OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život na lane - Prológ

27.12.2010 (20:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 615×

Abby:

Dopadla som do Mikovej nastavenej náruče. Postavil sa na zem a za veľkého potlesku sme opustili manéž. Prišli sme do zákulisia, kde bol neuveriteľný zhon. Všetci chystali zvieratá a rekvizity na svoje čísla. S Mikom sme prešli až dozadu k Mikovmu otcovi.

„Otec.“

„Pán Lewis...“ pozdravili sme. Nenávistne sa pozrel na naše prepletené ruky. Okamžite sme od seba odskočili a zahanbene sa naňho pozreli...

„Ty sa drž od môjho syna ďalej...“ povedal a prišiel ku mne. Vedela som, čo príde. Vlepí mi facku. Bude to šialene bolieť a ja budem plakať. Znova!!! A tak sa aj stalo. Ruku natiahol za seba a ja som, ako v spomalenom filme videla, ako sa ku mne jeho ruka približuje... Prišla na miesto určenia a ja som zvýskla! Bolelo to neuveriteľne...

„A teraz odíď...“ povedal a otočil sa na Mika. Rozbehla som sa k mojej maringotke a s plačom dopadla na tú tvrdú posteľ. Nenávidím to tu a oni tu nenávidia mňa. Len Mikovi na mne záleží. Ale čo zmôžeme proti celej armáde cirkusantov? Nič! Ležala som na posteli a vzlykala do vankúša. Ozvalo sa zaklopanie a potom sa otvorili dvere. Počula som kroky a potom si niekto sadol na posteľ. Nepotrebovala som sa pozrieť. Bola to Ronda. Jej prenikavý, korenistý parfum naplnil celú maringotku. Pohladila ma po vlasoch a potom po boľavom líci. Ronda mi bola ako druhá matka. Po smrti mojej skutočnej mamy, tu bola Ronda pre mňa vždy. Bola to veštice. Teda, skôr herečka. Pán Lewis jej platil za to, že sa tvárila, ako veštica. Pred pár  rokmi mali spolu románik. Lenže pán Lewis si nakoniec vybral bohatú artistku. Vystupovala na tých najvyberanejších miestach. A potom sa pridala k cirkusu. Pán Lewis jej bol oddaný, ale ona s ním zametala. Nikto, až na mňa, Mika a Rondu si to nevšimol. Slečna Helen, ako sa volala, mala romániky skoro z každým. Dokonca to skúsila aj na Mika. Keby to pán Lewis vedel, neviem, ako by to dopadlo.  Po tom čo moja mama umrela, mi boli Mike a Ronda najväčšími oporami. Pán Lewis ma za to nenávidel. Chcel, aby sa jeho syn sústredil, len na cirkus a neskôr ho zdedil. Ronda nám už veľa krát navrhovala útek. Ale Mike o ňom nechce ani počuť. Vraj chce len vychádzať so mnou aj s otcom.

„Zlatko, si v poriadku?“ spýtala sa ma Ronda a objala ma.

„Prečo ma nenávidí? Prečo?“ spýtala som sa a zase sa rozvzlykala. Ronda ma kolísala sem a tam a hmkala mi nejakú melódiu. Znova sa otvorili dvere a vošiel Mike.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma a vzal si ma z Rondinho náručia. Objal ma a ja som mu hlavu pritisla na hruď...

„Omlúvam sa zaňho. Robí to pre mňa. Milujem ťa...“ šepkal mi do ucha a hladil ma po chrbte.

„Tak so mnou uteč...“ zašepkala som a pozrela sa naňho.

„Abby! Nie! To si nemôžem dovoliť, pochop ma! Milujem ťa, ale...“ nedokončil, lebo som  začala kričať.

„Nemiluješ! Kebyže ma miluješ, pomôžeš mi. Ujdeš so mnou. Ale ti nie! Daj mi pokoj...“ začala som kričať a vyšmykla som sa mu z náruče. Pribehol ku mne a pritiahol si ma k sebe. Sivo som okolo seba kopala a kričala. Zaklapol mi pusu a objal ma.

„Abby! Ticho! Milujem ťa... Ale ja potrebujem, aby si ma pochopila. Otec ma potrebuje! Pochop ma!” hovoril mi ticho a sadol si ku mne na posteľ. Položil si ma na kolená a hľadel mi do očí.

„Ja pôjdem. Nech vás tak nenájde tvoj otec, Mike!“ povedala Ronda a odišla.

„Neveríš mi, že ťa miluje?“ spýtal sa ma a pohladil ma po líci.

„Tvoj otec má mláti a ty nič nespravíš? Prečo? Vieš ako to bolí, keď to vlepí facku?“ hovorila som a objímala ho okolo krku.

„Abby, je to môj otec. Ak ma miluješ nenúť ma si vyberať. Od pätnástich ma presviedčaš na útek. Ale myslel som, že si to po troch rokoch pochopila...“ hovoril mi Mike a ja som ho pohladila po líci.

„Máš pravdu, toto od teba nemôžem žiadať. Prepáč!“ Nemôžem od neho žiadať, aby opustil rodinu. V tom má pravdu. Smutne na mňa hľadel a jemne ma pobozkal. Keď mi v pätnástich umrela matka, Mike bol pri mne stále. A ja sa mu odvďačujem tým, že ho presviedčam, aby ušiel od rodiny. Zase som začala vzlykať.

„Prečo plačeš, Abby?” spýtal sa a tuhšie ma objal.

„Som hrozná. Prepáč, že ťa odhováram od rodiny. Už to nespravím. Milujem ťa...“

„Aj ja teba. Veď to vieš...“ povedal a zase ma pobozkal. Natisla som sa naňho a nechcela ho pustiť. Niekto silno zatrieskal na dvere maringotky.

„Balí sa. Poď pomáhať,“ zakričal niekto a bežal ďalej. Odtrhli sme sa od seba a vydali sa pomáhať.  Mike mi utrel slzy a ešte raz ma pobozkal.

„Tak sa poď hrať, že medzi nami nič nieje,“ vzdychol si Mike a vyšiel von. S povzdychom som ho nasledovala von...

***

MIKE:

Zase ju zbil. A ja som sa len pozeral. Keby on vedel, akú dohodu s ním mám. Ale mám jej povedať, že, ak s ňou budem, tak ju vyhodí z cirkusu. To nejde. Nemá kam ísť. Milujem ju. Veľmi, veľmi, veľmi. Ale ak by som s ňou naozaj bol verejne, vyhodil by ju. Verím mu. Dokázal by to. Dokonca sa poistil aj proti tomu, aby sme neušli. Ale ani to Abby nemôžem povedať. Mám jej len tak povedať, že jej mama nie je mŕtva. Že to, že ju pri tréningu s koňmi udupali bola kamufláž? Že ju drží v zadnej maringotke. Ktorú zamyká. A v ktorej má údajne, zmluvy a tak podobne. Nemôžem s ňou ujsť. Pretože ju zabije. V tomto mu verím. Takže si to zhrňme. Ak budem s Abby, vyhodí ju z cirkusu. A ak s ňou ujdem, zabije jej mamu, ktorá údajne zomrela na to, že ju udupali kone. Jej telo bolo tak zohavené, že truhla bola zavretá. Môj otec je sviňa. Ale takto Abby nemôžem ublížiť. Proste nemôžem. Smutne som sa na ňu pozrel. Údajná smrť maty ju položila a ja som ani nesmel ceknúť. A potom to, že ju môj otec mláti. Je to strašné. A on je hajzel. Kebyže sa mi tak podarí, odstať von Abbynu mamu a ujsť s nimi. Ale to nejde. Otec tam má asi päť zámkov a skutočne sa tam nedá dostať. Je to ako pevnosť. Uvolnil som lano a spolu z chlapmi sme pomaly spúšťali šapitó. Abby stála na druhej strane a pomáhala s podpornými tyčami. Jednu úspešne zložili a druhá bola asi dva metre odo mňa. Presunuli sa teda k nej a on Abby som bol asi tri metre. Zrazu sa všetko zomlelo tak rýchlo. Muž čo stál vedľa mňa, lano neudržal. Pustil ho a všetci čo stáli za ním, spravili to isté. My všetci sme sa  zapreli, aby sme ho udržali, než sa tamtí vzchopia. Lenže bolo to naozaj ťažké. Videl som, ako všetci postupne laná púšťajú a padajú na zem. To že hentí spadli, nám všetko narušilo. Už to nebolo vyvážené a my všetci, hoci sme sa akokoľvek snažili, sme to neudržali. Tí čo skladali tyče sa snažili, aby odiať čo najrýchlejšie ušli.  Ale Abby to nestihla. Tyč sa rútila priamo na ňu a veril som, že ju zabije.  Pribehol som k nej a strhol ju na seba. Chvíľu jej trvalo, než sa spamätala, že som je práve zachránil život. Potom sa o mňa oprela a rozplakala sa. Všetci prepukli v obrovský jasot. Pevne som ju objímal a obzrel sa okolo seba. Všetci tlieskali, ale môj otec ku mne bežal s naštvaným výrazom.

„Poď so mnou. Hneď!“ zakričal a ťahal ma preč. Keď sme boli dosť ďaleko, aby nás nik nepočul spustil: „Mohol si umrieť!“

„Aj ona,“ odpovedal som mu.

„Ona je nepodstatná. Ona je nikto...“ povedal mi otec a zočí mu sršali blesky.

„Pre mňa nikdy, nebola nikto! A ani nebude!“

„Tak potom daj pozor, aby náhodou, maringotka číslo dvadsaťdeväť nezhorela...“ zašepkal a odišiel. Maringotka číslo  dvadsať deväť je tá, kde drží jej mamu. Otočil som sa a so sklopenou hlavou som odišiel do svojej  maringotky, aby som si ľahol a zaspal. Dnes som už nemal náladu na nič...

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život na lane - Prológ: