OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 11

06.07.2016 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 655×

Ahojte, 

tak kapitola je trošku dlhšia, v podstate som spojila dve krátke do jednej, lebo sa mi nepáčilo, ako to bolo useknuté. Tak hádam vám to nebude vadiť. :)

A ešte také drobunké upozornenie, asi sa mi ešte podarí pridať jednu kapitolku, a potom zrejme bude zopár dní pauza, lebo idem na výlet a nebudem mať po ruke počítač, :/ tak to hádam vydržíte. ;)

„Pretože práve vtedy som sa cítila vypitvaná.“

„Kam to bude?“

Cudzí hlas.

Hlas niekoho iného ako ten jeho.

Ako dávno som nepočula iný hlas?

„Slečna?“ súril ma vodič autobusu.

Hryzla som si do pery, dezorientovane sa poobzerala dookola, neschopná mu povedať kam. Nemohla... nechcela som ísť domov. Nie hneď.

Nevedela som si to ani predstaviť – teraz nakráčať k nám, k mame, k Annie a... a čo? Tváriť sa akoby sa nič nestalo? Plakať a nechať ich objímať ma, keď ja som momentálne plakať nedokázala?

„Ja neviem,“ priznala som.

„Počujte, ak ste pili...“

„Nie, ja len... nemám peniaze. Vzali by ste ma aj zadarmo?“ Pozrela som naňho, na jeho šedivú bradu, lesklú hlavu a brucho priveľké pre priestor, ktorý mu ponúkala vzdialenosť sedadla a volantu.

A on si ma takisto premeral. Cez voľné modré tričko, mužské boxerky a ponožky. Obočie sa mu zbehlo uprostred čela, ale prikývol.

„A kam to teda bude?“

„Idete do Botowillu?“

„Prechádzam tadiaľ. Môžem vám tam zastaviť.“ Kývol hlavou. Usmiala som sa a nastúpila.

V autobuse boli len traja ľudia – jeden puberťácky pár, pre ktorý zjavne nebolo nič dôležitejšie, ako predviesť nám scénku z porna a asi päťdesiatročný muž.

Usadila som sa hneď za šoféra.

„Môžem sa vás niečo spýtať?“ Žmolila som koniec trička v rukách.

Bola som  v autobuse.

Nie v pivnici, ani v spálni.

Na okamih mi pred očami prebehol obraz akoby som s ním ležala v posteli a on by mal ruku nenútene prehodenú cez môj pás – presne to by som robila, keby som ho neutĺkla budíkom.

Bože.

Čo.

Ak.

Som.

Ho.

Zabila?

Prešla mnou triaška, objala som sa rukami.

„Čo ste sa chceli opýtať?“ doľahol ku mne hlas autobusára. Mierne podráždený, zrejme sa ma to pýtal už viackrát.

„Aký je dnes dátum?“

Vodič sa opäť zamračil a mne napadlo, či som mu nedala už príliš veľa náznakov. Mala by som to nejako zahovoriť, nejako vysvetliť... ibaže, nechcelo sa mi. Nemalo to význam.

Bola som prázdna, bola som dutá, bola som vypitvaná presne ako vypreparované zviera.

Ibaže ja som v sebe nemala ani vatu.

„Piateho marca.“

Piateho marca.

Držal ma tam vyše päť mesiacov.

Spýtala som sa na rok.

Dezorientovane na mňa úskokom pozrel.

Ak povie iný rok, zložím sa. Ak povie iný rok, zložím sa.

No nakoniec prikývol.

A prikývla som aj ja.

Ďalej som už so šoférom neprehovorila ani slovo. Vedela som už všetko, čo som potrebovala a mysľou som bola s ním. Pretože to bolo pre zmenu všetko, na čo som dokázala myslieť.

Stockholmov syndróm? Možno.

Z autobusu som vystúpila na malej nekrytej zastávke v Bottowille, neviem o koľko minút, či hodín neskôr. Napadlo mi, že som sa aspoň mohla spýtať na názov mesta, kde som nastúpila.

Poznala som tú zastávku, s mamou sme okolo nej občas chodili autom cestou do našej chaty.

Len som dúfala, že bude prázdna. Bože, nech je prázdna!

Nohy v ponožkách ma oziabali, zuby drkotali a ja som sa vliekla lesnou cestičkou.

Už som tu dávno nebola, no trafila som ku chate. Usmiala som sa sama pre seba, prešla kedysi udržiavaným trávnikom, kde teraz rástli divé ostružiny a ruže, ktoré mi kvalitne doráňali nohy.

Schmatla som kameň a už druhýkrát za dnešok som rozbila okno. Aj toto bol len prízemný domček, rovnako ako...

Povybíjala som ostré hrany skla a vliezla dovnútra.

Po pamäti prešla do obývačky a nahmatala vypínač svetla.

Všetko bolo presne tak, ako som si pamätala, až na nepatrnú vrstvu prachu. Vypla som svetlo – zdalo sa mi totiž príliš silné. Chýbalo mi nejasné svetlo z lampy pod posteľou. Ešte stále by som bola s ním. Ešte stále by som bola s ním v posteli a on by ma držal keby...

Objala som sa rukami, príliš smutná na to, aby som sa tešila zo slobody, príliš prázdna na plač a príliš roztrieštená na to, aby som sa dokázala čo i len pohnúť.

A tak som tam stála, uprostred obývačky a nerobila absolútne nič. Nemyslela absolútne na nič. Až po chvíli som si sadla a zabalila sa do deky, pretože spod zavretých dverí prenikal chlad z kuchyne, kde som rozbila okno.

A keď sa lúč slnka odrazil od skleneného stolík, konečne som otočila hlavu a prvýkrát za posledných päť mesiacov videla východ slnka. Videla vôbec skutočné svetlo.

Vidí ho však aj on? Alebo práve teraz zomiera?

Prudko som vydýchla, obalila ruky silno okolo trupu. Tak strašne silno. A predsa to nepomohlo.

Rozplakala som sa.

***

Sprchovala som sa asi polhodinu horúcou vodou a prezliekla sa do čistých teplákov a trička zo zásoby oblečenia, ktoré som tu mala odložené. Dokonca som vo vrecku jedných nohavíc našla dva doláre, čo mi na cestu autobusom postačí.

Otvorila som si kompót zo skrinky v kuchyne, a keďže mi nestačil, zjedla som ďalší.

Hodila som na seba krikľavo žltú mikinu, ružový pršiplášť a gumáky.

Oprela som sa o stôl v spálni a pozrela sa von oknom.

Jediné, čo bolo vidieť, bol obrovský prerastený ihličnan, ktorý bránil svetlu preniknúť do izby.

Dobre. Teraz sa zdvihnem, sadnem na autobus a... budem doma. Budem s mamou, budem s Annie. Vrátim sa do školy a všetko bude ako predtým.

Áno, presne ako predtým.

Okrem možnože tela hnijúceho v jednom jednopodlažnom dome, v jednej chodbe bez okien, v jednej izbe s odlupujúcou sa omietkou.

A mojich vnútorností hnijúcich spolu s ním.

Pretože práve vtedy som sa cítila vypitvaná.

A to som ešte netušila, koľko to potrvá.

Okno som nechala vybité a rozhodla sa k tomu nepriznať. Keď sem raz s mamou prídeme, nechám ju v tom, že to boli len nejakí bezdomovci, ktorí potrebovali niekde prečkať zimu.

Možnože chatu do nášho príchodu aj vykradnú, čo ja viem.

Zaplatila som za lístok, dokonca mi aj dvadsaťtri centov ostalo, a sadla som si opäť k šoférovi. Tak nejako som si želala, aby tá cesta trvala navždy. Aby som nikdy nemusela vystúpiť. Ale samozrejme, že som musela.

A potom som tam stála na zastávke na vedľajšej ulici, prechádzala tak známou cestou, že by som ju prešla aj po slepiačky. Rovnako ako by som prešla aj dvadsaťsedem krokov na chodbe...

Zalapala som po dychu, snažiac sa zúfalo dostať do pľúc vzduch.

Tak neskutočne to bolelo. Pritlačila som si zovretú päsť k hrudníku a konečne sa zhlboka nadýchla. Prešla som cez jednoduchý malý park tesne oproti nášmu domu.

Sadla som si na lavičku. Už len chvíľku.

Naozaj len chvíľku.

A vtedy mi to došlo.

Vôbec by som sa nemusela vrátiť. Mohla by som zmiznúť. Ísť hocikam.

Nestarať sa vôbec o nikoho, o nič.

Mohla by som robiť niekde servírku. Niekde pri pláži, žila by som z ruky do úst a platila podnájom nejakého jednoizbového bytu.

Ha, dokonca som sa aj postavila a urobila dva kroky smerom k zastávke naspäť.

Otočila som to však.

Nebolo to zo žiadneho ušľachtilého dôvodu typu: „Musím dať mame vedieť, že žijem.“ Keby šlo len o to, mohla by som jej predsa poslať list.

Jednoducho som bola príliš zbabelá. Bála som sa žiť sama. Bála som sa, že skončím na ulici, že to nezvládnem.

A tak som sa vrátila.

Bolo to celkom zvláštne, stáť tam pred našim domom, v ktorom som strávila posledných päť rokov. Zadávať číslo 7551 do bezpečnostného systému, ktoré som zadávala miliónkrát.

A časť zo mňa mala pocit, akoby som bola na tomto mieste prvýkrát. Možnože preto, že časť zo mňa tu doteraz nikdy nebola.

Dvere sa s cvaknutím otvorili. Vošla som dnu, zavrela za sebou a vdýchla tu starú známu vôňu. Mohlo byť okolo dvanástej a ja som okamžite začula Annien hlas z kuchyne.

„Haló? Je tu niekto?“

A je to tu.

Bola som doma.

Asi by som mala odpovedať. Hej, mala by som. Nebudem ako v tých sprostých filmoch, kde tam len tak stoja ako úžasné prekvapenie a čakajú kým k ním prídu.

Ja som totiž žiadne úžasné prekvapenie nebola. Dokonca som ani nebola rada, že tu som, chcela som byť niekde inde... nie, nie, nie! To som si práve nepomyslela. Bola som rada, že som doma. Musela som byť rada, že som doma.

„Áno. To som ja.“

Nikto mi neodpovedal.

Počula ma?

A potom už stála vo dverách, ruky niekde na polceste smerom k ústam a pozerala sa na mňa. „Panebože,“ šepla. A ja som nevedela, čo mám robiť. Len som jednou rukou akosi nemotorne zamávala a nervózne ju spojila s druhou pred prsiami.

„Panebože.“

Pribehla ku mne, vzala mi tvár do dlaní a po lícach sa jej kotúľali slzy takou rýchlosťou... Aj som chcela plakať, tak veľmi som chcela, ibaže... som nechcela.

Vyzerala strápene. Predtým nemala vrásky, teraz jej zdobili každý kus tváre. Nemala také kruhy pod očami a nezdalo sa mi, že by predtým bola taká chudá. Predtým. Bude sa teraz všetko deliť na predtým a potom?

„Dievčatko moje, dievčatko...“ vzlykla a stisla ma v náručí tak silno, netušila som, že v sebe má čo i len polovicu z tej sily.

Rozplakala sa nahlas. Podlomili sa jej nohy a ja som sa s ňou opatrne zviezla na dlážku.

Zrejme jej vzlyky privolali mamu, pretože odrazu tam bola aj ona. Na tvári presne rovnaký výraz ako mala pred niekoľkými minútami Annie a vrhla sa ku mne.

Tiež vyzerala akosi inak. Staršie. A bol pre mňa šok, keď som si všimla šedivé korienky.

„Chýbali ste mi,“ šepla som, oči ma už začínali páliť od hromadiacich sa sĺz. A bola to pravda. Chýbali mi.

To ich rozplakalo ešte viac a ja som konečne začala plakať s nimi. Oni nahlas a ja potichu. Ibaže som neplakala len tak celkom kvôli nim. Aj keď z väčšej časti asi áno.

Asi prvú polhodinu nekládli žiadne otázky, len ma držali, mama si ma vzala do náručia, tisla mi hlavu k jej hrudi, ktorá sa otriasala drásajúcim plačom a Annie sa ma zrejme stále potrebovala dotýkať. Pretože buď mi hladila chrbát, alebo mala dlaň len tak položenú na hociktorej časti môjho tela.

Bála som sa, kedy sa začnú pýtať, pretože som nemala pripravené žiadne odpovede. Zatiaľ čo ma kolísali, akoby ma chceli upokojiť, no pritom upokojovali sami seba, mi kolieska v hlave pracovali na plné obrátky.

„Báli sme sa... tak, tak moc.“ Mama sa odtiahla a chytila mi tvár študujúc ma neskutočne dlho.

„Ja... mrzí ma to.“

„Mrzí ťa to? Miláčik... kto ti to urobil? Čo sa stalo? Čakali sme na žiadosť o výkupné, zalarmovali sme políciu, ale...“ Znova nahlas vzlykla.

„Kto ti to urobil?“ spýtala sa znova.

Mala som v podstate dve možnosti – povedať pravdu. Ibaže pravda obnášala toľko rôznych možností. Mohla som sa ňou priznať k vražde, pretože bohvie ako na tom bol. Mohla som mu ňou zachrániť život, možnože stále žil a bol v bezvedomí... v tej izbe. Mohla som ho ňou odsúdiť na roky vo väzení. Je zvláštne, koľko toho pravda dokázala. Vtedy bola mocnejšia ako lož. Možnože bola vždy mocnejšia ako lož.

A mohla som klamať.

„Ja len... bola som to sama. Potrebovala som byť nejaký čas sama.“

Mama ma pustila ako keby som ju popálila, no ja som ju chápala.

„Potrebovala si byť sama päť mesiacov? Tomu neuverím, Nissa. Neuverím...“ Pokrútila hlavou.

Tvár sa mi stisla do bolestivej grimasy.

„Predsa by si nám dala vedieť. Prečo... prečo by si? Mala si len sedemnásť...“ Pravda, už mám osemnásť.

„Nechcela som.“

„Čo tým myslíš, že nechcela? Nestáli sme ti ani za jednu smsku? Kde si bola?! Kde. Si. Bola.“

Dobrá otázka. Kde som bola.

„Chvíľu som cestovala... chvíľu som bola v našom domčeku v Bottowille...“

„V Bottowille? Bola si v Bottowille!“ Pritisla si roztrasenú dlaň k otvoreným ústam. Mala ohryzené nechty. Moja mama si nikdy nehrýzla nechty. „Bola som sa tam pozrieť. Hneď na začiatku...“ Vzlyk.

„Nepoužila si kartu, ani raz. Odkiaľ si mala peniaze? Ja...“ Dýchala tak prudko, tak zhlboka.

„Si... v poriadku? Mama...“ Snažila som sa jej dotknúť, ale uhla sa mi a tresla ma po ruke.

„Mala som niečo našetrené.“  Zvesila som plecia, hryzla si do pery, keď mi došlo, že aj ja mám jednu otázku.

„Zabila som?“

Mama sa strhla, uprela na mňa oči, ktoré nikdy predtým neboli také veľké. „Ako... ako to myslíš?“

„Tá autonehoda. Pred rokom. Zabila som niekoho? Nejakú ženu, alebo dievča?“

Mamina ruka znova vystrelila k jej perám.

„Nallu?“

Nepáčilo sa mi, čo som videla v jej tvári, v jej tele. V každej jej bunke. Nepáčilo. Nepáčilo. Nepáčilo.

„Odkiaľ si sa to...“ preglgla, „dozvedela?“

Odrazu som akosi nevedela dýchať. Bola to pravda. Bola to pravda. Točila sa mi hlava.

Mal právo... mal právo ma tam držať. Mal na to všetko právo, pretože som nebola vo väzení za vraždu.

Musela... prečo som to necítila? Ako je možné, že to stále necítim?

„Nissa. Niss. Dýchaj.“

Nemohla som.

Nechcela som.

„Nissa!“ Na tvár mi dopadla dlaň a mne to pripomenula jeho.

Chcela som, aby ma zbil. Práve teraz. Tak brutálne, až by som upadla do bezvedomia.

Plakala som. Uvedomila som si to až po chvíli, keď sa mi z hrdla začali drať hlasné neľudské zvuky. Pred očami sa mi mihali mŕtvoly, jeho zelené oči, ktoré ma tak veľmi nenávideli za to, čo som urobila.

Myslím, že som bola nepríčetná, pretože si časť nepamätám. Zrejme to bol nejaký záchvat. Pretože to málo, čo si pamätám obsahuje trieskanie vecí a ťahanie sa za vlasy. A ešte ako som schúlená sedela na zemi, hlava schovaná medzi kolenami, čelo pritisnuté na parkety.

A potom som už sedela v obývačke na gauči, mama, alebo Annie ma zrejme zabalili do deky a mama ma zvierala v náručí a šúchala mi ramená, akoby som mala zmrznúť. A vtedy som si uvedomila, že sa trasiem. Tak veľmi, až som videla rozmazane.

Mama ma zvierala stále tuhšie. Akokeby mi to pomáhalo.

Akokeby mi snáď niekto mohol pomôcť... okrem neho.

Mohla... mohla by som sa tam vrátiť. A čo ak som zabila aj jeho? Zbláznim sa. Zbláznim sa. Zbláznila som sa.

Mama mi stále niečo šepkala do vlasov, nerozumela som jej však ani slovo. Annie sa do mňa snažila dostať niečo teplé, myslím, že to bol čaj, alebo horúca polievka. Neviem, ani som to neochutnala.

Nejako sa im podarilo dostať ma do postele a viem, že mama pri mne sedela, až kým som nezaspala. Možnože aj potom. Áno, zrejme tam sedela celú noc, keď tak nad tým uvažujem. Snívalo sa mi o ňom, ako ma zbil a ako strašne sa mi uľavilo. Akoby mi niekto konečne rozkrútil vnútornosti a dal ich na správne miesto.

Ale potom som sa zobudila. A pri mojej posteli sedela mama so šálkou v ruke. Trešťalo mi v hlave, keď som si pomaly sadala a načahovala sa po čaj. Úprimne, zaspala som hneď potom, ako som ho celý vypila.

Keď som sa zobudila opäť, cítila som sa... lepšie. O niečo. Síce znova prázdna a vypitvaná, ale už som sa aspoň necítila rozsekaná na milión kúskov.

Bola som doma. Ležala som vo svojej posteli a on tu nebol.

Namiesto neho vedľa mňa odfukovala mama. Mala na sebe tie isté tepláky ako včera, pokožku ešte priesvitnejšiu a vlasy boli zmeť kučier okolo jej hlavy. Vždy si ich žehlila. A nikdy nenosila tepláky. Áno, nikdy nenosila tepláky.

Nasucho som preglgla, pretože v hrdle som už opäť mala piesok a bolelo to. Načiahla som sa po poháre vody, ktorý stál na nočnom stolíku opäť plný a pripravený.

Vstala som na, na mľandravých nohách som sa sotva udržala a na chvíľku som sa musela podoprieť postele.

Steny stále pokrývalo nespočetné množstvo suvenírov. Bodlo ma v hlave, keď som si spomenula, ako sme tu s mamou ležali a obzerali ich. Môj posledný deň pred Porterom.

Prešla som k oknu, odtiahla kvetinkovo-modré závesy, ktoré zdobili moju izbu, odkedy v tomto dome bývame a pozrela sa von. Už sa stmievalo a keďže bola zima, znamenalo to, že je okolo štvrtej poobede. Alebo žeby svitalo?

Chvíľu som študovala oblohu, odrazu sa mi to zdalo menej spoľahlivejšie ako Porter. Vzdychla som, pokrútila hlavou a šla sa osprchovať.

Dopriala som si ďalšiu dlhú sprchu a dlho som stála pred zrkadlom prilepenom na kúpeľňových dverách a študovala si telo. Hľadala som nejaké dôkazy jeho. Nejakú modrinu, jazvu, či rozrazenú peru.

Keď som sa pozrela bližšie, zdalo sa mi, že na pere som mala menšiu jazvičku. A na líci. Znova som cítila čepeľ prechádzajúcu po mojej tvári. Nasala som vzduch. Zvrátene som si želala, aby som na sebe mala nejakú značku... a tá pera a líce ma trošku upokojil. Zabalila som sa do uteráku a zistila, že mama už sedela na mojej posteli s učesanými vlasmi, umytá a s iným tričkom.

Priala som si, aby ešte spala.

Prebehla ma pohľadom.

„Schudla si.“

Mykla som plecami, nečakala som, že povie práve toto.

Nadýchla sa, vydýchla a poklepkala rukou vedľa seba. Na sekundičku som zaváhala, nakoniec si však sadla. Potrebovali sme rozhovor.

„Ako si sa to dozvedela?“

Nasala som prudko vzduch. Nechcela som začať týmto... ja... nechcela som sa o tom baviť vôbec.

„To je jedno, mama. Ako... akoto, že si to nepamätám? Prečo si mi to nepovedala?“

„Doktor povedal, že to bol traumatický zážitok a také občas mozog vypúšťa, aby mu bolo lepšie.“ Pohladkala ma po vlasoch ako malé dieťa. „A... našiel ťa Jerry. Vieš, s Jerrym som kedysi chodila do školy a hneď mi volal a ja som ho prosila...“ Schovala si tvár do dlaní. Neplakala, len bola unavená. Aj ja som bola unavená. Tak. Neskutočne.

„Vybavil to, zatajil, upravil. A ja som ti to nechcela hovoriť, nie keď si si to ani nepamätala, nemalo to význam.“

„Možnože malo,“ zamrmlala som. Na jednej strane však rada, že ma chcela ušetriť depresií a tých strašidelných snov a predstáv a...

Sama neviem, či by som bola spokojnejšia, keby mi to povedala. Nemohla som ju viniť za niečo, čo by som možnože v jej situácii urobila rovnako. Niečo, vďaka čomu by ma nikdy ani len nenapadlo, že som niekoho zrazila, keby nebolo... no, určitej situácie.

„Kto to bol? Tá, ktorú som... ehm... zab... zrazila? Vieš o nej niečo?“ Vstala som opäť z postele, neschopná tam len tak sedieť. Odrazu som sa cítila plná neurčitej energie a ešte som celkom presne nevedela, v čo prepukne. Či plač, hysterický smiech, alebo vrešťanie. Možnože trieskanie vecami.

„Ty o nej nič nevieš?“ Podozrivo na mňa uprela oči. Mala som pocit, že v nich vidím niečo ako strach?

Pokrútila som hlavou. „Len meno. Nalla. Nič viac.“

Mama si odkašľala. „No, bolo, bolo to ešte dieťa.“

„Dieťa,“ zopakovala som. Nemenilo to nič na skutočnosti, že som zabila. Ak si myslela, že začnem byť kvôli tomu hysterická, mýlila sa. Dieťa, či dospelý človek. Starec by bol úľavou, to priznávam. No ja som tušila, že bola mladá. Bola predsa Porterovi blízka.

„Koľko mala rokov?“

„Niečo tesne cez dva.“

Moja hlava sa prudko otočila k mame. „Dva? Ako... akože dva?“ Niekto vo mne začal niečo trhať. Zrejme žalúdok, alebo pečeň, pretože tá bolesť bola priamo v bruchu.

Myslela... myslela som skôr niečo okolo šestnásť.

„Hovorím, bolo to ešte dieťa...“

„Prečo šlo také malé dieťa von v noci? To... nemá to logiku... To predsa... nemá... žiadnu... logiku...“ Dýchaj, dýchaj, dýchaj. Dýchaj!

„Von ju zobrala jej mentálne postihnutá teta. Jej rodičia o tom nevedeli.“

Prikývla som, neschopná robiť čokoľvek iné. Prázdnota bola namieste, v mojom vnútri, tak ako nikdy predtým.

Nemala som nijaký vzťah k deťom, ale zabila som batoľa. Niekoho, kto sotva dokázal hovoriť a chodiť. Prečo som nemohla zraziť nejakého vraha. Alebo aspoň niekoho, kto už stihol aspoň raz zaklamať. Niekoho kto... proste niekoho iného, kurva!

Objala som si trup rukami – pomáhalo to.

„Nevieš, či bola príbuzná s Porterom Matthewsom?“

Mama okamžite vstala z postele.

„Oni... ho preverovali. Bola si s ním? Ublížil ti?“

Zaváhala som. Preverovali ho? Ako to myslí? Keď preverovali, ako to, že ma nenašli? Museli... museli by to tam prehľadať. Keby ho preverovali, našli by ma.

„Mama, môžeš mi najprv odpovedať?“ Prevrátila som očami – snažila som sa tváriť, akoby som vnútri nebola zlomená na milión kúskov, ktoré do seba nevedeli zapadnúť. Nevedeli sa poskladať znova ani do pôvodnej, ani do novej formácie. Snažila som sa tváriť, akoby o nič nešlo. Ha, o nič nešlo!

„Ubližoval ti?“ Nedala si povedať.

A je bolo to tu. Posledné slovo – čo poviem? „Nie. Len mi o tom povedal.“

„Ja ani neviem, ako sa o tom dozvedel. Teda, myslím, nemal odkiaľ vedieť, že si to bola ty.“ Krútila vehementne hlavou, znova si sadla, tentokrát na opačnú stranu postele, aby bola ku mne bližšie, a zovrela okraj postele, až jej kĺby vyzerali ako potreté kriedou. „Keď som sa dozvedela, že chodil na rovnakú školu ako ty... napadlo mi to a... zalarmovala som políciu. Nič som im nepovedala, samozrejme. Len to, že ste spolu nevychádzali. Vedela som, že po tej nehode prerušil asi na dva roky školu. Potom prešiel k vám... prečo si mi o tom nepovedala?“

Takže bol starší? O dva roky?

„Prečo by som mala? Predtým... predtým ako to povedal, som si ho ani nevšimla.“ Klamstvo.

Fajn, myslí si, že mi o tom Porter povedal a mňa to rozrušilo, možno si myslí, že som sa snažila spomeníť, utriediť si to v hlave. Možno mojej lži uverí.

„Ale na tom predsa nezáleži. Kto bola Nalla? Preňho, myslím. Sestra?“ Prosím nie. Prosím nie.

Mama upriamila zrak znova na mňa a mňa znova šokovalo, aká zničená bola.

„Bola to jeho dcéra, miláčik.“

A.

Zomrela.

Som.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A je to vonku! :O  Konečne vieme, kto je Nalla... vaše pocity? Myšlienky? Dojmy?

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 11: