OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 41. časť 1/2

24.07.2013 (19:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 958×

16. kapitola

Rozhodnutie

Jemne som si pošúchala oči a poobzerala sa okolo seba. Cez pás som mala prehodenú čiusi ruku. Keď som sa otočila, zbadala som spiaceho Alexa vedľa seba a hneď sa mi vybavilo všetko, čo sa včera stalo.

Ja... som skoro zomrela a oni ma zachránili. Preglgla som. Znova by som už našich vidieť nechcela. Veľmi opatrne som sa striasla Alexovej ruky a snažila sa postaviť.

Musím ísť pod sprchu a do školy. Preletelo mi hlavou.

Keď som sa ale postavila, moje telo nebolo schopné udržať ten nápor a hneď som sa rútila k zemi. Zachytili ma čiesi ruky a udržali hore.

„Opatrne,“ povedal Alex a ja som sa musela zasmiať.

„Ako po prvý krát.“

„Kam si myslíš, že ideš?“ zaujímalo ho a moju pripomienku radšej nijako nekomentoval.

„Do sprchy predsa,“ vysvetlila som, akoby to bola samozrejmosť. Stále som ešte na sebe mala krv, tak čo iné mám robiť? A hodinky na nočnom stolíku ukazovali pol siedmej ráno.

Blondiačik, stále ma pridŕžajúc so mnou napochodoval do kúpeľne. Chcela som sa ho pustiť, ale on ma držal veľmi pevne.

„Pozor, ešte si ublížiš! Potrebuješ odpočinok,“ karhal ma ako malé decko.

S nadvihnutým obočím som sa k nemu otočila.

„Viem sa o seba postarať, ale vďaka,“ neodpustila som si drzý tón a to ho očividne nepotešilo. Vzdychla som si a pretrela si tvár.

„Prepáč, ale... nemám to rada,“ vysvetlila som. „Nechcem, aby si ma poúčal čo mám a čo nemám robiť.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo sa zmohol.

Zachytila som sa umývadla a vďaka nemu som dokázala stáť na nohách bez Alexovej pomoci. Keď mi venoval nedôverčivý pohľad, silene som sa usmiala.

„Myslíš si, že sa zvládneš osprchovať?“ nadvihol obočie.

„Nebodaj si ochotný mi s tým pomôcť?“

Upír na nič nečakal. Otočil sa a pustil sprchu, ktorá začala zhora tiecť. Podišiel ku mne a chytil ma za pás. Ja som len vytriešťala oči a pri pohľade na neho som nasucho preglgla.

„To bola básnická otázka,“ vysvetlila som, avšak on mlčal a vyzliekol mi tričko ešte zo súťaže. Nasledovala sukňa, ale tú len pretrhol, nakoľko bola v dezolátnom stave. Vyzul si topánky a dal dole ponožky.

„Tak poď,“ naznačil  a pomohol mi vojsť do sprchového kúta. Horúca voda ma okamžite zaštípala na koži a ja som sykla.

„Mám dať chladnejšiu?“ spýtal sa okamžite.

Pokrútila som hlavou.

„To je v poriadku, ja len... ešte vždy som ubolená,“ vysvetlila som prosto.

Alex zobral hubku, ktorú som mala zavesenú oproti nám a začal mi umývať chrbát, pričom ma stále držal. Ja som len upierala zrak do zeme a sledovala, ako moja krv steká do odtoku.

Keď ale prešiel dopredu, pripadala som si zvláštne a cítila som, ako sa mi do líc nahrnula červeň. Veď s ním stojím vo vani len v spodnom prádle! Otočil si ma radšej k sebe a keď som si všimla, aký je on mokrý, prišlo mi do smiechu.

„Tak ja ťa tu umývam a ty sa mi smeješ?“

Bez zbytočných slov som prikývla a usmiala sa ešte väčšmi. Keď mi ale hubkou prešiel letmo po prsiach, musela som odvrátiť pohľad.

„V čom pôjdeš domov?“ vyletelo zo mňa odrazu pri pohľade na jeho mokré tričko. No to telo pod tým... to by určite stálo za hriech!

Zahryzla som si do pery a snažila som sa hľadieť hocikam, len nie na neho. Prečo ma napádajú také myšlienky?

„Po ceste určite vyschnem. A navyše... ja tu mám auto.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla.

„Kde máš sprchovací gél?“ zaujímalo ho odrazu.

„Zvládnem sa umyť.“ Trvala som na svojom.

Alex si len povzdychol a natiahol sa poň. Tak to som teda nevyhrala. Znova ma začal jemne umývať, akoby sa bál, že sa každú chvíľu zosypem. Hoci po tom všetkom, čo sa stalo, som mala chuť zaspať a už sa neprebudiť do tohto sveta. Veď kto by aj chcel? Niečo, za čo som celý svoj život bojovala sa mi odrazu vzdialilo na míle ďaleko.

„Išlo by to lepšie, keby si si dala dole aj spodné prádlo,“ ozval sa odrazu a tým ma vyrušil z myšlienok. Prebodla som ho pohľadom.

„Tak na to zabudni, blondiačik,“ schladila som ho.

On sa len usmial.

„Fajn, ja som len chcel poradiť,“ bránil sa okamžite a pokračoval v práci.

Ocitli sme sa v trápnom tichu. Pozrela som mu do očí a sledovala, ako precízne hľadí na každý kúsok môjho odhaleného tela, ktoré umýva.

Jeho modré oči boli tak nádherné. Zdalo sa mi, že som ho nikdy nevedela oceniť... neisto som k nemu dvihla ruku a odhrnula mu mokré vlasy, ktoré mu padali do očí.

„Ďakujem,“ šepla som slabo.

Alex mi pozrel do očí a na chvíľu prestal.

„Za čo?“ nechápal.

Stisla som pery.

„Za všetko.“

Usmial sa a ja som mu roztrasenou rukou prešla pomaly po spodnej pere. Prinútil ma usmiať sa. Nemala som poňatia, prečo to robím, no opatrne som sa postavila na špičky a pobozkala ho na líce. Keď som sa odtiahla, stál tam ako obarený.

„Tak ma osprchuješ alebo to necháš na mňa?“ začala som si ho doberať a to ho vrátilo do prítomnosti.

Pustil vodu ešte silnejšie a všetka pena zmizla sama. Samozrejme, asi by to nebol on, keby sa ma ešte pár krát nedotkol pod zámienkou, že ma umýva.

Pomohol mi vyjsť von a zabalil ma do uteráka.

„Chcela by som si vyzliecť mokré veci,“ oznámila som mu. „Ale tu už pomoc nepotrebujem.“

„Donesiem ti niečo suché?“

„Nie!“ zarazila som ho okamžite. „Ja... to... zvládnem!“ zdôraznila som každé jedno slovo. Veď on tu zo mňa ide urobiť invalida!

„Radšej si vyžmýkaj tričko, ty super hrdina,“ poradila som mu a pretočila nad ním očami. Poriadne z neho totiž kvapkalo.

Ja som prešla do izby a rýchlo si zobrala spodné prádlo a nejaké dlhšie šaty, ku ktorým môžem zobrať koženú bundu. Tá sprcha mi naozaj pomohla. Cítila som sa lepšie, oddýchnutejšie a silnejšie. Samozrejme nie natoľko, aby ma každý druhý pohyb nebolel, ale dosť na to, aby som bola schopná prezliecť sa.

„Môžem?“ ozval sa Alex z kúpeľne.

„Hej.“

On vošiel dnu a ja som zas šla hodiť veci do koša na pranie. Potom, keďže som ešte mala relatívne dosť času som si sadla na posteľ. No až vtedy som si všimla, že Alex sa mi tu premáva len v boxerkách! Musela som si zahryznúť do pery a odvrátiť pohľad, pretože to telo...

„Prečo si nemôžeš pomôcť nejakým kúzlom?“ opýtal sa ma odrazu.

Nechápavo som naňho predsa len pozrela.

„Ako kúzlom? Ja nie som bosorka,“ namietala som.

Alex si prisadol ku mne.

„Tam... v kostole... Sam sa spýtal Erin či by ťa nemohla vyliečiť...“ začal, ale nechal vetu znieť do prázdna.

Chápavo som prikývla.

„Vieš, každý anjel má nejaký dar, ktorý keď dostane, môže ďalej rozvíjať. Niektorým sa to podarí, iným zas nie. A Erin dokáže tíšiť bolesti. Dokonca dokáže, aby úplne ustúpili a ty necítiš nič. Platí to aj keď máš depku. Upokojí tvoju myseľ a ty sa cítiš fajn. A Sam... ten niekedy dokázal vidieť v hlave miesto nejakého nešťastia, samozrejme, keď šlo o nás, anjelov. Avšak teraz to dokáže premietnuť aj nám.“ Netušila som, prečo som mu to vysvetľovala, no možno to bolo len tým, že som sa potrebovala konečne niekomu vyrozprávať a zdôveriť. Tom tu už pre mňa viac nebol.

„Aha. A čo vieš ty?“

Zarazila som sa a pokrútila hlavou. Opatrne som sa postavila a prešla k šperkom, aby som si niečo vybrala.

„Nechcem o tom hovoriť.“

Otočila som sa a Alex stál predo mnou. Naše telá sa skoro dotýkali.

„Prečo nie? Keď je to také skvelé, určite chcem vedieť, čo dokážeš!“

Odtiahla som ho od seba a šla k oknu.

„Ja o tom naozaj nechcem hovoriť!“ zvýšila som zúfalo hlas.

„Prečo?! Bojíš sa mi to povedať?!“

„Ja nič nedokážem!“ vyletela som na neho a pozrela mu so slzami v očiach do očí. Zhlboka som sa nadýchla, no v hrdle mi navrela poriadna guča, ktorú som nemohla preglgnúť.

Keďže som sa znova rozpísala, tak aj táto časť bude rozdelená kvôli veľkému počtu slov na dva. Dúfam, že sa vám toto páčilo. :)

V ďalšej časti sa trocha porozpráva Arwen s Alexom o daroch a a čaká nás škola a jeden rozhovor, ktorý všetko zmení. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 41. časť 1/2: