OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Felicity - 3. kapitola

06.01.2014 (18:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1491×

3. kapitola - Anjeli strážni

 Lea Michele - aj tento raz jedna pieseň :)

Otvoriť oči ma prinútila až ostrá bolesť na stehne. Len okrajovo som vnímala, že ten hnusný chlap mi pomaly tvoril reznú ranu po obvode stehna. Nebola vôbec hlboká, len sa so mnou zahrával.

„Vieš o tom, že v Číne ľudia najprv zbijú psa, kým ho idú zjesť? Vďaka adrenalínu, ktorý sa mu nahrnie do žíl jeho mäso lepšie chutí. Takže, neber si to osobne, pusinka,“ dopovedal a uštedril mi tvrdú facku do tváre, až mi v hlave zadunelo. Bol to tak tvrdý náraz až som na chvíľu stratila vedomie o tom, kde sa nachádzam. Keď som sa trochu narovnala a zapozerala sa mu do zlostných očí, uštedril mi tvrdý úder do brucha. No tá bolesť ma už nadobro skolila a ja som prepadla do minútového spánku. Myslela som na tichú bezbolestnú smrť, ktorú mi ten bastard nechcel dopriať.

Z krátkeho spánku ma prebudila znovu bolesť. Bolo to až na smiech, ako dokázala bolesť prebrať človeka. Ihneď som bola čulá a všimla si, že v miestnosti ten muž nie je už sám. Boli dvaja a ten druhý vyzeral skoro ako kópia prvého, až na to, že bol o niečo zavalitejší a do tváre vyzeral staršie. Ťažko som prehltla, keď vyberali veľký nôž a chuť krvi z roztrhnutej pery mi pripomenula, čo jediné ma môže čakať. Zrazu ten starší chlap odišiel niekam dozadu a znovu tam zostal so mnou ten sviniar. Ani nárek, ani krik by mi nepomohol, takže som sa nejako nezmohla na nič iné, len sa mu dívať do tváre a vyčítať v nej, že to všetko myslí naozaj vážne. Že on bude ten, kto ma zabije...

Muž pristúpil ku mne a ja som sťažka privrela viečka a snažila sa ich čo najviac zavrieť. Ani v mysli som nechcela mať pohľad toho démona, ktorý ma chcel pripraviť o život tým najstrašnejším spôsobom. Na chvíľu ostalo hrobové ticho. A potom som zrazu počula otvoriť dvere a dunivé zastenanie. Rýchlo som otvorila oči. Predo mnou sa naskytol obraz, ktorý som považovala len za nesplnený sen. Ten chlap predo mnou kľačal a z boku mu trčal krvavý hrot šípu. A za ním stála tá jediná bytosť, ktorú by som nikdy radšej nevidela, ako v tejto chvíli. Bol to strážca a vedľa jeho boku postával vysoký muž tmavej pleti, ktorý mi bol z niekadiaľ známy, ale v tej chvíli som nemala silu hádať, kto to mohol byť. Ako mi viečka očí opúchali a slzy mi sťažka stekali po tvári, nemohla som poriadne vidieť do tváre strážcu.

„Oliver, počkaj!“ zakričal ten tmavší chlap a ja som si až vtedy uvedomila, že strážca si dal dole kapucňu. Prekvapene som zalapala po dychu. Ani ten tmavší chlap si neuvedomil, že tým menom mi vlastne sám všetko prezradil. Predo mnou stál môj šéf, Oliver Queen, ale v prvom rade to bol strážca! Celý čas som ho mala pri sebe a ani som to netušila. Až v tej chvíli som si uvedomila, že je už naozaj po všetkom, že som zachránená a tak som zo seba vydala jediné...

„Oh,“ vydýchla som, sťažka nabrala vzduch do pľúc a naplno sa vzlykavo rozplakala. Bolo to všetko preč, všetka tá hrôza bola preč, ale ja som nedokázala prestať vzlykať.

„Už je dobre, Felicity, nebojte sa, ja vám neublížim,“ utešoval ma Oliver a pomaly ku mne pristupoval. So zúboženou grimasou na tvári som zavrtela hlavou. Dobre som vedela, že on mi neublíži. Na chvíľu som sa ukľudnila, keď ku mne pristupoval.

„Pribili mi nohy o podlahu,“ zašeptala som a prehltla vzlyky, ktoré sa mi drali z hrude.

„Dig, potrebujem tvoju pomoc,“ povedal nevedomky Oliver, pritom po celú dobu mi strnulo hľadel do tváre. Na chvíľu som sa aj zahanbila, že práve môj šéf ma vidí v takomto stave, ale okamžite som to vyhnala z hlavy. Buď vďačná, že vôbec žiješ...

„Felicity, viem, že to bude príšerne bolieť, ale spolu to zvládneme, dobre?“ Nepýtal sa ma, skôr sa ujasňoval, že ho vnímam.

Mĺkvo som prikývla. Opatrne mi rozviazal ruky a ja som sa oprela rukami o jeho telo. Pod lakťami ma pridržiaval, aby som s nohami vôbec nehýbala. Bola som vďačná, že Dig, ako ho pomenoval Oliver, bol taký silný a tie klince vytiahol naozaj dostatočnou rýchlosťou. Bolelo to, to áno, ale určite nie tak moc, ako keď ich tam pribíjali. Keď Dig skončil, len som sťažka vydýchla. Oliver ma vzal na ruky a posadil ma opatrne na najbližšiu stoličku. Keď si začal vyzliekať tmavozelenú koženú bundu, mierne ma striaslo. Ale vzápätí mi tú bundu dal okolo pliec, môj strach opadol. Až v tej chvíli som prestávala byť otupená bolesťou a šokom a začala som si uvedomovať, aká hrozná zima bola v tej miestnosti.

Následne si vyzliekol aj čierne tričko, ktoré obopínalo jeho svalnatú postavu. Roztrhol ho napoly a s krátkym pohľadom na mňa mi začal zaväzovať krvácajúce chodidlá. A ja som v tej chvíli absolútne nič nevnímala, len a len jeho telo... Jeho hruď aj brucho boli posiate stovkami jaziev, dokonca boli jazvy, ktoré prekrývali jazvy. Ak ja som si prežila peklo, tak potom čo on prežil? V tej chvíli som si uvedomila, že tých päť rokov muselo byť ozajstné peklo a to, čo som ja zažila za týchto pár hodín muselo byť nič oproti tomu, čo on zažíval na ostrove. A ja som sa chcela po tých pár hodinách vzdať a žobrať o rýchlu smrť. Zahanbila som sa a sklopila tvár k zemi. Bola som sebecká a zbabelá. V tú chvíľu som si sľúbila, že všetku bolesť, ktorú prežijem, budem prehĺtať a budem sa snažiť čo najskôr sa znovu postaviť na nohy a nájsť toho druhého chlapa.

„V poriadku, Felicity?“ spytoval sa ma Oliver, keď doviazal tričko okolo mojich chodidiel. Ticho som prikývla.

„Diggle ťa zavezie do nemocnice, dobre?“ hovoril ďalej, ale na túto otázku som mala jasnú odpoveď.

„Ja nechcem ísť do nemocnice!“ vysúkala som zo seba a dúfala, že to aspoň trochu vyznelo tak odhodlane, ako som si myslela.

„Felicity, potrebuješ doktora...“ Nestačil dopovedať a ja som mu do toho skočila.

„Aj ty si ho potreboval a veľakrát. Videla som tie reportáže, keď ťa postrelili a vidím to aj na tebe!“ Poukazovala som na jazvy, ktoré mu pokrývali celé telo. „Nechcem, aby to bolo v televízii. Nechcem, aby to niekto zistil,“ zašeptala som na konci a priznala si pravdu. Nebolo to len o tom byť statočná, bolo to o mojom živote, ktorý by mi mohla zničiť publikácia na verejnosti. „Chcem žiť svoj jednoduchý život. Takže nech to bol ktokoľvek, ten čo ťa vždy dal dokopy, som si istá, že sa mu to podarí aj so mnou.“ Tvrdo som si stála za svojim a priamo sa mu dívala do tváre.

„Osobne som proti, ale môžeš sa ho sama spýtať,“ prehovoril po dlhej chvíli a ukázal na Diga, ktorý stál trochu vzadu. Prekvapene som na neho hľadela. On len zmierlivo pokrčil plecami.

„V armáde som prešiel niekoľkými lekárskymi kurzami, ale Felicity... Oliver má pravdu. Si si tým istá?“ spytoval sa ma a ja som okamžite na to prikývla.

Oliver len pomaly ku mne pristúpil. Jednou rukou mi objal pás a tú druhú mi opatrne dal pod kolená. Dostatočne jemne si ma vyhupol na ruky a odniesol ma konečne z tej hroznej diery. Dig sa po upozornení na to, že tam boli dvaja chlapi pokúšal ešte nájsť toho druhého, ale bolo to už márne. Z Oliverovho výrazu v tvári som si ale bola istá, že to nevzdajú a určite ho nájdu, to jediné ma ukľudňovalo.

Keď som zrazu sedela v aute, za volantom sedel statný muž s vojenským výcvikom a vedľa neho muž, ktorý ochraňoval celé mesto a práve ma zachránil, doľahla na mňa únava a pocit bezpečia. Preto nečudo že som skoro okamžite pokojne zaspala. Uvedomovala som si, keď ma Oliver prenášal z auta do nejakej veľkej budovy, aj ako so mnou schádzal po schodoch a taktiež, keď ma pokladal na stôl, ale všetko bolo také rozostrené, že som sa vôbec nenamáhala zobudiť sa. Prebralo ma až trpké štípanie rany, ktorá sa mi ťahala po stehne. Rýchlo som sa vystrela do sedu, až sa Dig mierne zľakol.

„Prepáč, ale musím ti to ošetriť teraz, kým sa ti to nezapáli,“ prehovoril ospravedlňujúco a ja som sa ukľudnila. Až o čosi neskôr som si uvedomila, kde sa nachádzam. Bol to strážcov úkryt. Boli tam luky a šípy, počítače a rôzne náradie a náčinie na cvičenie. Totálne ma to fascinovalo, až som zabúdala na bolesť. Keď mi Dig ošetril ranu na stehne, prehmatal brucho, či nemám niečo zlomené a taktiež ošetril moju zohavenú tvár, doniesol mi Oliver pohár vody. Nikdy som tak rada nevidela vodu, ako v tej chvíli. Bola som úplne vyprahnutá.

„Ďakujem,“ šepla som, keď som celý pohár dopila.

„Ja... Felicity, musím sa ti ospravedlniť,“ začal Oliver a ja som najskôr nechápala. „To kvôli mne sa ti toto stalo. To o čo som ťa dnes ráno prosil v práci bola adresa počítaču toho sviniara, chceli sme ho s Digom dostať a toto bola jediná stopa, ktorú sme mali. Je mi to neskutočne ľúto a urobím všetko preto, aby sme dostali aj toho druhého chlapa a dostatočnému trestu neunikne,“ precedil tvrdo cez zuby a pri tom sa mi otočil chrbtom.

„To nie je tvoja chyba a ja viem, že to bol on. Neodolala som a nazrela som do jednej zložky v jeho počítači. A to pravdepodobne bola tá chyba, vďaka ktorej ma našiel. Takže si vlastne môžem za to sama. Ale najhlavnejšie je, že ste ho dostali a nikomu sa nič nestalo. A už sa ani žiadnej žene nič nestane a to len vďaka vám! Ani si neviete predstaviť, aká som vám vďačná za záchranu a za to všetko, čo robíte... Ste ozajstní hrdinovia, Oliver!“ vychrlila som zo seba na jeden nádych a očakávala Oliverovu odpoveď.

„Nikomu sa nič nestalo... zbláznila si sa, Felicity? Pozri sa na seba! Pozri, čo ti urobili!“ skoro zakričal a ja som sa mierne prikrčila.

„Oliver!“ upozornil ho Dig a potom si to všetko Oliver uvedomil.

Mal pravdu, to áno. Ale nepotrebovala som, aby mi to pripomínal a už vôbec nie takýmto spôsobom. Zapozerala som sa na špičky nôh a premáhala slzy, ktoré sa mi drali do očí. Moje nohy boli skutočne zúbožené a moja tvár vyzerala ako po útoku besného zvieraťa. Ale aj tak som si stála za svojim. Aj keby to Oliver nestihne a ja by som bola mŕtva... najdôležitejšie bolo, že ich nakoniec dostali a ja som im v tom pomohla, to bolo to najdôležitejšie. Aj keby si ten môj čin vyžiadal najväčšiu daň... môj život.

„Aj keby ma zabijú, stálo by to zato. Lebo už nikoho nezabije, pochop to,“ šepla som a otočila sa mu chrbtom. Nepotrebovala som sa pozerať na jeho prekvapený výraz v tvári. Priamo som sa pozrela Digovi do očí.

„Prejdeme na tie chodidlá?“ opýtala som sa odhodlane a Dig prikývol. Do každej nohy mi vpichol injekciu, vďaka ktorej som necítila skoro žiadnu bolesť. Takže keď mi ošetroval rany po klincoch, skoro vôbec som nevnímala bolesť. Oliver pobehoval po miestnosti sem a tam a upratoval všetky veci. Občas na chvíľu zasadol k počítači a niečo tam klikal. Keď už skoro Dig končil s ošetrovaním, doniesol mi Oliver jeho veci. Boli to dlhé tepláky a tmavé tričko.

„Neviem, či ti to bude dobré, ale nič iné tu nemám. Zajtra ti pôjdem kúpiť niečo. Si hladná?“

„Nie a ďakujem,“ odpovedala som a pomaly sa súkala dole zo stolu. Oliver okamžite ku mne podišiel.

„Felicity, neblázni, ja ťa prenesiem.“ Očividne si všimol o čo sa pokúšam a keďže som vedela, že tie nohy, keď sa postavím budú určite bolieť, ochotne som prikývla.

Odniesol ma do priestrannej kúpeľne a následne so zavretím dverí odišiel. Opatrne som sa povyzliekala a pustila vodu. Potrebovala som sa trochu umyť a tak som zobrala hubku a nejaký sprchový gél, ktorý očividne patril chalanom a poumývala som si časti tela, ktoré neboli obviazané. Rýchlo som sa osušila a obliekla si Oliverove veci. Nohavice som trochu ťahala po zemi, ale tričko bolo z veľmi príjemného materiálu. Stáť na nohách nebolo až také bolestivé, ale pri pokuse urobiť krok to už začínalo viacej bolieť.

„Chalani... môžete mi prosím niekto pomôcť?“ zakričala som prosebne na nich a už Oliver otváral dvere kúpeľne.

„Ja... tak trochu som si požičala niekoho sprcháč a uterák,“ ospravedlňujúco som sa pozrela na Olivera a tomu mierne poskočil kútik pier.

„Felicity, neospravedlňuj sa, vôbec nám to nevadí, správaj sa tu ako doma,“ dohovoril a bolo na ňom vidno, že to myslí vážne.

Opatrne ma odniesol do nejakej izby. Bola naozaj veľká a náhodou vyzerala celkom útulne. Dominovala jej veľká posteľ, ktorá vyzerala, ako by v nej nikto nespával. Pomaly ma položil na posteľ a následne prikryl. Mierne som sa pousmiala, cítila som sa ako malé dieťa.

„Pospi si a neboj sa, s Digom sme hneď vedľa. Keby niečo, len zakrič, ok?“ spytoval sa a ja som na jeho slová len mierne prikývla.

Oliver odišiel a ja som sa zababušila do periny. Posteľ bola nesmierne mäkká a perina bola tak jemná, že ma okamžite ukolísala do spánku. Síce bolo všetko ako z najprestížnejšieho hotelu, môjmu spánku to absolútne nepomohlo. Budila som sa snáď každú hodinu a vždy s myšlienkou že som stále v tej hnusnej diere. Bolo to až neskutočné, ako dlho a koľkokrát za sebou si dokázal človek nahovárať istú udalosť. Dokonca sa mi niekoľkokrát zdalo, že sa niečo mihalo po miestnosti. Bola noc a ja som si nebola istá, či tam naozaj niečo je, ale nechcela som plašiť chalanov len kvôli mojim nočným moriam. Naozaj hlasno som zapišťala, až keď som pocítila studenú dlaň na mojom čele. Okamžite som začala rukami chvátať do tmy.

„Felicity, to som len ja,“ ozval sa potichu Oliver a mne neskutočne odľahlo. Pomaly som sa posadila a chytila sa za srdce.

„Skoro som dostala infarkt. Celú noc mám pocit, že tu niekto je a zrazu ma ty takto naľakáš!“ spustila som na neho a aj v tej tme som videla, ako sa mierne zamračil. Natiahol sa za mňa a zapol lampičku. Zrazu začal pobehovať po miestnosti a kontroloval všetky kúty.

„Oliver... určite tu nikto nie je, ja len mám... také preludy,“ uisťovala som ho. Vedela som, že tam nikto nie je, že je to len v mojej hlave a že to istú dobu potrvá, kým dokážem sama seba presvedčiť, že on mi už nikdy neublíži. Pomaly ku mne pristúpil a posadil sa na posteľ.

„Ak chceš, v pracovni, kde sme s Digom je pohovka. Môžeš si tam ľahnúť a uvidíš, či sa ti podarí lepšie zaspať. Čo povieš?“ spytoval sa Oliver a ja som až príliš nadšene prikývla. Vedela som, že tam sa budem určite cítiť istejšie a spánok mi neskutočne chýbal. Oliverovi nadskočil kútik úst pri mojom nadšení a opatrne ma bral na ruky.

Keď so mnou vstúpil Oliver do miestnosti, Dig sa na nás od stola usmial a potom ďalej niečo ťukal do klávesnice. Oliver ma položil na pohovku a následne mi doniesol tie úžasne jemné paplóny. Znovu som sa do nich zabalila a tentoraz naozaj pokojne zaspala. Bol to asi najhorší deň môjho života ale aj tak som v prítomnosti chalanov dokázala v kľude spať. Lebo som vedela, že práve oni dvaja budú už navždy moji anjeli strážni...

Bethany

Autor: Bethany (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Felicity - 3. kapitola: