myslela som, že sme si tieto veci vyjasnili, alebo sa mýlim?“ Nadvihla som obočie a tvárila sa prekvapene, síce som to čakala. Veď to by nebol chlap.

Nad tou ich ľudskou hlúposťou som proste musela pretočiť očami. 

Začal sa ku mne pomaly približovať. Ja som hneď zaspätkovala a narazila som chrbtom o tvrdú stenu. Chcela som rýchlo ujsť k dverám, ale on sa oprel o stenu rukami a ja som sa odtiaľ nemohla dostať.

„Prečo nie?“ Chcel vedieť.

Naklonila som hlavu nabok. „A prečo áno?“

„Ale no tak, nehovor, že sa ti nepáčim.“

Nad tým som sa musela zasmiať. „Tak to je... dosť si domýšľaš, nezdá sa ti? Netvrdím, že nie si pekný, ale zas tak... asi si sa dlho na seba nepozrel do zrkadla, čo?“ rypla som si.

„A toto ťa nepresvedčí?“ Nahol sa ku mne a pobozkal ma.

Na sekundu som ostala zarazene stáť. Vedela som, že to spraví, ale aj tak ma to prekvapilo. Chytil ma za líce a pridržal si moju tvár pri svojej. Jeho pery boli mäkké a teplé. Bozkával ma drsne a snažil sa to celé riadiť.

No ale to chlapec prehnal. Asi mu nikto nepovedal, že so staršími si neradno začínať. Snažila som sa ho od seba odtiahnuť. Veď som silnejšia ako ľudia, tak by to malo ísť.

No ono to nešlo. To, ako som ho rukami udierala do hrude s ním ani nepomohlo. Akoby sa s ním snažila pohnúť mucha. Do riti, na čom fičí?

Silno som mu zahryzla do pery a to ho zarazilo. Odtiahol sa odo mňa.

Niekto zrazu zazvonil. Usmiala som sa.

„Máš návštevu. Asi by som mala ísť...“

„Vybavím to a o chvíľu som tu,“ oznámil mi a hneď šiel otvoriť dvere. Prebehla som k oknu, čo bolo hneď vedľa, aby som zbadala návštevníka.

Do šľaka! Blondiačik prišiel na kamarátsky pokec! Pomyslela som si a keď Brian za sebou zavrel dvere, v ruke sa mi objavila moja zbraň. Snažila som sa počúvať, o čom sa to tam vonku dohadujú, ale nedostalo sa ku mne nič. Hovorili príliš potichu.

Zrazu som len začula: „Necháš ju!“ A následne na to sa dvere rozleteli na márne kúsočky a niekto mi pristál rovno pri nohách. Brian.

Takže tie dvere nie sú také pevné, ako som si myslela. Koľké sklamanie. Zdvihla som hlavu od Briana a hľadela priamo do Alexových očí. Videla som v nich jasnú vetu. Ja som ti to hovoril. Prečo mám pocit, že mi to zajtra pripomenie?

„Tak ja už pôjdem a vy si môžete tú vašu lásku vyjadrovať naďalej,“ ozvala som sa a snažila sa dostať popri Brianovi, ktorý už bol na nohách.

Ten ma ale pevne chytil za lakeť a nechcel ma pustiť. „Počkaj. Urobím s ním rýchli proces,“ šepol mi a vyšiel von z domu.

Obaja do seba skočili.

Brian uštedril Alexovi hneď na začiatku slušný pravý hák. Asi za tie dvere. Blondiačik sa zapotácal a o pár krokov ustúpil, no hneď sa spamätal a útok mu opätoval. Päsťou mu strelil do nosa, až som počula škripot kostí. Jeho nos musí byť určite zlomený. Brian klesol na zem, ale bolo to predstierané. No než som stihla niečo povedať, vrhol sa na Alexa a zvalil ho k zemi. Začal ho udierať päsťami do tváre.

Vybehla som z domu, no aj tak som nevedela, čo robiť. Mám ich hádam oboch zbiť?

„Prestaňte!“ skríkla som po nich, no účinok bol taký, ako som čakala. Mali ma v paži.

Alexovi sa podarilo udrieť Briana do hrude a to ho na chvíľu odrovnalo. Bolo to dosť na to, aby ho zmlátil aj ten.

Mala som toho všetkého dosť. Pribehla som k nim a kopla som Briana do hlavy. Alex ho zo seba zvalil a chcel ho zmlátiť. No aj tomu som uštedrila jednu ranu.

„Prestaň! Si ako malé decko!“ skríkla som po blondiakovi.

Pozrela som sa na jeho tvár, ktorá bola rozbitá a troška krvavá. Pretočila som očami a odišla od nich.

Alex sa postavil a nechápavo za mnou hľadel. „Kam ideš?!“ kričal za mnou.

„Preč od vás,“ oznámila som, no nemala som v pláne otočiť sa za ním. Vonku bolo chladno, ale nevadilo mi to. Prechádzka po tme... niekedy som to tak milovala. No teraz... už to je len preto, lebo tu nemám svoje auto.

Niekto na mňa zatrúbil. Otočila som sa a zbadala som fialový Opel speedster.

Páni. Nie zlé autíčko. Za volantom sedel Alex. Nad tým som znova pretočila očami a kráčala som ďalej.

„Nastúp si. Odveziem ťa,“ ponúkol sa a pomaly išiel vedľa mňa.

„Nie, vďaka.“ Trvala som na svojom a kráčala som ďalej.

„Prestaň trucovať a nastúp si. Nepočula si, že v tomto meste sú vraždy na každodennom poriadku?“

Prudko som zastala a pozrela naňho. „Čo? O čom to hovoríš?“

Víťazoslávne sa usmial. „Nastúp a poviem ti,“ začal vydierať.

Venovala som mu mrazivý pohľad, ale nakoniec som nastúpila.

„Kam to bude, slečna?“ spýtal sa a tváril sa ako pravý gentleman. Ja som mu ale neverila. Prišiel mi až príliš rovnaký ako Brian. Možno aj horší.

„Choď na koniec mesta a jediný dom, čo tam nájdeš bude môj,“ vysvetlila som stručne a už sme leteli nocou. „A teraz hovor. Aké vraždy?“ Nedala som sa a chcela som vedieť, čo sa v tomto meste deje.

Vzdychol si. „Toto mesto už roky sužuje nejaké zviera, ktoré zabíja mladé dievčatá... a občas aj chlapcov. Je to taká miestna legenda, ale je to pravda. Aj včera to zabíjalo. Našu spolužiačku z biológie.“

„Čo? Niekto zo školy zomrel? Ale... ako to, že všetci boli tak v pohode?“

„Ako som povedal. Je to už niekoľko rokov. Zo začiatku to všetkých rozhodilo, no teraz to je rutina, ktorá sa opakuje a nikto to nedokáže zastaviť.“

Na to som nemala vhodné slová. Pozrela som von oknom a rozmýšľala, čo sa môže diať. Môže to nejako súvisieť s tým, čo mi vravela Erin? Ale veď žiadne zviera sa nezdržiava na mieste niekoľko rokov, keď by ho lovili. To je proste nemožné.

Zastali sme pred mojim domom.

„A sme na mieste,“ zahlásil Alex a pozrel na mňa. Vystúpila som a odomkla si dvere.

Bolo mi hlúpe len tak odísť. Ako malé decko. Po chvíli premáhania som sa ale otočila.

„Nechceš ísť dovnútra?“ spýtala som sa ho.

Pozrel na mňa. „Som zvedavý, čo by ti na to povedali rodičia.“

„Ja nemám rodičov,“ odvetila som prosto a vošla dovnútra. „Tak ideš alebo nie?“ Nadvihla som obočie a čakala.

Alex stisol pery, no nakoniec zavrel dvere od auta a vošiel do môjho domu.

„Poď... potrebuješ ľad na tú tvár,“ povedala som a ukázala, nech ma nasleduje do kuchyne.

Sadol si na stoličku a ja som medzitým hľadala v mrazáku ten ľad. Po chvíli som ho našťastie našla. Zobrala som ešte aj maličký uteráčik a namočila ho do studenej vody.

„To nemusíš, je to v poriadku,“ presviedčal ma.

Ja som ale neoblomná. Pristúpila som k nemu a dala mu vrecúško s ľadom. „Prilož si to na hlavu. Lebo tam ráno budeš mať hrču.“

Zasmial sa. „Nič mi nebude. Ver mi.“ A podával mi to naspäť.

Mrazivo som naňho pozrela a bolo mi jasné, že je odhodlaný a pripravený hádať sa so mnou.

V hlave mi skrsol nápad. Obkročmo som si naňho sadla. Alex na mňa vytrieštil oči a nechápal, čo robím.

„Keď si ako malé decko,“ zamrmlala som a priložila mu vrecúško z ľadom na hlavu.

Trošku to s ním myklo. Samoľúbo som sa usmiala.

„No a teraz sa pozrime na tvoju tvár, fešák,“ dodala som a začala mu zmývať krv s uteráčikom.

Pozeral na mňa a ja som len ticho čistila. Alex ma držal rukami za pás. Umyla som mu čelo, kde som čakala, že bude mať nejaké odreniny, škrabance, proste hocičo, no nič tam nebolo. Len krv a teraz už dokonalá tvár.

„Čo sa stalo tvojim rodičom?“ spýtal sa ma Alex zachrípnuto, aby prerušil to hrobové ticho.

Tvárila som sa smutne a jemne mu uteráčikom prešla po perách.

„Prišla som o nich,“ zašepkala som. „Bolo to už dávno.“ Nechcela som to viac rozoberať. Veď čo mu mám povedať? Že sú mŕtvi? Alebo že žijú a nenávidia ma?

„Čo sa stalo?“ vyzvedal stále a skúmal ma pohľadom.

Konečne som mu ho opätovala. „Zomreli. Najprv mama, potom otec,“ povedala som mu prvé, čo ma napadlo.

Jeho tvár tiež posmutnela. „To mi je ľúto.“

Vstala som z neho a prešla k umývadlu dať uterák pod vodu. „Mama zahynula pri prestrelke. Niekoľko rokov dozadu. A otec...“ Otočila som sa k nemu, „ten to nezniesol a keď si opitý sadol za volant... nuž... mal autonehodu. Na mieste bol mŕtvy. Nikto mu nedokázal pomôcť,“ vyrozprávala som mu celý smutný, klamný príbeh.

Alex sa šokovane postavil. „Prepáč. Nemal som sa pýtať.“ Podal mi ľad a ja som zvyšky vysypala do umývadla.

Zacítila som jeho dych na šiji. Prudko som sa otočila a stála som ani nie centimeter od neho. Naše tela sa dotýkali.

Neviem, ako dlho sme tak boli bez pohybu.

„Tak preto tie šoky? Videla si tú smrť?“ spýtal sa potichu.

Preboha, ako o tom môže vedieť? Bolo to až také nápadné? Odvrátila som od neho automaticky zrak. „Mal by si ísť,“ šepla som a šla som k dverám.

Alex neprotestoval, len ma nasledoval.

„Ahoj zajtra v škole,“ pozdravil mi a na tvári mal jemný úsmev.

„Ahoj.“ Usmiala som sa a zavrela za ním dvere.


Tak čo na to hovoríte? Páčila sa vám táto časť?

No a ďalšia časť nebude z pohľadu ani jednej sestry. Môžete sa tešiť na časť z pohľadu Alexa. O čom sa rozprával s Brianom? Ako vlastne vníma Arwen?


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 7. časť 2/2:

4. Perla přispěvatel
14.01.2013 [20:17]

Perlamima33: no uvidíme... ale prídu ešte nové postavy takže... Emoticon Emoticon Emoticon

3. mima33 admin
14.01.2013 [19:54]

mima33Skutočne nemáš začo. Píšeš skvele Emoticon a máš úžasné nápady Emoticon A nie je to náhodou tak, že protiklady sa priťahujú? Emoticon Emoticon No ok nebudem sa do toho montovať a nechám to na teba Emoticon

2. Perla přispěvatel
14.01.2013 [19:34]

Perlamima33: Arwen s Alexom... pri pomyslení na nich dvoch ako pár mi je až do smiechu. Emoticon Emoticon Oni sú proste až príliš rozlišní...
A čo môžu byť zač? Neboj sa, možmo ešte dnes pridám kapitolu, podľa toho, či sa dostanem k USB alebo nie. Ak, tak ju pridám zajtra, lebo napísaná už je. Emoticon
A vďaka za tak pekný komentár. Veľmi ma potešil.

1. mima33 admin
14.01.2013 [18:07]

mima33No konečne sa o nich niečo dozvieme. Už sa nemôžem dočkať a dúfam, že bude čím skorej, inak umriem od zvedavosti. Nenapadá ma, čo by mohli byť zač Emoticon
Mám síce rada zlých chlapcov, no nejako sa mi Brian prestáva páčiť a Arwen s Alexom sú neskutočne zlatý Emoticon Šup šup ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!