OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 20.

29.05.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 789×

Kapitola 20.

Podpichovať panovníka akejkoľvek krajiny pre nedostatok pohostinnosti bolo rovnako bezpečné ako poslepiačky hľadať cestu v rozpálenom lávovom riečisku. Nóirín však nepovažovala za správne usmievať sa a tváriť sa milo, keď jej dotyčný kráľ prekazil možno poslednú romantickú chvíľku v živote. Presne tú, kedy bola odhodlaná možno aj nahlas priznať, že na tom Gawainovi predsa len niečo bude – aj napriek tomu, že ju tak veľmi rozčuľoval.

Lenže nie, musel sa ukázať ten nevšímavý oplan, zase prerušil ich chvíľku, z čoho si odniesla len nesmiernu frustráciu a opätovný návrat nutkaní ubližovať sama sebe. Mračila sa naňho ešte aj vtedy, keď si vytvárala krásne čerstvé škrabance na stehnách. A on mal ešte tú drzosť útočiť na ňu svojim hnevom! Akoby nestačila Gawainova frustrácia a jej vlastná potlačovaná túžba. V duchu uvažovala, kto z nich vybuchne ako prvý, ale ona bola najpravdepodobnejšia, takže si svoju osobnú stávku nechala sama pre seba.

Miesto toho sa rozhodla provokovať kráľa.

Čo sa ukázalo byť správne rozhodnutie, pretože ten v reakcii na jej hubatosť síce začal útočiť nevraživosťou a rozladenosťou, ale tiež luskol prstami na tých svojich poskokov a tí ich vytiahli z cely. Nerobili to nežne a už vôbec nie ohľaduplne, ale aspoň si Nóirín mohla byť istá tým, že napriek všetkým falošným úsmevom mala pravdu a kráľ ich neplánuje prepustiť živých.

Zaujal ju však Gawain, ktorý niekoľkokrát sykol jej smerom. Tvárila sa, že ho nepočuje. Lebo čo by mu vlastne povedala? Prečítali si spoločne históriu svojho národa a zistili, že ich predkovia boli prešibaní a pravdepodobne aj zradcovia svojich pánov, ale na druhej strane, aká veľká je zrada v prípade, že vás k nej vlastne donútia.

Vedela, že Gawain sa s ňou chce rozprávať, preto ho začala bozkávať skôr, ako položili svoje otázky. Potrebovala si v mysli urovnať niektoré myšlienky a dať tvar nie jednej, ale hneď trom šialeným teóriám o tom, čo od nich chce kráľ. Ten sa opäť objavil v chodbe bez pozvania. Mala podozrenie, že číha niekde za rohom a keď mu stráže dajú tajné znamenia, že s Gawainom začali vykonávať úplne zbytočnú, ale o to lahodnejšiu a vášnivejšiu činnosť, ihneď sa prihrnie, aby ich zastrašoval sexuálnou frustráciou.

Bol pomerne úspešný, ale to mu nemienila vešať na nos.

Nakoniec ich dovliekli do tej istej miestnosti, ako predtým. Len s tým rozdielom, že tentoraz s nimi kráľ neostal osamote a nesnažil sa tváriť ako ich priateľ tým, že poslal stráže čakať tesne za dvere. Takže stačilo len písknuť a hneď by sa prihrnuli, pripravení pozabíjať každého, kto si dovolil na vladára čo i len krivo pozrieť. Tentoraz nezachoval ani len ilúziu relatívnej náklonnosti. Otvorene sa im vyhrážal.

Čo znamenalo, že sa v jeho situácii niečo zmenilo a on chcel odpovede hneď teraz.

„Dal som vám dostatok času,“ prihováral sa im kráľ a snažil sa pôsobiť neutrálne a tak trochu prosebne, „aby ste si mohli prečítať knihu a rituál. Pýtam sa vás teda – urobíte to, o čo som vás požiadal?“

Mala chuť zahvízdať.

Tak pekne hovoril, také veľkolepé gestá pri tom používal, no pritom to preháňal, kde sa len dalo. On ich o nič nepožiadal, chcel len poznať odpoveď. Čo vedeli len oni traja, pretože nikto nebol svedkom ich predchádzajúceho rozhovoru. Takže ak teraz odmietnu a on sa ich rozhodne zabiť, budú si jeho vojaci myslieť, že na to mal právo.

Aké šikovné a pohodlné riešenie.

Niečo podobné vlastne očakávala, aj keď nie presne v takomto prevedení.

Odkašlala si. „Rituál sme si prečítali,“ rýchlo stlačila Gawainovi ruku, aby ho upozornila, že sa na niečo chystá, čo on ocenil útokom nechápavosti, ale aspoň pri tom mlčal, „a teoreticky by sme vedeli pomôcť. Ale,“ zodvihla hlas, keď sa kráľ nadýchol, aby niečo povedal, „najskôr by som chcela vedieť, čo sa stalo.“

„Čo sa stalo?“ zachripel kráľ.

Zachmúrila obočie. Mohol znieť ako niekto pravdepodobne zmätený významom jej otázky. Lenže hlas sa mu netriasol pochybnosťami, ale obavami. Navyše si musel odkašlať, aby vyslovene neškriekal. Tam vonku sa dialo niečo, o čom nechcel, aby sa dozvedeli. Čiže úplne logicky chcela okamžite použiť vlastnú krv a dozvedieť sa, o čo presne išlo.

Dovtedy sa môže sladko usmievať a predstierať, že už všetko vie.

Niekoľkokrát prikývla, aby ho povzbudila. „Predsa s tou ženou, ktorú máme oživiť.“

Úľava, ktorá ju ovalila, bola najjednoznačnejším dôkazom.

Povzdychol si, akoby chcel navodiť dojem smútku. Zaujímavé.

„Ona, moja žena...“ začal opatrne a hla sa mu až kontrolovane triasol. „Moji rodičia nesúhlasili s tým, aby sme sa vzali.“ Vzali? To bol nejaký miestny obrad? „Vybrali mi inú nevestu, ale ja som odmietol. Pretože som miloval inú.“ Možno si miloval len sám seba, pomyslela si. „Nakoniec som presadil svoje a zobrali sme sa. Nemohol som byť šťastnejší. Čoskoro mi oznámila, že pod srdcom nosí môjho syna. Všetko bolo dokonalé. A potom zrazu nebolo.“

Pošúchala si bradu.

Znel presvedčivo. Hlas sa mu triasol, vzdychal a sem-tam ho počula prehltnúť, akoby premáhal slzy. Jeho strážcovia mu najskôr nerozumeli, ale na nejakej úrovni si museli uvedomovať, o čom jej rozpráva. Pretože ho ľutovali. Až sa jej z toho búrilo vnútro a chcelo vyvrhnúť to suché jedlo, čo im doniesli do cely. Potriasla hlavou a snažil sa zamerať len na kráľa.

V jeho sovách chýbala láska. Dokázal sa však pretvarovať.

Lenže to, čo k tej žene cítil, bola vypočítavosť. Niečo od nej chcel.

Nezískal to a teraz ju využíval ako ospravedlnenie toho, čo robí.

Čo bola rovnako obstojná teória ako každá iná.

Pokyvkala hlavou. „Ako zomrela?“

Trhane sa nadýchol. „Pri... pôrode.“

Oči mala otvorené, keďže šero nadchádzajúceho večera jej poskytovalo dostatočnú ochranu pred bolesťou hlavy. Všimla si teda, ako prehnane kráľ mávol rukou, sklonil hlavu a dokonca si začal šúchať tvár. Ako niekto zničený žiaľom, kto nevedel, ako ďalej. Mala chuť mu zatlieskať a len tak-tak sa držala. Bol to ukážkový komediant, možno by mu dokonca aj zaplatila za dobré predstavenie.

Jeho útočiace emócie rozprávali úplne iný príbeh.

Napínavý dej plný zvratov a preplnený nie láskou a bolesťou, ale hnevom.

Čiže kráľovná svojho kráľa niečím rozčúlila.

Ešte sa s tým tyranom rozprávala len niekoľko okamihov a už mala ďalšie tri momenty, ktoré by si rada overila v minulosti. Aniedè stoj pri nej, veď ani nemala toľko spomienok vhodných na obetovanie. Mala príliš veľa teórií a žiadnu konkrétnu odpoveď. Pretiahla tvár. Akoby bol jej život primálo žalostný a správanie nedostatočne výstredné.

„A odvtedy sa celé roky pokúšaš... o čo presne? Nájsť spôsob, ako ju oživiť?“

Gawain ju potiahol za ruku. Nevšímala si ho.

Ani to, ako ju rezal svojimi obavami. To nemohol svoj čas tráviť inak?

„A čo som mal robiť?!“ osopil sa na ňu a tentoraz jeho city zodpovedali slovám. „Bola pre mňa... bola dôležitá!“

Mala chuť zvolať niečo oslavné, ale ovládla sa. Bol nahnevaný, ale aj smutný. Mal s kráľovnou isté plány, ale rozhodne ju nepotreboval po svojom boku. Nechcel vládnuť po jej boku. Rozzúrenosť a tiež smútok si našli cestu do jej pozornosti. Nečudovala by sa, ak by plánoval o moc obrať práve ju – hoci netušila, ako by sa mágia dostala k ľuďom. No ona si výhodne zomrie skôr, ako sa kráľ môže pokúsiť uskutočniť svoj plán. Čo ho priviedlo k zmene. Ale tá ho netešila a zúfalo hľadal cestu von.

Takmer zavrčala. Nebolo by jednoduchšie, keby jej skrátka povedal to, čo si nevie domyslieť?

Odkašlala si a uvažovala, čo má povedať.

Niečo ostré a hrubé, čo jej vyslúži veľmi pomalú a krutú smrť v rukách nepriateľa.

Ale nedostala príležitosť. Pretože vtedy sa rozrazilo to drevené čosi, čo ostatní označovali ako dvere, a niekto vbehol dovnútra. Ťažké kroky a naliehavosť naznačovali nejakého strážcu. Zadýchane kráľovi niečo oznamoval a Nóirín nie prvýkrát prekliala neschopnosť rozumieť ich jazyku. Taká drzosť. Akoby sa ľudia po odchode jej predkov museli pomstiť tým, že začali hovoriť úplne inou rečou. O to drzejší boli, že tými správami svojho panovníka rozčuľovali. Pravdepodobnosť, že sa od neho Nóirín ešte niečo dozvie, prudko klesala.

Zaškrípala zubami, keď sa ostatní zodvihli a odišli.

„Deje sa... niečo?“ vyzvedala opatrne a nútila svoj hlas, aby sa triasol.

Kde bola tá otravná neistota premiešaná so strachom, keď ich potrebovala?

Kráľ si povzdychol. „Len prekvapivá návšteva nevítaných hostí.“

Boli to rozhorčenie a otrávenosť, čo z neho práve cítila?                  

„Nevítaných hostí?“ začudovala sa Nóirín a snažila sa neznieť dychtivo. „Nevítanejších ako my?“

Cítila ako na ňu za zazrel. Mala sa viac snažiť znieť absolútne nevinne.

V duchu preklínala Ceisteanu, že sa od nej nenaučila byť viac záhadná. Nedokázala si však pomôcť. Zazrela príležitosť a hneď sa na ňu vrhla. Gawain jej správanie ocenil tichým zasyčaním a tým, že ju potiahol za ruku. Čo bolo za daných okolností takmer príjemné. Možno by sa nemusela štípať a škriabať, miesto toho sa bude ťahať za končatiny. Bude to podobné ako útočiť na svoje rohy, čo už aj tak robila.

„Sú to naši páni,“ vypľul a Nóirín ovalila taká mocná vlna nenávisti, že sa zaknísala. Až začalo hroziť, že by sa mohla zložiť na zem. „Pred rokmi prišli a dali nám strelný prach a odvety si myslia, že sme ich vazalmi.“

Strelný prach. Doteraz to spojenie nepoznala, ale už jej niečo predsa len hovorilo.

Prižmúrila oči.

Nevedela, ako to všetko spolu súvisí. Vedela len, že zatiaľ čo bol kráľ v podstate nadšený z toho, že sa mu do rúk dostali až dvaja magicky nadaní z kmeňov, z tých ďalších návštevníkov... mal už menšiu radosť. Vlastne cítil odpor taký silný, že Nóirín začínala mať pocit, akoby po nej lozili nejaké nechutné chrobáky. Nechýbalo veľa a bola by sa striasla. Nakoniec sa ovládla nie preto, že si to predsavzala, ale vďaka kráľovmu oveľa lepšiemu sebaovládaniu. Výborne. Ešte mu nakoniec bude musieť aj poďakovať.

„Najlepšie sa ich rýchlo zbaviť,“ šomral si kráľ popod nos.

Po tom teda túžil. Chcel sa zbaviť okov, ktoré musel nosiť. Lenže to nebolo všetko. Nóirín ešte stále chýbali poriadne veľké kusy skladačky. Vazalstvo sa mu nepozdávalo, lenže na druhej strane ho rozčuľovalo primálo. To nebol dôvod jeho konania. Pretože v jeho citoch jednoznačne prevládala túžba. Len ešte zistiť, po čom presne tak dychtil.

Akoby to jednoducho nemohol prezradiť.

Ušetril by ju bolesti hlavy.

Práve sa hotovala na to, že mu niečo povie, no nedostala sa k tomu. Jej pozornosť upútal náhly lomoz neďaleko od nich. Na chodbe. Podvedome sa otočila tým smerom. Niekto k nim bežal a ostatní pokrikovali, ale nestačilo to. Dvere sa otvorili a dovnútra sa vovalilo nejaké malé stvorenie. To sa vrhlo na kráľa. Zodvihla obočie. Žeby jej najtajnejšie prianie niekto predsa len splnil?

Nakoniec si len povzdychla, pretože to malé škvŕňa kráľa objímalo, akoby bolo jeho najobľúbenejšou osobnou na svete. Z tej radosti ju až zuby boleli. Ani sa tam nechcela dívať. No napokon ani nedokázala odvrátiť zrak. Akoby ju niekto udrel. Vzduch z nej prudko vyrazil a nebola schopná ho dostatočne rýchlo dostať naspäť.

Bol to malý chlapec. Sotva odrastené dieťa. Jeho vek ju však ani v najmenšom netrápil. Necítila sa znepokojená tým, že taký malý človiečik niekomu prejavuje náklonnosť. Pretože v tom veku si sotva uvedomoval, že visí na šialencovi a možno aj vrahovi. Viac ako nedostatok pudu sebazáchovy ju prekvapilo to, čo mal na hlave – a aj to, čo mu tam chýbalo.

O jeho pôvode jasne vypovedali rohy. Kedysi boli dva a krásne sa mu točili poza uši, podobne ako Nóirín. Ostal mu však len jeden. Nebolo to tak, že by nikdy predtým nestretla niekoho, kto prišiel o roh. Dokonca poznala aj takých, ktorým ani jeden neostal. V kmeni Sèalgair sa lovci často zranili a na hlavách im ostali ostré a nepravidelné výčnelky, ktoré nakoniec obrúsi čas alebo snaha nevypichnúť niekomu oko. Tomu chlapčaťu roh ale niekto zobral. Odsekol a zanechal za sebou len malý výčnelok. Ako dôkaz, že tam kedysi aj bol.

Zasiahol ju intenzívny hnev. Len sčasti patril Gawainovi.

Keby tak mohla kráľovi oplatiť rovnako.

Lenže zaváhala. Nie preto, že by snáď začala zvažovať svoje činy predtým, než sa ich dopustí. Ale preto, že konečne pochopila. Ten plač z vízie. Nebola to predstava, ani predzvesť budúcej bolesti. Bol to nárek skutočného dieťaťa. Toho, ktoré teraz videla pred sebou. Líadaninho syna.

Zavrela oči. Takto si vynútil kňažkinu poslušnosť.

Vtedy sa dopredu vrhol Gawain. Jeho nenávisť a hnev ju na chvíľu ovalili, ale nie dostatočne. Zatiahla ho za ruku. Prinútila ho na chvíľu zaváhať. A následne zastaviť. Pretože vedela, čo by nasledovalo. Neradno zaútočiť na kráľa. Nepomohlo by im ani to, že ich na niečo stále potrebuje. A predstava, že by sa Gawain ocitol na nesprávnej strane ostria... ju desila. Na nej nezáležalo. No ak by mu ublížili, zbláznila by sa z toho. Veď šalela už z tej myšlienky.

Zaťahal za ich spojené ruky, no Nóirín ho odmietla pustiť.

„Gawain! Nie!“ okríkla ho.

A niečo v jej tóne ho prinútilo obrátiť sa k nej. Pozrieť na ňu... a čudovať sa.

„Toto ste nemali vedieť,“ zamrmlal kráľ, no nepúšťal dieťa vo svojom náručí. Svojho vlastného vnuka, ktoré využíva pre vlastné ciele. „Ale na tom už nezáleží.“

Niečo zakričal. Musel to byť príkaz, pretože vzápätí dovnútra vtrhli jeho vojaci. Nóirín nedostala príležitosť ani sa zorientovať. Vrhli sa na nich ako nekončiaca spúšť rúk a nôh, bolestných úderov. Keď víchrica ustala, ona stála na zemi, no držali ju dvaja statní muži a natočili ju tak, aby videla Gawaina. Jeho hodili na zem. Mohla tam len stáť sa prizerať sa, ako mu po tvári pomaly steká pramienok krvi. Začula, ako škriabe koncom rohu o zem, lebo sa snaží obrátiť. Alebo uvoľniť. Spomínala si, ako ju ten hrot tlačil do zadku, keď ju niesol prevesenú cez plece. Obetovala by všetko, aby sa do toho momentu mohla vrátiť.

Odtiahla hlavu a celá sa zaklonila. Radšej sa pozrela na kráľa.

Pri pohľade na toho prefíkanca podvodného mohla znechutene ohŕňať ústa a nemusela strácať čas strachom alebo výčitkami. To poznala. Teraz nepotrebovala ani emocionálne facky, aby udržiavali jej pozornosť. Hoci sa jej ich dostávalo neúrekom. Najradšej by sa tým hnusákom vytrhla, aby mohla kráľovi jeho city oplatiť fyzickou ranou.

Ale držali ju naozaj pevne.

„Chcel som to podobrotky, ale nepodarilo sa,“ zaševelil kráľ a mal toľko drzosti, že sa snažil znieť ľútostivo. Najradšej by mu nohu otlačila do tváre, aj ona by potom škodoradostne predstierala, že to bola len náhoda. „Tak to skúsime inak. Vieš, čo chcem. A ty mi to dáš. Inak sa moji strážcovia pohrajú s tvojím milovaným.“

Doľahla k nej Gawainova bolesť. Snažil sa ostať potichu, ale nedokázal prestať cítiť.

Kráľ sa spokojne usmieval. Pohľadom tekal medzi deckom na rukách a Gawainom.

Akoby jej ukazoval, čo urobil vlastnému vnukovi. Neštítil sa odseknúť mu roh. Vysmieval sa jej, že bola taká naivná a dúfala, že by neváhal rozsekať na maličké kúsky niekoho, koho vôbec nepoznal. A keď sa pustia do Gawaina, on sa bude len smiať a nútiť Nóirín, aby sa na to pozerala.

Povzdychla si a zvesila hlavu.

Áno, vedela, čo chce kráľ vedieť. A tiež vedela, akú cenu za to bude musieť sama zaplatiť.

Lenže tiež si uvedomila, že tak či tak mu o tom nebude môcť povedať.

Netušila, ako sa kráľ dozvedel o jej schopnostiach. Možno načúval a ona sa nejako prezradila. Možno mu to povedala Líadan. Možno sa domnieval, že všetci z kmeňov dokázali nazerať do minulosti alebo budúcnosti. Netušila, kde je pravda a nemienila teraz po nej pátrať. Miesto toho zvažovala svoje možnosti.

No žiadne jej neostali.

Nech totiž urobí čokoľvek, Gawain skončí mŕtvy. Srdce sa jej kvôli tej myšlienke prudko rozbehlo. Ruky mala klzké a dych zrazu prekliato krátky. Možno by to mala urobiť. Obetovať spomienky na Gawaina a všetko, čo k nemu cíti, aby sa dozvedela pravdu o minulosti. Skutočnú pravdu a hlavne to, čo na nej tak veľmi zaujíma kráľa. A keď sa prebudí z vízie a stará kliatba ju prinúti mlčať, bude sa musieť prizerať poprave svojho údajného ochrancu.

Ale na druhej strane ho už nebude poznať, teda ju tá strata nebude bolieť.

Prečo neutiekla, keď na to ešte mala príležitosť?

Kapitola 19. ¦ Kapitola 21.

Druhé guľatiny sú ako-tak úspešne za nami a ja som vďačná, že vás môj príbeh ešte stále baví. 

Máte teóriu, ako to všetko dopadne? Alebo as necháte prekvapiť? 

Kapitolu by som rada venovala Mayi666 a Romis. Ďakujem za podporu a nesmierne si vážim každé povzbudivé slovo. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 20.: