OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 7. part

01.06.2014 (19:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 733×

„Tatuško, dáš si ten obrázok na chladničku?“

„Nie, chrobáčik, tam by sa nám mohol skriviť od škaredých pohľadov Dany,“ zaškľabil sa.

„To je fakt... hm, tak kam?“

„Vezmi ho k sebe, schovaj.“

„Nie. Ralphina ho dala tebe, tak ho maj na očiach a teš sa z neho.“

„Práve to, bude u teba, občas si ho pozriem.“

„Blbosť. Mám to. Pozri, tu ho rozstrihnem, moju tretinu nalepím nad posteľ... sem k Lady Gaga a tvoje dve tretiny si vezmi do práce. Čo? Nemrač sa, aj Marion ostane celá, aj Bernard sa nažerie.“

„Dieťa hubaté!“

„Hm? To je áno alebo nie? Rýchlo, už strihám.“ Marion a nožničky v pohotovosti.

„Počkaj, počkaj! Záchrana a oprava Ixchel bola predsa spoločná akcia, nemôžeme maľbu Ralphiny len tak šklbať.“

„Ok, spoločná akcia, ale dala ho tebe. Logicky s ním môžeš nakladať ľubovoľne. Strihám,“ odbilo ho dieťa hubaté.

Teraz vkladá kresbu pantera pod sklo na pracovnom stole vo svojej kancelárií. Potvora, že môžem s ním nakladať ako chcem, hehe. Sama rozhodla, sama rozstrihla.

Usmial sa pri spomienke na Ralphinu, ako si k nemu sadla do trávy, dôverne schovala rúčku v jeho veľkej dlani. Ten malý rarach sa mu dostal pod kožu, pocit chrániť a podporovať v ňom silnel. Akoby mal dve dcéry.

„Doboha! Čo s tým zasa je? Krám jeden schátralý! Ťa nenakopnem?!“

Tresk. Buch. Bernardov kolega prská jedom do monitoru, kope do počítača, buchnátuje klávesnicu a nie je sám. Firmou lietajú nadávky, otázky.

„Prestaň, to bude niečo so sieťou, musíme počkať na technikov,“ fľochol Bernard a vzdal ďalší pokus oživiť svoj počítač.

„Nemám čas čakať! Pred vchodom ma odchytil šéf, chce rýchlo čiastkové výsledky za tento mesiac... hm... ale ich nedostane, lebo tento podrbaný krám je k ničomu, ako celé technické oddelenie!“ Koniec vety priam zakričal na celú budovu.    

„Prečo by ich nemal dostať? Vytlačil si si včera poobede kópie súhrnov?“

„Áno! Stál som pri tlačiarni takmer pol hodinu ako cicina!“ Ešte dnes je nahnevaný.

„Fajn. Tak z nich to môžeš vyrátať,“ poradil Bernard nenútene.

„Čo?! Ti ráno spadla na hlavu skriňa? Rátať ručne skoro dvetisíc položiek v dobe vysokovýkonných počítačov? Zabudni, čarodej dobrodej! Šéf si pekne počká, kým dokope technikov k oprave.“ 

„To nebude tak skoro, mládenci. Idem od technikov. Zúfalci, chudáci, hehe, vyhodili ma s krikom, že niekto z nás zavíril sieť a keď vyšetria kto, zavesia ho pred klímy za vtáka.“ Vošiel ďalší kolega s jóbovkou.

„No, kurva robota! Nebudem to ručne rátať, ani zaboha! Jedine... ehm, žeby náš svätý Bernard?“ ľstivo zapriadol.

Menovaný sa otočil v kresle, povytiahol obočie. „Prosím?“

„Vyrátaš to? Ty si náš pracant, poctivec, samaritán, svätec,“ vtiera sa.

Bernard sa nemá k odpovedi, zvažuje či vynadať, alebo priamo inzultovať.

„Bernííí, helfni mi... pozri, tu mám... ehm, sto eur, sú tvoje,“ vytiahne pohotovo šrajtoflu, bankovka pristane na stole Bernarda aj s vytlačenou haldou na ručné spracovanie.

Ďalší kolega len buble smiechom, teší sa, ako bude zabávať historkou baby u šéfa.

„Dvetisíc položiek. Ručne! Zabudol si? Stovka je málo,“ pristúpil na hru Bernard.

„Ech, dobre. Koľko?“

„Pridaj ešte tristo.“

„Nie! Sto!“

„Odo mňa si šéf nepýtal výsledky. Dvestoosemdesiat!“ Bernard si skrížil ruky na hrudi.

„Nie! Dvestopäťdesiat, ani fuka viac!“

„Ok.“

„Do mrne! Dostal si ma, ale bude to ešte dnes. Zvyšok prachov ti dám zajtra.“

„Ok.“

Bernard sa pre seba uškrnul, aj tak by som tu čumel do prázdna, kým opravia sieť. Kúpim niečo Marion aj Ralphine. Spokojne vytiahol súkromný notebook, začal ďatlovať cifry do tabuľky.

„Ja len čumím, chlapi! A potom, že sila eura klesá! Presvedčil si ho za pol minúty. Hech, dobre, s chlapom ti to ide... ehm a čo Evka?“ neodolal, podpichol kolegu, vedel, že po nej páli, zatiaľ bez úspechu.

„Evka? Evička? Moja nedobytná samička? Bieda, do riti! Nadbieham jej, nosím blbosti, darčeky, sladkosti, kvety a hovno. Ale má vkus a mlsný jazýček, čokoládu len holandskú, do ruky bielu ružu, alebo orchidei. Stojí ma majland, v kvetinárstve oproti mám otvorený účet,“ kyslo poznamenal.

„Auč, hrá sa s tebou. Už si sa jej dostal na kobylku?“

„Ne! Nenechá na seba siahnuť! Kurevsky ma dráždi! Ale včera som ju náhodou vymákol v archíve. Chlapi, ten pohľad, skláňala sa nad stolom, kozy takmer vonku, sukňa pod zadkom, dlhé nohy v štekloch! Skoro som sa spravil vo dverách.“

„Si čaják, čo si po nej neskočil? Zamknem a je moja,“ rýpe kolega ďalej.

„Ty určite! Všimla si ma, no. Vrzli dvere, schytila šanón a zmizla za šéfom.“

„To je všetko?“

„No. Teda, potom som si musel vyhoniť na hajzli, to sa nedalo rozchodiť,“ neochotne priznal. A kanceláriou sa niesol pobavený smiech kolegu.

Bernard sa snažil celú dobu nepočúvať, vytesniť dialóg samcov. Napokon to vzdal, znechutený zhrabol prácu i notebook, ticho zložil zadok v malej zasadačke a dúfal, že tu ho nikto nebude rušiť.

Márne.

K malej zasadačke patril aj sklad. Pootvorenými dverami k nemu doľahlo.

„... no a ty čo?“

„Čo by? Stál vo dverách archívu ako puk, nadržane čumel, už len po mne skočiť, nechuťák. Vzala som prvý šanón a vybehla preč.“

„Evka, ale on ti nosí kadečo, nadbieha ti a ty si ho ešte priamo neposlala do pekla.“

„Ani ho nepošlem, len nech nosí a utráca na mňa. To má za ten podraz, úbožiak, vyžerie si to do dna! Pamätáš, Bernard si pýtal moje číslo a potom mu ho dal.“

„No neviem, dievča, dávaš mu nádej, zahrávaš sa.“

„Bernard sa zahral so mnou, Gabika! Škaredo! Bože, bola som šťastná ako blcha, keď sa tam zjavil a chcel môj telefón, od prvej chvíle čo som v tejto úbohej firme ma očaril.“ Evka sa zasnila.

„Evi, na Bernarda zabudni, poznám ho roky, po inej ako Dane nepozrie. On nás snáď nevidí alebo čo. Vieš koľké už to skúšali? Aj na večierkoch, chceli ho opiť, zavliecť do veľkej zasadačky a hromadne po ňom skočiť. Fakt, nekecám. Trošku si vypil a zmizol. Vždy.“

„Práve preto! Ja nie som kozička z vedľajšej dediny, Gabi! Bernard je niekto, vysoko atraktívny, uhladený gentleman, vzdelaný, má prehľad, chápeš? Reprezentatívny muž, terno, kus sexi chlapa, má všetko po čom túžim a bude môj! Navyše, som zvyknutá vždy dostať, čo chcem.“

Bernard jasne počul v hlase Evy neotrasiteľnú dôveru v samu seba.

Mal by byť sakra hrdý na svoje hodnotenie z jej úst, ale znechutenie sa vrátilo, nervozita stisla žalúdok.

Zakázal myšlienkam vyhodnotiť budúcnosť, ruky opäť vzali prácu s kusom elektroniky a taktne zmizol do bufetu, kde prácu dokončil.

Keď kolega pred odchodom podával výsledky Bernardovej mravenčej práce šéfovi so samoľúbym úsmevom, bol pochválený za aktivitu a kreatívny prístup k práci. Šéf poznamenal medzi dverami, že mu to zohľadní pri odmenách.

V tú dobu už Bernard opúšťal budovu a po rebrách mu ľadovou hnátou brnkal podivný pocit tiesne z budúcnosti. 

Stavil sa v lekárni. Dal si namiešať špeciálnu zmes. Dnes zvolil jazmín, harmanček pravý a kozlík lekársky. Lekárnik chápavo pokýval hlavou.

„To robí dnešná doba, pán Kollár. Najviac dve šálky denne, prosím. Vybrali ste si silnú kombináciu s antidepresívnym účinkom, ale bude pôsobiť aj na srdcovú úzkosť. Nesladiť, maximálne trošku agátového medu, ale to už poznáte. Pekný deň prajem.“

- - -

Zahnať celodennú tieseň dokázala až Ralphina s Teklou.

„Ahoj Nera, ahoj Panter.“

„Dobrý deň, Tekla, vitaj Ralphina, poďte ďalej,“ široko sa usmial, konečne mu do života i záhrady vošlo slniečko.

„Dobrý, Bernard. Čo to pijete?“ Tekla spozornela.

„Dal som si namiešať čaj a možno by bol vhodný aj pre vás, Tekla.“

„Bylinky, Panter? Môžem? Ukáž.“ Ralphina strčila noštek takmer na dno šálky v Bernardových rukách.

„Dobre voní. Jazmín a harmanček, že?“

„Poznáš bylinky?“ hlesol príjemne prekvapený.

„Trošku. Tak čo je v čaji?“

„Trafila si presne, harmanček pravý, jazmín a kozlík lekársky.“

Ralphina sa veľmi skúmavo zahľadela do tváre Bernarda. „Si v strese? Máš depresie? A prečo kozlík lekársky? Bolí ťa na hrudi?“ 

Bernard len onemelo zízal, otvoril naprázdno ústa, šokovaný vedomosťami dievčatka.

„Áno, Bernard, aj toto je empatická Ralphina. Ďakujem za čaj, výborný.“ Tekla skryla úsmev za šálku. Opatruje malú už nejaký ten piatok a stále je v úžase, čo všetko sa skrýva v nadanej osôbke. 

Ralphine cukli kútiky úst, zamávala mu dlaňou pred očami. „Haló, soľný stĺp, je niekto doma? Pýtala som sa niečo.“

„Ehm, no, jasne, sme doma... ehm, totiž, sakra! Ralphina, koľko máš tvárí?“ konečne našiel slová v hlave.

„Veľa, zvykneš si, Panter. Tak čo? Máš problémy?“

„Nie.“

„Si zlý klamár, nevieš to, neklam. Spýtaj sa Mesiaca, potvrdí ti to. Chceš počuť, čo vidí Ixchel aj ja? Máš napäté telo, mierne si pochudol, mimické vrásky okolo očí, úst sú hlbšie, stále žmolíš tričko v prstoch, podupkávaš pravou pätou, úsmev sa ti neodráža v očiach a je rýchly, plytký. Máme pokračovať?“

„Ježiš! Dosť, dieťa! Šokuješ ma. Prečo mám pocit, že vidíš až na moje dno?“

„Ja a Ixchel „dovidíme a docítime“. Ty vlastne o nej ešte veľa nevieš, prepáč, moja chyba. Ixchel je mayská bohyňa Zeme, Mesiaca a medicíny. Jej meno môžeš preložiť ako „dúhová pani“. Doniesol mi ju otec z Južnej Ameriky. Ona vie všetko o Zemi, ale ja ešte nie. Čítam si o medicíne, ľudové liečiteľstvo a tak. Poznám pár byliniek, Panter a tiež poznám, že klameš.“

Zelené oči dievčatka tvrdo zazreli do hnedých vyplašených oproti. Priložila si Ixchel ku tvári a teraz obe provokatívne hľadeli na Bernarda.

V živote nezažil niečo podobné.

Desaťročná. Jedná priamo, tvrdo, verí si, ale protivníka neuráža, nepodceňuje, neponižuje. 

Cítil, že sa zbližujú, Ralphina mu otvorila svoj svet a on v ňom zatiaľ dokonale blúdi. Udivený, udýchaný, neschopný poňať jej náhľad na veci. Dokonale miesila detskosť s dospelosťou. V jednej vete zaznel tvrdý analytický argument, hneď podporený detskou nevinnosťou. 

Neklamala, má veľa tvárí a on si bude musieť zvyknúť čo povedať, kam šliapnuť. Spoľahnúť sa na jej pomoc, kým ho bude sprevádzať temným neznámom svojej mysle. Mysle, ktorá je úplne inak založená ako Bernardova.

„Pochopil som, pred vami sa neschovám,“ vsadil na úprimnosť.

„Heuréka, Ixchel! Aj Mesiac sa usmial a Zem oddýchla. Panter, ale my stále čakáme na odpoveď.“

„Ach, áno... ehm, bábiky moje, nič to nie je. Len prechodná únava, trošku stres z práce, nič, čo by som nezvládol.“ Bernard váži každé slovo, ostražito pozoruje Ralphinu, čaká nové obvinenie zo lži. Zmetený poznámkami o Mesiaci i Zemi takmer nedýcha.

„Si neistý, Panter,“ prižmúrila zeleň v očiach. Chápavo pokývala hlavou, prehovorila k bábike v dlani. „Ixchel, ale uznáme mu to, čo povieš? Ešte asi neodznel šok z nás. To bude tým. Veľká dávka nových informácií do nervóznej hlavy dospeláka. Som pevne presvedčená, že volím dostatočne zrozumiteľné slová pre jedinca jeho veku. Spomínaš, vždy to dopadne rovnako, keď dakoho oslovíme. Ich konvenčný náhľad na chápanie sveta v rôznych vekových kategóriách ma irituje!“

Ohromený Bernard si nalial ďalší čaj, zúfalo zavyl do hladiny nápoja.

Toto nezvládnem! Ona nepotrebuje vodcu, ale sparring partnera. Nebudem schopný ponúknuť plnohodnotné partnerstvo Ralphine. 

„Tak mi ti budeme veriť, Panter. Koľko máš rokov?“

„Ralphina! To je nezdvorilá otázka! Nepatrí sa mladej slečne pýtať na také veci,“ Tekla zvýšila hlas a predbehla Bernarda v odpovedi. 

„Prečo, Tekla? Je to otázka ako každá iná. Dobre, odvodím si jeho vek. Marion má šestnásť, mohol ju počať priemerne najskôr v dvanástich, rok hore, dolu, vzhľadom na región Európy... ehm, dvadsaťosem. To nie. Podľa muskulatúry, sviežosti kože, vrások si starší, nie viac ako štyridsať. To je veľa... hm, medzi tridsaťdva a tridsaťsedem.“

„Vá-vážne máš desať rokov a si z tejto p-planéty?“ zakoktal Bernard.

„Áno a som. Koľko?“

„Tridsaťštyri.“ Nie, dnes Bernard nevybŕdne z úžasu! 

„Celkom som trafila. Ixchel si myslela na tridsať, Mesiac typoval tridsaťtri a teraz ti doporučuje pohyb. Si zelený ako sedma.“

„Mesiac mi doporučuje pohyb?“ Ten chlap už nič nechápe.

„Áno. Zbytočne sa čuduješ. Je schopný vycítiť tvoj stav, tak ako Ixchel, sú predsa prepojení. Počúvaj ma pozornejšie, vravela som, že Ixchel je bohyňa Mesiaca. To bude nedokrvený mozog, Panter. Ehm, beháš?“

„Áno,“ odovzdane odpovie.

Už pochopil. Akýkoľvek odpor je zbytočný. Predsa sa do neho vcíti Mesiac, Ixchel a možno aj Zem. Pomoc, kde ste kto?

„Idem s tebou, potrebuješ dozor, vezmeme aj Neru. Môžem, Tekla?“ Ralphina síce vyslovila otázku, ale „nie“ nepovažuje za odpoveď.

„Zavolaj mame, spýtaj sa jej. Na, už to zvoní,“ Tekla diplomaticky vycúva, telefón prilepí malej na ucho.

„Ahoj, mamina, sme s Teklou u Nery a Pantera... áno... Tekla odpočíva v tieni, cíti sa fajn, ale Panter má depresiu... no... aj úzkosť na hrudi a je zelený ako túz, he-he. Áno, pýtala som sa Mesiaca... hm... chce to pohyb. Bernard ide behať, môžem s ním? Vezmem aj Neru... aha, no dobre, dám ti ho.“ Putovný mobil zmení majiteľa.

„Ruky bozkávam, madam Juliana... nie, nie, Ralphina je veľmi milá, žiadne obťažovanie... áno... zaskočený? Nie, skôr ohúrený... je jedinečná, iste, chápem. V poriadku, madam... aha... budem rád. Hodinku, dobre, poznamenajte si moje číslo, prosím.“

Ralphina priviazala Ixchel na obojok Nery, utiahla šnúrky na teniskách.

„Ideme, Panter?“

„Ideme, hneď. Tekla, tu máte moje číslo, časopisy sú na terase, cíťte sa ako doma, dobre? Do hodinky sme späť.“

Šťastný Bernard s úsmevom, spokojnosť mu íska srdce, ako dotyk hebučkého mačiatka. Získal dôveru Ralphiny a dnes aj madam Juliany. Môže sprevádzať dievčatko svetom športu.

Mierny poklus v nohách, okom ostrieža sleduje každý skok Raplhiny. Malá je síce chudučká, ale šľachovitá. Nasadila ostré tempo na dlhý úsek. Takto uťahá aj Neru. 

„Behávaš často?“

„Mala by som každý deň, lekárka na tom trvá. Vraj musím vybiť športom prebytočnú energiu, ale s maminou máme dohodu. Môžem to striedať. Behám, bicyklujem, plávam, korčuľujem, občas tenis, ale ten ma nebaví.“

„Kedy a ako to stíhaš?“

„Doobeda škola, tam sa všetko naučím a vypracujem projekty. Máme špeciálny režim výučby. Po škole dve, tri hodiny šport. Nie s Teklou, ona ma len doprevádza. Bracho tu má priateľov, študákov na výške, berú ma vyblázniť na štadión, hrádzu, bazén. Kto má voľno s tým idem. Keď je bracho doma, chodí vždy so mnou on. Tak ako ty teraz. A potom s Teklou prídeme k vám za Nerou.“ 

„Výborne. Na dieťa máš skvelú kondičku. Počkaj teda, dnes už si bola športovať?“

„Áno, dve hodiny v bazéne.“

„A ešte vládzeš?“

„Musím, potreboval si sa prebehnúť, Panter. Už máš lepšiu farbu. Ty sa staráš o mňa, my o teba. Ixchel s tým súhlasí. Podporil ma aj Mesiac, Zeme som sa ešte nepýtala.“  

Ralphine sa dnes mimoriadne nechcelo ísť domov. Unavená po behu ležala na Nere, listovala anglickou encyklopédiou o ľudskom tele.

Už sa stmievalo, keď od bránky mával na rozlúčku.

„Nera, čo myslíš? Mayská bohyňa s Mesiacom i Zemou nám priviedli do cesty Ralphinu?“ 

„Samozrejme, Bernard. Ixchel o tomto šťastnom husárskom kúsku rada tára celé hodiny. Mesiac už má ohučané uši a Zem vtedy prchá ako poštípaná.“

Fenka Leonbergera oddane pozrela na vodcu svorky s pocitom, že rozumel jej odpovedi.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 7. part :