Vynález skazy 2 • OurStories.cz ~ naše povídky

Najkrajšiu vec, čo Boh stvoril, je žena a ruže. Dante Alighieri.
Pekné čítanie. :)

01.12.2013 (09:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 548×

Nikdy nehovor, že je to nemožné,
pretože nič nie je nemožné, pokiaľ to neskúsiš.

Kapitola druhá:

Jeden, dva, tri, štyri, otočím sa, jeden, dva, tri, štyri. Cítim sa byť skľúčená. Jeden, dva, tri štyri, otočím sa, jeden, dva, zastanem lebo dozorcovia vypli svetlo. Poslepiačky našmátram kraj postele, teda laty zavesených na lanách a ľahnem si naň.

Som tu päťdesiatšesť hodín, ako to vydržím do konca života?

Ten večer, ako ma odviezli do vyšetrovacej väzby pán Andersen, chlap, ktorý na mňa mieril so zbraňou v ruke, mi sľúbil, že všetkých nás tam dostane. Moc mu neverím. Niektoré decká majú také schopnosti, že o nich ani nevedia a to je dobre. Môžu slobodne žiť, ako ľudia, mať práva.

„Meno.“

„Summer Wilsonová.“

„Dátum narodenia,“ pokračovala úradníčka.

„Dvadsiaty štvrtý august, rok tisícdeväťstodeväťdesiat,“ nudne odpoviem.

„Krvná skupina?“

„B-pozitív.“

„Postihnutie.“

„Schopnosť,“ opravím ju a pretočím očami, „výbušnosť.“ Úradníčka vzala do rúk pečiatku a silno opečiatkovala papier s mojimi údajmi. Podala mi papier, na ktorom svietila červená pečiatka: Zóna A – čiže Nebezpečný. Zakvílim a vojaci, ktorí stoja popri mne ma zavedú dole do podzemia, potom zabočia v pravo a nachádzajú sa tam dvoje dverí. Na jedných bolo číslo 665 a na druhých 666. Otvorili dvere s číslom 666 – ruský neškodný humor – a odviedli ma tam.

Posteľ je nepohodlná, vravím si v duchu. Snažím sa spať, ale nedarí sa mi to. Stále mám pocit, ako by tu niekto bol, v tejto miestnosti s rozmermi štyri krát štyri metre.

Otvoria sa dvere a do miestnosti vojdú štyria vojaci. Zdrapia ma za ruky a na hlavu nasadia kovovú, ťažkú helmu, cez ktorú nie je nič vidieť. Keďže nič nevidím, nemám šancu použiť svoju schopnosť.

Ťahajú ma ako handrovú bábiku, je to ponižujúce, cez celú chodbu a dupot ťažkých bot ma nesmierne upokojoval a mierne uspával. Cítim, že ideme vyššie na prízemie, je tu ľahší vzduch a logicky viac svetla. Chvíľu ma ešte ťahajú, dokým nezatavíme a počujem, ako zaštrngotali kľúče a otvárajú sa dvere.

Posadia ma a dajú mi dole z hlavy helmu. Zakryjem si oči pred silným svetlom. Keď si zvyknem, oči otvorím a zistím, že sedím za stolom a predo mnou sedí on.

„Pán Andersen.“ Krivo sa usmejem. Nesmierne okúzľujúci pán pred štyridsiatkou, so zelenými a hlavne falošnými očami a arogantným výrazom, mi úsmev opätuje.

„Summer,“ začne, „prečo ste použili svoje postihnutie na verejnom mieste, ako je knižnica?“ spýta sa.

„Pretože ju nedokážem ovládať, pochopiteľne,“ pokojne odvetím. Odfrkol si a z tašky vytiahol žltú obálku. Otvoril ju a papiere z nej rozložil po stole. Konkrétne boli to fotky troch mladých ľudí, dokonca študentov.

„Spoznávate ich?“ opýtal sa a zjavne čakal kladnú odpoveď, „lebo v tej knižnici, keď sa ten výbuch stal, sa tam nachádzali a vy ste ich úmyselne zabili.“

„Nie! Nie, to nie je pravda!“ vykríknem a chcem vstať od stola, ale dvaja vojaci ma zatlačia späť na stoličku. „To by som si nikdy nedovolila,“ poviem už miernym hlasom.

Andersen pokračoval. „Dostali sa ku mne podozrenia, že s istým pánom Bluesom sa chystáte vykonať vzburu.“

„Absurdné,“ odfrknem. Zakrúti hlavou.

„A začali ste vy, zabitím tých študentov.“ Vyvalím oči. Nemožné, absurdné, nereálne. Veď v tej chvíli tam nikto nebol, istím sa.

„Tí študenti tam neboli, som si sto percentne istá.“ Andersen sa usmeje. „Vylúčené,“ nesúhlasím.

„Tak potom... ako mi vysvetlíte tieto fotky?“ rukou ukáže na stôl s fotkami.

Cítim, ako sa roztrasiem. Andersen sa ešte viac, zákernejšie usmeje. Tak o to ti ide, ty bastard, vyprovokovať ma. Zhlboka sa nadýchnem a ovládnem sa. Usmejem sa. Zdvihne jedno obočie a zamyslí sa, akoby si chcel spomenúť na plán B.

„A čo mi poviete na toto?“ Z pod čierneho saka vytiahne zložený papier a zatvári sa víťazoslávne. Zamáva mi ním pred očami.

„List,“ povie.

„Ale čo nepoviete,“ stroho poviem.

„Je písaní pre istého človeka, Stevena Bluesa, ale čo je zaujímavejšie... písali ste ho vy,“ odloží ho na stôl. Chvíľu na list hľadím, ale neodolám a natiahnem sa za ním. Otvorím ho a začítam sa. V momente ho odhodím späť na stôl.

„To nie je moje písmo,“ automaticky sa bránim.

„Ste si istá, slečna Wilsonová?“ opýta sa, ale vyruší nás zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ povie Andersen.

Do malej vypočúvacej miestnosti vojde mladý, vysoký, chudý vojak s hnedými vlasmi a úprimnými hnedými očami. Nechápavo na nás hľadí, ale potom zaujme postoj. Andersen ho vyzve.

„Nejaké správy ohľadom väzňa Stevena Bluesa?“ Vojak pozrie na mňa a zdalo sa mi, že som tam zahliadla štipku ľútosti.

„Žiadne stopy po Stevenovi Bluesovi, pane,“ povie hlbokým hlasom a znovu sa pozrie na mňa. Andersen vstane zo stoličky a presunie sa k vojakovi.

„Eric Larson, tak sa voláte, že?“

Bez váhania vojak odpovie: „Áno, pane.“ Anderson si dá ruky za chrbát a začne sa prechádzať sem a tam.

„Tak prečo, Eric, ho nehľadáte?“ Vojak menom Eric si drží postoj drsného vojaka, no vo vnútri akoby bol na sračky. Zazmätkuje. Andersen si sadne späť na stoličku a založí hlavu do dlaní.

„Pakujte sa!“ Vojak Eric sa otočil a odišiel. Po chvíli zdvihne hlavu a kývne na dvoch vojakov, ktorí stoja za mnou. „Spike, Connor, odveďte ju, už ju nechcem vidieť.“

Znovu som absolvovala proces kovovej helmy a cesty do podzemia, kde je ťažký vzduch a ešte ťažšia existencia.

***

Týždeň. Som tu niečo cez týždeň. Sedem dní, stošesťdesiatosem hodín. Deň je... vlastne ani neviem, či je deň alebo noc. Jediné, čo tu viete, že tu prežijete zvyšok svojho života. Väčšinou zomriete na nedostatok vitamínov, keďže strava pozostáva z jedného krajcu chleba a trochu polievky, to máte na celý deň. Dnes podľa mojich výpočtov, by mala byť lekárska prehliadka, je dvakrát do týždňa a je úplne bezkontaktná. Cez malý otvor vo dverách vystrčíte hlavu a lekár, ktorý stojí od vás dva metre, vás takzvane vyšetrí.

Začínam rozmýšľať nad útekom. Aj keď je nemožný, ale treba vedieť, že aj veci nemožné sa môžu stať možnými. Steven Blues to dokázal, keď to dokáže on, dokážem to aj ja, poviem si v duchu. Postavím sa z provizórnej postele a začnem sa prechádzať. Štyri kroky tam, štyri naspäť.

Mám schopnosť, výbušnosť. Kebyže sa ju naučím ovládať, dokážem vyhodiť steny do vzduchu, alebo postačia dvere. Vyjdem na chodbu, zabočím doprava, prejdem cez stráž, hore schodmi, podľa všetkého by som bola v Zóne B. Tam je vyšetrovacia miestnosť.

„Rozmýšľaj,“ chytím sa za hlavu. Jeden, dva, tri, štyri, otočka. V diaľke začujem buchot ťažkých topánok.

„Lekárska prehliadka!“ zakričí chlap, ktorý sa považuje za lekára. Prejdem k dverám, počkám kým sa otvorí okienko a vystrčím hlavu. Oproti mne v 665 vystrčí hlavu postarší muž. Naskytla sa mi príležitosť.

„Útek?“ šepnem potichu. Chlapík zavrtí hlavou.

„Nemožný,“ polohlasne šepne späť.

„Ticho tam,“ ozve sa prísny hlas lekára. Napokon sa sem dovlečie pán v bielom plášti, prejde 665 a potom mňa.

„Otvor ústa,“ prikáže a ja vykonám, niečo si zapíše a potom sa otočí na odchod aj so svojou ochrankou. Medzi nimi bol i ten vojak. Letmo sa na mňa pozrel a usmial sa. Zastrčím hlavu späť do svojej väznice.

„O hodinu je obed!“ zakričí na rozlúčku lekár.

Ozve sa škripot zatvárajúceho okienka následné jeho zavretie. Zase je tu mŕtvolné ticho. To ticho ma zožiera, musím odtiaľto vypadnúť a to čo najskôr.

***

Znovu.

Priložím ruky k stene a zatvorím oči. Cítim, ako ruky začali brnieť, akoby to bol elektrický výboj, ktorý mi prechádza od hlavy až po končeky prstov. Zrazu pocítim náhly tlak a nič. Opäť mi to nevyšlo. Naštvane udriem rukou do steny.

„Do riti!“ zakričím na plné hrdlo.

Je to už druhý týždeň, čo som tu a prvý týždeň, čo sa pokúšam ujsť. Steny sú moc hrubé, pochopiteľne.

Zrazu sa otvoria dvere a v nich stál onen vojak. V rukách držal tácku s jedlom a pozrel sa na mňa.

„Kam?“ spýta sa drsným hlasom, no v očiach mal jasnú nežnosť. Hlavou kývnem na posteľ. Prejde k nej dvomi dlhými krokmi. Položí ju tam a otočí sa na odchod.

„Počkaj,“ poviem polohlasne.

Zastaví a hlavu jemne pootočí smerom ku mne. Chcela som niečo povedať, aj jedno slovo, ale odišiel. Nechal ma tu samú, opäť. Ako každý iný deň. Sadnem si na posteľ k tácke so skromným obedom. Otvorím pokrývku od polievky a v nej pláva papierik. Vytiahnem ho a začítam sa do neohrabaného písma.

Najkrajšiu vec, čo Boh stvoril, je žena a ruže.

Čo myslíte, odkoho ten lístoček bude? A chcete pokračovanie?

Liu

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování