Je to moja staršia poviedka... Bola písaná v auguste minulého roku... takže sa nečudujte, keď to nebude sláva...Prečo by som ti mal veriť? Možno preto že chcem, no chcieť je málo, keď mi to rozum nedovoľuje...
1. Žena podo mnou
Príbeh:
Pred 19nástimi rokmi, 2 mesiacmi aj 3 dňami sa v meste Eureka narodil chlapec – Percieval Rowan ( Persival Roúven), s nadaním k hudbe, skladbám a ku textom. Žil v bohatšej rodine vedca a psychologičky.
----------------------------------------------------------------------------
Pokúšal som sa byť dokonalým
Ale nič mi nestálo za takú cenu
A už neverím, že to budem skutočne ja
Myslel som, že to bude ľahké
Ale nik mi už neverí, že
všetko vyslovené som myslel vážne
---------------------------------------------------------------------------
Pred 11nástimi rokmi zložil svoju prvú skladbu s názvom „Žijem“, ktorá sa zapáčila celému mestu. O 2 mesiace na to ku skladbe napísal text a jeho skladbu zaspievala a zahrala jedna mestská skupina počas dní mesta Eureka.
----------------------------------------------------------------------------
Ak tomu veríš, že to bude mojou dušou
Poviem ti všetky veci, ktoré len poznám
Len aby sme videli, či je to vidieť
že sa ti pokúšam práve vysvetliť
Že keď som sám sebou, som lepší
------------------------------------------------------------------------
Pred 6stimi rokmi zistil, čo je to láska, s 11násť ročnou Kelly Dwitterovou a to pri hraní hry Rómeo a Júlia na vianočnom večierku. Odvtedy sa s Kelly nerozprával a bol zahanbený. O mesiac na to pre ňu zložil pieseň, pred jej domom ju zahrala tá istá , neznáma skupina, ktorá zahrala i jeho prvú skladbu. Dievča sa rozplakalo a priletelo Percievalovi do náruče. Rok spolu „randili“ a rozdávali si malé, zahanbené pusinky. Potom, ich to už prestalo baviť..
------------------------------------------------------------------------
Toto miesto je také pusté
A moje myšlienky ma pokúšajú
Sám neviem, prečo to zašlo tak ďaleko
Niekedy je to tak zúfalé, akoby
ma už nič nemohlo zachrániť
Ale je to to jediné, čo mi ostalo
---------------------------------------------------------------------------
Pred 4mi rokmi a 11nástimi mesiacmi, začal študovať históriu. Rodičia to tak chceli... O 4 mesiace na to si našiel priateľku – Kelsey, do ktorej sa skutočne zaľubil, počas toho obdobia vydal vyše 250 skladieb a textov. Tieto skladby s textami, si od neho kupovalo veľa skupín a on ich s radosťou predával.
-----------------------------------------------------------------------------
Ak tomu veríš, že to bude mojou dušou
Poviem ti všetky veci, ktoré len poznám
Len aby sme videli, či je to vidieť
že sa ti pokúšam práve vysvetliť
Že keď som sám sebou, som lepší
-----------------------------------------------------------------------------
Pred 2ma rokmi a 10timi mesiacmi Kelsey niekto brutálne zavraždil. Po jej pohrebe Percieval neprehovoril 2 mesiace. V deň keď prvý raz prehovoril, rodičom oznámil iba to že odchádza na inú školu... na školu fylozofie do Summervillu.
------------------------------------------------------------------------
Keď som sám sebou
-------------------------------------------------------------------------
Pred 2ma rokmi a 11nástimi mesiacmi, vlastne mesiac po pohrebe Kelsey, mu objavili nádor na mozgu. Percieval nechcel aby jeho rodičia trpeli, a tak odišiel do Summervillu aby ich od toho ochránil. Rodičia mu dali dostatok peňazí, takže si tam kúpil aj byt v Ladsone, meste pár kilometrov od Summervillu. Mesiac na to napísal skladbu a text, taký silný, že sa dostal do všetkých rádií, a taktiež si ho vypočul celý svet. Percieval si nebral nárok na uverejnenie svojho mena, takže vlastne nik okrem jeho blízkych a väčšiny Eureky, nevedel o tom, že práve túto krásnu skladbu a text zložil on.
-------------------------------------------------------------------------
Pokúšal som sa byť dokonalým
Proste to za to nestálo
Nič na svete nemôže byť nesprávnejšie
Ťažko uveriť tomu, čo vravím
Nikdy to nejde tak ľahko
Myslím, že som to vedel od začiatku
----------------------------------------------------------------------------
Pred pol rokom sa mu podarilo úspešne i vďaka operácii s pred roka uzdraviť. Čakala ho už iba jedna liečba rádiojódom, ktorú mal absolbovať presne od 26. 7 do 4. 8. 2009. A tak Percieval čakal na svoju poslednú liečbu, aby sa konečne oslobodil od strachu, pred smrťou...
--------------------------------------------------------------------------
Ak tomu veríš, že to bude mojou dušou
Poviem ti všetky veci, ktoré len poznám
Len aby sme videli, či je to vidieť
že sa ti pokúšam práve vysvetliť
Že keď som sám sebou, som lepší
--------------------------------------------------------------------------
Percieval Rowan ( nemocnica nukleárnej medicíny Ladson)
Už len deň a pôjdem domov. Pomyslel som si keď som zase raz ležal na posteli. Ale vlastne toto, bola pre mňa už len malina. To všetko čo som prežil... toto je oproti tomu len slabý odvar, ale je veľa ľudí čo je na tom ešte horšie.
Bol už večer a ja som túžil zavrieť oči, aby som sa zajtra mohol prebudiť a ísť s tadiaľto domov. Jednoducho, to bolo i tak neznesiteľné, a ľuďom tu napadajú stále také šialené myšlienky. Hneď vedľa je totižto psychiatria, tak sa mi nedivte, že mám pomerne hororové predstavy. Kto vie akých ľudí, tam majú práve teraz.
Asi hodinu som pozeral televízor a keď odbilo pol jedenástej šiel som do hajan. Pomerne rýchlo som zaspal, a bol som tomu moc rád. Zobudil som sa s trhnutím... zdalo sa mi že niečo pri mne zapišťalo... možno komár. Pomyslel som si a vstal z postele. Cez deň je to tu všetko biele a cez noc zase všetko čierne. Zapol som malú lampičku a šiel na Wc. Umyl som si tvár a zadíval sa na seba do zrkadla. Bol som pomerne obrastený malými pichliačikmi. No to viete tu sa vám absolútne nič nechce robiť.
Prešiel som ku posteli a sťažka na ňu dopadol. Zase sa mi zdalo že niečo pri mne zapišťalo... a to bola asi najskôr posteľ. Bola to tá polohovateľná. Rád som sa s ňou hral, hore, dole, do sedu, zdvihnúť nohy a podobne. Tlačítkom som si posunul posteľ nižšie, pretože som chcel lepšie dosiahnuť na telefón, ktorý ma každé ráno budí ešte pred vizitou.
Zrazu niekto bolestne zapišťal a ja som ihneď vyskočil z postele. Teraz som si nebol istý či som magor a že mi už tu z toho dočista hrabe a počujem nejaké zvuky. Zohol som sa a zadíval sa pod posteľ, v tej chvíli som onemel...
Pod posteľou ležala nejaká slečna, krásna slečna, ktorá mi svojou krásou priam vyrazila dych. Potichu zavzlykala a ja som posteľ, ktorá ju priklincovala ku zemi, rýchlo dával tlačítkom hore. Pomohol som jej vstať, vlastne som si ju vzal do náruče... no ona sa mi z nej vyšmykla a šla niekde ku rohu izby. Opatrne som sa doplazil ku nej a zadíval sa jej do tváre.
„Prosím... nevolaj ich prosím.“
Zašeptala a z očí jej vyskočilo pár sĺz. Nedokázal som sa na tú dokonalú osobu dívať ako plače.
„Ja nikoho nezavolám...“
Odpovedal som jej.
„Ako... ako si sa sem dostala?“
Pýtal som sa jej, celý zvedavý, ako sa niečo také krásne, dostalo práve sem.
„Utiekla som, zo psychiatrie.“
Zašeptala a nedočkavo čakala na moju reakciu. Mal som si pomyslieť niečo ako... Čo ak ma prišla zabiť?... ale nič také sa nestalo. Skôr som premýšľal nad tým, kto si o nej môže myslieť, že je blázon. Pozrel som sa na jej žili na rukách, ktoré boli prepichané od ihiel... nedokážem si ani predstaviť, čo si musela pretrpieť...
Natiahol som ku nej ruky a ona mi do nich s plačom vpadla. Bola ľahká ako pierko a tak som s nami podišiel ku posteli. Oprel som sa o stenu a hýčkal v náruči tú neskutočnú bytosť. Po chvíli sa ukľudnila, vzhliadla mi do očí. Vysúkala sa pomaly z mojej náruče a preliezla si na posteľ, kde sa posadila a opatrne sa pozrela na mňa. Len som sa na ňu pousmial.
„Ako sa voláš?“
Opýtal som sa opatrne... nevedel som, čo mám hovoriť.
„Summer Lee Teagan.“
Odpovedala šeptom a trochu sa zatriasla.
„Mňa sa nemusíš báť... Percieval Rowan, teší ma.“
Usmial som sa a natiahol ku nej ruku, opatrne ju vzala do svojej a priateľsky stisla. Na tvári sa jej objavili dva perfektne na červeno vymaľované krúžky a ona sa konečne usmiala...skoro som zástavu srdca, aká bola krásna...
„Smiem sa ťa spýtať... prečo si bola na psychiatrii?“
Spýtal som sa a dúfal, že jej nijako touto otázkou neublížim. Prikývla a znovu prehovorila, ale už nahlas.
„Matka... si myslí že som sa zbláznila... ja, ja tak nejako cítim keď sa niečo deje, a niekedy sa stalo že som predpokladala čo sa stane... Raz na mňa dokonca matka zavolala exorcistu... to bola celkom zábava, ako na mňa stále šlahal svetenú vodu a vykrikoval „ Odíď zlý duch“! “
Zasmiala sa a potom už vážne, pomerne smutne pokračovala.
„No potom ma dala sem. Oni si myslia že naozaj nie som normálna, už aj ja si to začínam myslieť, pichali celú tú dobu do mňa ihly a oblbováky, buď som niečo v izbe rozbíjala, alebo kričala nech ma pustia von... No tak ma predrogovali tak, že neviem čo som týždeň robila. Práve sme mali spoločné večerné sedenie. Ospravedlnila som sa, že musím ísť na Wc. Chcela som prebehnúť aj nukleárku, tá totižto nie je strážená. Ale nejaká doktorka vychádzala z dverí, tak som rýchlo zapadla sem, prepáč, aj ty si už isto o mne myslíš , že som blázon.“
Dokončila sklopila hlavu. Vzal som jej ruky do svojich a od spodu sa jej pozeral do tváre.
„To si teda nemyslím, iba rozmýšľam nad tým, čo urobím tým ľuďom, čo toto urobili tebe.“
Zasmial som sa a ona na mňa zdvihla zrak.
„Mám pocit, že nemáš kam ísť?“
Spýtal som sa. Pane Bože, veď mohla mať nanajvýš 18násť... a taká krehká.
„To nie, ale ja už niečo vymyslím.“
Povzbudivo sa na mňa usmiala a ja som videl jej odhodlanosť v očiach.
„Nemusíš.“
Usmial som sa a ona prekvapene na mňa pozerala.
„Zajtra idem domov. Urobíme to takto... Prespíš tu so mnou, zajtra ráno poviem že si moja priateľka a že si prišla po mňa a pôjdeme do môjho bytu. I tak je to byt pre štvorčlennú rodinu a ja tam bývam sám. A potom, ak budeš chcieť, môžeš odísť.“
Dopovedal som svoj tajný plán a dúfal že bude s ním súhlasiť. Kyslo sa usmiala.
„Poznáš ma možno pol hodiny, nič o mne nevieš a dokonca si o mne ani nemyslíš, že som blázon. Ja... to nechápem... Ale to nejde... musím si svoje vlastné problémy vyriešiť sama.“
Rozhodla a ja som si myslel, že sa rozplačem.
„Ja ti verím... proste, ja mám zase taký dar, že viem, kto hovorí pravdu a kto nie. A ty stopercentne hovoríš pravdu, veľa ľudí sa dostáva do problémov... a práve pre to ti chcem pomôcť, nedovolím aby si sa len tak potulovala po svete... čo ak by ťa zase našli? Ak budeš so mnou... nik o tebe nebude vedieť. A ja aspoň už nebudem v byte sám.“
„Ja... ja neviem.“
Zašeptala a znovu sklonila hlavu.
„Ale ja viem.“
Povedal som jej a pritiahol si ju bližšie ku sebe. Tvár mi zaborila do košele a ja som cítila ako mokré kvapky, tohto krásneho stvorenia, dopadajú na moju hruď. Pritisol som si ju čo najbližšie ku sebe. Vedel som, vlastne cítil som ako ju už pomaly opúšťajú sily a zaspáva.
„Ďakujem...“
Zašeptala a ja som vedel, že táto bytosť mi zmení život. Opatrne som si ju položil na hruď a neprestával objímať. I ja som po chvíli zaspával s myšlienkou na Summer... ženu, ktorú som našiel podo mnou...
Sdílet
) Vypisovat ty roky a co udělal plus to co sám složil, opravdu originální. A máš pravdu, dvojice Kellan a Ashley jsou velmi zajímaví a mě se také líbí, tak jen tak dál a pozor na drobnosti. 
