OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 5

22.06.2016 (17:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 626×

„Dokonca dnes do mňa ani nekopol. Asi mám šťastný deň.“

Pravdepodobne som bola chorá – pamätala som si horúčky a blúznenie a niektoré z tých prekliatych snov. Nie, počkať, to nebola zrejme choroba. To bol smäd. A samota. A okraj pekla.

Všimol si to vôbec? V akom stave ma tu nechal? Kopal do mňa aj tak, pretože som bola ešte ľahší cieľ? Nie, asi by mu chýbalo vidieť mi v očiach, že trpím.

Skontrolovala som si rebrá, sánku, ruky aj nohy... nič už takmer nebolelo. Teda okrem tej sánky a na líci som stále cítila chrastu. Bola som oslabená, cítila som sa, akoby som nespala mesiac, ale inak... som asi bola v poriadku. Dokonca som mala na sebe akési staré tričko.

Čakala som, kým prišiel dole a že som sa načakala. Nemohla som uveriť, že na to vážne skutočne čakám. Každý poondiaty deň. Noviny – moje jediné rozptýlenie - už zmizli.

Začula som otvorenie dverí, kroky a potom som ho konečne uvidela.

Pozrel sa na mňa a ja som sa pozerala na neho, ale nepovedal nič. Spomenula som si na ten trápny sen o ňom a Cassie. Striaslo ma.

A čo ten sen o posteli? Skutočne ma odniesol do postele, dal mi vodu alebo sa mi to len zdalo? Urobil by to? Musel, inak by som tu už zrejme asi nebola.

Prižmúrila som oči a študovala ho. Nevidela som nič len chlad a tmu – nič nové pod slnkom. Alebo skôr pod pivničným stropom.

Zložil na zem plastovú fľašu a päť krajcov chleba so šunkou a uhorkou. A jeden jogurt.

Podozrievavo som sa naspäť vrátila k jeho tvári.

„Od dnes budeš spávať pri nohách mojej postele. Ale vždy na deň sa vrátiš sem, rozumela si?“ zavrčal.

Prikývla som.

Môj žalúdok sa znova ozval a ja som sa zúfalo snažila stlmiť bolesť tlakom ruky.

Ľutoval ma? Cítil sa previnilo? Bol to nejaký zvrátený spôsob lásky? – okamžite som si mala chuť otrieskať hlavu o trubky. Uvažovala som pateticky! Keby ma čo i len trochu mal rád, nie to ešte miloval, nezbil by ma. Neponižoval by ma. Neprideľoval by mi nedostatočné množstvo jedla a vody. Neuniesol by ma. Nenechal by ma tu zomierať zaživa, zatiaľ čo on bol bohviekde. A – v jeho očiach by som nevidela tú dobre známu nenávisť a odpor.

„Koľko si bol preč?“ zamrmlala som medzi tým, ako som si liala jogurt do úst, pretože lyžičku mi nepriniesol.

„Takmer štyri dni.“ Prekvapilo ma, že vôbec odpovedal.

Myslela som, že to bol mesiac. Nie, toľko by som nevydržala.

Rozšírili sa mi nosné dierky, hnevala som sa naňho, nenávidela som ho a čakala som na nejaké ďalšie vysvetlenie, ktoré však nikdy neprišlo. Chcela som aspoň vedieť, či to urobil zámerne, alebo nie.

„Zjedz najviac dva chleby, tie ďalšie si daj o dve hodiny.“

A odišiel. Bez ďalších slov bez vysvetľovania, dokonca dnes do mňa ani nekopol. Asi mám šťastný deň.

Vrátil sa pre mňa asi večer, tentokrát som nečakala dlho. Zaviazal mi oči, ale nešli sme do kúpeľne. Zaviedol ma o jeden krok ďalej. Otvoril dvere a až keď sme boli dnu, mi odviazal oči.

Priznám sa, že ten deň som bola v napätí – predstavovala som si, aká jeho izba bude. Na jednej strane som čakala fotky na stenách, mini basketbalový kôš na dverách a kopu špinavého prádla rozhádzaného po zemi – niečo, čo by ma nechalo pocítiť, že aj on je len človek.

Na tej druhej som si predstavovala čierne steny a všeliaké morbídne znaky – niečo, čo by ho vystihovalo.

Hádam, že som sa prerátala, pretože to, čo som našla ho vystihovalo asi najviac – holé steny, jeden nočný stolík s budíkom, jedna posteľ s bielymi obliečkami a na zemi dve deky. To je všetko, čo v tej izbe bolo.

Bola holá, prázdna a neosobná, rovnako ako on.

Možno, že ani nebola jeho. S kým vlastne žil? Mal rodičov? Ak áno, určite nebývali tu. Vedel o ňom vôbec niekto niečo?

„Ľahni si!“ prikázal mi a ja som poslúchla a zložila sa na jednu deku, tou druhou som sa prikryla. Zamkol dvere, kľúč schoval pod svoj vankúš, zapol akési vetranie, keďže ani táto izba nemala okno. A neprehovoril už ani slovo. Ja som tú noc nezaspala. Ani na sekundu. Počúvala som ako dýcha. Možno... možno by som sa mohla pokúsiť mu ten kľúč vziať.

Povedala som si ale, že všetky hrdinky v knihách sa do toho púšťali zhurta a zlyhali. Ja na to pôjdem premyslene.

Opatrne som zdvihla hlavu. Hľadala som v tej absolútnej tme hocičo, čo by mi mohlo poslúžiť ako zbraň. Možno by som ho mohla udusiť dekou... sotva. Kurva!

Alebo... nedokázala by som ho uškrtiť? Bola by som na to dosť silná? Iste, bol štíhly a svalnatý. Ale spal. A to by som mohla použiť vo svoj prospech.

Možno zajtra.

Dalo mi to všetku námahu, aby som telo rozbúrené adrenalínom položila naspäť na deku.

Ráno ma vzal do kúpeľne, dokonca ma v nej nechal samu a ja som mala súkromie. Nesedelo mi to. Tá jeho prehnaná milota mi drala kožu. Nevedela som, čo mám od neho čakať. Každú jednu poondiatu sekundu som čakala, kedy vybuchne. No prekvapivo nič.

Dokonca mi dal aj tričko (zrejme jeho). Svetlomodré, celkom obyčajné. Prečo ma teda ten jednoduchý čin tak zasiahol?

Keď ho po mne hodil, na sekundu som tam ostala len tak šokovane stáť a tričko dopadlo na zem. „Zdvihni to a obleč si to!“ prikázal mi rovnako ostrým hlasom ako kedykoľvek predtým. A predsa to robil.

Dával mi tričko.

Nikdy v živote vám nebudem schopná vysvetliť (dokonca stále nie som, keď sa na to pozerám s odstupom toľkého času), prečo mi to vohnalo slzy do očí. Jeho milota ma zabíjala viac, ako jeho krutosť.

Prehltla som guču v hrdle, obliekla si tričko a konečne sa zbavila tej sprostej podprsenky, ktorá by mi už o chvíľu vrástla do kože.

Zaviazal mi oči a odviedol dole.

K činu som sa odhodlala až o niekoľko dní. Nepýtajte sa ma presne koľko – aj keď som si na začiatku prisahala, že to budem rátať, strácala som prehľad.

A, tak veľmi ako to znie ako klišé, som túžila najviac po slnku. Alebo po noci. Hocičom živom. Hocičom okrem šedého svetla v pivnici, okrem slabej žiarovky v kúpeľni a dokonalej tmy v spálni.

Prahla som potom. Začínala som mať pocit, že už ani neviem, ako to vonku vyzerá. Celý môj svet bol tento dom... dokonca pravdepodobne ani nie celý.

Raz sme sa v škole učili o filozofovi, podľa ktorého nič neexistovalo okrem toho, čo bezprostredne vnímame. Kedysi som sa tomu smiala.

Teraz som mala pocit, že je to pravda.

Tento dom a Porter boli všetko, čo pre mňa existovalo. Nedokázala som si ani predstaviť, že ľudia tam vonku žijú normálny život. Že chodia do školy. Že možno na mňa zabudli. A zároveň som si nedokázala predstaviť, že si ma pamätajú.

Porter ma za ten týždeň -možnože to boli aj dva, alebo tri - zbil len raz. Vytrhla som sa mu, keď ma umýval. Začala som kričať, že nie som pes. Jednoducho mi praskli nervy. Jednoducho som potrebovala rozhovor. Potrebovala som niečo cítiť.

Dal mi facku a udrel ma do rebier, až som sa zviezla do vane.

„Máš pravdu, nie si pes. Psy sú lojálne.“ Zreval na mňa a znova udrel. „Psy neubližujú nikomu!“ Ďalší úder. „Psy neklamú!“ Ďalší.

Vedela som, že bol rád. Videla som mu to v očiach. Chýbalo mu ubližovať mi.

Len by som chcela vedieť prečo...

Každopádne tá bitka ma usvedčila v tom, že je to skutočne psychopat. Že sa nijako nemení. Že ma nepustí.

A tak som si tú noc počkala. Poznala som už jeho dych keď spal. Poznala som ho, tak ako nikoho. A zároveň som o ňom nič nevedela.

Narátala som päťstotridsaťosem, kým som sa opatrne zdvihla do sedu. Srdce mi bilo tak, že jeho tlkot sa odrážal od stien. Ohlušovalo ma to zvnútra aj zvonku. Bála som sa, že ho to zobudí.

Pamätám si, ako strašne som sa triasla. Ledva som si čupla.

Zastala som. Opäť som načúvala jeho pravidelnému dychu.

Postavila som sa. Nespadni, nespadni, nespadni! Ako sa niekomu kurva tak strašne môžu triasť kolená?

Krok. Pauza. Počúvanie.

Krok. Pauza. Počúvanie.

Krok. Pauza. Počúvanie.

A bola som pri posteli. Ležal tam – vlasy strapaté, tmavozelené tričko a perina do pása. Ruky rozhodené pri hlave. Zasekol sa mi dych v krku.

Všetko, čo stačí urobiť je mu stlačiť krk a nepovoliť za žiadnu cenu. Vydržím minútu a začne slabnúť. Ale ja nepustím. Budem držať.

Zabijem ho. No a čo? Zabijem ho.

Ten večer som bola skutočne odhodlaná.

Zavrela som oči. Vydýchla. Pozrela sa na trasúce ruky.

Skočila som naňho. Utiahla ruky okolo jeho krku a stlačila. Z hrdla sa mi vydral bojovný škrek a jemu prekvapený výdych.

Musíš držať, musíš držať! Opakovala som si v duchu, dokonca myslím, že som to aj vrieskala nahlas. Pretože, prekrista, bol taký silný.

Drž, drž!

Ruky mi brneli. Celé telo mi brnelo od adrenalínu.

A stačilo päť sekúnd, aby ma zneškodnil. Za päť sekúnd zničil moju slobodu.

Bola som pod ním – vôbec nie jedným z tých romantických spôsobov. Nikto ma roztúžene nepritláčal k posteli, nedržal mi ruky jemne za hlavou.

Pre zmenu som bola škrtená ja. Tlačil na môj krk silou, ktorá mi dala pocítiť, že sa doteraz krotil. Zakašľala som, zachripela. Vzduch!

Po tvári mi stekali slzy a aj v tej tme som videla, ako mu žiarili tie jeho poondiate zelené oči. Snažila som sa mu ich bezúspešne vyškriabať. Toto bude to posledné čo uvidím? Myslím, že s touto skutočnosťou som sa zmierila už dávno. Možnože ešte aj skôr ako ma uniesol... je to možné?

Povolil zovretie a mne sa do pľúc končene dostal vzduch. Nikdy som si neuvedomovala, ako strašne po niečom môžete túžiť. Po obyčajnom vzduchu. Po obyčajnej vode. Po obyčajnom chlebe. Po obyčajnej slobode.

„Chcela si zabiť aj mňa?!“ zasyčal. „Suka!“

Zabudla som dýchať. Pľúca ma stále pálili od nedostatku kyslíka, ale JA SOM ZABUDLA DÝCHAŤ!

A to všetko urobilo jedno slovo. Jedno slovo a dve písmenká – AJ.

Zízal mi do očí, jeho nos sa takmer dotýkal môjho, keď pozeral ako sa dusím. Číra nenávisť. To bolo to čo cítil, čo mu v tých jeho zelených očiach bolo vidieť. To bolo to, čo som cítila ja.

Ako to myslel? Ja som predsa nikdy nikomu neublížila, nie to ešte zabila... Čo tým myslel? Čo tým kurva myslel?

Znova som sa nadýchla. Mračila som sa, ale on to v tej tme zrejme nevidel. „Ja som nikdy nikoho...“ zachrapčala som, ale bola som prerušená jeho rukou, ktorá prudko dopadla na moje líce. A potom ma zbil. Tvrdo a zároveň istým spôsobom s nadšením. A hádajte čo? Zistila som, že aj v bitkách sa krotil. Búchal do mňa zaťatými päsťami – do brucha, do rebier, do rúk a nôh.

„Nie, nie. Prosím, dosť,“ zaškrečala som, no tentoraz ani prosby nepomáhali. Tĺkol ma ako zmyslov zbavený.

V hlave mi zadunelo, keď sa jeho päsť stretla s mojím čelom. Plakala som, kričala, no to všetko prestalo v momente, keď som omdlela.

Ale zistila som dôvod, prečo tu som. Už som vedela, prečo ma sem odvliekol. Prečo ma od začiatku nenávidel. Nebolo to kvôli žiadnemu hlúpemu rande.

Myslel si, že som niekoho zabila... koho?

„Prečo si to zapisujete?“ zamračím sa na Jensa.

„Myslel som si, že ste si na to už konečne zvykli.“

„Nemám to rada,“ pokrútim hlavou. Dnes výnimočne ležím na veľkom koženom gauči, nie celkom takom, ako tie, ktoré nám ukazujú vo filmoch o psychiatroch. Pokojne by mohol stáť v hociktorej obývačke.

„Čo ste vtedy cítili, Nissa?“ jeho hlas znie dnes akosi čudne, ako keby sa mi dostával do hlavy, do snov.

„Kedy presne?“ otáčam hlavu naspäť k stropu, snažiac sa ignorovať neustále šuchotanie pera po papieri.

„Keď vám dal to tričko. Keď vás preniesol na posteľ?“

„Ja...“ Odkašlem si, hľadám v hlave niečo súce na odpoveď. Niečo, čo by ho neznechutilo, niečo, čo by bolo zároveň aj pravda.

„Mysleli ste si, že vás má rád? Chceli ste, aby vás mal rád?“ nadvihuje obočie Jens, vidím ho však len periférnym videním. Zabáram nechty do umelej kože podo mnou, som znova na tom mieste, som znova v tom dome.

„Ne...“

„Keby vás mal rád, neuniesol by vás. Keby vás mal rád, pustil by vás.“

„Ja viem,“ poviem trochu razantnejšie ako som mala v pláne. „Ja viem,“ zopakujem už pokojnejšie.

„Ste si istá? Pretože z vášho rozprávania, z toho ako sa neviete vymaniť z tohto obdobia vášho života...“

„Som si istá. Teda... na sekundu, len na sekundu, som si myslela, že... sa náš vzťah mení, ale potom ma... potom mi ublížil. A ja som sa vrátila naspäť na zem.“

„Prečo ste s tým nikdy nešli na políciu, Nissa? Prečo to stále rozprávate len mne? Možno, že keby sedel za mrežami, uľavilo by sa vám.“

Nemá pravdu. Neuľavilo. Klame mi.

„Pretože... sme si ublížili navzájom. Sme vyrovnaní.“ Myknem plecami.

„Keby ste mali pocit, že ste vyrovnaní, nechodili by ste sem každý týždeň.“ Povzdychne si, zrejme čaká na moju reakciu, no tá neprichádza. Určite ho neudám po dvanástich rokoch. Ak som to neurobila doteraz, už to nemalo význam.

„A čo keď vám povedal, že ste vrahyňa.“

„To mi predsa nepovedal,“ namietnem som. „Povedal, že...“

„Nezáleží na tom, ako to povedal. Zaujíma ma, čo ste vtedy cítili.“

„Iste, že záleží na tom, ako to povedal. Niekto s nižším IQ by z toho nevydedukoval, že je vrah.“

Jens si podráždene povzdychne. „Čakáte moju pochvalu?“

„Hodila by sa.“ Zaškerím sa naňho a žmurknem. „Dobre, dobre. Bola som... bola som v šoku. Ale neverila som tomu, samozrejme.“

Ahojte!!!

Woaha, už sme na konci piatej kapitoly! Som vďačná za každý jeden komentár, som rada, že ste to zatiaľ s mojou depresívnou poviedkou vydržali a dúfam, že to nevzdáte. Ďakujem vám moc moc moc za komentáre - veľmi potešili. :D Vždy sa škerím ako blázon, keď si nájdem nový. :D 

Prosím nápište, čo si o kapitolke myslíte, ďakujem. ;)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 5: