OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život malej čarodejky - 2. kapitola

17.08.2015 (15:00) • majka587 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 660×

Vyrástla som v úplne inom svete. Moji rodičia boli obaja Temní strážcovia. Boli odjakživa na strane zla. Pôvodne mali strážiť artefakty, ktoré sa pokúsili ukradnúť. Boli im odobrané magické schopnosti a boli vyhostení zo sveta mágov.

Mama ma porodila už vo svete ľudí a keďže im boli odobrané ich schopnosti, keď som bola ešte v maminom brušku, prišla som aj ja o svoje. Teda, mysleli sme si to.

Jedného slnečného dňa - presne týždeň pred mojimi pätnástimi narodeninami - nám na dvere zaklopali strážcovia. V čele strážcov stála moja teta Otília. Mama mi o nej často rozprávala.

Teta bola jedna zo strážcov, ktorí rodičov vyhnali zo sveta mágov a osobne ich zbavila schopností. Mama mi o nej tiež povedala, že je zákerná a, že si na ňu musí človek dávať pozor.

Podala mame do rúk list. Rodičia si ho prečítali a pozreli sa na mňa. V ich tvárach bol strach.

„Nemá predsa magické schopnosti!“ vykríkol otec.

Nikdy v živote som ho nepočula kričať. Bála som sa.

„Čo sa deje?“ znela som vydesene.

Mama sa otočila a podala mi list. Prečítala som si ho a zbledla. Obsahom tohto listu bolo „požiadanie“ o overenie možnosti magickej sily vo mne. Nechápala som prečo ma chcú testovať, keď mi moje schopnosti už dávno vzali.

„Musí isť s nami, je to rozkaz! Ak sa podozrenie nepotvrdí, vráti sa!“ vyhlásila Otília.

„A ak nie?“ znela som priškrtene.

„Jedno je isté, ak by si schopnosti predsa len mala, rodičov už nikdy neuvidíš!“ Usmiala sa na mňa.

„Mami!“ Skryla som sa jej do náručia a začala plakať.

„Môžeme sa aspoň rozlúčiť?“ Privinula si ma mama ešte bližšie.

„Nie som sviňa, ale rýchlo!“ vyšlo z úst Otílie.

„Zlato, počúvaj ma a počúvaj ma pozorne! Ak sa to potvrdí, musíš nájsť Stefana Andersona. Je to čestný muž. Patrí k Temným strážcom. Pomôže ti a ochráni ťa!“ šepkala mi mama do ucha.

„Nemysli na nás. Tam, kde ideš, musíš byť silná a nebojácna! Nesmieš ukázať slabosť!“ pošepkal mi ešte otec.

Objali sme sa. Potom som už len nastúpila do auta a vydala sa na cestu do neznáma. Cestovali sme dlho. Prešli dva dni, kým sme sa dostali k najbližšiemu portálu.

„Teraz otvoríme portál! Seď v aute! Nie, že sa niekde pohneš!“ výhražne na mňa zasyčala Otília.

Len som kývla hlavou na súhlas. Nechcela som sa s ňou rozprávať, sústredila som sa len na to, že som bola nahnevaná a mala som strach.

Všetci okrem mňa vystúpili z áut. Rozostúpili sa od seba a začali odriekať zaklínadlá (neviem to inak pomenovať). O chvíľku sa na mieste pred nimi otvoril portál.

Bol ešte krajší, ako keď mi ho mama opisovala. V strede tmavomodrý, skoro čierny, pomalinky sa vyjasňoval do svetlej modrej, ktorá sa menila na svetlo ružovú. Na rôznych miestach v tomto „objekte“ poblikávali svetlá, akoby tam boli milióny hviezd.

Všetko sa točilo, až nakoniec všetko zmizlo a pred strážcami sa zjavila prašná cesta. Presne taká akú môžete vidieť v dedinách, kde ešte nenatiahli asfaltovú cestu. Strážcovia nastúpili do áut a vyrazili cez portál.

Hneď ako sme opustili môj svet som vedela, že už rodičov nikdy neuvidím. Chcelo sa mi plakať. Avšak, spomenula som si na to, čo mi povedala mama, že nikdy nesmiem ukázať, že som slabá.

Len čo sme prešli cez portál, autá zastali a strážcovia uzatvorili portál.

Teraz to vyzeralo presne opačne, v strede portálu bola tmavofialová, ktorá sa menila na ružovú, po bokoch bola modrá. Otočila som sa poslušne dopredu a čakala, kým strážcovia nenastúpia. Otília sa na mňa usmiala do spätného zrkadla. Ja som jej úsmev neopätovala, len som kývla hlavou, že som jej úsmev zaznamenala.

Po asi štyroch hodinách cesty sme prišli k prvému mestu. Nebolo to mesto ako to u nás doma. A dokonca ani mesto ako z Pottera. Žiadne sovy na predaj, žiadne lietajúce metly, žiaden Hagrid. Skôr mi to pripomínalo staré časy, keď sa bývalo v drevených domoch a upaľovali sa čarodejnice. Nad čím som sa musela pousmiať.

Rodičia mi o tomto mieste nepovedali veľa vecí. Ľudia sa pozerali našim smerom a šuškali si medzi sebou. Moja tvár však zostala kamenná, akoby som ich nevidela.

„O chvíľku sme tam! Budeš sa držať pri nás!“ povedal muž, ktorý šoféroval.

Kývla som hlavou na znak súhlasu.

„Nepočujem ťa!“ vykríkol na mňa.

„Rozumiem! Budem vám chodiť za zadkom, stačí!“ Normálne nie som taká drzá, ale teraz mi už rupli nervy. Muž sa začal smiať.

„Táto je akási odvážna!“ A mrkol na mňa do spätného zrkadla.

Zaksichtila som sa.

Konečne alebo bohužiaľ sme dorazili pred budovu, v ktorej ma mali „testovať“, vlastne ani neviem, čo pri tom testovaní budem musieť robiť. Vystúpili sme z auta a muž, ktorý bol za volantom si ma k sebe pritisol.

„Pozri, nie je to nič strašné! Vstúpime do miestnosti, ty sa postavíš do stredu ornamentu na zemi a uvidíme, čo sa stane. Ak sa bude diať niečo „husté“ si jedna z nás a ak nie... pôjdeš domov.“ Usmial sa na mňa.

„Ja sa nebojím!“ povedala som sebavedomo a v kútiku duše dúfala, že tak aj vyzerám.

Po niekoľkých minútach sme vstúpili do obrovskej miestnosti. Ľudia v miestnosti na mňa už čakali.

V ich tvárach nebolo nič iné ako znudenie, hnev a posmech. Áno, ja, do kelu, viem, že som v pekných sračkách, nemusíte mi to potvrdzovať!

Jeden z mužov sa postavil a usmial sa na mňa. Možno mi chcel dodať odvahu a hneď na to prehovoril: „Slečna Cassandra Harrysová. Prvý bod testu je zistenie či máte dar mágie! Slečna, prosím, postavte sa do stredu tohto ornamentu!“

Nádych a výdych, opakovala som si stále dokola.

Postavila som sa do stredu tej čmáranice na zemi. Muži a ženy v miestnosti sa postavili a začali odriekať kúzlo. Znaky pod mojimi nohami ma začali páliť. Bez rozmýšľania som roztiahla ruky od seba, začala odriekať slová, ktorým som vlastne ani nerozumela a vychutnávala si nával moci, ktorý ma obklopil. V miestnosti sa zdvihol vietor. Vyvrátila som hlavu dozadu. Niekto ma strhol na zem a vzápätí rýchlo postavil.

Keď som sa prebrala z akéhosi druhu tranzu, okolo mňa lietalo jedno kúzlo napred druhé. Muž, ktorý mi ešte pred chvíľkou dodával odvahu si ma teraz silno tisol k telu a odolával útokom okolo seba. Ja som sa ho len pevne držala a modlila sa, aby sme už konečne odišli z toho pekla. Takto to nemalo prebiehať. Čo sa to tam vlastne stalo?

Asi tak pätnásť minút som s mojim záchrancom bežala chodbami. Nakoniec sa zastavil, obzrel sa za nás a nakoniec na mňa. Jeho výraz bol nečitateľný. Ani neviem, kde sa tu tie chodby vzali, pretože keď som prichádzala, bola tu len jedna dlhá chodba a potom tá miestnosť. Veľa času na rozmýšľanie mi však muž nedal.

Zobral ma do náručia a skočil so mnou do portálu. Ocitli sme sa v malej chatke. Keď som sa pozrela ponad jeho rameno, portál tam už nebol. Vlastne som ho za celú dobu nepočula odriekať žiadne kúzlo.

Avšak, ani na tieto úvahy som nemala veľa času. Muž ma položil na zem. Ustúpila som niekoľko krokov dozadu a začala plakať. Ani neviem nad čím viac. Či nad tým, že som navždy stratila rodičov alebo nad tým, čo sa stalo pred pár sekundami.

„No tak, ja ti predsa neublížim,“ sľuboval mi.

Autor: majka587, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život malej čarodejky - 2. kapitola: