OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 4 - Tak prečo?

02.02.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 926×

Prosím, komentujte. Chcela by som poznať váš názor. A ďakujem všetkým, ktorí mi doteraz moje poviedky okomentovali. Vaše komenty ma posúvajú ďalej a dodávajú silu. :D

Sisa118

Kapitola 4

Silný výbuch mnou hodil o stôl. Čelom som narazila na hranu a rozsekla si pravé obočie. Moje bezvládne telo sa zviezlo k zemi. V ušiach mi zvonilo a zrak, okrem otrasu, rozmazávala aj krv. Zdvihla som ruku. Namiesto piatich prstou som napočítala desať.

Niečo surovo prevrátilo stôl. Poručík! Kľakol si ku mne. Niečo na mňa kričal. Nechápala som, čo sa deje. Priložil mi ruku na líce. Omámenie ustupovalo a s ním aj hluchota.

„...útokom! Rozumieš!? Útočia na nás!“ začínala som rozoznávať jeho slová. Poručík siahol za seba a z jedného puzdra vybral zbraň. „Sľúb mi, že ju proti armáde nepoužiješ!“ naliehal.

Nechápavo som prikývla a on mi ju vtlačil do rúk. Postavil sa a ja som si až teraz uvedomila, aký je, kruci, vysoký. Natiahol ku mne ruku a ja som ju, aj napriek bolesti v hlave, priala. Stála som, ale svet sa krútil. Bez jeho opory by som opäť utierala dlážku. Poručík nespokojne zamľaskal a znova siahol do jedného z vreciek na nohaviciach, odkiaľ vytiahol malú ampulu s ihlou. Vyhrnul mi rukáv a bez opýtania alebo jednoduchého varovania, mi ju vrazil do predlaktia. Bola som natoľko omámená, že som ihlu ani nevnímala. Nejakým zázrakom sa mi prestala krútiť hlava a hučanie úplne ustúpilo. Zmetene som poručíkovi pozrela do tváre. Vyčítal v nej otázku a odpovedal.

„Edgel,“ prekvapene som otvorila ústa. Edgel? Edgel, bol v mojom... teda, v mojom minulom svete najlepší liek... najväčší objav tohto storočia. Dokázal vyliečiť všetko! Rakovinu, HIV... Pôsobil na všetky známe aj neznáme choroby. Dokázal dokonca zaceliť aj hlboké, rezné rany. Jedna malá ampulka by dokázala zachrániť Elenu. Cítila som, ako sa rana na obočí zaceľuje a ostáva len krivá jazva. Ale ako sa k nemu poručík dostal? Čo viem, tak Edgel je hrozne drahý!

„Dokážeš stáť?“ spýtal sa prísnym veliteľským taktom. Prikývla som a on ma pomaly pustil, akoby si nebol istý mojou pravdovravnosťou. „Strieľala si už?“ šepol a postavil sa k rámu dverí.

„Nie. Nikdy.“ Moja odpoveď ho nepotešila. Jeho výraz jasne prezrádzal, že zvažuje, že mi zbraň preventívne zhabe. Preto som rýchlo dodala. „Ale viem, ako sa s ňou narába. Nezabijem sa!“

„Len aby,“ šepol a ja som si nebola celkom istá, či som to vôbec mala počuť.

Postavila som sa k nemu. Ako rýchlo sa z nepriateľov môžu stať spojenci!?

„Urobíš všetko, čo ti prikážem!“ zavelil a ja som prehodnotila svoju predchádzajúcu myšlienku... no mlčala som. Poručík začal posunkami vydávať príkazy mužom na opačnej strane.

„Drž sa pri mne a neriskuj!“ zatiahol a vzápätí vyrazil dopredu. Poslúchla som. Zo skrinky pri dverách zobral dva granáty. Muži, na opačnej strane, urobili to isté. Nasledovala ďalšia neverbálna komunikácia.

„Jeden bitevník a najmenej tridsať vojakov,“ šepol mi. „Odkiaľ to vie?“ som sa nepýtala. Výnimočne som mu verila.

„A koľko je nás?“

„S Tóthovov jednotkou a vrátane strát... tridsať jeden.“ Mierne sa vyklonil, aby skontroloval situáciu. Nepriateľ po ňom vystrelil dávku guliek,  ktoré zachytil jeho samodobíjací štíť. Keď sa doň guľky narazili, okolo Daniela sa vytvorila modrastá žiara. So strachom som sledovala tú nádhernú hru svetla a farieb.

„Ostaň tu, dokiaľ ti nedám povel,“ prikázal mi a prekotúľal sa na opačnú stranu, ku zvyšku vojakov. 

Vzápätí zmizli za rohom, aby na nepriateľa zaútočili z boku. O pár chvíľ vzduchom lietali guľky nasledované výkrikmi. Nie som sprostá! Neverila som, že by Danielova strana mohla zvíťaziť. Ani najmenej som v to nedúfala. Preto som sa rozhodla vziať osud do vlastných rúk. Nebudem tu čakať, ako poslušná sliepočka, dokým ma tu nájde nepriateľ! Prebehla som na miesto, kam Daniel pred chvíľou, ale namiesto toho, aby som zabočila doprava, som si zvolila ľavú stranu. V tichosti som postupovala do srdca budovy, až do chvíle, kým ňou neotriasol obrovský výbuch. Zo stien padali zvyšky omietky a za ňou sa odkrívali nové praskliny. Budova čoskoro padne! Pukliny sa zväčšovali a ja som sa vydesene rozbehla vpred.

Moja cesta viedla cez zopár chodieb... rovno, doprava, odbočka doľava a po schodoch dolu. Už som skoro bola vonku, keď ma niekto zrazil na kalená. Dve ruky v brnení ma otočili tvárou k sebe. Pri pohľade na tú vec (alebo osobu), som takmer zamdlela. Hľadeli na mňa dve jasne modré, elektrické svetielka, zabudované v čiernej helme. Mzák!

Zdúpnela som od strachu. Srdce sa mi rozbúchalo ako o život, dych sa zrýchlil. Chcela som vykríknuť, ale Mzákova pracka mi pristála na ústach. Drvila mi ich až tak, že mi ich kovová rukavica (či čo to bolo) preťala na viacerých miestach. Stále som chcela kričať, ale tento krát od bolesti. Mzáckemu bastardovi to bolo jedno. Snažila som sa ho odstrčiť rukami, dokonca odstreliť, ale zbraň mi pri páde vyletela z ruky a pristála vonku pred budovou. Moje snahy sa minuli účinku. Mzák natiahol druhú končatinu za seba. Nevedela som, čo chce spraviť, ale keď sa mi pri spánkoch objavila biela zbraň, bolo mi jasné, že je po mne. Bojovala som ešte úpornejšie. Mzák ma nechal. Užíval si moju márnu snahu! Bavilo ho sledovať, ako trpím.

No potom sa niečo stalo. Spočiatku som nevedela čo, ale Mzák ma z ničoho nič pustil a svoju zbraň otočil na miesto, kam som nevidela. Nebol však dostatočne rýchli a jeho guľka minula cieľ. To niečo naňho skočilo. Bolo mi to jedno. Jediné, na čom mi vtedy záležalo, bolo dostať sa čo najďalej od toho pekelného stvorenia. Najrýchlejšie, ako som vedela, som sa vydriapala na nohy a polo vzpriamene utekala k východu.

Mzáci možno prežijú, keď na nich padne budova, ale ja nie! Vonku som nakoniec zistila, čo ma to zachránilo. Nebol to človek ani stroj! Bol to pes... Sivý. Len sekundu som mohla sledovať, ako zápasí s nepriateľom. Ako sa mu drží na chrbte, dokým ho Mzák nezostrelil. Potom svoju zbraň otočil na mňa. Rozbehla som sa preč, ale výstrel nezaznel. Namiesto toho sa ozval obrovský rachot, ako sa budova zosunula a uväznila nepriateľa pod svojou váhou. Zastavila som sa. Otočila som sa ku zrúcanine, takej podobnej tým, ktoré ste mohli vídať po celom meste a lapala po dychu. Mala by som ujsť. Vedela som to. Ale ešte predtým som podišla bližšie a zo zeme zodvihla zbraň. Tak táto vecička ma mala ochrániť pred tou vecou? Nemožné!

Nechcelo sa mi hýbať, nie tak ešte bežať... ale musela som. Rozbehla som sa do ulíc, dúfajúc, že už pre dnešok na nikoho nenarazím. Chcelo sa mi plakať. Prečo zrovna ja? Prečo som sa dožila tohto? Veď len pár storočí dozadu nik o mimozemšťanoch ani neuvažoval! Tak prečo?

Zaliezla som do prvej budovy, ktorá vyzerala dostatočne pevná na to, aby som v nej mohla stráviť nejaký čas, bez toho, aby na mňa spadla. S úľavou som zistila, že v nej nie je len holá zem, ale aj nejaké zariadenie. Už zo zvyku som ju prehľadala, či v nej nájdem nejaké jedlo, keďže môj batoh ostal pod nánosmi sutín a prachu. Nič.

Štvalo ma, že som prišla o  veci, ale to bol v tejto chvíli ten najmenší problém. Schúlila som sa na zaprášenej sedačke do klbka. Objala som si kolená. Chcela som plakať, ale zároveň nie. Uväznila ma beznádej. Ostala som sama... bez jedla... bez Sivého... smútila som za svojim verným spoločníkom. Niekde v hĺbke duše som dúfala, že by som si ho možno nechala. Chodili by sme spolu na lov... ale nestalo sa tak. Bola som s ním len krátko, ale aj tak mi to, že ho už niet, spôsobovalo bolesť. Za tú chvíľu mi stihol niekoľkokrát zachrániť život, pričom o ten vlastný, kvôli mne, prišiel. Čo bude s jeho rodinou? Umrú? Čo sa stane s bielym šteniatkom? Čo sa stane so mnou? Dožijem sa ďalšieho rána? Roku? A vadí mi ak nie?

S týmito pochmúrnymi myšlienkami som zaspala. Nemala som dobrý spánok. Prenasledovali ma nočné mory. Hádzala som sebou až tak, že som nakoniec skončila na holej zemi. Prenasledovali ma prízraky tých, o ktorých som prišla. Elena a Sivý stáli oproti mne. Hľadeli na mňa, akoby na niečo čakali, ale ja som nevedela na čo. Len tam tak stáli... a nakoniec to prišlo. Uvedomila som si, čo mám spraviť, ale bolo neskoro. Rozbehla som sa k nim, ale už im nebolo pomoci. Boli mŕtvi. Opäť.

Zobudila som sa celá spotená na hluk z vonku. Bola tma. Neskorá noc alebo skoré ráno... to som nevedela. Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo, bol ten hluk. Opatrne som sa zodvihla zo zemi a pristúpila k oknu. Skrytá v tieni budovy som hľadela na postupujúci konvoj. Spočiatku ma napadlo, že sú to Mzáci. Mýlila som sa. Boli to ľudia. Stopercentní ľudia. Občas som zachytila aj nejaký úryvok rozhovoru a to, čo som vyrozumela, ma takmer dostalo na kolená. Podľa toho, čo som počula, poručík Daniel Rais a kapitán Tóth nájazd Mzákov prežili a dokonca vyhrali! To, ale bolo nemožné! Jednoducho neuveriteľné! Ale aj teraz som sa mýlila. Prežili, vyhrali a jeden jasný dôkaz sa nachádzal priamo za mnou.

„Väčšinou, keď zavelím ´Ostaň tu, dokiaľ nedám povel,´ tým aj myslím, aby si zostala na mieste, dokiaľ ti ten povel nedám!“ ozvalo sa zúrivo.

Prudko som sa otočila a ocitla sa tvárou – tvár živému prízraku. Poručík Daniel Rais to skutočne prežil. No v tejto chvíli mi to už nezdalo také úžasné, ako predtým. Musím zdrhnúť! Opäť. Pohľadom som preletela po miestnosti. Boli sme v nej len my dvaja, ale on stál tak, že blokoval východ a úniková cesta cez okno nepripadala do úvahy. Opäť ma zalialo zúfalstvo. To sa toto peklo nikdy neskončí? Pohla som sa doprava. On tiež.

„Neutečieš. Tento krát si dám pozor,“ šepol a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Od zúfalstva som jemne zafňukala. „Armáda nie je až taká zlá, ako si myslíš,“ pokračoval.

„Pravda, je oveľa horšia!“ štekla som a zároveň vyrazila dopredu. Snažila som sa ho obísť, ale bolo tu primálo miesta. Zovrel ma okolo pása a vtiahol späť. Bojovala som. Vzpierala som sa, ale bezúspešne.

„Prestaň!“ zavelil. „Ublížiš si!“ Ignorovala som ho. Vrazila som mu lakeť do brucha, ale bola som to skutočne ja, kto si tým ublížil. Mal na sebe nepriestrelnú vestu.

Zakňučala som od bolesti, ktorá ma na chvíľu omráčila. Využil toho a povalil ma na zem, kde ma uzemnil vlastným telom. Sedel na mne obkročmo, zatiaľ čo ja som ležala na bruchu... čo pre mňa znamenalo, že mi v pohode vykrútil ruky za chrbát a tam mi ich spútal v putách. Naklonil sa ku mne a šepol do ucha.

„Nevzpieraj sa. Skončila si.“

„Zlez so mňa!“ syčala som. Na moje prekvapenie poslúchol. Jednou rukou zovrel putá a druhú vsunul pod brucho, aby mi pomohol vstať. V prvej možnej chvíli som sa ho pokúsila kopnúť. Nepodarilo sa. Namiesto toho ma k sebe pritisol, ešte pevnejšie.

„Ty jednoducho odmietaš spolupracovať,“ nepýtal sa. Len konštatoval.

„Presne!“

„Fajn! Mohlo to byť pre nás oboch príjemnejšie.“ Pustil putá a moje zviazane ruky sa mu obtierali o brucho... teda, ak sa to tak nízko, nazývať dá... niečo začal hľadať vo vreckách a keď to konečne našiel, rukou mi odhrnul vlasy z krku. Naschvál som potriasla hlavou, aby sa vrátili na pôvodné miesto. Po druhýkrát sa s nimi už nebabral a niečo mi vrazil do krku. O pár sekúnd, keď sa mi začalo zahmlievať pred očami, mi doplo, čo to asi tak bolo.

Zobudila som sa. Neviem, ako dlho som spala. Neviem ani kde som. Izba, v ktorej ležím, nemá okná, len jedny kovové dvere. Telo mám dolámané, v hlave mi hučí a v mozgu mám hádam bilión ihiel. Asi nejako takto si predstavujem opicu. Zakryla som si rukou oči, lebo aj to chabé svetlo, čo v izbe svietilo, mi spôsobovalo bolesť.

Ležala som nepohnute, aspoň ďalších päť minút, než som sa odvážila posadiť. Na sebe som mala iba bielu, nočnú košeľu. V izbe, okrem postele a malého kovového stolíku, nebolo nič. Skúsila som sa ho prehľadať, ale nedal sa otvoriť. Postavila som sa a začala rozmýšľať o únikovej ceste. Jedno zo snažení som zamerala na dvere, ale ako sa dalo predpokladať, boli zamknuté. Krúžila som po izbe ako divé zviera v klietke, keď v tom sa dvere otvorili. Dnu vstúpila mladá žena (či skôr dievča) a v rukách niesla podnos s jedlom.

Na prvý pohľad som usúdila, že nič z toho nemôžem použiť. Plastový pohár a tanier nie sú moc nebezpečné... to sa ale nedalo povedať o ihlici v jej vlasoch... Stačilo, aby som urobila zopár krokov jej smerom... dvere sa rozrazili a dnu vpadli traja ozbrojení muži. Neskoro. To som už stála za dievčaťom (v mojom veku) a v rukách zvierala ihlicu, ktorú som tisla k jej krčnej tepne.

„Pohni sa a si mŕtva!“ varovala som ju. Na moje prekvapenie sa dievča rozplakalo. Jej slzy mi boli ukradnuté. Bola nepriateľ. To oni zabili Elenu!

„Uhnite, inak ju zabijem,“ štekla som na nich.

„No tak, len pokoj,“ zvolal ten v strede. Bol vysoký a mohutný. Nepochybujem o tom, že keby som sa mu dostala pod ruky, bez ťažkostí by ma zabil.

„Uhnite!“ zopakovala som a ihlicou porezala dievča na krk. Skríklo.

„Tak, teraz ma dobre počúvaj, dievča,“ prehovoril najstarší z nich. „Nerob si zbytočne problémy! Už aj tak ich máš dosť!“

„Ustúpte!“ zvolala som znova.

„Vieš, že to sa nestane.“

„Tak ju zabijem!“

„Nezabiješ. Potom by si nemala čím vyjednávať.“ Bol si až sakramentsky istý sám sebou.

„Ja byť na vašom mieste, nie som si tým až taká istá!“ varovala som ho.

„Kde ten Rais toľko trčí?!“

„Už som tu, kapitán,“ ozval sa odo dverí známy hlas. Danielovi stačila chvíľa na to, aby pochopil čo sa deje. „Pusti ju!“ prikázal zostra. Fajn, toto je, sakra, vážne!

„Ani ma nehne!“ vzdorovala som.

„Nevieš, čo robíš!“

„Predstav si, že viem! Neostanem tu!“

„Ak ju nepustíš, pôjdem si pre ňu sám! Máš poslednú možnosť. Pusť ju!“ zahrmel.

„Nie!“ trvala som tvrdohlavo na svojom.

„Fajn,“ kapituloval Daniel a postúpil o krok bližšie. Zaryla som ihlicu ešte hlbšie a dievča vykríklo od bolesti.

„Daniel, prosím ostaň tam! Je šialená. Zabije ma!“ prosila ho, ale on na jej slová nedbal. Pokračoval ďalej.

„Nie je šialená, len tvrdohlavá a... vystrašená. Nicoll, nič sa ti nestane...“ Bol si svojimi slovami ešte istejší ako jeho predchodca.

O pár sekúnd stál pri nás. Jediné, čo ho odo mňa držalo ďalej, bolo telo dievčaťa. Pozeral sa na mňa z vrchu, ale v jeho očiach nebol hnev... ale ľútosť. Zúrila som. Pripravil ma o moju jedinú výhodu. Vnútro mi zvieral strach a hnev. Hrýzla som si peru. Nechcela som ustúpiť. Nemohla som prehrať, ale iná možnosť neexistovala. Nech už v mojej tvári videl čokoľvek... Nech mu, moje hnedé oči, hovorili hocičo. Jeho prísna tvár sa uvoľnila.

„Pusti ju,“ prikázal šeptom.

Zaťala som zuby. Nemohla... nechcela som to urobiť, ale nemala som na výber. Moje zdevastované vnútro sa otriasalo v nemých vzlykoch. Prehrala som. Prehrala! Uvoľnila som tuhé zovretie a odtiahla ihlicu od krku dievčaťa. Tá sa mi pri prvej príležitosti vytrhla a vrhla sa smerom k dverám. Stála som tam... pred ním... nechránená. Jedinou mojou zbraňou bola modrá ihlica. Zodvihol ruku. Čakala som na úder, ale on v nej zovrel moju ruku. Nemohla som ňou hýbať a tým pádom som prišla o možnosť použiť proti nemu moju jedinú zbraň.

Ustúpila som a on ma nasledoval. O pár chvíľ môj chrbát chladila pevná stena. Stále som mu pozerala do očí. Nezavrela som ich ani neuhla pohľadom. Nie som zbabelec! Dýchala som prudko. Nevedela som, čo môžem očakávať. Zodvihol druhú ruku a zovrel v jej moju zbraň. Vzal ju a hodil na posteľ, kde si ju vyzdvihol jeden zo zvyšných vojakov. Rukami mi zovrel ramená. V tej chvíli som sa opäť začala brániť, ale rovnako ako predtým, zbytočne. Otočil ma a pritisol k stene. Ruky mi znova uväznil v putách, ale tieto boli iné. Nemali medzi sebou reťaz, ale nejaký modrí, elektrický prúd.

„Môžete ísť. Ja to tu už dokončím,“ obrátil sa na vojakov. „Kapitán Farnk, dovediem vám ju, keď bude pripravená.“

„Ako chceš, Rain.“

Dvere sa zavreli a my sme ostali sami. Položil mi ruky na ramená a prinútil ma sadnúť si na posteľ. Nevzpierala som sa... zatiaľ. Poručík prešiel ku stene. Postavil sa do typickej, armádnej pozície. Ruky za chrbtom, vystretý, akoby mu na chrbát pribili dosku a rozkročený na šírku ramien. Nebyť toho prísneho, zachmúreného výrazu, bol by naňho prekrásny pohľad.

„Tak, kde sme to skončili?“ prehovoril a mne okamžite doplo, že má na mysli rozhovor spred útoku.

„Čo ja viem!“ štekla som. „Kto si to má pamätať!?“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 4 - Tak prečo? :