OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 41. časť 2/2

26.07.2013 (22:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 779×

Blondiačik najprv ostal stuhnuto stáť na mieste, no potom sa rozhýbal a sklonil hlavu. Prešiel ku mne.

„Prepáč... ja, nechcel som. Nevedel som... prečo?“

Vzdychla som si a pár krát som zaklipkala, aby som nezačala plakať.

„Je to síce anjelská zbraň, no aj to si treba zaslúžiť,“ vysvetľovala som a myšlienkami som bola zrazu niekde úplne inde. V minulosti, ktorá sa so mnou nemaznala.

„Každý anjel musí urobiť niečo pre druhého. Nejde o to, pre koho. Ale ak zaňho chce položiť aj život a vyskytne sa situácia, v ktorej ten život uchráni, dostane dar. Nejaký, ktorý mu najviac má pomôcť v jeho ceste. Napríklad moja sestra. Bola som to ja, ktorej zachránila život, keď som raz prišla na zem. Bolo to už veľmi dávno,“ zasmiala som sa pri tej spomienke na moju nerozvážnosť. „Bola som totiž v jednej z veľkých pyramíd. Nechcela som veriť, že ľudia naozaj poznajú mágiu a aby ochránili faraóna, dali tam magické pasce. Allia ale akosi vytušila, že mi pôjde o krk a tak za mnou prišla. Presne včas. Ináč by som už bola mŕtva.“ Dvihla som nohu na posteľ a ukázala mu na svoj kotník a malú jazvu.

„To mi ostalo na pamiatku. Niečo, ako šíp mi preletelo nohou a odrazu sa to začalo valiť z každej strany. Našťastie prišla sestra a pomohla mi z toho.“

Alex mlčky počúval a len prikyvoval. Keď som si to tak spätne pozrela, nikdy sme s Alliou nemali zlý vzťah. Možno sme sa doťahovali, ale jedna druhej sme vďačili za život. Keby sme sa nemali, ako dlho by sme dokázali prežiť?

„Takže tvoja sestra dokáže...“ vyrušil ma zo zamýšľania.

Pokrútila som hlavou a jemne sa usmiala.

„Vie vycítiť, kedy je niekto v nebezpečenstve. A čím jej je tá osoba bližšia, tým to je pre ňu intenzívnejšie Samozrejme, nie vždy to je pre ňu príjemné, lebo ona cítiť bolesť, strach a zúfalstvo toho dotyčného. Kebyže som v nebezpečenstve ja, alebo Sam, alebo niekto jej srdcu blízky, môže sa stať čokoľvek. Je to nepredvídateľné. Môže zvracať, alebo cítiť závrat. Inokedy, keď sa niečo proste deje, len to vytuší a ide za pocitom. Vtedy sa nedeje nič, lebo tú osobu nemusí ani poznať. “ Keď som o tom tak premýšľala, prišlo mi jej aj ľúto. Allia to zo svojím darom nemá dvakrát príjemné. Ale môže aspoň pomáhať.

Znova sme si sadli na posteľ a hľadeli do neznáma.

„Ako to, že ty nemáš nič? Nikdy si... nikoho...“

„Keby to bolo vtom!“ Mierne hystericky som sa zasmiala. „Neviem, čím to je. Životy som zachraňovala vždy. Očakávalo sa to odo mňa. Pomohla som mnohým ľuďom, zabila dosť upírom, zachránila som život svojej sestre a dokonca...“ veľavýznamne som na neho pozrela. „Vďaka mne ešte žije Erin,“ pochválila som sa.

Blondiačik sa len zasmial.

„Neviem či by mi vadilo, keby si to zmeškala.“

Drgla som ho do pleca so smiechom.

„Ale no tak, Erin je... kamarátka. Síce dosť svojská a nepredvídateľná, ale je super. Ona jediná sa mi nikdy neobrátila chrbtom, keď som ju potrebovala.“

„Teraz som tu ja,“ povedal odrazu Alex.

Stisla som pery. Mala by som ho nenávidieť, tak prečo mi to tak sťažuje? Prečo sa tak snaží? Veď som len padlý anjel, ktorého sa každý deň snažia zabiť. Ja mu za to nestojím.

Jeho poznámke som radšej nevenovala žiaden komentár a postavila som sa. Pozrela som na hodinky a obliala ma horúčava. Mám desať minút.

„Mali by sme ísť,“ predniesla som.

Alex bol v sekunde na nohách.

„Kam?“

„Do školy. Za desať minút mi začína hodina,“ vysvetlila som a schytila do rúk prvú ladiacu kabelku. Hodila som do nej kozmetickú taštičku, aby som sa mohla v škole ešte namaľovať.

Blondiačik mi ale zastal cestu pred dverami.

„Nikam nejdeš. Si ešte slabá,“ oponoval mi.

Povzdychla som si.

„Alex... ja musím.  Nedoprajem Brianovi radosť z mojej smrti...“

„Poznám ťa a viem si predstaviť, ako to dopadne.“ Skočil mi do reči a pritom som sa len usmiala. Naposledy, keď som tak chcela niečo riešiť, tak som sa pobila so sestrou... síce, som to nechcela a ona si začala. Vtedy ma od nej Alex odťahoval pred očami skoro celej školy. Ponížil ma. Ale... dnes nie.

„Nejdem sa do školy pobiť. Na to si som dosť vedomá toho, že nemám veľa síl. Cítim to,“ chlácholila som ho a snažila sa ho nejako namotať.

„Idem s tebou,“ vyhlásil a tomu som sa usmiala ešte väčšmi.

„Len v boxerkách?“ Nadvihla som obočie.

Nad tým sa zarazil a prehrabol si vlasy. Prešla som popri ňom a potľapkala ho po pleci.

„Choď sa domov prezliecť a potom môžeš prísť do školy. Aj tak neverím tomu, že upíri chodia na čas!“ ozvala som sa za ním na schodoch. Vtedy som sa zarazila. Niečo mi tu nehralo.

„Kde je moje mačiatko?“ zaujímala som sa.

Alex, nesúci v rukách svoje veci sa len usmial.

„Zvieratá sú na nás citlivé. Určite sa niekde schováva,“ oznámil.

Prižmúrila som oči. Že ma to ani neprekvapuje. Kto by na nich nebol citlivý? Vonku som už len sledovala, ako Alex nasadá do svojho auta a odchádza. Ja som vyšla až za nim a keď som dupla na plyn, nemala som v úmysle zastaviť, až pred školou.

To som stihla v dosť rekordnom čase. Pomyslela som si pri pohľade na hodinky, ktoré ukazovali, že mám ešte dve minúty.

To som si akurát tak rozpustila vlasy a rýchlo prečesala. Na pery som si naniesla lesk a vyšla z auta. Na prestávke to dokončím.

Každý, okolo ktorého som prechádzala mi zdravil a odrazu... akoby ma všetci poznali. Každý sa na mňa usmieval a blahoželal mi. Ja som však nemala ani najmenšie poňatie, o čom tu teraz hovoria.

„Arwen!“ zapišťal niekto za mnou a s vytrieštenými očami som sa otočila. Do náruče sa mi vrhla Anette a objala ma.

„Vyhrali sme!“ oznámila naradostene a odtiahla sa odo mňa. „Postupujeme ďalej! A to vďaka tebe!“ usmiala sa a ja som sa ešte vždy nechytala.

„Ako to myslíš? Veď som nič zvláštne neurobila.“

„Že nie? Veď si bola úžasná. Ide o to, že sme porotcom vysvetlili, že sme prišli o jednu z nás a že ty za ňu len zaskakuješ a že je preto viac ako možné, že to pokazíš...“ Prižmúrila som oči a založila si ruky na prsiach. „Ale ukázalo sa, že si to spravila ešte lepšie, ako tá pred tebou. Takže sme ti všetci zaviazaní.“

„Aha.“ Bolo všetko, čo som dokázala povedať.

Zazvonilo a Anette si len vzdychla.

„Tak zatiaľ.“ Venovala mi ešte jeden úsmev a rozbehla sa naprieč chodbou. Ja som stála na mieste ako prikovaná a ešte vždy som sa snažila pochopiť, čo sa to práve stalo. Naozaj ma tá blondína objala? Veď ma z duše nenávidela!

Namiesto toho, aby som sa ňou zaoberala som radšej vykročila do učebne a prišla som tesne pred profesorkou.

Hodina bola dosť nezaujímavá a tak som len mechanicky písala, čo ona diktovala. Ďalšie dve... presne toto isté. No nič to, aspoň som nemala ani jednu hodinu z Brianom alebo Alliou. So sestrou sa musím vážne porozprávať a toho bastarda... najlepšie by bolo zabiť. Samozrejme, keby to nejako šlo.

Zazvonilo na veľkú prestávku a ja som šla smerom k jedálni. V diaľke som ale zazrela tmavé vlasy a obsidiánové oči. Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa k nemu. Ja mu to teraz spočítam, sviniarovi!

Keď ma zbadal, vytrieštil na mňa oči, ale necúvol. Podišla som k nemu a drgla doňho. Prešli sme do prázdnej chodby, kde by nás nemal nikto vidieť.

„Ty... ty žiješ?“ neveril vlastným očiam.

Zagánila som na neho. „Predstav si, že hej. Ale nie vďaka tebe!“

„To nie je možné,“ hlesol, stále ako obarený.

„Skončil si, Brian,“ oznámila som mu s úsmevom. „Všetko sa dozvie aj Allia a prisahám ti, že nájdem spôsob, ako ťa zabiť a budem to ja, ktorú bude vidieť a moje meno vydýchneš naposledy!“ prisľúbila som mu smrteľne vážne a hľadela mu priamo do očí.

Chvíľu sme tak v tichosti stáli, ale potom on pokrútil hlavou a spamätal sa. Ruky si založil na hrudi.

„Tak mňa chceš zabiť a pritom sa sama pretĺkaš s upírom?“ zmenil odrazu tému.

„Alexa do toho neťahaj!“ fľochla som. „On s tým nemá nič spoločné!“

„Ale má. Snažil sa ma zabiť. A ty si mu chcela pomôcť! Obaja ste len zaslepení a nechápete, že aj niekto iný, ako vy, môže byť normálny.“

Tak tým ma rozosmial.
„Normálny?! Ty a normálny?! Ako sa opovažuješ hovoriť o normálnosti! Ty zďaleka nie si normálny!“

„Že nie?! To ja som ten, čo miluje tvoju sestru a nie ten debil Sam, či ako sa volá! Ja som jej ukázal niečo nové, lepšie, zatiaľ čo ty si ju vždy len vodila za nos!“

To, čo povedal, ma bodlo akoby priamo do srdca. Ako môže vedieť, že ja som jej klamala? Povedala mu o minulosti? Až tak mu slepo dôverovala? Tým, čo k nej cíti som si ale bola na sto percent istá, že klame. On predsa nie je schopný citu! Je to len monštrum, ktoré zabíja!

„Neverím ti,“ prepichla som ho pohľadom. „Ako si môžeš myslieť, že ťa moja sestra miluje? Ako sa ti podarilo ju oklamať?!“

„Nijako som ju nikdy neklamal,“ oznámil mi veľavýznamne, ale keďže nepatrne na dve sekundy uhol pohľadom, dovtípila som sa, že klame. Musí klamať!

„Svoju sestru nikdy nenechám v tvojich rukách,“ precedila som pomedzi zuby a on sa usmial.

„Je to moja vec, s kým budem!“ ozvalo sa odrazu odniekiaľ a z tieňa vystúpila postava.

Moja sestra s naštvaným výrazom v tvári.

Tak a ide do tuhého. :) 

V ďalšej časti nás čaká definitívne rozhodnutie. Spoja sa sestry alebo sa rozdelia? Dokáže Arwen všetko vysvetliť? A chce to Allia počuť? Dozvieme sa nabudúce. :D

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 41. časť 2/2: