OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Definuj šialenstvo - kapitola 9

02.07.2016 (11:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 800×

Ahojte,

ešte raz vás chcem hneď na začiatok upozorniť, že toto bude asi skutočne naj... tvrdšia? kapitola z celej poviedky. Takže ak sa na to necítite, prečítajte si len rozhovor s Jensom na začiatku. V podstate to do deja nebude až tak zásadne zasahovať a zvyšok pochopíte aj bez tejto kapitoly. Je to na vás, samozrejme, no fú, dúfam, že sa do toho dáte...

„... ako ma vtedy zlomil“

„Mali ste s ním niekedy sexuálny styk?“

Vraštím tvár, vyhýbajúc sa odpovedi.

„Nissa?“

„Nenazvala by som to sexuálnym stykom.“ Pokrútim hlavou, zaryto už znova hľadím von oknom, kde sa všetko ponára do jasnej bielej farby.

„Nazvali by ste to znásilnením?“

„To, to skôr. Asi.“

„Prečo ste mi o tom nikdy nepovedali? Viete, že sa nemusíte cítiť trápne,“ uisťuje ma Jens a dokonca vyčarí na tvári aj slabý úsmev – je to uňho zriedkavé, rovnako ako u mňa.

„Ja sa kvôli tomu necítim trápne. Je to len proste niečo moje. Moje a jeho.“

„Ale vy nie ste dvojica, Nissa. Uvedomujete si to?“

„Uvedomujem si to, isteže. Ale aj tak je to niečo, čo ostane len medzi nami. Navždy.“

„Navždy je príliš silné slovo.“

„Niekedy potrebné,“ oponujem. Pri Porterovi som si zvykla na silné slová. Pri Porterovi bolo všetko silné.

„Poviete mi aspoň, kedy sa to stalo?“

Tesne po tom, ako mi vrazil. Presne vtedy, keď mal erekciu.

„Myslíte si, že by sme boli pár? Keby, keby sme si navzájom tak neublížili? Keby sme boli len usmievavá Nissa a bezstarostný Porter?“ mením rýchlo tému.

„Nie som veštec, ale psychológ. Je bezpredmetné uvažovať o takýchto možnostiach, Nissa. Každopádne, je celkom možné, že by ste sa ani nikdy nestretli.“

Nesúhlasím s Jensom, ale výnimočne som ticho. Neviem si ani len predstaviť, že by sa naše životy nepreplietli a navzájom nezničili. Nech by to bolo akokoľvek, či by bol Porter pes a ja lienka, neexistovala možnosť, že by sme sa nestretli. Viem to.

„A čo keby sme sa teda nikdy nestretli? Mala by som manžela, dve deti a psa? Bola by som šťastná?“ Mračím sa, hoci sa mi lesknú oči od sĺz – vidím to v odraze, ktorý vytvára okno.

„Dávate mi otázky, na ktoré nepoznám odpoveď.“

Ani ja nie.

Obrátil ma na brucho, jeho hruď gniavila môj chrbát, jeho ruky pálili a erekcia sa mi zabodávala do zadku. Prudko som vydýchla a skamenela.

„Čo to...?“ Preglgla som.

„Hovoríš tu predsa o tom, že ťa chcem pretiahnuť, nie?“ Zaryl mi prsty do boku a ja som sa automaticky mykla.

Vydýchol mi do ucha a ja som nenávidela, nenávidela, ako moje telo reagovalo. Surovo sa zasmial a prešiel mi prstom po ruke. „Dokonca máš aj zimomriavky.“

Začala som sa mykať, nadvihla som zadok, snažila som sa ho zo seba dostať, ibaže to nemalo význam.

Stiahol si tričko, sediac na mne obkročmo, mne ho vyhrnul a ja som spanikárila. Zaťala som mu nechty do rúk, škriabala ho, kopala.

Kurva, kurva, kurva.

„Prestaň,“ zasipela som a znova mu zaryla nechty do mäsa na ruke. Cítila som, ako mu vytryskla krv. Neopúšťala som jeho ruky, ani keď mi sťahoval jeho trenky. Akoby sme ich sťahovali spolu. Ironické. Trel sa nám o seba taký kus kože, až to bolo neznesiteľné. Zamraučala som a vzápätí som bola zo seba absolútne znechutená. Chcelo sa mi zvracať. Nie som normálna.

Miestnosť naplnil akýsi zvierací zvuk, takmer ako výkrik, až neskôr som si uvedomila, že vyšiel z môjho hrdla.

A potom sa dostala jeho ruka pod naše telá, vtesnala sa medzi moje nohy. Zovrela som ich tesne, nemohol, nesmel... Oči sa mi pretočili a na sekundu som ochabla. Mal ruku medzi mojimi nohami a hoci sa jeho prsty ani nepohli, zvlhla som ešte viac.

„Si vlhká.“ Nasledoval ďalší chorý smiech. „Toto je tak strašne choré. Kvôli tebe mi stojí, ty si kvôli mne vlhká. Je to tak skurvene choré.“

Bolo to choré, mal absolútnu pravdu. Hanbila som sa, za nás oboch.

„Nechaj ma. Pusti ma,“ zavrčala som a poslednýkrát sa mykla.

„Ale ja nechcem,“ zašepkal mi do pleca a mne jeho horúci dych spôsobil ďalšiu vlnu zimomriavok.

„Som ti predsa odporná. Nikdy by si sa s takým psom nevyspal!“ už som kričala.

„Časť zo mňa má na tebe zrejme iný názor.“ Zhúpol sa bokmi proti môjmu zadku a stiahol si nohavice, zatiaľ čo mi jednou rukou tlačil doprostred chrbta, aby ma udržal prilepenú k posteli. „A časť z teba zrejme tiež.“ Znova sa priblížil prstom presne tam, kde som ho strašne potrebovala a strašne nechcela.

„Porter – boli sme spolužiaci, no tak,“ hlas som mala piskľavý, zvýšený, slová vypadávali príliš rýchlo. „Nemôžeš-,“ zasekla som sa. Opäť strčil ruku pod moje telo a nadvihol mi zadok, zatiaľ čo sa aj on nadvihol.

Nemohla som uveriť, že sa to deje. Nemohlo sa to diať. Bola som tu už predsa toľko a nikdy...

Prešiel prstom po mojom otvore, nie však po tom, po akom som čakala.

„Čo to robíš?! Nie, tam, nie.“ Lapala som po vzduchu, trhala sa, škriabala ho a po prstoch mi stekali tenulinké pramienky jeho krvi, keď sa jeho špička usadila medzi mojimi nohami.

Najprv obkrúžil klitoris. A potom znova a znova. Pustila som ho, zaryla nechty do plachty, odrazu celkom pohltená.

A potom do mňa vošiel, ale len špičkou, len niekoľko centimetrov. A zastal.

Moje boky sa automaticky pohli, chcela som ho mať dnu, šalela som, ale on ma držal na mieste. Z hrdla sa mi vydral nedobrovoľný ston. Znásilňoval moje telo, no omnoho horšie bolo, že mi znásilňoval myseľ.

Skúsila som to znova, ale tentokrát bol on ten, kto pretrhával moju kožu nechtami.

A potom ho vytiahol a ja som zaskučala protestom. Ja som kurva zaskučala protestom!

Jeho špička sa odrazu ocitla pri mojom druhom otvore a ja som sa konečne prebrala. Teda aspoň čiastočne.

Vrieskala som, trhala sa a aj tak ho narval dovnútra. Akoby ma roztrhol na dve časti, moje telo ho vypudzovalo, bolelo to, škrelo a keď už som si myslela, že je celý dnu, prirazil a mne sa znova pretočili oči, tentokrát bolesťou.

A potom sa začalo peklo a on bol raz dnu, raz vonku a dnu a vonku. Prestala som sa brániť, už to nemalo zmysel a ochabla som. Nadvihol mi zadok ešte viac, zašiel ešte hlbšie. Už som ani nekričala. Tvár mi zamrzla v akomsi nemom výkriku, slzy mi stekali po lícach, zadrhávali sa na perách a padali na plachtu. Zomierala som s každým prírazom a on na mne fučal a dychčal a stonal a ja som ho nenávidela. Tak strašne som ho nenávidela. Myslím, že si schválne vybral zadok, vedel, ako ma to bude bolieť. Cítila som ako ma plní, naťahuje ešte viac a keď ho zo mňa vytiahol, začalo mi po stehnách stekať jeho semeno.

Zaryla som tvár do plachty mokrej od mojich sĺz a on sa zvalil vedľa mňa. Okamžite som otočila tvár na druhú stranu, nedokázala som sa naňho pozrieť. Nie teraz.

Sledovala som popukanú omietku, ako sa praskliny tiahli od vrchu až do stredu stenu. Ako spod nich vykúkala ružová farba.

Trhanými pohybmi som si stiahla dole tričko, vytiahla jeho trenky a moja myseľ bola stále tak skurvene prázdna.

Po niekoľkých minútach sa mi z hrdla ozval prvý hlasný vzlyk. Prikryla som si ústa rukou, keď začali pribúdať ďalšie. Nie, sakra sklapni! Nechcela som na seba upozorňovať.

Počula som ako vstal a na sekundu som zamrzla, bála sa, že to začne celé  odznovu. Ale potom som počula, ako si oblieka nohavice a ako sa jeho bosé nohy lepia na podlahu. A bol preč.

Trhane som vydýchla a schúlila sa do klbka.

A odrazu sa dvere otvorili.

Objala som si trup, zavrela oči. Ak sa budem tváriť, že spím, nechá ma. Nechá ma. Nechá ma.

Zastal tesne predo mnou, cítila som ho a nezabránila som triaške. Oči som však otvoriť odmietala. A v okamihu, keď sa ma dotkol som vybuchla – kopala som, škriabala a vrieskala omnoho viac ako predtým.

Druhýkrát to už nezvládnem.

Aj tak sa mu však podarilo spacifikovať ma. Prevalil sa so mnou po posteli a odrazu ma držal. Tak pevne, až som nemohla ani pohnúť rukami, ledva som zvládala dýchať.

Otočil ma, znova som mala chrbát pritisnutý na jeho hruď.

„Pšššt,“ vydýchol mi do krku a ja som sa striasla. A paradoxne, vzlyky vypukli ešte v hlasnejšej symfónii. A on ma len držal. Niekoľko zasraných minút ma len držal, až kým môj plač nepoľavil, moje telo neprestalo byť v kŕči a moje končatiny sa nepokúšali ho viac odstrčiť.

Uvoľnila som sa.

A potom to celé pokazil, keď zo mňa strhol tričko.

„Pšt,“ zopakoval mi do krku. „Ak budeš dobrá, nič sa ti nestane.“ Nikdy mi neprišiel ako väčší psychopat. A stiahol mi nohavice, teraz úplne.

Nariekala som ako malé dievčatko. Nebojovala som, držala som pevne zavreté oči – až tak, že to bolelo, spodná pera sa mi triasla a po lícach stekali nemé slzy. Stále mal jednu ruku obmotanú okolo môjho pásu, tlačil si ma k nahej hrudi a nos mal zaborený v mojom krku.

„Prosím,“ šepla som, odrazu som celkom ochotne prosila. Oprel sa chrbtom o čelo postele, mňa stiahol so sebou a kolenom mi roztiahol nohy.

Ale mal stále nohavice. Pokiaľ mal nohavice, bolo to dobré, nie?

Nikdy som sa necítili taká bezmocná a úbohá. Ani keď ma tĺkol, ani keď som sa pred ním pocikala. Nikdy.

Pokrčil nohu v kolene a pritisol ju k môjmu stredu.

Nenávidela som, že som znova zvlhla, že som si predstavila aké by to bolo, keby, keby nemal nohavice a dotýkala by som sa priamo jeho stehna.

Jeho pery sa pritisli na môj krk a hlava sa mi automaticky posunula tak, aby mal čo najlepší prístup. Zbehol prstami po mojom boku, pritiahol si ma bližšie. Jeho koža bola taká úžasná na tej mojej. Ztriasla som sa, keď presunul pozornosť na moje stehná, na vnútornú stranu mojich stehien. Približoval sa, približoval... preglgla som.

Schmatla som jeho ruku a snažila sa ju odsotiť, ale on sa tvrdohlavo zaryl do môjho stehna. Stisla som nohy dohromady, ale jeho noha medzi nimi to urobila priam nemožné.

Iba čo som sa o neho obtrela.

Pozrela som dole, videla na jeho nohaviciach mokrú škvrnu, ktorú som spôsobila ja a hanbila som sa ako pes. Bola som mokrejšia, než kedykoľvek predtým.

Nedovolím mu ma takto zničiť. Nedovolím.

Chytil ma za boky a posunul ma, takže som sa šuchla po jeho nohe. „Nerob.“

Mierne ma nadvihol a vyzliekol si nohavice. Začínala som opäť riadne panikáriť, no on si ma okamžite usadil naspäť do lona, presne do tej istej pozície.

Ibaže teraz mal na sebe len boxerky a ja som dostala presne to, čo som si pred niekoľkými sekundami predstavovala. Bolo to takmer neznesiteľné, jeho koža na tom mieste.

Nasala som vzduch, hlava sa mi akosi automaticky zaklonila a z úst vyšiel ston. Nie, nie. To nebol môj. Bol jeho. Prekvapene som otvorila oči.

„Hýb bokmi.“

„Nie.“

Zovrel mi rukou hrdlo, nie príliš silno, ale ani slabo.

„Zbi ma. Ja sa nepohnem.“

„Ale môžem urobiť iné veci...“ povedal to potichu. Takmer nečujným šeptom a pri každej hláske sa mi obtrel perami o pokožku na líci.

Pohla som sa. Rýchlo, kým stihol protestovať, moje vnútro by ma prinútilo urobiť všetko, len aby nemuselo zvládnuť repete.

A pohla som sa znova. Kĺzala som po jeho stehne s takou ľahkosťou až ma to desilo. Cez stisnuté zuby sa mi vydral vzdych a vzápätí ďalší a ďalší. Už som sa ich ani nesnažila krotiť, bolo to zbytočné.

Naslepo som našla jeho ruku, ktorá bola stále pevne pritisnutá k môjmu pásu a uľahčovala mi pohyb – vždy ma bezpečne pritiahla naspäť k jeho telu.

Ohol nohu v kolene viac, trenie sa zvýšilo a on bol odrazu celý môj svet. Jeho koža, ktorá sa lepila na moju, jeho stehno, jeho ruka, ktorá ma držala, jeho druhá ruka, ktorá mi hladkala brucho, bok a stehno z vnútornej strany, jeho erekcia, ktorú som cítila aj cez boxerky pri každom náraze do jeho tela. Jeho ústa na mojom krku.

Bola som tak blízko, moje pohyby sa zrýchlili a on ma odrazu chytil za boky a zastavil. Zanariekala som na protest a snažila sa opäť pohnúť, keď medzi moje nohy dostal aj svoju ľavú, roztiahol ich a tým ich roztiahol aj mne. Cítila som vzduch na momentálne obzvlášť precitlivenom mieste a mojimi bokmi myklo.

A potom tam boli jeho prsty, posúval ich, hladkal ma, vždy však tak jemne, až to bolo skôr mučenie.

„Prosím,“ môj hlas znel viac bez dychu, ako som očakávala.

„O čo prosíš?“ zašepkal mi do ucha. „Chceš, aby som ťa nechal tak?“

Na tú vetu by každý normálny človek odpovedal áno. Najmä po tom, čo bol znásilnený.

„Pokračuj.“

Mučil ma ešte chvíľku, potom do mňa vošiel len niekoľko centimetrov malíčkom a ja som sa mu krútila v rukách. Nohy som mala roztiahnuté tak, až to bolo nepríjemné, ale bolesť som vnímala len okrajovo.

„Prosím,“ zaprosila som znova.

Vošiel do mňa ukazovákom a krúžil ním. Znova som sa hodila oproti jeho hrudi, obaja sme boli spotení. Vošiel do mňa druhým prstom a mne sa zatmelo pred očami. Zaklonila som hlavu dozadu, z úst mi vychádzali zvuky, ktoré som ledva vnímala.  Pätami som sa zaprela o posteľ a on ma stále preťahoval svojimi prstami, zatiaľ čo ja som sa trieštila.

A potom so ochabla.

Zdvihol sa mi žalúdok a ja som sa neunúvala ani nahnúť sa z postele, vyvracala som sa priamo tam. Naplo ma asi štyrikrát, zakaždým zo mňa niečo vyšlo a ja som nevedela prestať. V istej chvíli som si myslela, že zomieram.

Zvierala som plachtu v oboch pästiach posledným zvyškom sily, ktorá mi zostala.

Môj žalúdok sa konečne upokojil, no ja som ešte dlho ostala zohnutá nad vlastnými zvratkami a triasla som sa. Stále si pamätám, ako neskutočne som sa triasla. Dokonca som videla rozmazane.

A potom si ma privinul k sebe, ako bábätko a držal ma. Schúlili sme sa tesne vedľa toho bordelu, vedľa zvratkov a krvi. Moja triaška postupne ustávala a keď mi dlaňou prešiel po ramene, vytryskla mi slzy. Len ma tak držal a ja som mu plakala v náručí nad svojím ponížením, nad bolesťou, nad tým, ako ma trhal mentálne aj fyzicky. Zotieral mi slzy a paradoxne to bola tá najkrajšia chvíľa, akú sme kedy spolu mali.

„Nechcel som... to pred tým,“ šepol a ja som tak akosi inštinktívne vycítila, že väčšie ospravedlnenie z neho nedostanem. Že to, ako mi spôsobil orgazmus, bol jeho spôsob ospravedlnenia.

Po tvári mi stiekli silnejšie prúdy sĺz a ja som tuho zavrela oči, aby som zastavila ďalší príval. Zaujímalo by ma, či vedel, ako ma vtedy zlomil.

Asi áno.

Muselo to byť na mne vidieť.

Prechádzal mi po ruke hánkami, hladkal  ma – uvedomila som si s úžasom.

A nazvite ma chorou, ale otočila som sa čelom k nemu a pritisla sa bližšie a on ma objal a moje dve zlomené časti spájal pomaly dohromady.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Och, tak niektorí ste sa dúfam dostali až sem. Úprimne, sama som mala "blbý" pocit z písania tejto kapitoly, a nebola som si celkom istá, či ju tam mám dať, alebo proste celú túto situáciu komplentne vynechať. Nevedela som, či niečo také dokážem vystihnúť.

Tak mi prosím napíšta váš názor na ňu, ešte nikdy som asi nebola taká napätá po pridaní kapitoly... fú!

A samozrejme ďakujem za komentáre, milujem čítanie vašich názorov na príbeh a nápadov ako sa príbeh podľa vás bude odvíjať. :-) 

Jaj, vážne som zvedavá, čo na kapitolu poviete...

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Definuj šialenstvo - kapitola 9: