OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 2

12.06.2016 (14:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 665×

„Dnes mám o zábavu postarané.“

Dvere sa so zapípaním otvorili a hneď za mnou automaticky zavreli.

Vchodové dvere sme mali prevažne otvorené, aspoň kým nešla Annabel spať, čo bolo okolo druhej ráno. Prisahám, že tá ženská spala denne len tri hodiny. Nedokázala som to pochopiť.

Annabel bola moje všetko – mama, vychovávateľka, upratovačka, kuchárka.

„Ahoj, zlato!“ zakričala na mňa z obývačky.

Prešla som k nej cez rozľahlú chodbu, do starožitne zariadenej obývačky. Milovala som atmosféru v tejto miestnosti.

„Ahoj.“

Nesúhlasne ma zbehla pohľadom. Nevidela ma odchádzať, schválne. Annabel sotva schvaľovala moje vyzývavejšie šaty.

„Ty si o niečo koleduješ, dievča,“ pohromžila.

Ja som len prevrátila očami, tak ako vždy a ukradla si čokoládový cukrík z kryštálovej dózy na bočnej renesančnej skrinke.

„Ahoj, princezná.“

„Mama?“ Otočila som sa. Nevidela som ju už mesiac. Často cestovala, keďže bola ministerka zahraničných vecí. Ale na rozdiel od tých filmov, ja som ju neobviňovala z nedostatku spoločne stráveného času. Keď nás otec opustil, mali sme dlhy a ona sa z obyčajnej sociálnej pracovníčky vypracovala za sedem rokov na ministerku.

Bola som na ňu hrdá. Strašne.

Vrhla som sa jej do náručia.

Jej drahý ružový konzervatívny kostým od Gautiera ma pohladkal na nahých ramenách a stehnách. Vdýchla som jej známu vôňu – najobľúbenejšiu na svete.

„Chýbala si mi.“ Usmiala som sa, aj keď ma nemohla vidieť, pretože som v nej stále bola zakliesnená. Bola som o dobrých desať centimetrov vyšia od mamy a s tými opätkami som sa musela zohnúť takmer napoly, aby som ju mohla objať. Skopla som si topánky z nôh.

Odtiahla sa odo mňa a premerala si ma.

„Vážne by si sa nemala takto obliekať. Anabel má pravdu.“

Nepovedala som nič.

Povzdychla si.

„Ako bolo v Taliansku?“ menila som rýchlo tému.

„Oh, pracovne. Ale kúpila som ti zopár krásnych šiat a škrabošku z Benátok. Je nádherná.“ Moja izba bola jeden obrovský suvenír. Kedysi som cestovávala s ňou, no už dva roky som nevytiahla päty z Liverpoolu. Teda aspoň nie spolu s mamou.

„Cez leto, keď odmaturuješ, si urobím spoločnú dovolenku.“ Akoby mi čítala myšlienky. „Ale porozprávame sa až zajtra, dobre? Choď si ľahnúť, lebo ráno vstávaš do školy a ja som už tiež unavená. Chcela som na teba len počkať.“

Prikývla som, schmatla topánky a zapriala Annabel aj mame dobrú noc.

Och, chýbala mi. Skype vám celkom nenahradí živú osobu.

Bleskovo som sa osprchovala a vliezla do postele.

Ráno mi nezvonil budík (keďže som si ho nenastavila!) a mama ma prišla zobudiť až o ôsmej. Povedala, že nevadí, ak zmeškám prvú hodinu, ona to vybaví so zástupkyňou a tak sme si obe naspäť ľahli do mojej postele, ona mi hovorila o Taliansku, obzerali sme si suveníry na mojich stenách a poličkách a spomínali.

Bolo príjemné mať ju naspäť.

Do školy som prišla až na tretiu hodinu.

Hneď sa na mňa zavesila Samanhta, dievča, ktoré prisahám, že raz bude psycho prenasledovateľ. V škole visela na každom mojom kroku. Myslím, že na ňu asi raz zavolám políciu. Fakt, potrebovala sa zobudiť. Nijako nereagovala na moje nevľúdne odpovede a čoraz ostrejšie náznaky, že ma otravuje.

„Alex!“ Uvidela som blonďavú hlavu a chytila sa šance zbaviť sa jej. Zamierila som k nemu a on ma na sekundu zovrel v objatí.

„Ako to včera šlo potom, čo som odišla?“

Zasmial sa. „Každý hovoril len o tebe, ako vždy. To si chcela, nie, princezná?“

„Urážaš ma!“ Naooko som sa odula.

„Ale, zlato!“ Pobozkal ma na našpúlené pery a dožadoval sa vstupu do mojich úst. No ja som ho odstrčila, dnes som na to nemala náladu. Minule nás v úschovni na metly prichytil školník a nebolo to nič príjemné.

Vzápätí som ho chytila za kravatu jeho uniformy a pritiahla si ho bližšie.

„Na budúce, keď budeš niečo chcieť, správaj sa slušne,“ šepkala som mu do pier, keď som na sebe pocítila jeho pohľad.

Neobzeraj sa, neobzeraj sa – opakovala som si, ignorujúc vstávanie vlasov na zátylku a to, že z môjho žalúdku bola odrazu želatína.

Alex sa nahol po bozk, no ja som ho opäť odsotila.

Nie, že by sme my dvaja boli pár, Bože, len to nie! Nazvala by som to priatelia s výhodami. Vedela som, že spáva s inými. A ja, hoci som s nikým iným okrem neho nespávala, momentálne, nemala som žiadne zábrany sa s inými bozkávať a užívať si s nimi.

Odkráčala som opačným smerom, preč od Portera a jeho vražedného pohľadu.

„Niss! Si v novinách!“ zakričal na mňa Doug Utter. Miestna vyšportovaná dutá hlava. Párkrát som si ním už blbla, nikdy to však nenechala zájsť ďalej.

Už som v hlave videla svoju fotku ako stojím polonahá na stole a tie mamine hysterické výbuchy, ale našťastie to bola len fotka, kde som sa bozkávala s piercingáčom a jeho ruky boli na mojich nohách. Potom ďalšia, kde som sa bozkávala s Alexom.

Monogamia? Ani náhodou! – dcéra ministerky Presccottovej opäť odtrhnutá z reťaze.

Prevrátila som očami. Nech to fotil ktokoľvek, nechápala som, prečo ma neodfotil v spodnom prádle, na tom by si zarobil viac.

Keď som sa prvýkrát objavila v novinách (v zlom svetle), šalela som. Aj mama.

Ale už som si zvykla. Nebola som žiadna celoštátna celebrita, len ma občas strčili do miestnych novín, keď sa nejakému šťastlivcovi podarilo predať moju fotku. „Nič nové pod slnkom.“ Žmurkla som na Douga.

„Škoda, že som tam včera nebol,“ zaúpel a s ľahkosťou ma pobozkal na pery. Nechala som sa, pretože jedno, jediné nadanie, ktorým Doug oplýval okrem futbalu bolo bozkávanie. Nie, obchytkávanie mu už tak nešlo, ale v bozkávaní bol dobrý.

Vzdialila som sa od neho keď sa začali zapájať aj ruky.

„Doug, Doug, Doug, vieš čo som ti hovorila o obchytkávaní.“ Oprela som si čelo o to jeho.

Začervenal sa a odvrátil.

Ty Lombwoodová na mňa škaredo zagánila, keď prešla okolo. Doug sa jej páčil, odkedy som ju poznala.

Konečne som sa dostala do kancelárie zástupkyne, ktorá ma ubezpečila, že moja absencia už bola ospravedlnená – mama jej už vraj volala.

„A slečna Presccottvá?“ zastavila ma pri odchode.

„Hm?“

„Snažte sa trochu krotiť na pozemku školy, áno? Zopár študentov sa na vás sťažovalo kvôli sexuálnemu harašeniu.“

Vážne to práve povedala?! V duchu som zaúpela a nenávidela červeň, ktorá sa mi jemne tisla do líc. „Dobre, budem sa krotiť,“ sľúbila som jej.

Po škole som sa zastavila v knižnici.

Vypýtala som si materiály o vačkavcoch a knihovníčka mi dala zoznam kníh, ktoré som si mala vyhľadať podľa abecedy.

Zabilo mi to hodinu. Fakt, nesrandujem. Potom som si konečne sadla so siedmimi knihami za drevený stôl a povedala si, že mi stačí aj C- a prejdem len polovicu.

Ani to som však nestihla a vzala som si tie tri knihy domov. Zajtra som ich však hneď ráno mala vrátiť. Super, dnes mám o zábavu postarané.

Vonku sa už pomaly stmievalo, keď som vyšla.

Nebola som posledná v škole, ale bola som jediná na parkovisku. Vytiahla som si z tašky kľúče od auta, jednou rukou som držala knihy a pridržiavala ich zdvihnutým kolenom. Strčila som kľúč do auta, keďže automatické otváranie som mala pokazené a ešte som sa nedokopola k tomu, odviesť to do opravy.

Po tej nehode som mala problém sadnúť za volant, stále som videla ten strom, ako sa približuje. Ale po roku som sa prekonala.

Presne vtedy sa mi zozadu pritislo čosi k tvári. Zvrieskla som, látka na mojich ústach tlmila môj krik. Knihy padli na zem.

Nedýchaj, nedýchaj.

Videla som dosť akčných filmov na to, aby som vedela, že keď sa nadýchnem, bude to zlé.

Kopala som, zasiahla som niečí členok opätkom. Zaskučal.

Vydal zvuk a ja som ten hlas spoznala.

Zamrzla som.

Na hlave som mala vrece, tým som si bola istá. Páchlo, bolo z hrubej látky a škrelo mi líca.

Bola som v aute, pravdepodobne.

Natriasalo to tu, lietadlo to nebolo... asi.

Zahryzla som si do pery, nemohla som kričať. Nemohla som nechať paniku nech ma pohltí. Zabije ma. Zabije ma. Zabije ma.

Vždy sa na mňa tak pozeral. A ja som si vždy nahovárala, že to bol len môj pocit. Všimol si to ešte niekto? Budú vedieť, kto ma uniesol?

Napadne to aspoň Claire, alebo Alexovi?

Napadne to vôbec niekomu?

Prečo ma tak nenávidí? Prečo? Prečo? Prečo?

Auto prudko zastavilo a moje telo hodilo do nejakej steny. Ležala som... bola som v kufri.

Nenávidela som tú slepotu, nenávidela som zviazané ruky za chrbtom. Niečo pevné a ostré sa mi tlačilo do kože na zápästí. Lano? Plast? Rozrezalo mi to už kožu?

Prevliekla som si zaviazané ruky popod nohy dopredu. Ľahla si nečinne naspäť. Zvládnem to, zvládnem.

Pripravila som sa na boj, adrenalín mi pulzoval v celom tele tak ako nikdy. Dúfala som, že nebude počuť ten hlasný tlkot, ktoré vydávalo moje srdce. Že nepočuje to hučanie, ktoré mám v hlave.

Kufor sa otvoril a ja som vedela, že sa na mňa pozerá. Odolávala som nutkaniu krútiť sa, zimomriavky som však nedokázala zadržať.

Nevšimni si to!

Vzal ma do náručia, a keď som si dovtedy nebola istá, že je to Porter, toto mi to potvrdilo. Nemal rukavice a dotkol sa môjho nahého stehna, keď ma dvíhal.

Ten dotyk ma na sekundu paralyzoval.

Rovnako ako predošlých dvakrát, kedy sa ma dotkol. Prvýkrát to bolo celkom náhodou, raz na chodbe, keď som doňho vrazila. Hodil na mňa vtedy jeden z tých svojich vražedných pohľadov. Druhýkrát som rozdávala písomky na chémii a ruky sa nám len čistou náhodou dotkli. Samozrejme, že sa rýchlo odtiahol.

Porter bol nebezpečný – vedela som to od prvej chvíle, kedy som ho uvidela. Vedela som to vtedy. Viem to teraz. Vždy to budem vedieť.

Ostaní to nevideli... možno, že bol nebezpečný iba pre mňa.

Urobil presne dva kroky, s mojou hlavou a končatinami bezvládne visiacimi cez jeho ruky.

Presne vtedy som vykopla.

Pätou som nedosiahla tam, kam som chcela, ale kopla som ho do stehna. Moja myseľ vypla, moje telo ožilo. Kopalo, odstrkovalo – všetko v priebehu zopár sekúnd. Zopár sekúnd, kedy som ho prekvapila a on ma pustil.

Vyskočila som na nohy.

Podlomili sa mi.

Panebože. Panebože. Panebože.

Stiahla som si z hlavy vrece.

Boli sme v garáži, bola noc, ale dvere ešte neboli zavreté. Videla som strom pred garážou. Videla som jednoduchú bránku.

Vykríkla som. Jednoducho. Zúfalo.

Nič určité, moje ústa neboli schopné vyprodukovať slová.

Môj hlas bol suchý, chrapľavý, zradil ma rovnako ako moje nohy.

Zdrapil ma za zviazané ruky a vytiahol ma na nohy. Na tie sprosté zradné nohy, ktorých slabosť ma stála slobodu. Mal na sebe čiernu kuklu a okuliare – múdry ťah vzhľadom na jeho výrazné zelené oči. Podľa nich by som ho spoznala... keby som teda už dávno nevedela kto je. Nemal už na sebe uniformu, prezliekol sa.

Znova som ho kopla.

Pritiahol ma k sebe, narazila som do jeho tela a on ma oblapil rukami, nemohla som dýchať. Nemohla som...

Moje pľúca protestovali, nemohli nasať vzduch. Nemohla som kričať.

Nohy mi bezvládne viseli vo vzduchu, zopäté ruky som mala pritlačené medzi našimi telami.

Nemohla som...

Pustil ma – nie, to je chybné tvrdenie, povolil zovretie. Podarilo sa mi zaprieť sa mu do hrude. Nie... to nefungovalo.

Jednou rukou mi prikryl ústa a ja som neváhala ani sekundu. Zaťala som mu zuby do mäsa. V ústach som pocítila chuť železa, ktorá ma naplnila miernym triumfom. Zranila som ho. Mala som dôkaz v ústach. V sebe.

Odtiahol ruku, vykrútila som sa z jeho druhej a vykopla koleno. Zasiahla som rozkrok.

Nohy ma udržali a vyšprintovala som smerom k veľkým automatickým dverám.

Nikdy som nebežala tak rýchlo. Cítila som to. Vedela som to. Mala som pocit, že by som vyhrala maratón.

A predsa to nebolo dosť.

Dohnal ma ešte pred východom, zvalil sa na mňa, svojou váhou ma prišpendlil k zemi. Celým mojim telom otriasla bolesť, moje líce, kolená a spútané dlane pálili.

Začula som zvuk a nadvihla som tvár stále s jeho váhou na mne, jeho rukou na mojich ústach. Sledovala som, ako sa zatvárajú obrovské dvere od garáže, nedovolila som si od nich odtrhnúť zrak, pretože som nevedela, či ešte niekedy uvidím svet vonku. Možnože ma zabije priamo tu.

Hrýzla som jeho ruku – do úst mi prúdila ďalšia dávka jeho krvi, no on ju už neodtiahol. A tak som kričala do jeho ruky.

Ale nikto okrem neho ma nepočul.

Posledné, čo som z vonkajšieho sveta videla, bol kus betónu pred vstupom do garáže.

Potom sa začal prehrabovať vo vreckách a ja som sa pod ním začala krútiť. Chcela som bojovať o ovládač od dverí. O slobodu. O život. Ale nedostala som už šancu.

Do krku sa mi zabodlo niečo ostré a hneď, ako to vytiahol, zatmelo sa mi pred očami.

Ahojte,

tak v prvom rade vám chcem poďakovať za komentáriky k predošlej kapitole, veľmi veľmi potešili. ;) A dúfam, že sa príbeh časom začne objasňovať. Asi som mala na začiatku napísať, že tam občas budú (ale vážne len minimálne) prestrihy akokeby do súčasnosti. No ale moja hlava deravá... tak som vás hádam veľmi nezmiatla. 

A budem, samozrejme, ohromne rada ak napíšte komentár, dojmy z kapitoly, čo sa vám páčilo, pripádne nepáčilo. Ďakujem. :)

Och, a ešte som zabudla, že kapitoly zrejme budú pribúdať často, keďže mám príbeh skoro dokončený

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 2: