OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 17

04.06.2021 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 517×

sedemnásť

Keď teraz stála Enora na cimburí, mala celkom odlišný výhľad.

Do uší jej doliehal nadšený štebot spevavcov, čvirikali o pučiacej jari, o ľahkom vánku a krásnych voňavých kvetoch, hašterili sa medzi sebou o lepší kus vyschýnajúceho blata a predháňali sa v dvorení svojim vyvoleným. Enore podobné správanie dvíhalo kútiky úst nahor a vháňalo vlhkosť do očí. Nuage sa jej v tých chvíľach obtierala o nohy, no tentoraz už len pre vidinu prípadnej pozornosti.

Pohľad na obzor bol však najkrajší, ako jemné pohladenie milujúcej materinskej ruky, ako závan nádherného parfumu, hrejivé objatie i osvieženie v časoch najväčších horúčav. Hrôzostrašné baletné vystúpenie bolo prerušené, ako svetové turné z dôvodu choroby účinkujúcich. Opar, na ktorom tancovali a krútili sa, v ktorom padali a zase vstávali, aby sa hmýrili rýchlejšie a vyskakovali vyššie, ten nahnevaný neprirodzený mrak a rozplynul. Ostala po ňom len hmla, vlhkosť vyparujúca sa z rieky po výdatnej búrke, závoj haliaci vrcholky končiarov do tajomstva.

Rozdiel však panoval aj v obrovskom lúčnom kráľovstve ukrytom v zdanlivo neveľkom paláci. Enora nikoho nezazrela, len prízračné tancujúce tiene, no aj to jej stačilo. Pretože tam, kde predtým stál zástup smutných nehybný sôch, tam teraz v pestrofarebnom záhone lahodne voňajúcich divoko rastúcich kvetín nadšene poskakoval vánok a tvoril pre Enoru obrazce, ktorých objaveniu sa mohla aspoň usmiať.

Vždy pri pohľade na lúku pred sebou zacítila za sebou niečiu prítomnosť. Postava nikdy neprehovorila, dopriavala Enore priestor a čas, pretože po návrate z toho temného zábudlivého miesta sa dlho cítila vyčerpaná, ako po namáhavom dni, keď za sebou svedomitý pracant sotva ťahá nohy. Enorina návštevníčka rešpektovala jej túžbu po samote a potrebu priestoru. Ten čas však už pominul a Enora otvorila ústa, aby prehovorila.

„Čo sa s ním stalo?“ zachripela hlasom niekoho, kto už dlho nemal príležitosť hovoriť.

Tá, ktorá maľuje oblaky práve zastavala po jej boku. „Premenil sa na to, čím bol pred počiatkom času. Je len bleskom a hromom, neživou mocou, ktorá musí poslúchať a už viac nemá slobodnú vôňu. A možno ju už nikdy nezíska.“

Enora si pošúchal bradu v geste premýšľajúceho filozofa. „Takže tým ste? Len prírodnou silou, ktorá sa podobá ľuďom?“

„V podstate máš pravdu,“ prisvedčila Tá, ktorá maľuje oblaky. Enora by mohla prisahať, že zrazu je vľúdnejšia a otvorenejšia vo svojich odpovediach. Možno aj ju gniavila ťarcha prekliatia a teraz, keď pominulo, rovnako ako to Enorino, mohla slobodne hovoriť. „Sme prírodnou mágiou, ktorá na seba mohla zobrať podoby tých, ktorým mala slúžiť. Nie sme však o nič viac podobní ľuďom ako skaly, more alebo oblaky.“

Zadívala sa kamsi do diaľky, akoby tam chcela niekoho zazrieť. No nech žmúrila oči ako veľmi chcela, zazrela len vlnenie rozohriateho povrchu a náznak pohybu. Tie, ktorých život zachránila, sa pred ňou ukrývali. Čakala na ne, dokonca prosila. No ostávala sama. A tak si postupne uvedomovala, že tak to najskôr ostane už navždy.

„Ste prírodnou silou a predsa dcéra, ktorá vlastne tvojou dcérou nikdy nebola, mohla porodiť dieťa a založiť tak novú dynastiu s vopred určeným osudom.“

„Sme len také ľudské, ako si dovolíme byť.“

Zdalo as jej to až priveľmi jednoduché, no na druhej strane... Nenaučila sa snáď tým najkrutejším možným spôsobom, že činy niekedy limituje len fantázia toho, kto váha? Ak ona dokázala len silou myšlienky vidieť nápis ukrytý pod machuľou, tak potom prírodná sila zhmotnená v tele podobnom tomu ľudskému dokázala porodiť napol človečieho potomka.

„Kde vôbec sú? Tvoje dcéry? Tiež sa premenili na slnko, vietor a dážď?“

Čo by vysvetľovalo, prečo ich Enora ani len kútikom oka nedokázala zahliadnuť.

„Ony sa zo svojich chýb poučili. A keď si im vrátila ich podstatu, ony sa mohli vrátiť späť do svojho domova, kde prevzali svoje predchádzajúce povinnosti.“

V ten kratučký moment medzi nádychmi si náhle pripadala ako vták krúžiaci vo veľkej výške, aby zahliadol svoju ďalšiu korisť. Krúžila a nechala sa unášať prúdením vzduchu, nakláňala sa raz na jednu a raz na druhú stranu, prispôsobujúc sa tak vrtochom svojho okolia, len aby mohla svojím zrazu dokonalým zrakom zahliadnuť, ako sa tri postavy, vzdialené a predsa nesmierne blízke, pohybujú vo svojich krajinách ukrytých vo vežiach paláca, odkiaľ cez odrazy vo vodnej hladine sledovali život niekde ďaleko.

Enora privrela oči, pretože toho videla viac, ako si želala.

„Ony sa mohli vrátiť. No moje predchodkyne zmizli.“

Kým to nevyslovila nahlas, prepadávala ju neistota. Kde-tu zachytila šepot, inokedy ju neviditeľná ruka pohladila po tvári, ako keď príliš slabý vánok zodvihne nie úplne vyschnutý lístok, aby ho mohol odniesť na iné miesto. Tiene sa hýbali a tancovali, kvetiny akoby dopadali na temená postáv, ktoré tam však nestáli. Stačilo sa otočiť a dívať sa na svet inak ako len kútikom oka a Enora si uvedomila, že je to len predstava, zbožné prianie vysmädnutého na púšti, ktorý v tancujúcej horúčave zbadá nejestvujúce jazero uprostred vysnívanej oázy.

Keď tentoraz Enora pocítila na pleci ruku, bola skutočná.

Predsa ju však ten dotyk sklamal, pretože jeho pôvodcom bola Tá, ktorá maľuje oblaky.

„Moje dcéry nemali hmotné telá, sú len mocou, ktorá prijala istý tvar,“ vysvetľovala pomaly a potichu, s opatrnosťou, aká sa používa pri čičíkaní rozzúrených divokých zverov. Čo sa Enore zdalo správne, pretože jej srdce v hrudi cválalo opreteky, nedbajúc na to, ako pri tom zakopávalo a čochvíľa mohlo skončiť v blate. „No tvoje predchodkyne...“ Ruka Tej, ktorá maľuje oblaky opísala kruh. Akoby ukazovala na niečo, čo Enora nedokázala zazrieť. „Vyslobodila si ich. Pripomenula si im, kým boli a tým si im vrátila ich podstatu, tak dlho uväznenú v kameni. No ich duchovia kedysi obývali hmotné telá a z tých neostal už ani prach. Nemôžu sa teda vrátiť späť do života.“

Divoká predstava vystrihnutá z najhlbšej priepasti snenia práve zhmotnila svoje kontúry. Uprostred čistinky Enora bez varovania rozoznala tónujúcu postavu, bezstarostnú a šťastnú, lebo inak to nemohlo byť, keďže sa od okolitých stromových stien odrážala ozvena trilkujúceho smiechu. Pripomínalo to výjav z dávnej minulosti, keď Enora bola menšia a bezstarostnejšia, predtým ako precítila ťažobu povinností na svojich pleciach. Predtým, než prišla o všetko, čo tak dlho hľadala.

Pohladila pozostatky náramku z marginálií.

Keď žmurkla, predstava sa stratila. Len neviditeľná ľahká ruka utierala Enore slzy z líc.

Potiahla nosom. Zvuk sa ostro rozľahol po priestore, akoby išlo o výstrel z pušky. „Nezdá sa mi správne, že som celý čas hľadala matku a teraz som odsúdená na to nikdy ju nestretnúť.“

Paže ju objali okolo pása. Keď chcela skúmať ich hrejivosť, premenili sa na vietor.

„A pritom je tu, všade okolo teba, v každom poryve vetra, v lúči slnka i kvapke dažďa.“

Enora sa usmiala, hoci z brady jej práve k zemi padali perličky smútku. „Cítim ju.“

„Mohla by si ju aj vidieť. Ak by si tu ostala. Ak by si toto miesto nazvala domovom.“

Domov. Vraj najlepší cukrári nedokázali upiecť koláč dostatočne sladký, aby sa vyrovnal tomu slovu. Tomu pocitu. Hrejivosti, keď niekoho po dlhých cestách objíme huňatá deka pri pohľade na miesta, ktoré sú mu najbližšie. Enora sa to miesto snažila vidieť vo svojej mysli, no nezazrela vysoké vrcholce stromov naťahujúce sa k teraz už pokojnej oblohe.

Miesto toho videla malé mestečko plné svojráznych ľudí, ktorí každý deň videli mágiu a naučili sa s ňou žiť. Pretože ju dýchali vo vzduchu, pili vo vode a jedli na raňajky, obed i večeru. Bez ohľadu na to, ako rýchlo odtiaľ odišla, Stormfalls ostane jej domovom. Tam môže byť sama sebou. Tam nachádza pokoj a spomienka na to vzdialené miesto jej pripomenula, že predsa len na ňu čaká odmena.

Mala svoju odpoveď a tušia, že Tá, ktorá maľuje oblaky to takisto vycítila.

Napriek tomu Enora pokračovala v rozhovore. Lebo rozlúčky môžu mať rôznu podobu.

„Tvoje dcéry sa vrátili a prevzali svoje úlohy,“ začala jej vysvetľovať, pričom sa nechala unášať tým, čo jej slina priniesla na jazyk. „Nezdá sa mi správne ostávať, keď nemám úlohu, ktorú by som mohla plniť.“

„Napriek tomu v tebe ostal kúsok mágie.“

Enora prikývla. Vycítila to. Rovnako ako predtým, keď opustila Chambre. To čosi maličké, čo v nej driemalo a robilo jej spoločnosť aj vtedy, keď túžila po samote. Až doteraz tomu nikdy neporozumela. Prijímala to ako svoju súčasť, ako pevne daný fyzikálny zákon, ktorého podstatu chápu len vyvolení a tí nevedomí sa tým riadia úplne inštinktívne.

A potom si spomenula na to, čo sa dozvedela v tej smutnej hrmiacej krajine plnej skál.

Žeby musela... „Žiadaš odo mňa, aby som ho vrátila?“

Tá, ktorá maľuje oblaky krútila hlavou skôr, ako Enora vôbec dohovorila. „Nie,“ slovo švihlo tak rezolútne, ako bič v ruke skúseného dobytkára, „lebo je to zaslúžená odmena. Obetovala si všetko, dokonca aj samu seba, aby si napravila chybu, ktorú si nikdy neurobila. Za to si dostala dar mágie, ktorý ti ostane a po tebe ho dostanú tvoji potomkovia.“ Vážne slová pripomínali veštbu a Enora cítila, ako jej na plecia čosi dosadlo. No nebolo to ťaživé a nenútilo ju to poklesnúť v kolenách. Lebo to bola prikrývka, deka plná hrejivosti nahrádzajúca upokojujúce objatie. „Tento kúsok mágie ti dovoľuje byť tu. Vidieť toto miesto a kedykoľvek ho nájsť, ak by si po tom zatúžila.“

Enora spoznala význam tých slov, hoci boli neobratné, pretože sa ocitli v ústach niekoho, kto ich predtým nikdy nikomu neponúkol. Tá, ktorá maľuje oblaky ich nemohla povedať nikomu inému, pretože len Enora sa dostala až do jej domova. To uvedomenie bolo sladké i kyslé zároveň, pretože v sebe nieslo silu láskavého pohladenia a zároveň bodnutie krutej straty. Zrazu bola ako jabloň, z ktorej násilím otrhali všetky plody a ona mohla len smútiť a zároveň sa utišovať tým, že jej raz narastú nové.

Rozhodila rukami, akoby sa toho rozporuplného pocitu mohla zbaviť. „Čo by som tu mohla robiť?“

„Len si užívať zaslúžený pokoj.“

Predstava taká sladká, že jej na jazyku okamžite zhorkla.

„Bola by som len tieňom.“

„Mohla by si vidieť svoju matku.“

Keby sa s Tou, ktorá maľuje oblaky teraz Enora stretla po prvýkrát, ihneď by ju obvinila z krutosti – alebo zo snahy podplatiť ju. Ony sa však už poznali, stali sa z nich opatrné známe, ktoré túžili po hlbšom vzájomnom pute, no zároveň sa obe obávali, že po radosti nastane obdobie plaču. Enora v tých slovách nespoznala výčitku či prázdne lákadlo, miesto toho v nich začula náznak skúšky. Otázky položenej dobrému študentovi, aby mohol predviesť svoju múdrosť.

„Ak je niečo, čo som sa na tejto ceste naučila,“ zaševelila ako letný vánok, no postupne naberal jej hlas na sile, ako keď sa vetrík mení na víchricu, „tak je to toto – nemusíš niečo vidieť, aby si vedela, že to jestvuje. Svoju matku už nikdy neuvidím, no predsa cítim jej prítomnosť. Je vedľa mňa a tam ostane, nech sa vyberiem kamkoľvek.“

Akoby v dôkaze ju po vlasoch pohladila neviditeľná ruka.

V tom dotyku bola príjemnosť letného vánku a vôňa jarného sadu.

„Odsúdiš svoju matku na to, aby sa pridala k tieňom Chambre?“

To obvinenie v sebe nenieslo žiadnu ostrosť. Skôr akoby malo predstavovať iný uhol pohľadu, na ktorý Enora zabudla. A tak to naozaj bolo, pretože Chambre vždy vnímala len ako domov s osobnosťou, no už opomínala, kým mohla byť tvorená. V Stormfalls predsa stáli domy a obchody a iné budovy, ktoré preberali povahy svojich vlastníkov. Tie ich premieňali a oživovali, robili z nich starostlivých či naopak útočivých obyvateľov svojich vlastných stien.

Chambre sa správal ešte odlišnejšie, pretože jeho podstatu tvorili spomienky a pocity jeho mnohých bývalých nájomníkov. Preto vedel byť starostlivý i tvrdohlavý, hravý i krutý, no predovšetkým jedinečný, ako tieň každej osoby, ktorá ho kedy obývala. Neznamenalo to, že sa po chodbách naháňali duchovia. Boli to len minulé okamihy uväznené v čase, lebo spomienky predstavovali duchov toho, čo sa kedysi stalo. A steny Chambre si toho pamätali viac, ako by s mohlo zdať.

Enora sa usmiala. „Moja matka hovorievala, že osud sa dá meniť. Stačí slobodná vôľa. A ona môže ísť so mnou, vrátiť sa do Chambre a tam sa stať súčasťou osobnosti starého majáka. Je to jej voľba,“ dodala nakoniec, hoci vďaka tomu, ako ju čosi zovrelo, už odpoveď dávno poznala.

Tá, ktorá maľuje oblaky, sa zasmiala. „Potom si sa predsa niečo naučila.“

„Naučila som sa toho viac,“ prisvedčila Enora a sklonila sa, aby pohladila Nuage po hlave. Tá zapriadla a naďalej predstierala, že si podobnú pozornosť vôbec nevyprosila. „Viem, že mená majú moc prisúdiť nám istú vlastnosť. Pritom sú to však naše činy, ktoré z nás robia tých, kým sme. A to mi nikto nemôže zobrať, hoc by mi aj tisíckrát ukradol meno.“

Ruka panej počasia ju pohladila po líci. „Si naozaj pripravená ísť domov.“

Enora sa poobzerala po lúčnom raji, po krásnych kvetinách tancujúcich na poryvoch vetra, nasala lahodnú vôňu a vychutnala si ticho prerušované hašterením spevavcov. Ľudia si radi predstavovali, ako asi vyzerá raj. Neuvedomovali si však, že všetko okolo nich má svoju krásu a tá len čaká na to, aby ju zahliadli, hoci len kútikom oka v okamihu medzi žmurknutiami.

A tak sa Enora pohľadom rozlúčila so scenériou a odvrátila sa.

Predtým, ako vykročila, ešte dostatočne nahlas povedala: „Dvere Chambre budú vždy otvorené. Pre teba i tvoja dcéry.“

Tá, ktorá maľuje oblaky sa zasmiala. „Pozvala by si si do domu prírodné živly?“

„Nie, pozývam tam tie, ktoré sú môjmu srdcu blízke.“

Vtedy vykročila a obišla Tú, ktorá maľuje oblaky. Nelúčila sa s ňou, nemala potrebuj ju objať alebo pobozkať na líce. Pretože vedela, že s ňou bude kedykoľvek, keď sa pozrie na oblohu, keď jej vetrík do tváre zaveje pramene vlastných vlasov. Dokonca aj vtedy, keď Nuage opäť niečo rozbije len preto, aby upútala Enorinu pozornosť a mračné lampy v obývačke na to zareagujú tropickým lejakom.

Usmievala sa a tešila, pretože išla domov. Lebo návrat domov mal vždy sladkú chuť.

A tak, s Nuage ukrytou vo svojom tieni a neviditeľnou súputníčkou po boku, vykročila na cestu.

šestnásť

A týmto sa Enorin príbeh končí. Možno by sa dalo pokračovať, ale cítim, že Enora sa naučila to, čo sa naučiť potrebovla. 

Tento príbeh bol v mnohom jedinečný. Nielen štýlom, ale aj žánrom. A vlastne aj dĺžkou, nakoľko kratšie ako toto boli len kratučké jednodielne poviedky. Napriek tomu cítim, že príbeh bol svojím spôsobom obrovský a som rada, že sa mi ho podarilo prezentovať v tejto podobe. Či sa Vám páčila, ponechám už na Vás. No dúfam, že ste z čítania mali aspoň takú radosť, ako ja z písania. 

Ďakujem za podporu a za každé prečítanie. 

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 17: