OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 4

20.06.2016 (11:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 600×

Ahojte,

tak hneď na úvod sa vám straaaašne, strašne moc chcem poďakovať za tie pozitívne komentáre. S malou dušičkou som čakala, ako na príbeh zareagujte. 

Dúfam, že sa vám aj naďalej bude páčiť a zanechajte, prosím, komentárik. ;) 

Och a v tejto kapitolke bude aj zopár nadávok, tak vám to hádam príliš nebude prekážať a prelínajú sa tam trošku sny so skutočnosťou, keby ste sa v tom náhodou trošku strácali. :)

„Tak to bolo so všetkými jeho emóciami – objavili sa na jeho tvári len na sekundu.“

Nezobudila som sa. Teda aspoň nie dosť skoro na to, aby som si obliekla oblečenie. Bude to znieť smiešne, ak poviem, že ma zobudil jeho pohľad?

Pretože som nezaregistrovala ako otvoril dvere, ani ako zišiel po schodoch. Zobudila som sa, keď sa na mňa pozrel.

A prvýkrát som si v jeho očiach všimla niečo iné ako nenávisť.

Až vtedy som si uvedomila, že mám na sebe stále len spodné prádlo. Už bolo suché. Začala som si nemotorne obliekať blúzku, no on ma zastavil a strhol mi ju naspäť na zápästie.

Prosím, nie.

„Keď si tu doteraz mohla takto ležať, môžeš aj naďalej.“

Nie, nemôžem, pretože si tu ty. Nahlas som to však nepovedala. Nepovedala som nič, len som tam sedela, s jednou rukou stále na blúzke, odmietala som ju pustiť. Doniesol mi vodu, doniesol mi chleba.

Bol tak blízko – zohnutý ku mne. Nevšimla som si, kedy sa mu presne ten nožík ocitol v ruke, tak nejako som bola pohltená hrôzou, keď som si to však všimla.

Mykla som sa, ale on ma chytil pevnejšie. Priložil nožík k môjmu zápästiu a ja som už vtedy vedela, že mi s ním neublíži, len mi odrezal blúzku z tela.

Pravdepodobne si všimol úľavu v mojich očiach, pretože mu čosi prebehlo tvárou a razom bol nožík pri mojom líci.

Odsotila som ho, ale pohol sa asi len o desať centimetrov, pričom mi prešiel nožom po líci.

Zvrieskla som ani nie tak od bolesti a ostrého štípania, ako od šoku.

„Nikdy viac sa ku mne takto nesprávaj.“

Nepočúvala som ho, prikladala som si ruku k lícu a zisťovala, že prsty ostali celkom tmavé. Krv, krv, krv.

Urobil to schválne. Schválne si vybral tvár. Možnože ma za chvíľu poleje kyselinou. Vtedy som už vedela, že ON nemá hranice.

Mám pocit, že ten deň bol dlho preč. Rátala som do miliónu, nudila sa na smrť, chvíľu napoly spala. Začínala som si myslieť, že najhoršie na tom únose vôbec nebude smrť, ani násilie. Ale len samota a nuda.

A kedy som zistila, že mi úplne šibe?

Keď som sa potešila, ako som ho počula otvoriť dvere a zostupovať po schodoch. Mal... mal na sebe školskú uniformu...?

Ten sviniar bol v škole! Bol v škole! Určite sa tváril, že sa nič nestalo. Diskutoval s ostanými, kam som mohla zmiznúť? Tváril sa smutne?

Z hrdla sa mi oval zvierací škrek, vo chvíli, keď sa priblížil. Vrhla som sa naňho. Prsty aj tvár som mala skrivené zúrivosťou, keď som mu útočila na jeho tvár.

Všetko, čo urobil bolo, že o krok ustúpil.

Vrhla som sa dopredu, ale prudká bolesť spôsobená reťazou ma zastavila.

Zasypela som, no nepohla som sa. Niežeby som mala nejaký veľký výbeh.

A on tam len stál. Absolútne bez výrazu mi pozeral do očí.

„Bol si v škole?“ Hlas som mala zachrípnutý z vrešťania. „Dal si typy policajtom? Mala som tam fotku, pod ktorú si položil sviečku?“

Nič. Žiadna odpoveď. Žiadna zmena kamennej tváre. Žiaden pohyb.

„Odpovedz!“ zavrešťala som. „No tak, kurva, odpovedz!“

Konečne naklonil hlavu nabok, neopúšťajúc očami tie moje. „Utešil som Cassandru.“

A bolo to. Ďalší dôvod, ktorý ma mal prinútiť drieť si zápästie o putá.

Utešil Cassie.

A vtom mi došlo, že presne toto je dôvod, prečo zišiel dole v školskej uniforme. Prečo mi to hovorí. Chce, aby som trpela. Chce, aby som sa zbláznila. Chce to vidieť.

Minule na mňa išiel päsťami, dnes rozumom.

Zaťala som zuby. Skončil už?

„Dnes boli v škole policajti.“ Nie, neskončil. Teraz ma študoval tými svojimi zelenými očami. Okej, teraz musím nasadiť rovnakú neutrálnu tvár, akú mal on pred sekundou. Akú má vlastne stále.

„Ale okrem toho sa zdá, že v škole šľape všetko ako predtým. Nikto sa priveľmi nepozastavil nad tým, že dcéra pani ministerky je nezvestná. Apropo, počul som, že tvoja mama mala menší záchvat. Hádam z toho nedostane infarkt.“

Pozerala som naňho absolútne nezaujato... aspoň som v to verila. „Dúfajme, že nie.“ Ľahostajne som mykla plecami.

V očiach mu zahorel zelený plameň zlosti, ale len na sekundu.

„Tu sú noviny. Ak sa chceš pozrieť, si na titulke.“ Hodil mi ich ako psovi. Chystal sa odísť. Nechať ma tu ďalšieho pol dňa zavretú bez akéhokoľvek kontaktu, bez jedla, vody a záchodu. Tentokrát dokonca nič nepriniesol.

„Ja potrebujem ísť na záchod.“ Držala som pri tom hlavu hore, nepriznávala som, nedovoľovala som si na to ani len pomyslieť – že by to bol prejav nejakej slabosti. Bola to základná ľudská potreba!

Pomaly sa otočil, v očiach mal zlosť, v zaťatej čeľusti mal zlosť.

Musela som si zaťať nechty do dlane, aby som necúvla. Nedovolím, aby si myslel, že sa ho bojím. Pretože to nie je pravda.

„Keď budeš o niečo nabudúce prosiť, pomysli na to predtým, ako sa ma pokúsiš dodriapať.“ Poradil mi, ani sa však nepohol.

„Neprosila som,“ zavrčala som. Na sekundu (pretože tak bolo so všetkými jeho emóciami – objavili sa na jeho tvári len na sekundu) sa mu po tvári rozlial spokojný uštipačný úsmev. Obrátil sa a odišiel.

Chvíľu som tam len tak stála, ochromená, nakoniec som sa natiahla na zem, aby som si netlačila močový mechúr a roztiahla noviny. V podivnom šedom svetle, som sotva niečo videla. No nakoniec sa mi podarilo rozpoznať moju fotku.

Mám tam prirodzené vlnité blonďavé vlasy, o pár centimetrov kratšie, ako sú dnes. Na perách ľahký umelý úsmev, ktorý sa v modrých očiach neodráža. Je to fotka z vodičáku. Mohli použiť niečo iné. Aj keď... ostatné by asi neboli súce na moje pátranie.

Nelle Presccottová nezvästná!

Dokonca ani ten nadpis nebol originálny. Fajn. Prebehla som stránku očami, zastavila sa na tmavej fotografii umiestnenej pod tou mojou. Prižmúriila som oči, pritískajúc si noviny takmer k nosu.

Bola na nej mama. Mama a Annabell. Obe boli podivne skrútené, Annabell mamu držala okolo pása a tá bola pre zmenu prehnutá, akoby ju niečo bolelo, alebo zvracala. Fotka bola odfotená pred našim domom.

Moja mama je ministerka zahraničných vecí – muselo to predsa nejako pomôcť, nie? Porter mi ten večer chcel dať niečo, prečo by som plakala, čím by ma zlomil. Miesto toho mi dal nádej.

Pretože som vedela, ako veľmi sa o mňa ľudia vonku zaujímajú. Možnože to bolo odo mňa sebecké, v tej chvíli mi to však bolo jedno. Ja som bola tá zavretá v pivnici s psychopatom.

V noci som toho moc nenaspala. Možnože to nejako súviselo s faktom, že som cez deň nič iné nerobila len ležala, pozerala do tej šedej tmy a rátala tehly. A brutálne mi trebalo na záchod. Až som začala zvažovať, že sa vycikám do plastového pohára.

Plus, keď som zatvorila oči, nevidela som rútiacu sa mamu s Annabell, akoby ste možno čakali. Ani plnú školu ľudí, ktorí zapaľujú sviečku pri mojej fotke (alebo sa to robí, len keď niekto zomrie?). Nie, nič z toho. Videla som Portera, ako vtedy opieral to dievča o stenu. Ibaže tentokrát to nebolo nikto neznámy. Bola to Cassie. Vzdychala jeho meno, zatiaľ čo on jej prstami prechádzal po stehne.

Keď sa dvere otvorili, bola som už hore dlho.

Mal na sebe opäť školskú uniformu a po schodoch zbehol prekvapivo svižným krokom. Zabodol do mňa tie svoje zelené goráliky. „Ako sa dnes budeš správať?“ spýtal sa.

Pozrel som naňho. Čo chce počuť? Dobre?

Ani náhodou... teda... ibaže... tak strašne potrebujem na záchod.

„Dobre?“ zamrmlala som a prižmúrila oči nenávisťou. Zohol sa, chytil ma pod krk a zdvihol. Pre zmenu ma neškrtil.

„Ako poslušný pes?“ zasyčal mi priamo do tváre, tak, že ma oprskali jeho sliny. Zvraštila som nos a on zovrel môj krk tuhšie.

Nepoviem to.

Druhú ruku pritlačil na moje nahé bruchu. Kurva! Ja sa pocikám! Zovrela som stehná pevne k sebe.

Čakal. Nemo čakal.

Smrad. Kokot. Idiot!

„Áno,“ zachripela som.

„Zopakuj to!“ zvrieskol, až som mierne podskočila. Už som takmer nemohla dýchať. Mala som to len zopakovať.

„Budem ako poslušný pes.“

Povedala som to. Nezavrela som oči, nečervenala som sa – vedela som, že to by mu spôsobilo len ešte väčšiu radosť. Tú najpodradnejšiu vetu som povedala s najväčšou hrdosťou. A jemu sa to nepáčilo. Videla som to na ňom. Na sekundu.

„Zopakuj to presne tak, ako som povedal.“

„Ako sa dnes budeš správať? Ako poslušný pes?“ Nemala som. Nemala. Nemala. Zistila som to v tej sekunde, ako som dokončila prvé slovo. Ibaže už to nešlo zastaviť.

Porter nemal zmysel pre humor. A už vôbec nie pre ten môj, aj keby som povedala ten najlepší vtip na svete. A toto vôbec nebola vtipná situácia.

Chcela som ho len nasrať. A presne to sa mi podarilo.

Jednu ruku pritlačil silnejšie na moje brucho a druhou mi dal štipľavú facku. Hlavu mi odvrátilo prudko do steny. Líce ma pálilo, otvorila sa mi rana po noži a začala mi stekať krv na krk, temeno ma bolelo.

Až vtedy som si uvedomila, že mi po stehne steká niečo teplé.

Ja som sa pošťala. A keďže som bola len v mojom spodnom prádle, mal na to dokonalý výhľad.

Bože!

Už som to nezniesla. Zavrela som oči ponížením a odsotila ho z celej sily. Pohol sa asi tak o päť centimetrov a vzápätí bol ešte bližšie. Jeho nohavice sa prilepili na moje mokré nohy. A som si istá, že to urobil schválne.

Znechutene sa pozrel dole, na malú kaluž podo mnou.

A vrazil mi znova. Zahryzla som si do pery, až mi z nej vytryskla krv, len aby som nevykríkla. Musím sa naučiť nekričať.

„Ešte aj štíš ako pes.“ Znechutene si odfrkol a ja som tentoraz nemala slov.

Myslela som si, že ma nechá tak. Zavretú v pivnici s tou mlákou. Ale odomkol reťaz, doviedol ma ku schodom a zaviazal mi oči. Jedenásť schodov. Dvadsaťsedem krokov. Stop. Otvorenie dverí. Krok. Stop. Odviazanie šatky.

Postrčil ma smerom k sprche a pustil na mňa studený prúd z hlavice. Odtiahla som sa, ale on ma strčil naspäť. Vydržím to.

Surovo mi namydlil vlasy – myslím, že som prišla aspoň o polovicu a keď sa mi mydlo dostalo do rany na líci a pere, začali mi slziť oči. Opláchol mi mydlo z vlasov tak, že mi väčšina mydlovej vody šla do očí a rán, ale ani som nepípla. Hoci voda bola tak ľadová, až mi z nej trešťalo v hlave.

Až keď si začal znova mydliť ruky, došlo mi, že sa ma chystá celú umyť.

„Dokážem sa umyť aj sama.“ Môj tón už nebol ani len z polovice taký bojovný, ako ešte pred desiatimi minútami.

„Psi sa sami umyť nevedia, alebo áno?“ Mal zaťatú čeľusť a mierne nadvihnuté pravé obočie. Položil ruku na môj krk. Nie s tlakom, slúžilo to len ako vyhrážka. Aby som vedela, čo príde, ak neodpoviem správne. Ibaže ja som to vedela aj bez tej ruky.

„Nie.“

Vo chvíli, keď som pocítila jeho ruky na mojom ramene, naskočila mi husia koža. A verte mi, nahovárala som si, že je to z tej studenej vody (aj keď som si medzi časom na ňu celkom zvykla), alebo, že je to len odpor, ktorý k nemu cítim.

Namydlil mi celé ruky (bola som vďačná za doživotné odstránenie ochlpenia, inak by som bola teraz asi zarastená a to by k mojej trápnosti neprispelo), potom prešiel k trupu. Nestiahol mi spodné prádlo, ale umyl mi prsia cez podprsenku. Vo chvíli, keď sa dostal k môjmu rozkroku som sa už celá triasla a to na mňa ani neprúdila momentálne voda. Možnože to bolo chladným vzduchom. Sledovala som jeho ruku ako sa blíži k mojim nohavičkám. A v tej chvíli som si to všimla. Mierne sa mu zachvela.

Zo mňa?

Nemala som však čas analyzovať to, keďže ma začal umývať cez nohavičky medzi nohami. Nasala som vzduch.

Bolo to rýchle, okamžite prešiel na nohy. Jeho dotyky by ste označili ako nežnými len vážne omylom... aj to by ste museli byť sfetovaní. Schválne pritláčal na moje modriny na nohách, rukách a rebrách. A predsa som vedela, že (ak prežijem) si túto sprchu budem pamätať dokonca života. Nie kvôli ľadovej vode, poníženiu, ani bolesti. Pretože, tak veľmi, ako som sa to snažila poprieť, niečo s mojim telom robil.

Niečo, čo nedokázal ešte nikto pred ním. Bolo to... vlastne ani neviem, ako to opísať. Čítavala som o tom v knihách. Tam hovorili o elektrizujúcom dotyku, ktorý spôsobil zimomriavky. Toto bolo niečo, čo ma ochromilo a zároveň nútilo do akcie... dáva to zmysel?

Hodil mi starý predratý uterák, po tom, čo ma opláchol ďalším prúdom studenej vody. Vyšúchala som si vlasy aj spodné prádlo a omotala si uterák okolo tela. Ibaže on mi ho vyšklbol a prevesil cez vaňu. Toľko k snahe ostať zahalená.

Čierna páska na oči. Otvorenie dverí. Jeden krok. Pauza. Zavretie dverí. Dvadsaťsedem krokov. Páska dole. Zaviedol mak trubkám a znova pripútal. Utrel podlahu, našťastie som si neošťala deku, a odišiel. Aspoň že to utrel.

„Je to tak?“ preruší ma Jensov hlas.

„Ako to myslíte?“

„Pamätáte si tú sprchu dodnes?“

„Budem si ju pamätať navždy, ako som povedala.“ Za kútiky mi zaťahal miniatúrny neželaný úsmev.

Čo nasledovalo potom, bolo to najhoršie obdobie, ktoré som v pivnici zažila. Zobudila som sa, čakala, že príde, že začujem jeho kroky na schodoch a otváranie dverí, nič z toho však nenasledovalo. Rátala som znova tehly.

Napadlo mi, že som sa zrejme zobudila uprostred noci a tak som si naspäť ľahla.

No keď som sa zobudil po druhýkrát, začalo to byť zvláštne.

Mal tu už predsa byť, nie? Alebo som len ja nemala pojem o čase?

Z môjho žalúdka sa ozval prvý hlasný protest proti nedostatku jedla. Ruku som položila na brucho a zatlačila.

Nemala som tu položený chlieb, ani plastový pohár s vodou. Zabudol na mňa?

Alebo ma len stále trestal za to, že som sa pocikala? Nemohol ma tu predsa nechať samotnú, mohol? Čo ak... čo ak sa ma chcel zbaviť takto – nechá ma tu zavretú bez jedla, vody a počká, kým ma nezabije moje vlastné telo a základné potreby. To... to by bol dobrý plán. Bola by to hrozná smrť. Bude to hrozná smrť.

Schúlila som sa do klbka, chrbtom k stene a objala si kolená.

Bude to dobré. On len... on len... len zabudol. Príde poobede.

Najhoršie na tom bolo, že som ani nevedela, koľko času uplynulo, neboli tu žiadne hodinky, okno, len tá hlúpa slabá žiarovka.

Po tvári mi začali stekať slzy.

„Prestaň! Prestaň!“ naštvane som na seba kričala, pretože som sa len viac dehydrovala a predsa som nedokázala prestať.

Žalúdok vydával čoraz častejšie a naliehavejšie zvuky, bola som smädná a k tomu všetkému mi opäť trebalo na záchod.

Musím uznať, že dovtedy som nevedela aké je to byť smädná, či hladná. V ústach som mala úplné sucho, bola som prázdna a neustále kŕče ma zabíjali.

Vycikala som sa v pivnici na podlahu. Iste, čo naďalej to šlo, ale aj tak sa miestnosť rýchlo naplnila močovkou. Prišlo mi zle, ale na vracanie teraz vážne nebol ten správny čas. Pravdepodobne by som ani nemala čo vracať.

Zabíjalo ma to všetko, paradoxne najviac samota. To, že zomriem celkom sama. Nevedela som koľko je hodín a či prešlo už viacero dní, alebo iba jeden.

No keď sa mi znova podarilo zaspať a prebrala som sa, opäť tam nebolo jedlo, ani voda. A bola som sama.

Už som si viackrát nedovoľovala spať, lebo som sa bála, že jeho príchod premeškám a on mi tu nenechá nič a znova odíde.

Plazila by som sa, oblízala by som podrážky, len aby mi dal vodu v tom plastovom poháriku a krajec chleba.

Začala som rátať, v hlave sa mi premieľali myšlienky, narážali do seba a prepletali v nemožných kombináciách. Bolesť, kŕče, smäd a hlad začali ustupovať, zmocňovala sa ma malátnosť.

Nesmiem zaspať – držala som sa toho tak, ako rada by som momentálne držala fľašu vody. Predstavila som si, ako by som ju pila, ako by mi stekala dolu hrdlom, hltala by som ju a nezastavila sa. Vzala by som si druhú a pila ďalej... nie, toto nikam neviedol, iba čo sa naspäť vrátili potreby.

A tak som si spievala, aby som nezaspala, nezošalela, a aby som nezomrela v tichu.

Oči mi klesli, znova sa zo mňa stávalo čosi otupené. A tak som začala znovu, inú. V mozgu sa mi akosi automaticky objavovali pesničky, ktoré som potrebovala, texty, ktoré som chcela.

 A plakala som. Ironické – spievam o tom, že neplače a ja mňa samú to doženie k slzám.

Zaspala som, hoci som sa tomu bránila, už som nemala dosť síl na to, udržať viečka otvorené.

Možnože sa pre mňa vráti.

„Vieš čo?“ spýta sa ma otec a vezme ma na ruky. Ako ma môže zdvihnúť s takou ľahkosťou?

Pokrútim hlavou, krátke vlasy ma šľahajú do tváre. Moment – krátke vlasy? Prečo mám krátke vlasy?

„Vezmem ťa si zastrieľať.“ Sme uprostred púte. Slnko už dávno zapadlo, okolo sú desiatky ľudí. Kolotočová hudba sa ľahko ozýva v pozadí, cukrovú vatu a pukance cítiť vo vzduchu. Viem presne kde to je. V Tucsone. Je to spomienka... ibaže trochu pozmenená. Nemala som byť na otcových rukách, ale dedkových.

Prečo ma nenesie dedko?

Moment, dedko je už predsa mŕtvy.

Otec ma zloží pred strelnicu a odrazu mám v rukách pištoľ.

„Traf,“ šepne mi.

Predo mnou je točiaci terč... a tesne vedľa neho... moja tvár.

„Traf, skonči to.“

Mám sa zabiť?

„Ja nechcem,“ zamrmlem. Povzdychne si, zoberie mi zbraň z rúk a tá zmizne.

Otvorila som oči, stále som však mala pocit, akoby som sa vznášala. Skutočne lietam? Prehodila som sa na druhú stranu, moje telo bolo akési ľahšie, akoby som k nemu ani nepatrila.

Hlava sa mi pritisla k nejakej trubke. Kde som to bola? Všetko bolo akési šedé... možnože som stále ešte snívala.

Bolo to jedno, vyriešim to neskôr... jediné, čo som teraz chcela bolo spať.

Nechcem sa tam pozrieť. Viem, že to nechcem, napriek tomu nedokážem zastaviť nohy Nedokážem im prikázať, aby zastali. Moje kroky nepočuť. Možnože je to kvôli ružovkastému kobercu pod mojimi nohami, ktorý sa tiahne celou chodbou.

Už som na konci. Panebože, už som na konci!

Potisnem dvere, najprv len trošku a keď nič nevidím, otvorím ich dokorán. Je na Cassie. Je nahý. Je medzi jej nohami a priráža.

Cassie zakňučí a vzdychne.

Nedokážem sa ani pohnúť. Celú scénu sledujem ako socha, ani nedýcham. Až kým konečne nezrýchli a Cassie nevykríkne. Čakám, čo sa bude diať. Spamätávam sa z toho. A v tom začnú odznova. Celkom odznova. A mne to znova trhá vnútornosti, pitvú ma. Obaja.

„Prestaňte,“ šepnem, no oni si ma nevšímajú.

„Prestaňte!“ zopakujem o niečo silnejšie. Opäť nič. Cassie pozerá do stropu a on na ňu. Som pre nich len vzduch.

„PRESTAŇTE!“ vykríknem, zakryjem si uši – už viac nechcem počuť Cassiene vzdychy – je mi z nich zle!

„Kurva!“ Je to jeho hlas. Znel tak... nahlas. Hlasnejšie ako môj výkrik, hoci som si bola istá, že on nekričal.

„Prestaňte,“ zopakovala som zúfalo. Už to bol skôr nárek, než výkrik. Môj hlas bol suchý, hrdlo bolo suché. Odrazu ma niekto oblapil, zdvihol zo zeme, bral ma odtiaľ preč. Moment... to je predsa on. Vedela som to bez toho, aby som zdvihla hlavu a pozrela sa. Jeho dotyk som poznala. Vždy a všade. Ale ako mohol byť tu aj tam s Cassie?

Znova som sa prinútila obrátiť oči k posteli, ale dvere už boli zavreté... nič som nevidela...

Už som nechcela spať, nechcela som ďalšie sny. Niekto ma položil na niečo mäkké. Zaskučala som. Bolo to také príjemné! Ako dlho som už nespala na niečom takom mäkkom... prečo som vlastne nespala na ničom mäkkom? Bolelo čo i len premýšľať a tak som to vzdala. Nebudem premýšľať, len zaspím. Áno.

„Pi,“ nútil ma, ale ja som sa nechcela ani pohnúť. Nech ma nechá na pokoji.

Schmatol mi hlavu, cítila som jeho ruku na temene a priložil mi čosi k perám. Pier sa mi dotklo čosi mokré a ja som zošalela.

Schmatla som plast, drvila ho rukami, poháňala vodu rýchlejšie do môjho hrdla, stláčala ju. Stále som mala zavreté oči, jediné, na čom mi záležalo bola tá fľaša.

Vypila som ju celú a načahovala som sa na slepo po čomsi ďalšom, bola som stále smädná, potrebovala som viac, no on ma zatlačil naspäť do mäkkosti a vzal mi prázdny plast z rúk.

„Dám ti viac, keď sa zobudíš. Teraz zjedz toto.“

K perám mi znova čosi strkal a ja som podľa vône identifikovala chlieb.

Zakňučala som, nechcelo sa mi prežúvať a odstrčila chlieb. Zvalila som sa naspäť a zavŕtala sa hlbšie do tých ľahučkých obláčikov. Pretože to museli byť oblaky.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 4: