OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 6. part

29.05.2014 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 764×

Pondelok letí celým týždňom, aby minul piatok, víkend strieda víkend.

Nad rodinou Kollárových sa tej ignorantskej, tichej beštii zapáčilo, ale v divnom režime.

Matka s dcérou navonok komunikujú nezmenene, ale obe cítia zmenu v podhubí. Dana túži ovládať Bernarda tlakom na Marion, napokon tak ako vždy doposiaľ, ťahá z nej informácie. Lenže je popudlivá, nervóznejšia, tlačí na pílu otázkami a tak vytvára stále väčší múr medzi nimi. 

Marion sa podvedome bráni, kľučkuje odpoveďami, v snahe chrániť otca i svoje súkromie. Ešte stále matke nedokázala oznámiť, že je lesbička.

S Bernardom to má Dana ešte ťažšie. Nabehol na mód „autopilot plnenia povinností“, citeľne ochladol, triedi slová len na nevyhnutné. Voľný čas delí medzi Marion, Neru, šport, starosť o rodinné hniezdo a tú šedivú starú ženu s dievčatkom, ktoré Dane zatiaľ nikto nepredstavil.

Hrdá Dana rozhodne nebude doliezať a vtierať sa Bernardovej takmer pravidelnej návšteve. Nie, ani z Marion nepáči informácie o nich, ešte si počká, však ono sa to dajako vyvinie.

A Bernard má iné starosti. S Ralphinou na seba hladia už pár týždňov a malá neutrúsila ani jedno slovko jeho smerom. Totálne embargo, aspoň že si vytvorili nemý rituál.

Bernard privíta Teklu i Ralphinu na záhrade, roztiahne karimatku v tráve, nachystá posed, tácku s pitím a sušienkami, prikáže Nere zostať vedľa malej a sám sa vzdiali s ospravedlnením, že má prácu. Usadne na terasu s notebookom.

Dnes tomu nie je inak.

Ralphina len kývne na Bernarda, čím odbije pozdrav i poďakovanie, smelo sa usadí. Z pohodeného batôžka vykúka blok na kreslenie, pastelky, ceruzky a, samozrejme, bábika Ixchel.

„Ahoj, Nera. Jedna sušienka mne, jedna tebe. Na. Viac nesmieš, on to zakázal, pamätáš? Nie, viac nedostaneš! Fuj, sadni!“

Tenký hlások s rozhodným príkazom Bernarda poteší. Aspoň s Nerou sa baví, vie to s ňou, nebojí sa. Toľko škrabkania, maznania a šepotu žiadny pes na zemi nezažil. Čistá detská láska k nemej tvári. 

„Tekla, si v poriadku? Bolí ťa niečo?“

Starostlivá otázka Ralphiny vytiahla Bernarda na nohy.

„Vážne, Tekla, ste bledá.“

„To nič. Len mi je akosi ťažko pár dní. To zasa prejde.“

„Ťažko? Kde?“

„Na hrudi, Bernard. Darmo, nie som už najmladšia. Príde a odíde.“

„Boli ste u lekára?“

„Bola, trošku ma hnevá srdce, mám lieky. No vidíte, už mi je lepšie. Ralphina, dokresli si obrázok a pôjdeme, dobre?“

A to je ďalšia vráska na čele Bernarda. Nemá dovolené nazrieť do bloku s  prácami Ralphiny. Len z diaľky sleduje jej sústredenú tvár, šikovnú, rýchlu rúčku, ako svižne ukladá čiary na belostný papier. Málokedy používa farby.

Marion má to šťastie, že videla obrázky a spievala na ne ódy. Motívy kvetov zo záhrady, krajinky, časti reálií, vymyslené postavičky, vysnívané svety, Nera a zasa Nera.

„Tatuško, to som ešte nevidela! Ralphina posadí do rohu fialku, z nej dole vyrastie časť poľa s veterným mlynom, cez mostík princezná so srnkou vchádza na dajakú neznámu planétu, raketa odlieta zo slnka a Nera smutno čumí za ňou. Keby si to videl! Ona kreslí bez prípravy, čo ju trkne, to hodí okamžite na papier a je to dokonalé! Čierno biele, časti obrázku detailne prepracované, časti len obrysy, náznak, sem tam farba. Doriti, tá má talent od Boha!“

- - - 

„Dnes bola Tekla fakt bledá a udýchaná. Sakra, čo vymyslieť pre Ralphinu a vynulovať jej odmietanie? Ja sa jej do toho batohu so skicárom snáď násilím vlámem!“ preletelo mu hlavou, keď v noci zložil telo v spálni a Dana sa vedľa zavrtela.

„Berni, koľko je hodín?“

„Skoro tri. Spi.“

„Tri?! Čo si zasa robil tak dlho?“

„Počítal zrnká v cukorničke. Spi.“

„Ha-ha! Včera si rátal ryžu, predtým strúhaný kokos! Berni... prosím ťa... ja už neviem ako ďalej. Vyváram ti, starám sa o teba ako o kráľa, rozmaznávam ťa... a ty si stále chladný, vrčíš, vyhýbaš sa mi. Berni...“

„Máš krátku pamäť... sama si si zvolila,“ sykol rozladene.

„Prestaň... láska, poď bližšie... ešte. No tak... sme mladí, Bernííí, tak dlho sme sa nemilovali. Chýbaš mi, Bernííí, túžim po tebe...“

Dana pristupuje k Bernardovi, ako k nášľapnej míne. Opatrne siaha, ohmatáva, spracúva.

„Dosť, nemám náladu, ani chuť.“

„Pšššt, spravím ti náladu, aj chuť dostaneš... miláčik, chcem ťa.“

Nenechavé ruky vkĺzli pod paplón, rozhodnuté si dnes v noci vziať, čo im patrí a dlho bolo odopierané.

Podvedomie Bernarda v priečinku „povinnosti“ zasvietilo červenou „Dana má pravdu, odopieraš jej dlho potešenie, je tvoja manželka, má na to právo, aj keď... k sakru!“

Podľahol.

Formovaný slušnou výchovou, výčitkami, neodbytným jazykom Dany i dravými rukami v klíne. Pravdou je, že erekcia sa dostavila s parádnym meškaním. Bola doslova „vydrená.“ 

Čiahol po prezervatíve v šuflíku.

„Čo robíš? To nepotrebujeme,“ nespokojne podotkla.

„Ale áno. Chceš sex, máš ho mať. Spomeň si, povedal som len s ochranou a prerušovanou súložou. Tak chceš, či nie?“ pevne odvrkol.

Skúsila si presadiť svoje znovu, nepochodila. Ani ten chladný sex bez nehy nestál za veľa. Fakt dostala len sex, žiadne milovanie. Ale bod pre ňu.

Ďalší deň sedela Dana u svojho gynekológa, pretože sa od rána necítila najlepšie a mierny tlak v podbrušku jej nepridal na pokoji.

Pán doktor po vyšetrení radostne mrkol: „Tak vám gratulujem, mamička, budete mať bábätko. Podľa veľkosti plodu tak siedmy, ôsmy týždeň. Uvidíme sa o štrnásť dní, spravíme ďalšie kontrolné vyšetrenia.“ 

Neschopná spracovať novú informáciu do dôsledkov si lapla na zadok v čakárni a len dýchala.

Šok z nečakaného.

Radosť z výhry nad Bernardom.

Pýcha na samú seba z dobre zvoleného kroku.

Absolútne zadosťučinenie za posledné týždne odmietania doma.

Podarilo sa! Je tehotná! Dokonalá výhra!

No pozor, Bernard je a priori proti novému počatiu.

„A predsa bude po mojom, holúbok!“ šepla zrkadielku pudrenky a rýchlo obnovila aj tak bezchybné líčenie. 

Ups! Dana má ďalšiu drobnosť, o ktorej sa zabudne zmieniť manželovi.

Zatiaľ. Pár týždňov, pokým postava dovolí. Hmm.

- - -

Mier a pohoda prúdila dušou Bernarda. Zamiloval si tiché slnečné poobedia, vzdialený monológ Ralphiny na karimatke, škrípanie ceruzky v skicári a jej výchovné poznámky k Nere i mayskej bábike Ixchel. Opatrovateľka Tekla podriemkávala v tieni a Bernard sediac na terase opodiaľ, googlil nové informácie o lesbickej komunite.

Dnes mal dvojité potešenie, Dana odtiahla ku priateľkám na pokec a žiadna negatívna energia nepulzovala domom, ani záhradou.

Cez plot práve preskočil susedov ročný kocúrik, šedo-šedý pruhovaný, murovaný Murko. Provokatér už zmerčil obeť, predné labky opatrne kládol v priamke na spoj dreva, presne vyrátaným skokom pristál v pestovanom trávniku.

„Ech, ty malý podvraťák, zasa ideš dráždiť Neru? Veď ty sa raz dočkáš, chvíľka nepozornosti a odkusne ti hlavu, fešák.“

Bernard sa usmial, nebezpečne naklonil so stoličkou, odložil notebook bokom a čakal bengál. Pozorné oči strážcu zaiskrili šibalstvom, ochotný okamžite zasiahnuť.

Malý rarach Ralphina určite dostala darom magickú silu matky prírody, šiesty zmysel pre komunikáciu s faunou.

Neohrozená kráľovná chlpatých kožúškov hodila kontrolný pohľad na podráždenú Neru. Fenka Leonbergera ochranársky zavrčala, naježila srsť na krku, odhalila zuby a bojovný postoj varoval približujúceho sa Murka.

„Čo je? Aha, cicuška... hm, pekná, poď k nám. Nera! Fuj! Takto sa víta návšteva? Fuj to! Ľahni!“

Kráľovnej kožúškov stačilo zvýšiť hlas, malým prštekom ukázať k zemi a Nera neochotne poslúchla.

„Tak sa mi páčiš, šikovná!“ Pohladenie po hlave.

„A ty sa neboj, poď sem, na čiči, poď, mám tu mňamku. Poď, čiči...“ 

Kocúrik poddajne cupkal trávou, cítil víťazstvo, mňamku a podporu kráľovnej. Provokáciu si však neodpustil. Zastal pred Nerou, zdvihol labku v póze: „Ak sa pohneš, seknem ťa! Rozdrápem ti ňufák do krvi, pocuchám frizúru ako posledne!“

A Nera krotená pohľadom kráľovnej len zakňučala: „Počkaj, ty zákerácky pokrytec, však tu Ralphina vždy nebude! Roztrhnem ťa, rozkúšem ti hlavu!“ 

„Dosť obaja! Nera, ticho a ty, maličká, poď, pozri mám tu kúsok syra. No vidíš, chutí ti, je dobrý, daj si. Máš jemnú srsť... och, ty si kocúrik... pardon, tak si maličký... máš meno? Povieš?“ 

„Murko,“ pomohol Bernard rozriešiť rébus. „Ralphina, si veľmi šikovné dievčatko. Výborne zvládaš Neru, obe mi robíte radosť. Ďakujem.“ Ďalší pokus Bernarda priblížiť sa k Ralphine a zbúrať jej múr mlčania.

Ona však len kývla hlávkou na znak súhlasu. 

„Murko, hm, jednoducho podľa kožucha. Pre mňa by si bol hoci Chĺpok. Na, daj si ešte syr. Toto je Ixchel, moja mayská bohyňa. S Nerou sú priateľky, páči sa jej. Tebe?“

A potom sa stalo niekoľko vecí razom.

Murko zhltol posledný syr, Ralphina položila pletenú, uzlíkovú Ixchel pred kocúrika v dobrej viere pre nadviazanie budúceho pevného priateľstva.

Vietor roztancoval pletené pramienky vláskov bábiky a hravý Murko skočil po novej koristi. Začal kmásať pazúrikmi vlnu a zdesená Ralphina len vykríkla. „Nie!“

Ochranárska Nera si to vyhodnotila po svojom ako útok, bojovne vyštekla a už sa hrabala na nohy, asi konečne zožrať Murka.

Pudy zvierat sú veľmi silné, preto v panike a strachu o biedny život Murko zvolil útek.

Zahryznutý do Ixchel vyšprintoval na najbližší obrovský orech a stúpal a stúpal, až ostal vysoko v korune. Ixchel bola isto vďačná, lebo ten výhľad stál zato. Dovidela ponad všetky okolité domy.

Ralphina zamrznutá desom, takmer bez dychu, bez pohybu zarývala oči do sviežej zelene orešiaka. Tam kdesi pod oblakmi skončila jej modla života, bohyňa, polovica duše nadanej bytôstky. Dievčatko nemo volalo o pomoc.

„Tekla, zostaňte s Ralphinou tu bokom, idem pre Ixchel. Nera, stráž!“ 

Pre vyšportovaného Bernarda nebol žiadny problém vyšvihnúť sa na spodné konáre a nekompromisne šplhať za zlodejom. Jasná stratégia, nedovoliť mačke zavliecť bábiku na koncové konáriky, kam by sa Bernard so svojou váhou nedostal. Ak by ho náhodou predsa okabátila a zišla dolu rýchlejšie, Nera už sa o ňu postará.

Bernard prehováral mačku, nech nerobí somariny a dobrovoľne vydá unesenú Ixchel, núkal výmenou mliečko, syr, cukrovinky.

Murko razil iný názor. Zrejme sa cítil hlboko podhodnotený a podlo zahnaný do kúta číhajúcou fenou na zemi. Vzal útokom vyššiu halúzku, v snahe obísť votrelca s nízkou ponukou výkupného.

Na konárovú drámu sa už Šťastena nemohla prizerať a prevážila misky váh k Bernardovi. Kocúrik nemotorným skokom zavadil o suchý konárik, bábika Ixchel mu vykĺzla z papuľky a začala sa rútiť k zemi.

„A mám ťa!“ zhúkol Bernard, vymrštil pravačku do priestoru, zachránil Ixchel pred istou smrťou. „Len počkaj, ty paskuda zlodejská, pruhovaná! Keď mi prídeš pod ruky, vyprášim ti kožuch!“ žartom káral Murka.

Kocúrik už skákal späť za plot, šiel si lízať pokorenú dušičku. Nikto rád neprehráva a toto bola podpásovka, komplot svorky Kollárovcov.

„Tatuško, si v poriadku? Máš Ixchel?“ Marion naťahuje krk do listov, objíma a tíši vyplašenú kráľovnú kožúškov.

„Mám... kruci! Aha, ten šedý blcháč poničil tvár a vlasy. No pekne!“

„Ukáž? No... to dokážem opraviť. Háčikom vtiahnem vyvlečené vlákna, tieto dierky zašijem... neboj, Ralphina, Ixchel bude zasa ako nová. A čo by si povedala, keby sme jej prizdobili tvár? Mám brúsené kamienky zo skla, bielo-ružové... pozri, použijeme ich ako očká... rozmysli si to, ja si skočím pre šitie,“ pohotová Marion spriada plány prvej pomoci. 

„Bernard, ďakujeme. Už som myslela, že ten malý lotor zmizne aj s bábikou cez plot a sme nahrané. No tak, Ralphina, už sa upokoj, prosím. Marion má iste šikovné prsty, opraví ju, vylepší, ak budeš súhlasiť, vie že je pre teba veľmi dôležitá.“ Starostlivé ruky opatrovateľky tíšia vystrašené dievčatko. 

Labu k dielu priloží aj Nera. Doslova sa votrie do náručia Ralphiny, vynúti si škrabkanie. „Nera, vidíš čo vyviedol? Potreštený hlupák, zranil mi Ixchel. Musíme mu nabudúce dohovoriť... bála som sa, ale on mi ju zachránil. Poď so mnou, idem poďakovať.“

Bernard neverí vlastným ušiam, prekvapene vytreští oči na Teklu. Predsa bude vzatý na milosť? Vľúdny úsmev šedivej ženy jasne vraví. „Prekvapený? Chcelo to len čas, kým si malá k vám nájde cestu.“

V jednej ruke dokmásaná Ixchel. Druhou ostražito potiahne látku Bernardovho trička dolu, naznačí, aby klesol. Drobná Ralphina mu siaha kamsi po pás a výškový rozdiel je prekážkou.

Ako očarovaný poslušne kľakne.

Blond hlávka, pery v odhodlanej krivke. Výrazné zelené kukadlá vedome vbodne až na dno duše chlapíka pred sebou.

„Ďakujem.“

„Aj ja, Ralphina,“ Bernard pohnuto špitne. Túži ju pohladkať po vláskoch, ale ovládne sa. Nesmie ju vystrašiť. Len kľačí, ruky visia pri tele.

„Ty? Za čo?“

„Za tvoju dôveru.“

„No... dobre... máš ju,“ osmelí sa viac. „Jedna mačka mi ukradla Ixchel a druhá mi ju zachránila. Si rýchly, mrštný... ďakujem aj za ňu, Panter.“

„Niet za čo. Som Bernard,“ potešene podotkol.

„Si rýchly, silný, dobrý lezec... Panter,“ stojí si za svojim. Pozorne a dlho sledovala jeho oči, akoby si ich chcela vryť do pamäte i srdca.    

Viac slov nebolo treba. Marion dobehla so šitím. Úspešne opravila božie dopustenie po Murkovi, so zvolením darovala Ixchel nový lesk očí.

Tekla spokojne pokyvovala hlavou, škrabkala Neru za ušami.

A Bernard? 

Po dlhých týždňoch konečne prerazil embargo Ralphiny, odtiahol mreže jej temného mlčania a bolo mu dopriate vstúpiť do úzkeho kruhu vyvolených. Cítil sa šťastný.

Celý čas rekonštrukcie dievčatko uhrančivo sledovalo Marion pri práci.

Prinútilo Bernarda sadnúť do trávy, sama vzala miesto pri jeho kolene a drobnú rúčku schovala do veľkej laby Pantera.

Malá reinkarnácia bohyne sa podarila.

Pri lúčení poznamenala: „Zajtra sa vám poďakujem ešte raz. Ahoj, Marion, ahoj, Panter.“

O deň neskôr pri poslednom: „Ahoj, Marion, ahoj, Panter a díky za pomoc.“ Ralphina vytrhla zo skicára list, podala mu ho do laby a boli s Teklou preč. 

Marion zvedavo nakukla cez plece otcovi.

„No do prdele! To je niečo!“

Bernard zízal na kresbu ceruzkou, miestami podporenú farbou.

Jednu tretinu zaberala Marion v kostýme lekárky s Ixchel v náručí pri šití, Nera bokom asistovala.

A na dvoch tretinách bola detailná hlava a časť hrude pantera s hnedými očami Bernarda. Dokonalými očami.

„Wow...“ na viac sa nezmohol. 

Šťastie prišlo opäť a dokonalé oči Bernarda zmáčali slzy.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 6. part :