OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 3

16.06.2016 (11:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 560×

Ahojte, babule,

ďakujem Vám za nádherné komentáre, ale hneď na začiatku tejto kapitoly by som Vás chcela upozorniť na zopár vecí. Ako ste si asi všimli, táto kapitola má vekové obmedzenie, čo už bude mať asi celý príbeh až dokonca. 

Táto moja poviedka nie je práve "ružový" romantický príbeh, vlastne keď nad tým rozmýšľam, to asi vôbec romantický príbeh nie je. Aj keď som to tuším začala písať s tým zámerom. Ešte stále musím premyslieť koniec. No... a od tejto kapitolky to bude trochu... tvrdé. Čo vám možnože tak trochu prezradil aj obrázok pri poviedke. 

No a ak vás to neodradilo (dúfam, že nie :D) tak na konci je zase miniatúrny prestrih do prítomnosti (len aby ste sa nestratili). 

„Bez môjho súhlasu sa ani nenadýchneš, rozumela si?“

Keď som sa zobudila druhýkrát, neotvorila som hneď oči.

Dlho, možno aj hodinu som sa modlila, aby to nebola pravda. Aby som zobudila vo svojej veľkej posteli s vyrytými NP na jej čele. Aby ma zobudila mama, alebo aj budík, doriti, to je jedno.

Len som chcela... aby to bola nočná mora. Nič viac.

Ale vedela som, že nie je. Už podľa zatuchnutého vlhkého vzduchu, ktorý som cítila na pokožke a v pľúcach.

Už podľa tupej bolesti v krku, zápästiach a na bedrových kostiach. Celé moje telo bolo dolámané, líca, kolená a odreté ruky ma pálili.

Otvorila som oči.

Bola som v tmavej miestnosti, no videla som vďaka miniatúrnej žiarovke, ktorá visela zo stropu a napĺňala miestnosť akýmsi temným šedým svetlom. Rozhliadla som sa, stále ležiac na chrbte na tvrdej vlhkej zemi.

Bola to nejaká pivnica, alebo podzemie... možnože sklad – vlhko, prítmie, tehlovo-betónové steny, kotol, žiadne okno.

Na pravej strane boli uskladnené nejaké plastové nádoby... možnože by som tam mohla nájsť nejakú zbraň. Niečo, čo by mi pomohlo.

Okrem toho bola miestnosť absolútne prázdna. Až teda na mňa, na deku, na ktorej som ležala a trubky pri stenách, ku ktorým som bola pripútaná.

Moja pravá ruka bola spojená s hrdzavými trubkami reťazou a lesklými putami. Mykla som ňou.

Putá sa mi zaryli do ranenej pokožky, hrdzavá trubka sa však ani nepohla. Ani neotriasla. Postavila som sa, podopierajúc sa o stenu a keď som cítila, že nohy už unesú moju váhu, pohla som sa. Skúmala som, aká dlhá je reťaz, ako ďaleko ma pustí. No umožňovala mi sa len postaviť a urobiť dva malé kroky. Nič viac.

Vzdala som to a vrátila sa na deku.

Ležala som tam, premietajúc si každý nenávistný pohľad, ktorý mi kedy venoval. Najprv, keď na našu školu prestúpil pred štyrmi mesiacmi, bol na mňa celkom milý.

Usmieval sa na mňa. Navrhol sa, že ma odvezie domov z jednej párty. Odmietla som, lebo tam bol Alex a on ma viezol... alebo možno aj pre niečo viac.

Vždy som to videla v jeho očiach. Niečo, čoho by som sa mala báť.

Potom ma pozval von a ja som sa zase vyhovorila. Nikdy predtým som pekného chalana neodmietla. A on bol... čo? Krásny? Nie, to bolo príliš anjleske pomenovanie pre niekoho, kto vyžaroval to, čo on.

Preglgla som.

A potom sa na mňa začal pozerať s otvorenou nenávisťou. A ja som si nebola celkom istá, či tam bola aj pred tým. Asi nie. Bol natoľko chorý, že ma znenávidel kvôli odmietnutiu? Vedela som to, vedela som, že nie je v poriadku.

Mala som to niekomu povedať.

Cassie si myslela, že ma chce. Neverila som jej. Nie po tom, ako sa na mňa pozeral. Ale on ma chcel.

Len inak.

Bude Cassie vedieť? Dôjde jej to? Jej jedinej by mohlo. Aj keď ona je doňho taká zbláznená.

Som ďaleko od domu? Sme v tom istom meste? Alebo ma odniesol niekam ďaleko? Ako dlho? Ako dlho som tu? Všimli si to už?

Zožieralo ma to. Predstavovala som si, ako mama s Annabel šalejú, volajú políciu... ako polícia rozráža dvere a berie ma preč. Berie ma k mame... chcela som mamu a mala som osemnásť.

Je vplyvná, zachráni ma. Zachráni...

Dvere sa otvorili, ale nebola to polícia. Bol to on. Spoznala som to podľa držania tela, podľa stavby. Bol blázon, ak si myslel, že to nezistím. Zišiel po betónových schodoch, ktoré viedli určite k dverám. Na ktoré som ani len nedovidela z môjho miesta.

Moju slobodu som dokonca ani nemohla vidieť.

Mal to pripravené. Tak dobre.

Zavrela som oči. Tvárila sa, že ešte spím. Zbabelo. Bola som zbabelá. Chcela som žiť a nevedela som, čo chce so mnou urobiť, no moje telo to chcelo oddialiť.

Stál tam nado mnou a ja som chcela kričať, plakať, hocičo... ale ležala som, ticho predstierajú spánok.

Niečo ma udrelo zboku do brucha – kopol ma?

Otvorila som oči kričiac od bolesti.

Kopol ma znova a ja som znova vykríkla. Čo to robí?

Pred očami sa mi zatmelo, keď sa jeho topánka stretla s mojim rebrom. A prestal.

Kopol ma trikrát.

Potom sa zohol, chytil ma pod krk a zdvihol ma. Nedržal ma pevne, mohla som dýchať. Bola to len tichá vyhrážka.

„Prečo som tu?“

Prvé slová, ktoré som sa mu odhodlala povedať.

Stále mal masku, ale nie okuliare, nechcel, aby som vedela kto je – to znamená, že ma pustí, nie? Že ma nezabije.

Ale ja som vedela. Bola to moja tajná výhoda, o ktorej nevedel.

Bola som rada, že som to vedela.

Mal obviazanú ruku, zrejme vďaka mojim zubom, no to mu nebránilo dusiť ma. Aspoň som si vtedy myslela, že viem, čo je to dusenie.

„Osud ti to vracia,“ zasipel. Snažil sa trošku meniť hlas.

„Nikdy som neurobila nič zlé.“ Myslím, vážne – flirtovala som s chalanmi, občas si vypila, ale takých báb boli na svete milióny. Prečo by som za to mala byť potrestaná práve ja? Prinútim ho vidieť jeho choré rozmýšľanie.

Prinútim ho vidieť, že nie je dôvod, aby ma trestal.

Jeho očami prebleskla čistá zúrivosť, nikdy som takú nevidela. Trafila ma priamo do boľavého žalúdka. A Porter ma trafil na líce. Dal mi facku.

Na perách som cítila krv, pomaly mi stekala na bradu, keď mi zovrel pevnejšie krk.

„Pusti ma. Nikdy. Som. Nič. Zlé. Neurobila.“

Vrazil mi znova. Tentoraz silnejšie.

Oh bože! Asi mi odletela sánka. No nemienila som sa vzdať. Záviselo na tom všetko – môj život, sloboda, jeho psychiatrické liečenie.

„Nič zlé...“

Bola to päsť, ktorá prerušila moju vetu. Vykríkla som. Mne samotnej ten krik trhal uši. Pustil ma, nechal ma dopadnúť na zem a odišiel. No predtým sa zohol, vzal chlieb, ktorý mi priniesol, no plastový pohár s vodou tam nechal. Ibaže doňho napľul. Sotva som to vnímala. Akoby mi na niečo bol jeho chlieb, keď mi pravdepodobne chýbala sánka a polovica zubov. Moje oči ronili slzy samy od seba.

Keď zabuchol dvere, skontrolovala som si opatrne dotykom čeľusť. Bola stále tam. Dokonca mi tuším nechýbal ani zub.

Vypila som tú vodu, do ktorej napľul.

Bolo to nechutné. Nie preto, že by až tak závratne vadili jeho sliny. Cítila som sa ponížená, ako nejaké zviera.

Nestačilo mi to. Ten jeden sprostý pohár mi nestačil, ale nemohla som požiadať o ďalší. Nebol tu. A aj keby tu bol, neurobila by som to.

Ale moje pery už neboli také popraskané a hrdlo také vyschnuté.

Nemala som poňatia o čase, rátala som – odrátala som však len desaťkrát šesťdesiat sekúnd a prestala som.

Spala som. Keď som sa prebudila, bolo všetko rovnaké – rovnaké podivné šedé svetlo, ktoré sa skôr podobalo na temnotu. Rovnaká deka, bola som rovnako pripútaná reťazou k trubkám.

Akurát, že teraz prevládala bolesť sánky nad všetkým ostatným. Ale mohla som ňou hýbať, to bolo prvé, čo som vyskúšala. Vohnalo mi to slzy do očí, ale dalo sa to vydržať. Viac som to neskúšala, zízala som do stropu a namiesto strachu som cítila nudu. Bola som normálna?

Nechcela som si dovoliť premýšľať, čo so mnou urobí, na nič mi to nebolo. Tie obrazy sa ku mne však dostávali aj tak, niekde medzi bdením a spaním som ich videla najjasnejšie.

Ako ma škrtí, ako ma bodá, ako ma predáva, keď so mnou skončí... videla som ako ma ponára do kyseliny, čaká kým sa rozložím a kričím, kričím, kričím... Nikdy som celkom nezaspala, vždy ma ta bolesť z predstavy celkom vytrhla zo spánku.

Niekto schádzal po schodoch a keď vzostúpil do môjho zorného poľa, vedela som, že je to on. Pozeral na mňa zhora a ja som si spomenula, ako sa mu to páčilo na parkovisku.

Boleli ma rebrá, bolelo ma celé telo, ale znova som sa postavila pomocou steny.

Položil na zem kus chleba, bez akéhokoľvek taniera a plastový pohár vody, ten starý vzal a ja som vedela, že z toho má akúsi zvrátenú radosť, že som to vypila.

Vedel ako ma to ponížilo.

„Prečo som tu?“

Vedela som, že ma chytí pod krk, čakala som to. Preto ma to neprekvapilo.

„Opäť budeš tvrdiť, že si nič zlého neurobila? Chceš, aby som ťa zabil?“

„Čo takého strašného som urobila? Povedz mi to! Chcem to vedieť! Si chorý psychopat a vždy som to ved...“ Zasekla som sa. Zasekol sa mi dych v priškrtenom krku.

Pohnojila som to. Povedala som mu, že viem, kto je. Podpísala som si rozsudok smrti len kvôli svojej hlúposti.

„Vždy si to vedela?“ Zasyčal mi do tváre.

Jeho oči žiarili. Žiarili aj v tej tme. Žiarili, aj keď v sebe nosili iba tmu, temnotu a zlo. Možnože práve preto žiarili. Tie najhoršie veci sú väčšinou skryté za krásou.

Dal si dole masku.

Mohol sa hádať, že neviem, kto je. Mohol... mohol mi zachrániť život. Ale asi nechcel.

Čierne kučeravé vlasy mal strapaté a ja som vedela, že ma zabije, že ma práve škrtil, že ma uniesol a zbil... a aj tak som pocítila túžbu.

Nie som normálna. Som väčší psychopat ako on.

„Si tá najhoršia vec na svete.“ Vec? Vec?!

„Ja? Uniesol si ma! Zbil si ma! Dokopal si dievča!“ kričala som s jeho rukami na krku. Pritiahol ich a opäť mi zmenšil príjem vzduchu.

„Ty nie si dievča! Si monštrum. A mala by si sa konečne naučiť držať jazyk za zubami, pretože som ti nedovolil rozprávať. Budeš rozprávať len ak ti to dovolím. Budeš vstávať len ak ti to dovolím. Budeš spať, len ak ti to dovolím. Bez môjho súhlasu sa ani nenadýchneš, rozumela si?“

„Ja nie som...“ Zdvihol ma, nohy mi ostali visieť bezvládne vo vzduchu.

„Rozumela si?“

Nemohla... som... dýchať. Opäť. Driapala som mu ruky, driapala som do obväzu. Musí... ich dať... preč. Preč! Preč! Preč!

„Rozumela?“

Prikývla som. Až vtedy ma pustil a ja som sa zrútila na kolená, držiac si hrdlo, kašľajúc.

„Presne takto sa mi to páči. Takto ma vždy budeš čakať, keď prídem.“ Bola som rada, že sa ma znova nepýtal na môj súhlas, asi by som ho nebola schopná. A tak som sa mu len nenávistne zahľadela do tých jeho zelených očí a zbabelá časť mňa dúfala, že si to nevšimol.

„Potrebujem ísť na záchod,“ zachripela som a znova si odkašľala.

Prekvapilo ma, že prikývol.

Zohol sa, odopol reťaz kľúčom z vrecka z trubky a potiahol za ňu. Viedol ma hore ako psa. Vedela som, že by ma pokojne zvládol aj bez tej reťaze. Len chcel, aby som bola ponížená.

Zaviazal mi oči a keď som začala protestovať, udrel ma do boľavej sánky, až sa mi zatmelo pred očami, hoci to zďaleka nebolo také silné ako včera.

Rozhodla som sa držať hubu, keďže môj močový mechúr išiel prasknúť a stavila by som sa, že by ma za trest nechal tu a ešte by si zo mňa spravil loptu. Viedol ma hore schodmi, počula som, ako otvoril dvere a moju hlavu opantala vôňa slobody.

Ešte nie. Teraz to čaká.

Nasledovala som ho poslušne, riadila sa tým, ako ťahal reťaz. Viedol ma presne dvadsaťsedem krokov, keď zastal. Otvoril nejaké dvere.

Voviedol ma dnu.

Jeden krok.

Zavrel a dal mi dole šatku. Boli sme v kúpeľni. Očividne bola stará, špáry medzi ružovkastými kachličkami boli hnedé, vaňa zašlá rovnako ako záchod.

Pokynul smerom k nemu.

Bože. Čaká, že to urobím pred ním?

Pozrela som naňho. „Nemohol...?“

„Neoslovuj ma, pokiaľ ti to nedovolím. A teraz sa už vyšti. A prosím ťa, aj sa osprchuj. Páchneš.“

Prešla som k záchodu, rada, že sa aspoň otočil.

Chvíľu som tam stála, zvažovala. Nakoniec však môj močový mechúr rozhodol za mňa a ja som si stiahla nohavice a vycikala sa.

Vošla som do vane, skontrolovala, či sa nepozerá a pomaly si stiahla roztrhané pančušky. Nasledovala blúzka, károvaná sukňa školskej uniformy a nakoniec aj spodné prádlo.

Rebrá som mala fialové.

Pozrela som sa na jeho chrbát, predstavujúc si, ako ho kopem ja, ako mu režem líce a kusom dreva mlátim čeľusť.

„Pohni si.“

Mykla som sa a zapla som vodu a zafučala, keď sa horúca voda dotkla mojej pokožky.

Schmatla som mydlo, vmasírovala ho do seba a potom mužský šampón, zrejme jeho a umyla som si vlasy.

Nemala som si čo obliecť. To mi došlo, až keď som mokrá sedela vo vani. Nepožiadala som ho o čisté oblečenie. Nenávidela som, keď som ho musela o niečo žiadať. A tak som si provizórne narýchlo oprala všetko okrem pančúch, pretože tie sa už zachrániť nedali.

A obliekla si to mokré naspäť.

Dole bolo celkom teplo, vyzlečiem si to, nechám uschnúť a kým ráno príde, budem oblečená.

Dala som si záležať, aby zo mňa aspoň nekvapkalo a biela blúzka sa nelepila na čiernu podprsenku.

Asi vedel, že som už hotová, lebo až vtedy sa obrátil.

Zamračil sa pri pohľade na moje mokré oblečenie, ale nepovedal ani slovo. Obišiel ma, pritisol čiernu pásku na moje oči a zamrzol.

„Použila si ten šampón?“ Zaryl mi prsty do pliec.

Žiadna odpoveď. Bála som sa ho?

Dočerta áno. Ale nehodlala som mu to ukázať.

„Áno. Povedal si, že sa mám ísť osprchovať.“

„Nebuď drzá. Nabudúce sa umyješ len mydlom.“ Poslednýkrát mi silno zovrel plecia, akoby už jeho túžba ublížiť mi bola príliš silná a chytil reťaz.

Krok. Zavrel dvere. Dvadsať sedem krokov. Otvoril dvere. Jedenásť schodov. Odviazaná šatka.

Pripútal ma k trubke a odišiel.

Hneď som si vyzliekla sukňu, problém však nastal pri blúzke, keďže jednu ruku som mala spútanú. Sakra, to som nedomyslela. Nakoniec som si ju len stiahla až k zápästiu a rozprestrela v rámci možností. Spodné prádlo som sa predsa len neodvážila dať dole.

Zjedla som dva krajce chleba a vodu si odložila, keďže som sa napila už v sprche a musela som cikať čo najmenej. Boh vie, kedy ma znova vezme na záchod.

Zvyšok noci-dňa-večera som sa nudila. Začala som dokonca rátať tehly, vrývala som si do pamäte každý kúsok pivnice a potom zatvárala oči a presne si predstavovala kde čo je. Každá jedna nerovnosť, každá jedna vec.

Ak som neuhádla, začala som od znova. Bola to moja malá súkromná hra.

„Aký bol váš deň, Nissa?“

Povzdychnem si, položím tašku na zem a kabát zavesím na vešiak. Vonku už postupne nastupuje jeseň. Toto obdobie mám rada.

„Normálny, a čo vy?“ Prejdem na moje klasické miesto k oknu.

„Normálny,“ zaťahá mu za kútiky úst.

„Ako je Allovi?“ spýta sa a poopraví si veľké okuliare, za ktorými skrýva oči tej najtemnejšej hnedej farby.

„All zomrel.“ Mykla som plecami.

„A vám to nie je ľúto?“ Spýtavo na mňa pozrel a prehodil si nohu cez nohu, pričom sa mu hnedé nohavice vyhrnuli a odhalili nevkusné pásikavé ponožky.

„Bola to len ryba, včera som ju spláchla. A ani som ju nemala rada. Vy ste mi ju nanútili.“

Jens si povzdychol a uvoľnil si kravatu, ktorá ho zrejme príliš škrtila. „Nemáte dieťa, nemáte partnera, nemáte mačku. Myslel som, že ryba by bola fajn. Ale vydržala vám sotva tri týždne. Nepáči sa vám starať sa o niekoho?“ Jeho tmavé oči sa do mňa skúmavo zavŕtajú.

Ach, presne takéto otázky nemám rada. Keď ma analyzuje, drží pero v pozore a všetko si zapisuje.

„Som rada sama,“ priznám, bez toho, aby som odtrhla pohľad od sklenenej tabule okna. „Nenesiem za nikoho zodpovednosť. Je to tak jednoduchšie.“

„A vám sa jednoduchšie páči?“

„Jednoduchšie je vždy lepšie.“

Fu, a ste na konci kapitoly! :D Prosím, napíšte mi, čo si o tom myslíte. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 3: