OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 8. part

16.06.2014 (15:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 719×

Šľachovitá rúčka trhla kľučkou na vchodových dverách. Dievčinka vošla do haly veľkého rodinného domu, uštedrila kopanec krídlu dvier.

Rámus otriasol oknami a Tekla v kuchyni takmer chytila infarkt.

„Ahoj, Ralphina, už si doma ako počujem!“ káravo zvýšila hlas.

„Ahoj!“

„Čo ti spravili dvere?“

„Nič!“

„Hm, nič, preto buď k nim úctivá, budete ich ešte potrebovať! S plachtou sa zle zatvára a na noc sa nedá zamknúť. Tak čo sa stalo? Niečo v bazéne? Mračíš sa ako kakabus.“

„Sa pozri! Ixchel je celá mokrá a smrdí od chlóru! Hnevá sa na mňa, cíti sa nepohodlne, lebo som ju neuchránila pred tým stupidným deckom! Malý drzý uvrešťanec! Dnes ma učili motýlika, pekná drina. Ixchel sedela ako vždy na lavičke, na uteráku a podporovala ma, chválila, radila. A potom prišiel ten, ten... uch, malý pako, drzo si ju privlastnil. Asi jeho matka mu ju vytrhla z ruky, on sa rozreval, zasa ju vzal a hodil do bazéna! Chápeš?! Ixchel sa hnevá, Zem sa prestala som mnou baviť.“ Poslednú vetu už sprevádzajú krokodílie slzy.

„Hlavu hore. Ešte nie je koniec sveta, mám riešenie... hmm, Ixchel pripravím vlažný kúpeľ a pre jej pohodlie pridám vonnú morskú soľ s prímesou levandule a eukalyptu. Odstránim chlór.“

„Myslíš? Bez poškodenia?“

„Zaručene. Dovolíš? Vezmem ju a ty sa choď prezliecť. Tu máš olovrant.“

Netrpezlivo si navliekla čisté tričko, nazrela do lavóra, kde si celkom ponorená Ixchel dopriavala kúpeľ. Tekla opretá o kuchynskú linku, oči zavreté, bledá v tvári, ruka pritlačená na hruď.

„Zasa ti je zle, Tekla? Zavolám mamine.“

„Nie! Nevolaj, nič mi nie je, len malá únava, to hneď prejde. Si dohodnutá s Bernardom, ideme k nim, za Nerou.“

„Nikam, ostávame doma. Dala si si tabletku?“

„Hm.“

„Tak je niečo zle. Včera sme o tom debatovali s Mesiacom. Vyšetrenie srdca je vážna vec, stačí zanedbanie lekára, zle nasadené lieky a ja nechcem mať inú opatrovateľku.“

„Neboj sa nič, Ralphina, môj srdciar je šikovný špecialista.“

„Babrák! Lieči a nelieči!“ Ralphina mrzuto sleduje bábiku v nedôstojnej polohe na odkvapkávači riadu. „To je vodník a nie Ixchel... hm... ale už nepáchne chlórom. Ďakujem za pomoc, Tekla. Ľahni si na gauč, prinesiem ti obklad.“   

Šedivá žena poslúchla dievčatko nerada, predsa mali iné plány a ona zlyhala ako opatrovateľka. Telo ju zradilo. Je dobré si chvíľku poležať, chladiť hruď, zavrieť oči. Výčitky pôjdu stranou.

Dievčinka starostlivo sleduje šedivú ženu, jej pravidelný dych, uvoľnené telo a tvár, konečne bez emócie bolesti.

Len pre seba zašepká: „Zasa bude dobre, uvidíš.“

Prenesie plnú pozornosť ku skicáru. Musí si udobriť bohyňu Ixchel, pretože jej hnev stále plápolá, potupný kúpeľ v chlóre nie je zabudnutý. Darom na obetný oltár bude obrázok.

Pod šikovnou rúčkou v černi tuhy bojuje Ralphina s „malým urevancom“. Meče sa krížia, iskry lietajú lesnou čistinkou a pyšná Ixchel na všetko hľadí z výšky trónu v tieni mohutného platana. Boj trvá dlho, až sa prirútia búrkové mračná, všetkých zalejú víťazné kvapky. Ixchel je síce mokrá, ale Ralphina vyhrala.

Do sveta fantázie a čiernej tuhy sa votrie nepatričný zvuk. Zvuk motora, buchnutie dverí auta. Ralphina zvedavo zdvihne hlavu, kontrolný pohľad na hodinky. Zamračí sa. Kto v túto hodinu? Mamina je predsa v labákoch, otec pracovne v Londýne, brat na výške v Exeteri. Niečo sa stalo?

Pobehne k oknu, zazrie len zadné svetlá taxíka.

„Som doma! Kde ste kto?“ Hlas mladého muža rozvíri ticho domu a Ralphina už letí halou.

„Wystan!“ zvýskla, skočila mu do náručia.

„Osobne, len k tvojim službám. Ahoj, vĺčatko, tiež ťa rád vidím a neudus ma,“ chechce sa, zdvihne dievčinku a točí sa s ňou.

„Dosť! Zastav! A som Ralphina, žiadne vĺčatko!“

„Správne. Si Ralphina a to v angličtine znamená „múdry vlk“, takže si vĺčatko.“

„Ach, braček, len prídeš, už zapáraš. Tak znova! Som len Ralphina.“

„Ok. Pre mňa si bola a vždy budeš Ralphina, vĺčik, vĺčatko, hafík, Fíí a nehádaj sa,“ doberá si ju.

„Wystan! Tvoje meno je v angličtine „bojový kameň“ a tiež ti nehovorím šuter, žulvák, búšivá skala, či vyvrelá hornina!“ zaprskala a Wystan sa rozosmial.

„Už zasa sa škorpíte? Vitaj doma, Wystan. Nevedela som, že prídeš. Niečo sa stalo?“ Hlasná vrava prebudila Teklu. Stojí v hale, mierne znepokojená,  usmieva sa, aj keď únavu v očiach neskryje.

„Ďakujem za privítanie. Pokoj, nič sa nestalo... ehm, v skratke, dohoda s maminou a ocinom. Vieš, že ocino sponzoruje výšku v Exeteri kam chodím a preto sa mi podarilo dohodnúť s rektorom. Skúšky už mám všetky hotové v pred termínoch a záverečnú celoročníkovú prácu budem dorábať doma a odprezentujem ju v jeseni, začiatkom budúceho semestra. Ušetril som si skoro mesiac času a som doma, vĺčik,“ neodolal poškádliť sestru. Vyfasoval jej zamračenú tvár a buchnát do hrude.

„Gratulujem, si výborný študent, som na teba pyšná. A prečo tie zmeny?“

Tekla posmutnela, výčitky nútia skloniť šedivú hlavu.

Tuší celú pravdu. Je to kvôli nej, už nevládze držať krok, dievčinka nechce inú k sebe. A teraz chudáka chlapca rodičia ženú ako zdutú kozu, musí drieť na výške do úmoru, stíhať krkolomné termíny skúšok. Nebude mať poriadne prázdniny a zaslúžený oddych.

„Lebo, pretože preto. Nie, vážne, Tekla. Mal som možnosť, využil ju a mám Anglicka plné trubky. Fakt, tie chladné čumáky nemusím... ehm, no a som rád doma, navštívim starých kamarátov a konečne poriadne vyvenčím tuto hafíka,“ zaškeril sa na sestru.

„Nepoučiteľný!“ šľahla ho pohľadom, uštedrila ďalší buchnát ramenu a zahryzla mu do zápästia.

„Jau-jau! Divoké psisko, dostaneš náhubok!“

Handrkovanie ustalo, dom stíchol. Mladý študent zapadol do svojej izby, rýchlo zmyl zo seba prach ciest, zhltol drobný olovrant. Tekla už je asi doma a čerstvý, upravený Wystan nakukol do izby sestry.

„Môžem?“

„Poď a konečne vybaľ pravdu. Ani Ixchel nevedela, že prídeš a Zem sa len usmieva, bez slova.“

„Všetko je pravda, čo si počula.“

„Dobre, tak čo si zamlčal a prečo?“

„Len drobnosť. Tekla má choré srdce, musí sa šetriť. Budem sa s ňou striedať pri tebe. Nie si rada?“

Načo zaťažovať dievčatko podrobnosťami z dlhých telefonátov matky a chlapca. Vysvetlila mu, že Tekla je slabá na srdce, potrebuje ubrať a Ralphina nie je ochotná prijať ďalšiu ženu do svojich kruhov. Pokusy žalostne dopadli, ženy boli tvrdo odignorované a matka si už zúfa, asi bude musieť ukončiť bádanie v labákoch, dráhu vedkyne a venovať sa dcére. To Wystan prišiel s myšlienkou ukončiť skôr semester a pomôcť Tekle. Matka zajásala, hneď zapojila otca, každoročné sponzorovanie školy a dobré vzťahy s rektorom už len dotvorili záver. Dobrá vec sa podarila, Ralphina bude menej stresovaná, matka môže ďalej pracovať a Wystan je predsa rád so svojím vĺčaťom. Je síce medzi nimi rozdiel deväť rokov, ale už od počiatku si padli do noty, do oka, do hlavy a srdce majú asi spoločné.

„Som. Chýbal si mi. Veľmi a chýba mi aj ocino. Včera mi písal, príde až na Vianoce.“

„Viem, má veľa práce. Bol som s ním chvíľku v Londýne, mám ťa pozdraviť a za neho ti pobozkať múdru hlavičku.“ Povzbudivý úsmev, pohladenie vláskov a ľahký bozk na čelo.

„Hm, díky,“ smutne špitla.

„A dosť zlej nálady! Máme pre teba špeciálny darček. Celý som ho navrhol ja, ocino ho dal vyrobiť a o dva dni by mal prísť kuriérom.“

„Hej? A čo je to?“

„Tajné! Uvidíš. Chceš potešiť našich?“

„Ako?“

„Poď ku mne, cvaknem nás, pošleme im MMS-ku.“

V ďalekom Londýne pán Roland Petterer so zaľúbením pozerá na displey telefónu. O čosi bližšie ako Londýn, v jednom veľkom laboratóriu pohladí prstom svoj telefón pani Juliana Pettererová.

Z malých obrazoviek sa usmieva šťastie rodičov. Dve blond hlavy, vlasy dlhé po prsia, štvoro zelených očí, skoro až zarážajúca podoba. Wystan devätnásťročný a Ralphina desaťročná, vyškerenci s textom:

Team W + R zasa kompletný, základná stanica je v poriadku, ideme do ulíc.

Pravda, nechcelo sa jej a vyhovárala sa na indispozíciu Ixchel a nemožnosť vziať ju so sebou. Je predsa neprípustné, aby Ralphina trajdala mestom a zanechala bábiku samotnú doma. To je akoby ste nútili chodiť telo bez duše.

Ale Wystan sa nedal, bol pevne rozhodnutý vyvenčiť malú sestričku a nebál sa použiť Ixchel proti nej. „Mladá slečna! Okamžite sa obliekaj, musíme dokúpiť komponent k tvojmu darčeku, aby bol kompletný. A mám na to povolenie od Ixchel! Pred chvíľkou som sa s ňou dohodol, že ideš so mnou, ona zostáva doma a poverila Zem, aby na nás dohliadla. Neveríš? Spýtaj sa jej.“

Tým vzal malej vietor z plachiet a už mali nakročené do príjemného obchodíku s potrebami pre umelcov, presnejšie pre maliarov.

Bolo čosi pred pol šiestou, slnko zalievalo ulicu jasom, hoci sa už túžilo schovať za obzor. Ralphina poslušne cupitala pri bratovi, vkĺzla do módu „absolútna ignorácia okolia“, dlaň bezpečne schovala v jeho veľkej tlapke. Až tesne pred vchodom do umelky zazrela na blízkej lavičke Marion a hneď ťahala brata k nej.

„Ahoj, Marion. Hu!“ skočila do jej zorného poľa.

„Ahojky, strašidielko. Nedes blízku populáciu! Čo ty tu? Ehm, teda, čo vy tu?“ Marion prekvapene vyhrkla. Wystana vidí prvý raz, ale podoba ho okamžite radí k Ralphine.

„Ja tu, my tu, stvoríš vetu rozvitú?“ dievčinka sa baví na prekvapenej Marion.

„Vetu rozvitú? Ok. Idete priamo z bytu, či z atómového krytu? Mala si byť teraz u nás, nie tu, vezmem na teba britvu?“

Marion sa pridala ku hravej Ralphine a obe sa chechtajú. Wystan už tiež dostáva ceriaci tik do tváre, hoci mladú babu osobne nepozná. Ale z počutia ovláda celú story sestry a Kollárovcov.

„Na mňa britvu?! Wystan, pomoc, hlaď na tú hydru! Či chceš ma vidieť mŕtvu?“

„Ubránim ťa, som muž činu! Ukoristím britvu, pery hydry zmĺknu!“

„Nikdy! Huch, dvaja na jednu?! Ralphina, malý zradca, tvoje nohy kľaknú! Vymenila si tohto tu za môjho tatu! Čakaj krutú odplatu!“

„Rata, zadržte hydru! Tento tu je princ z môjho hradu, nastaví za mňa bradu! Ideme k vám, predstavím mu tvojho tatu, zamietam zradu a končím túto zvadu!“

Tri postavičky láme chichot, chvíľkové šibalstvo zažalo iskričky v očiach.

„Hmm, tak muž činu! No uvidíme, uvidíme! Ahoj, som Marion. Hydra Marion.“ Vystrelila ruku k chalanovi. Potuteľný úsmev, podpichovačný tón i význam slov mu vohnali drobnú červeň do líc.

Ruku prijal, zámerne mlčal pár sekúnd, vpíjal sa do jej očí. „Teší ma. Som Wystan, brat Ralphiny. Muž činu, princ z jej hradu, čo si asi u vás nabije bradu.“

„Neboj, môj tatuško je pacifista ako delo. A že ste súrodenci musí vidieť aj slepý. Doma vás robili cez kopirák, čo?“

„Asi, nebol som pri tom.“

„Ale bol, len si mal zlý výhľad.“

„Ok. Zlý výhľad, ale dobré vychovanie. Taktne som sa otočil, som gentleman,“ špitol Wystan.

„Hech, gentleman. Všimla som si, berieš britvu na hydru. Tak kam mierite?“ Marion konečne vzala Wystana na milosť a prestala ho molestovať.

„Sem do umelky, Wystan ide po niečom konkrétnom, ja sa musím zúčastniť. Bola som kruto vyhnaná z domova. Ty?“ bonzla Ralphina.

„Ja... ehm, čakám na kamošku,“ neisto zaznela Marion.

„Tak sa maj, musíme ísť, lebo nám zavrú.“

„Tak čau a prosím, povedz Panterovi, že dnes neprídeme, možno zajtra.“

Ešte stihla dodať Ralphina.

Wystan vybral z regála umelky dva veľké kotúče drsného papiera na kreslenie a keď platil, padol mu pohľad oknom von k lavičke, kde zanechali Marion.

„Tak kamoška, čo? Vrav koňovi, má väčšiu hlavu.“

Uchechtol sa pre seba a sledoval ako Marion pristúpila k druhému dievčaťu, dlaňou jej prechádzala celým chrbtom, až skončila na zaoblenom líčku zadočku. Ich pery sa spojili vo vášnivom bozku.

Bystré očká Ralphiny hľadeli tým istým smerom. Otočila sa s otázkou v očiach na brata. Odpoveďou bol prst na perách chalana a tiché „pssst“.

Ešte jemne záporne zavrtel hlavou.

Pochopila.

Bude sa musieť večer pozrieť do knižnice a naštudovať čo to k tejto problematike.

- - -

„Tatuško, som doma. Ahoj.“

„Ahoj, chrobáčik. Kde sa túlaš tak dlho do noci?“

„Boli sme na mlsandu so Zuzi. Čo ste takí zvädnutí? Nera, čo sa tu deje? Takto slúžiš tatuškovi?“

„Zvädnutí? Možno trošku. Včera sa so mnou Ralphina dohodla, že isto prídu. Čakal som ich s Teklou, ale nedošli. Len sa obávam, či sa im niečo nestalo.“

„Nestalo. Teda, presnejšie, stretla som Ralphinu okolo šiestej pri umelke a bol s ňou jej bracho Wystan. Šli niečo kupovať. Tatuš, tí dvaja sa až desivo podobajú a obaja sú celá ich mama. A mám ti odkázať, že možno prídu zajtra.“

„Díky. Wystan prišiel? Čo tak náhle? Pokiaľ viem, je na výške v Exeteri a semester im ešte neskončil. Hm?“

„Neviem prečo je tu, boli sme spolu len chvíľku a ty sa to možno dozvieš zajtra. Čo máme dobré na večeru? Bol si dnes už behať s Nerou?“

„V chladničke máš ryžu s kuraťom, obslúž sa. Idem si zabehať do lesoparku, pá zatiaľ. Nera, dones vodítko.“

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 8. part :