OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 10

04.07.2016 (16:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 520×

Bola som strašne, úžasne super prekvapená, že ste tu minulú kapitolu tak pozítivne ohodnotili! Normálne som si až hrýzla nechty, keď som ju sem dávala. Ďakujem vám, ste zlatíčka. :D A aj za to, že ste si to vážne prečítali a ešte stále to so mnou a mojjim depresívnym príbehom nevzdali.

„Stála som na druhej strane a on bol vo vnútri.“

Tá noc bola zvláštna.

Bola som dolámaná, zvnútra, aj zvonka. Od vyronených sĺz a od zápachu zvratkov ma pálili oči. Niekedy uprostred noci mi opatrne pomohol vstať z postele, stiahol z nej plachtu, zmotal ju a hodil na druhý koniec izby do pravého rohu. Ľahli sme si len na matrac a on ma okamžite znova objal.

A ja... neviem vám to celkom vysvetliť. Tú noc si zrejme nikdy nebudem schopná dať v hlave úplne doporiadku. Pamätám si skôr z nej len útržky a hoci som vedela, že by som ho mala nenávidieť - po tom, čo mi spravil - tak celkom som to nedokázala.

Myslela som si, že to znásilnenie môže byť akýmsi prejavom náklonnosti. Akoby na mňa už viac nepozeral ako na vec, či monštrum.

Prinútila som sa to vtedy vnímať pozitívne.

Bola som patetická.

Asi som nachvíľu aj zaspala, myslím, že už svitalo, keď som prestala vnímať izbu a jeho a celý svet okolo mňa. A nesnívali sa mi žiadne nočné mory, ako by ste možno čakali. Nesnívalo sa mi vôbec nič.

Keď som sa zobudila, vedela som, že je hore, cítila som to.

Už ma nedržal, len nehybne ležal tak ďaleko, ako sa len dalo. Asi bolo dobré, že medzi nami nechal toľko miesta. Asi.

Rátala som výdychy a nádychy – jeho, nie moje. Pretože jeho boli pre mňa akosi dôležitejšie ako tie moje vlastné.

A potom vstal, vyšiel z izby a vrátil sa s raňajkami – palacinkami.

Priniesol mi palacinky.

Chcela som plakať, hodiť sa mu okolo krku a hlúpo mu niečo povedať... hocičo. Niečo, čo by mu dalo najavo, ako... ako ho potrebujem? Odrazu ho potrebujem? Úbohé.

„Dobrú chuť,“ šepol a nechal ma celý deň samú v tej izbe s porciou palaciniek, ktorá by mi vystačila na dva dni.

Moje dni, ba či dokonca hodiny, v tomto dome sa chýlili ku koncu a ja som o tom nemala ani poňatia. Obaja sme o tom nemali ani poňatia.

Veď uznajte, kto by rozmýšľal o konci? Teraz sa to proste nehodilo, v žiadnej knihe, v žiadnom filme sa to takto skončiť nemohlo. Mala som nezodpovedané otázky, nič sa nevysvetlilo, všetko bolo divné a mĺkve po tom, čo ma znásilnil. Po tom, čo mi spôsobil orgazmus.

Ale už sa to nezopakovalo. Držal sa odo mňa ďalej hoci ma v noci stále objímal, akoby sa nič nebolo stalo, akoby ma nerozdelil na dva kusy. Jednoducho povedané, všetko bolo uprostred. A bohužiaľ, či skôr našťastie (sama neviem) predsa prišiel ten deň.

Bol celkom obyčajný. Ráno mi priniesol chleby s maslom a uhorkou. Prvá zelenina, čo som tu dostala! A hrnček nesladeného čaju.

Obaja sme sedeli na posteli, ja v tureckom sede, jemu viseli nohy cez okraj postele, no aj tak bol čelom otočený smerom ku mne.

„Ideš dnes do školy?“ spýtala som sa, dojedajúc posledné sústo chleba.

Zamračil sa, ale prikývol.

Modrina na líci, odkedy som mu povedala, že by som sa povracala, už skoro vybledla. Mala nenápadnú žltú farbu a odvtedy ma už nezbil. A môj zadok... ten som už tiež takmer necítila. Ale... snažila som sekať dobrotu, nepopieram. Pretože až teraz som konečne zistila, čoho je schopný. A vôbec sa mi to nepáčilo.

„Chýba ti to? Škola?“ spýtal sa ma.

Prekvapene som k nemu stočila pohľad a mykla plecami. „Ja som vlastne školu vždy mala celkom rada.“ Ďalej sa na mňa pozeral, akoby čakal nejaké pokračovanie, no ja som už žiadne nemala... teda možnože... mala. Ibaže nie súce preňho. Ale to je jedno. On sa predsa pýtal.

„Chýbajú mi aj iné veci.“ Nedala som mu šancu zastaviť ma. „Chýba mi mama, nech to znie akokoľvek ako klišé, chýba mi Cassie a Alex. Chýba mi, že už ani neviem, či existuje niečo mimo tohto domu. A... chýba mi slnko.“

Až po hodnej chvíli som sa naňho odvážila znova pozrieť. Sledoval ma s tým svojim kamenným výrazom, ako vždy. Aspoň nezatínal čeľusť, to bolo dobré znamenie. Nechystal sa ma udrieť.

„Chýba ti slnko?“

Prečo sa chytil práve tohto?

„Hej,“ prikývla som.

Zamračil sa, ako keby nad niečím tuho premýšľal. Možnože ma chcel vziať von? Nie? Bola som príliš naivná?

„Nudíš sa tu?“

Okej, ďalšia dych vyrážajúca otázka.

„Ja... neviem. Teda áno, vlastne áno.“ Žmolila som si tričko na spanie, neschopná sa naňho ani pozrieť. Na túto jeho stránku som nebola tak celkom zvyknutá. Mala by som sa k sakru vzchopiť.

Len prikývol.

„Poď, musím už ísť do školy.“ Mykol hlavou smerom k dverám.

Automaticky som sa postavila, nechala si previazať oči a prešla dvadsaťsedem krokov do pivnice a desať schodov. Odviazal mi oči a pripútal ma k trubke. Keď sa narovnal, rozmýšľala som, či ho mám pozdraviť. Hodilo by sa to?

Radšej som si však hryzla do pery. Isteže nie!

Ani on ma nepozdravil. Bola som predsa preňho najväčšie zlo na svete, ale... bola som ním stále? Myslím, možnože jeho nenávisť už trošičku poľavila. A ja som si to tak pateticky želala.

Vyšiel po schodoch a zabuchol za sebou dvere. Počula som otočenie zámky.

Povzdychla som si, ľahla si na deku a zahľadela sa do stropu. Možnože takto bude prebiehať celý zvyšok môjho života. Možnože už navždy budem počas dňa hľadieť do tohto stropu a v noci ma bude objímať. Nech to znie akokoľvek smutne, nezdalo sa mi to byť až také zlé.

Strhla som sa, keď som opäť počula otvorenie dverí. Posadila som sa a čakala, kým zazriem jeho siluetu na schodoch.

V rukách niečo niesol a keď som to končene bola schopná identifikovať, moje srdce sa zlomilo na milión kúskov a pospájalo do celkom novej podoby.

Musela som sa sama pevne objať rukami, pretože som od toho nemala ďaleko.

Podal mi časopis a ja som sa prinútila odmotať jednu ruku zo svojho tela, aby som sa poň načiahla.

„Aby si sa... ehm... nenudila.“ Mykol plecami. Bol v rozpakoch.

„Ďakujem,“ šepla som. Mala som sa usmiať, mala som to povedať inak, aby vedel, aká som skutočne bola vďačná.

Prikývol, vyšiel po schodoch hore a zamkol.

V pivničnom šere sa ťažko čítalo – zistila som to už dávno, keď mi sem raz hodili noviny s mojou mamou. Ale to bolo jedno. Úplne jedno.

Zazrela som, že časopis musel byť riadne starý, niekoľko rokov, pretože na obálke bola Britney Spears so zvonovými rifľami a tričkom nad pupok. Možnože tak z 2002. Ale to bolo tiež jedno.

Položila som časopis na zem a rozplakala sa.

Kolísala som sa dopredu a dozadu, pivnicou duneli moje hlasné vzlyky a prudké nádychy. Nerozplakal ma takto, keď ma uniesol, keď ma zbil, keď mi povedal, že som niekoho zabila. Dokonca ani keď mi ukázal tú fotku zničenej mami a Annie.

Ale zrútila som sa, keď mi dal časopis.

Kým sa poobede vrátil, mala som ho, samozrejme, prelúskaný odpredu aj odzadu. Poznáte to, keď sa vám niečo dostane do rúk, väčšinou to len prelistujete, prečítate si zopár nadpisov, ktoré vás fakt zaujmú a možnože jeden článok skutočne celý? Aspoň tak som to zvykla robiť ja.

No tentoraz som si prečítala dokonca aj horoskop pre všetky znamenia na obdobie 24. 7. - 29. 8. 2005. Bohvie, kde som vtedy bola. Asi som sa hrala na dvore s Cassie a kúpali sme sa v nafukavacom bazéne. Bohvie.

Začula som jeho kroky na schodoch a automaticky sa narovnala. Plač ma už prešiel, chvalabohu.

Kývol mi na pozdrav hlavou a ja som mu zamrmlala nejasné: „Ahoj.“

Priniesol mi akýsi rizotový polotovar a pollitra vody. Rizoto som celé nezjedla, akosi som to do seba nemohla dostať.

Sadol si oproti mne a chytil časopis.

„Prečítala si ho?“

Len som prikývla medzi sústami.

Potom mi zaviazal oči a vyšli sme po schodoch a do kúpeľne. Keby som tušila, že je to moja predposledná cesta tou chodbou, asi by som... vlastne neviem, čo by som urobila. Zrejme nič iné, len by som ňou prešla. Otočil sa smerom k dverám, nechal ma vyzliecť sa a osprchovať sa. Už sa nepozeral, nie ako vtedy.

Keď som sa načahovala pre mydlo, skĺzla mi noha po mokrom dne vane. Tento krát som však nespadla. Zachytila som sa držiaka na mydlo.

Ja som sa síce udržala na nohách, zato však držiak sa zlomil a s buchotom dopadol na okraj vane, odkiaľ sa zošuchol do vane.

Doteraz si sama neviem odpovedať, prečo mi práve ten držiak pripomenul, akou pasívnou som sa stala. Ako som prestala čo i len rozmýšľať nad útekom. Ako som prestala odvrávať.

Možnože to mohla byť istá zbraň, čo ja viem.

Sledovala som ten kúsok zhrdzaveného plechu s určitou fascináciou a predstavovala si, ako perfektne by sa tou ostrou časťou dala preseknúť koža.

Do vane vkĺzla ruka v čiernom rukáve a vzala ten predmet. Akýsi symbol slobody.

Zaklipkala som očami, môj pohľad sa stretol s jeho a ja som sa bála, že to tam vidí. Priamo v mojich očiach.

A možnože aj videl, ale nechal ma dosprchovať sa a obliecť.

Odviedol ma do izby a pokynul hlavou k posteli. Cítila som sa ako vo sne, síce som vnímala úplne všetko – tmavé šero, ktoré vytvárala malá lampa zastrčená pod posteľou, šedú posteľnú bielizeň aj vykúkajúcu staroružovú omietku.

Vnímala som aj chlad perín na mojej pokožke.

A predsa to bolo celé akosi zahmlené.

Ľahol si ku mne, akosi zvláštne sa na mňa pozrel, ale zaspal. Ja som nezaspala.

Jeho ruka sa už dobre známym spôsobom omotala okolo môjho pása a ja som na sekundu zavrela oči. Snažila som sa to zapamätať. Ako dobre som sa cítila, keď ma objímal, nech už to bolo akokoľvek choré.

Zrátala som si dvadsať nádychov – presne toľko času som si dala.

Srdce mi tak neskutočne tĺklo, keď som sa načahovala po budík ponad jeho hlavu. Musel to cítiť.

Určite zomriem.

Nevyjde to.

A aj keď som si tým bola takmer stopercentne istá, predsa som ten starý kovový budík chytila. Ruky sa mi triasli tak, že som sa bála, že ho zhodím, alebo, že mi vypadne.

Nadýchla som sa. Raz, dva, tri... štyrikrát.

Neprebudil sa.

Opatrne som sa mu vymanila zo zovretia, čupla si vedľa neho.

Pohol sa.

Zamrzla som.

No on sa len natiahol na brucho a rozprestrel ruky takmer po celej dĺžke postele.

Napriahla som sa, pozrela na jeho tvár a udrela som ho. Zozadu do temena hlavy. Z celej mojej sily.

Mykol sa, no to už som ho udierala znova a znova a znova. Stále dookola. A pri tom všetkom som nevydala ani hláska.

Neviem, ako dlho som ho trieskala. Vlastne si na to absolútne nepamätám. Od sekundy, ako som ho prvýkrát udrela, až po pohľad na jeho hlavu bezvládne položenú na vankúšu mám okno.

Pod jeho hlavou sa tvorila akási tmavá škvrna a aj keď som celkom presne vedela, čo to je, načiahla som sa, namočila do toho prsty a priložila si to k perám.

Železo. Krv.

Ako keď som mu hryzla do ruky v deň, keď ma sem priniesol. Aj vtedy som mala v ústach jeho krv. Zavalila ma vlna nostalgie.

Neskontrolovala som, či žije. Neskontrolovala som pulz, ani či dýcha. Príliš som sa bála.

Telo mi pulzovalo, tep som cítila až v končekoch prstov, môj žalúdok sa prevracal a cítila som... všetko naraz - strach, vzrušenie, adrenalín, smútok. Vytiahla som mu spod vankúša kľúč. Prudko som vydýchla, keď moje prsty narazili na kov.

Prešla som k dverám, odomkla ich, hoci do zámky som sa trafila asi až na piatykrát.

Prudko som ich otvorila a otočila sa, pozrela sa na jeho ležiacu siluetu, už som nerozoznala rysy jeho tváre.

Zavrela som dvere a zamkla na dva západy.

Odstúpila som od nich krok, akoby ma popálili a pozrela sa na nich opretá chrbtom o stenu.

Triasla som sa viac ako predtým.

Stála som na druhej strane a on bol vo vnútri. Už som sa tam nemusela nikdy vracať. A predsa som sa na ten kľúč pozrela.

Chcela som odomknúť. Odomknúť, ľahnúť si k nemu a skontrolovať či žije. Myslím, že som to vtedy chcela viac ako utiecť. Deväťdesiatdeväť percent zo mňa chcelo ostať. A ja som bola to jedno mizivé percento.

Pritlačila som si kľúč k hrudi.

Nemohla som si dovoliť myslieť. Nemohla som si dovoliť cítiť.

Zhlboka som sa nadýchla a konečne sa rozhýbala. Prebehla som k dverám, ktoré som mala možnosť vidieť len raz.

Letmo som pohľadom preletela vstup do pivnice a stlačila kľučku.

Zamknuté.

Zamknuté.

Niekto mi musel vraziť do brucha, pretože som odrazu nemohla dýchať. Dobre. Dobre. Musela som sa upokojiť.

Rozhliadla som sa dookola. Kde mal kľúč?

V pivnici? V kúpeľni?

Pri sebe? Nie, určite by nedržal dva kľúče na rovnakom mieste, na to bol príliš múdry... alebo? Prebehla som naspäť ku kúpeľni, rozsvietila svetlo, ktoré sa následne vlialo do chodby.

Kľakla som si rýchlo nadvihla koberček, pozrela pod umývadlo, do škár pri záchode... nič.

Zdvihla som sa. Rozhodnutá zošprintovať do pivnice, keď som si to všimla.

Jedna z kachličiek, ktoré rámovali vaňu, nebola upevnená.

Opäť som sa položila na zem, zastrčila nechty do škár a dala ju preč.

„Ty sviniar.“ Pokrútila som hlavou a nevedela som zabrániť úsmevu, ktorý sa mi rozlial po tvári. Vzala som malý strieborný ošúchaný kľúč. Rozbehla som sa k dverám, strčila do nich kľúč... pasoval.

Zabuchla som a znova ich zamkla... vzápätí však odomkla. Ak žije... už sa odtiaľto nedostane. A už som predsa jedny zamkla, musí to stačiť.

Kľúče som pevne zovrela v ruke.

Stále ich mám. Po toľkých rokoch tie dva kľúče stále mám.

Zvrtla som sa, nehmatala na stene vypínač svetla. Bola som v akejsi chodbe. Na stene bol obraz s namaľovaným makom, na pravo veľký otvor, cez ktorý bolo vidno obývačku. Stará zelená sedacia súprava, jedna skrinka a televízor.

Chcela som to tu všetko prezrieť, prehrabať sa vo všetkých jeho veciach. Zistiť, čo je Porter zač.

Ale zrejme by som nič nenašla. Koniec koncov, pravdepodobne to nebol ani jeho dom. Prešla som ku stojanu na dáždniky a pokúsila sa otvoriť vchodové dvere. Boli však zamknuté. Ale to nevadí, s tým som rátala.

Schmatla som stojan a z celej sily som ho hodila do okna.

Roztrišetilo sa na milión kúskov a mňa udrel chladný čerstvý vzduch.

Okno však malo stále ostré okraje, a tak som chytila vypadnutý dáždnik a vybila ním zvyšok skla. Prehodila som nohu cez parapetu a bola som vonku.

Bolo chladno, ale nie tak, že by sa vám vzduch zabodával do kože ako ihly. No nechcela som myslieť na to aký mesiac je. Počasie je predsa zradné.

Prešla som cez krátku príjazdovú cestičku, všimla si vstup do garáže - tam som ležala. Na zemi. A nepriala som si vtedy nič viac, ako byť na mieste, kde som dnes.

Dom nebol veľký, no poľahky som vedela identifikovať chodbu, kde som bola držaná. Bol prízemný, mierne ošúchaný a farbu som v tej tme presne identifikovať schopná nebola.

Obrátila som tvár ku hviezdam. Bolo vidno iba zopár a kosáčikovitý mesiac. Bola som v akomsi malom susedstve s jednopodlažnými domčekmi a hoci som to tu nespoznávala, vedela som, že nemôžem byť niekde na druhom konci krajiny. Chodieval predsa do školy.

Možnože ste si môj útek predstavovali trochu inak. Niečo na štýl, že z toho domu vybehnem, zabúcham na prvé dvere, ktoré uvidím a budem žiadať, nech okamžite zavolajú políciu.

No ja som... stále som bola v šoku... zrejme. Cítila som sa akosi otupene.

A časť zo mňa čakala, že ma každú chvíľu schmatnú jeho ruky, dá mi zopár faciek a odvlečie ma naspäť do väzenia. Možnože som aj dúfala. Možnože.

Kráčala som po tej ulici, osvetlenej len zopár pouličnými lampami len v ponožkách a netušila som kam.

Bola som slobodná.

Mala som kričať a smiať sa a bežať.

A ja som sa namiesto toho triasla, vôbec nie od zimy a po tvári mi sem-tam stiekla slza.

Chcela som sa vrátiť.

Často uvažujem, čo by sa bolo stalo, kde by som bola dnes. Kebyže sa otčím, vbehnem cez rozbité okno naspäť, prejdem chodbou a odomknem dvere. Ošetrím mu ranu, ospravedlním sa. Kebyže sa vrátim...

Tak a sme vonku. Len vás chcem upozorniť, že tu príbeh ešte nekončí, sme sme tak zhruba v polovici. Tak prosím napíšte, čo si o kapitolke myslíte (ja viem, že to bolo trošku uponáhľané a aj som sa to snažila nejako prerobiť, ale nedarilo sa mi. :/)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 10: