Vynález skazy 1 • OurStories.cz ~ naše povídky

Summer Wilsonová. Tak znie moje meno. Dnešný svet už nie je taký ako teraz. Istý človek, Steven Blues, ho zmenil na nepoznanie. Veľa vecí sa zmenilo, takisto aj môj život.
Som obyčajný, prostý človek, ktorý dýcha, je, spí a miluje. Môj život sa zmenil v mestečku Chattaroy, keď som pracovala v knižnici. Jedná chvíľa, jedna jediná chvíľa, zmenila celý spád udalostí.
POZOR, POZOR, Liu hlási menší comeback. Dúfám, že sa Vám to bude páčiť a zanecháte aspoň jeden smajlík, alebo slovko.
Pekné čítanie. Liu. :)

24.11.2013 (14:00) • Lilium • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 643×

Radšej budem nenávidený za to, kto som, ako milovaný za to, kto nie som!

Kurt Cobian

Prvá kapitola:

Potknem sa o konár a tvrdo spadnem na zem. Pokúšam sa postaviť na nohy, ale pri každom pokuse sa znovu a znovu ocitám na chladnej zemi. Bezvládne sa prevrátim na chrbát v snahe chytiť dych.

Už nevládzem, vravím si v duchu, nemôžem takto ďalej žiť, vzdám sa a bude koniec. Ďalší útek nepripadá v úvahu. Už nevládzem sa skrývať pred vojakmi, hlavne nie pred Ericom. Nedokážem, vydýchnem obláčik pary, jesenné noci sú už chladné, poznamenám a pozriem sa na oblohu plnú krásnych hviezd. Ich jednoduchosť a neviditeľná spojitosť medzi nimi ma očarila. Zbadám Veľký Voz, hneď o kúsok ďalej uvidím jeho brata – Malý Voz. Moje kochanie nočnej oblohy preruší zvuk helikoptéry, ktorá ma upozorní, že je vhodné ísť preč, niekam sa ukryť.

Nechce sa mi.

Počujem hlasné výkriky vojakov, ich príkazy. Stále ležím medzi listami a pohľad stále upieram hore na oblohu ako bezduchá mŕtvola. Pomaly si uvedomujem, že toto je môj posledný útek. Už nemám šancu im ujsť.

Vzdávam sa, kapitulujem.

Zvuk helikoptéry sa blíži, zazriem jej svetlo a jemne zatvorím oči.

Spomínam, odpúšťam, ľutujem.

***

Pred tromi mesiacmi:

Žiadne prudké pohyby, napomínam sa. Každý prudký pohyb moja myseľ zaznamená a dokáže to premeniť v katastrofu. Odpijem si z kávy a pohľad upriem do knihy.

„Dobrý večer,“ ozve sa odo dverí a hrnček plný káve sa mi v ruke roztriešti na malé kúsky. Zanadávam a pozriem sa na vinníka mojej straty kávy a hrnčeka, už je to tretí za týždeň.

„Deje sa niečo?“ opýta sa nízke dievča pri pulte – vinník, ktorý ma vyrušil pri čítaní knihy.

„Ehm, nič, želáte si?“ Odložím Božskú komédiu a milo sa na dievča usmejem.

„Kde máte, prosím vás, Dejiny Juhu? Potrebujem ju na referát do školy.“

„Tretia ulička vpravo asi štvrtá polica od vrchu,“ odrecitujem naučenú frázu a upracem rozliatu kávu s hrnčekom. Vyhodím kúsky hrnčeka do koša a nežne upozorním dievča, že za chvíľu zatvárame. Po chvíľke sa objaví malá dievčina s hrubou knihou v ruke. Zapíšem ju do počítača a už odchádza aj s knihou.

Práca v knižnici nie je náročná, vyhovuje mi. Do šuplíka odložím menovku – Summer Wilsonová, spolu s knihou a vypnem svetlá v malej a útulnej knižnice s malým počtom kníh a zamknem vchodové dvere.

Prešla som cez dve ulice k malej drevenej a hlavne nenápadnej chatke, kde by nikoho nenapadlo, že tam niekto býva. Z pod kvetináča pri dverách vytiahnem malý strieborný kľúčik a zasuniem ho do dverí.

Dvere otvorím a zapnem svetlo a vojdem do malej obývačke. Sadnem si na tmavý gauč natiahnem sa za ovládačom zapnem si televíziu, konkrétne správy.

„...zo špeciálneho väzenia určené pre Rádioaktívnych ušiel jeden nebezpečný väzeň Steven Blues známy ako démon, toho čo máte strach. Zmení sa na to alebo koho sa tak bojíte. Prostredníctvom tejto stanice vás varujem pred týmto nebezpečným...“ moderátorka sa zamyslí a potom povie, „...tvorom.“ Vypnem televíziu a uložím sa na gauč.

Steven Blues. Známe meno v našom svete, pretože práve on môže za toto všetko, čo sa deje vo svete. Bol vedec, ako písali v novinách. Dokázal zmeniť krehkú, ľudskú DNA tak, že mu dokáže pridať alebo poprípade odobrať určitú schopnosť, ktorú človek podvedome má, ale nevie o nej. Tento takzvaný vírus sa šíril rýchlo, hlavne sa dedil. Obyčajný ľudia nás začínali oslovovať ako Rádioaktívny, keďže – logicky – sa tam nachádzali aj rádioaktívne prvky.

Občas sa cítim ako v populárnom filme X-men, len s tým, že nezachraňujem svet. Keď Rádioaktívnych presiahol počet jednu miliardu na svete, ľudia si jednoducho povedali dosť a začali ich masovo vraždiť. Nebezpečných, ako som ich nazvala, nedokázali zabiť, preto Pentagon spolu s ruskou vládou vytvoril špeciálne väzenie pre nich, aby svojou schopnosťou postupne nezničili svet. Známe väzenie sídli na Sibíri v Rusku, medzi Nebezpečných patril aj môj otec. Jeho schopnosť ho priviedla k smrti. Matku taktiež postihol nepekný osud, pred tým než ich tam odviedli mi vravela, nech som ako chameleón – neviditeľná. To bolo pred štyrmi rokmi.

Teraz ľudia nás začali obmedzovať. Zaviedli zákon kde my nemôžeme pracovať na vysokých postoch, môžeme akurát tak robiť podradné práce, nemôžeme voliť a už vôbec máme zákaz používania schopností. Ak sa náhodou stane, že sa niekto pošmykne, bez váhania ho odvedú do väzenia.

Ráno hneď ako vstanem sa oblečiem a odídem do práce ako každý iný deň. Pripnem si menovku, sadnem si na miesto k počítaču a začítam sa do knihy.

No, na úpätie vrchu príduc zase,
kde onen údol v rovinu sa norí,
pred ktorým dosiaľ srdce sa mi trasie,

vzozrel som hor; a vtedy štít tej hory
odetý lúčmi planéty sa zjavil,
tej, ktorá priamo vodí všetky tvory.*

Cítim sa nesvoja, knihu dám nabok a hlavu si zložím do rúk. Už je to tu zas. Prudko vydýchnem. Čo to bude tentoraz? Opýtam sa v duchu. Skľúčene sa pozriem na hodiny a zistím, že je iba deväť hodín ráno. Obzriem sa po okolí, či tu niekto nie je. Keď zistím, že v knižnici sa nikto nenachádza, rozbehnem sa do najtmavšieho kúta a tam sa zosuniem k zemi.

Nádych.

Výdych.

Zrazu sa všetko okolo mňa roztrieštilo na čo najmenšie kúsky. Vykríknem a tým prilákam pozornosť pani Shelterovej – vedúcu tejto knižnice. Zhora sa vyrútila a začala hystericky kričať.

„Čo to má znamenať?!“ kričala pomedzi poletujúce papiere a knihy. Keď ma pohľadom našla, rozbehla sa proti mne.

„Ty!“ Ukazovala pri tom na mňa. „Ja som to tušila, už od prvej chvíle, čo si sem vkročila!“ Nechápavo na ňu hľadím, no ona pokračuje.

„Že patríš k nim, k tým obludám! Idem okamžite volať políciu!“ V záchvate paniky pred seba vystriem ruku a pani Shelterová sa roztrhá na malé kúsky. Druhou rukou si zakryjem oči pred vystrieknutou krvou. Strachom sa klepem. Pozriem sa pred seba a vidím, ako sa ruka pani Shelterovej skotúľala ku mne. Nahnem sa nabok a vyvraciam sa. Chvíľu tam ešte sedím, ale uvedomím si, že tu nemôžem zostať. Postavím sa a vybehnem na ulicu smerom domov. Netrápi ma, že som od krvi, skôr to, že ma možno nájdu.

Preskočím tri schodíky na verandu, rozrazím dvere a snažím sa nájsť si ruksak, do ktorého si potom zbalím osobné veci a pár kúskov oblečenia. Zastanem si v strede obývačky, v snahe, že si to tu zapamätám. Dúfam, že sa sem niekedy vrátim, pomyslím si, ale v momente to zavrhnem, keď v diaľke začujem policajné sirény.

Rozbijem zadné okno rukou a syknem od bolesti. Zoskočím dole na trávnik a rozbehnem sa do lesa. Bežím pomedzi riedke borovice, preskočím menšiu jamu a vybehnem na cestu. No už tam sa objaví policajné auto, prudko zabrzdí pár metrov odo mňa. Vyskočí z neho policajt so zbraňou namierenou práve na mňa.

„Stoj!“ zakričí, ale ja zatvorím oči a už len počujem škripot auta a neľudské výkriky. Zavzlykám.

„Ne-nech-nechcela som.“ A otočím sa na odchod. Skloním hlavu a popri ceste zo dvihnutou rukou a palcom čakám na odvoz.

Vlečiem sa takto celý deň až do neskorého večera. Niekde medzi mestom Chattaroy a mestom Colbert, zastaví mi jedno auto. Vo mne zaiskrila nádej na rýchlejší únik zo štátu Washington. Vystúpi z neho muž v čiernom obleku, z vrecka vytiahol zbraň a namieril ju na mňa.

„Ani sa o to nepokúšajt Summer Wilsonová.“ Zazmätkujem. Muž sa zasmeje a zakrúti hlavou.

„Ani o útek sa nepokúšaj, za tebou je desať členná skupina vojakov, ktorý by tvoje telo rozstrieľali na sito bez štipky zľutovania.“ Padnem na kolená a cítim ako na mňa sadá únava z celého dňa i zo života. Rukami sa opriem o zem, dúfajúc, že si oddýchnem.

„Nie,“ poviem.

„Nie! Nemôžete ma tak proste zavrieť. Už ma nebaví sa ukrývať, už ma nebaví sa sústreďovať deň čo deň, aby som nevyvraždila polku mesta. Preto...“ Cítim, ako sa mi pred očami tvoria tiene. Predtým ako omdliem začujem:

„V mene štátu Washington vás zatýkam za hrubý zločin porušenia zákonu päť, čo je použitie svojho postihnutia. Budete okamžite deportovaná do väznice Kosmoľsk na Sibíri. Keďže ste Rádioaktívna je vám odopreté právo nevypovedať...“

Gratulujem. Dostali ste sa až na koniec mojej novej poviedky. Dúfam, že Vám trošku ľúbila.

Liu. :)

*úryvok z knihy Božská Komédia od Danteho Alighieriho

Autor: Lilium (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování