OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 4/2 - Neklam!

12.02.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 719×

A pokračovanie je na svete... nie je to príliš dlhé... je to len pokračovanie predchádzajúcej kapitoly.

Dúfam, že sa bude páčiť a potešil by aj nejaký ten koment. Prosím! Som zvedavá na váš názor. :D

Sisa118

Kapitola 4/2 - Neklam!

„Pre nás oboch to bude ľahšie, ak budeš spolupracovať.“

„Jak si sa mi marí, že toto si už vravel... odpoveď poznáš!“

„Tak fajn. Vyber si. Buď to odbijeme tu alebo ťa vezmem do vyšetrovačky... Tak?“

„Mne je to jedno. Aj tak nič nepoviem,“ odbila som ho na priamo.

„Ako chceš.“

O pár minút som už sedela v kovovej miestnosti... pravdepodobne zvukotesnej. Zdvihol sa mi žalúdok, keď ma napadlo, čo všetko by mi tu mohli urobiť. Pohotovo som tie strašidelné predstavy zahnala. Neurobili by mi nič, čo by mi znemožnilo vykonávať armádne činnosti... alebo hej? Nervózne som si obzerala kovovú fasádu. Daniel si moju nervozitu všimol.

„Pokoj, nič sa ti nestane... Ak budeš spolupracovať.“

„Vždy je tam nejaká ak alebo ale?“ Chcela som vedieť.

„Väčšinou,“ priznal. „Začneme. Kde si žila?“

„Na severe.“

„Kde presne?“

„Aglomerácia Púchov - Považská Bystrica.“

„Kde si žila v Bratislave?“ spresnil.

„Ako som povedala, tam, kde bolo jedlo.“

„S kým si žila?“

„Sama.“

„Tvoje priateľky?“

„Samé.“

„Neklam!“

„Neklamem.“

Rukou si prešiel po tvári a ťažko povzdychol.

„Nechcem ti ublížiť. Tak mi to nesťažuj viac, ako je potrebné.“

Ovládol ma strach. Zvieral mi vnútornosti a zrýchlil tep. Čo mi spravia? Budú ma mučiť? Zabijú ma, keď im nepomôžem? Pochybujem. Nemôžu mi ublížiť tak, aby som nemohla vykonávať budúce povinnosti. Či hej? Zas tá prekliata otázka!

„Elizabet Tannel a Alexandra Schmidt ešte žijú?“ pokračoval, ale ja som neodpovedala. Mám povedať pravdu alebo ich vyhlásiť za mŕtve? Nie, to urobiť nesmiem. Ich rodičia by trpeli, ale netrpia ešte viac, keď o nich nič nevedia?

„Simone, mysli na ich rodiny,“ prešiel na nečistú hru. Vytiahol na mňa to, čo ma najviac trápilo.

„Čo sa stalo s tou mojou?“

Na tvári sa mu rozhostil prázdny výraz. Maska bez citu, tak by to nazvala mama. „To sa dozvieš, až keď mi odpovieš.“ Tón jeho hlasu neprijímal námietky. Zaťala som zuby. Ten hajzel! „Čo sa stalo s Elizabet Tannel a Alexandra Schmidt?“

„Žijú vôbec ich rodičia?“

„Simone! Ja sa pýtam, ty odpovedáš!“

„Neodpoviem, dokiaľ nezistím, či žijú!“ nedala som sa. Premeral si ma skúmavým pohľadom a dal si na čas, než zo seba dostal odpoveď.

„Otec Elizabet Tannel je po smrti. Matka a jej sestra žijú. Rodičia Alexandry Schmidt sú v poriadku a pomáhajú na území Košíc.“ Nemusela som sa ani pýtať ako. Jej rodičia sú lekári – chirurgovia. Ich pomoc armáda istotne ocení.

„Žijú,“ prezradila som po dlhom premýšľaní.

„Kde sa skrývajú?“

Túto otázku som očakávala. Popravde ma dosť prekvapilo, že ju nepoložil ako prvú. Odpoveď bola pripravená okamžite.

„Neviem.“

„Klameš.“ konštatoval. „Kde sa skrývajú?“

„Neviem!“

„Odpovedz!“ zhúkol. Zahryzla som si do pery. Nemôžem mu odpovedať! Prezradila by som viac, ako len to, kde sa ukrývajú ony dve!

„Nie!“

„Vystavuješ ich zbytočnému nebezpečenstvu! Ani si nevieš predstaviť, aké je to tam vonku nebezpečné!“ začínal skutočne zúriť. On vážne verí v to, že tu je bezpečnejšie ako vonku! Hlupák.

Tam vonku máme aspoň na výber, ako zomrieme! Stále ostávame slobodní! Ale tu? Tu ľudí posielajú do bojov ako pohyblivé terče! Linajkujú život podriadených... Nezradím Tábor! Nikdy.

„Si hlupák, ak si myslíš, že tam vonku to je nebezpečnejšie ako tu!“ štekla som.

„Tam vonku sa pohybujú veci, o akých nemáš ani šajnu! Jediné bezpečné miesta na zemi sú vojenské tábory!“ vyvádzal ma z omylu, ale mňa nepresvedčil. Nikdy ma nepresvedčí. „Kde sú tie dievčatá!?“ Naklonil sa dopredu a ja som sa naopak, posunula ešte viac pod stôl.

„Nepoviem!“ No, nech som sa bála akokoľvek veľmi, nebolo to dosť na to, aby som zradila. Stiahol sa späť. Zvalil sa na stoličku a prevŕtaval ma pohľadom. Slabšie nátury by to zlomilo... no tie by sa cez ten výsluch, útok a zrútenie budovy sem nedostali.

„Nechcel som to robiť. Ale nedávaš mi na výber...

„Vždy je nejaké ale...“ šepla som a zviezla sa ešte nižšie pod dosku stola.

Bála som sa. Priznávam, takýto strach som ešte nezažila... no, beriem späť. Zažila. Koniec koncov, Mzák sa ma prednedávnom pokúsil zmasakrovať... ale aj tak som sa hrozne bála. No, moja temperamentná a, do istej miery, sebe vražedná, nátura si to ani za svet nechcela priznať. Vzdať sa a vydať Tábor do rúk armáde? Nikdy! Nikdy, nie dobrovoľne!

Daniel sa natiahol k hranatej, čiernej skrinke, po jeho ľavici. Odklopil vrch a pridržal jedno z tlačidiel.

Chvíľu predtým, ako prehovoril, sa mi zahľadel do očí. No, keď v nich narazil na tú istú neoblomnú stenu, ktorá sprevádzala celý výsluch, s napnutými svalmi prehovoril.

„Subjekt odmieta spolupracovať. Je neochotný zdeliť potrebné informácie k dolapeniu vzbúrencov...“ Na chvíľu sa odmlčal, dával mi poslednú šancu vzdať sa. Zbytočne. „Žiadam povolenie na použitie látky NP XII.“ Nič. Žiadna odpoveď. Kdesi v hĺbke duše mi svitol chabí plamienok nádeje... no aj ten veľmi rýchlo pohasol.

Dvere sa otvorili a dnu vstúpili vojaci. Rovnako ako predtým aj teraz boli dvaja. Postavili sa za mňa. Naprázdno som prehltla, odpočítavala posledné sekundy slobody... ale aj tie niekedy museli skončiť. Stačil jednoduchý Danielov pokyn hlavou a dve obludy sa na mňa bez váhania  vrhli.

Bránila som sa. Jasné, že som sa nevzdala bez boja. Ale čo zmôžem ja sama proti vojenským psom? Prekrásne, veľké nič. Zvreskla som, keď ma jeden z nich hodil tvárou na stôl. Stále som sedela na stolične až na to, že ruky som mala vykĺbené  v neprirodzenom uhle a líce pritisnuté na chladnú dosku stola. Prudko som dýchla. Dokonca mi sem-tam unikol aj nejaký ten ston.

Daniel to všetko sledoval s kamennou tvárou. Čakal, kým skončia, ale čo vlastne robia? A čo sa bude odohrávať potom? To mi bolo záhadou. Jemu nie.

Znova stroho prikývol a ja som v krku ucítila niečo ostré. Ihla! Injekcia? Srdce sa mi rozbehlo do nového rytmu. Dalo by sa prirovnať ku kopytám koní na dostihovej dráhe. Zalapala som po dychu, aby som zabránila žalostnému výkriku. Bolelo to. Neznáma látka sa mi dostávala pod kožu. Hľadala si vlastný priestor, v mojom tele. Nakoniec zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila.

„Môžete ísť,“ zavelil im Daniel. Vojaci ma nechali tak, ako som bola, pritisnutá lícom k stolu a odišli. „Keby si nebola taká tvrdohlavá, nemuselo by sa to stať,“ začal Daniel.

Chcela som mu povedať, nech sa strčí, ale nemala som na to sily. Zhrozene som si uvedomila, že sa nemôžem hýbať! Nemohla som hovoriť!

Daniel sa postavil zo stoličky a prešiel ku mne. Jemne mi položil ruky na plecia. Zovrel ich a pomohol môjmu telu vzpriamiť sa. No išlo to len ťažko... udržať sa v upriamenej polohe. Hlava mi padla dozadu a potom zas dopredu.

„Chvíľu potrvá, než si tvoje telo zvykne na sérum,“ prehovoril za mnou. „Keď sa tak stane, odpovieš mi na všetky otázky, ktoré ti položím... Popravde,“ dodal.

V tej chvíli som sa cítila ako malomocná. Postihnutá, chorá, neschopná! Neschopná ustrážiť si vlastné tajomstvá. Ako úbohá zradkyňa, ktorá nie je...

Zradila som ich. Prezradila som mu všetko! Všetko. Pýtal sa na všetko. Kde sa Tábor nachádza. Koľko nás tam je. Ako fungujeme... jednoducho všetko.

Keď skončil, cítila som sa ako vyžmýkaný pomaranč, z ktorého ostala len šupa. Len hnusná vrchná vrstva, dobrá, akurát tak, na odhodenie. Nepotrebná. Úbohá... ako veľmi to slovo neznášam.

Daniel, ktorý sa medzičasom opäť usadil na stoličke, si ma premeriaval ľútostivým pohľadom. Vyzeral tak, že by mi niečo chcel... ale neodvážil sa.

„Urobila si správne,“ vysúkal zo seba nakoniec. Postavil sa a vydal sa k dverám.

„Prečo?“ Na toto jediné slovo som vynaložila toľko námahy, že aj výstup na desiate poschodie nejakého činžiaka by bol milosrdnejší. Daniel sa zastavil v polovici kroku. Prekvapene ku mne otočil hlavu.

„Prečo čo?“ nechápal.

„Prečo... prečo sa o mňa tak staráš?“ chcela som vedieť. Pochybujem, že ostatným tulákom venuje toľko vlastného času a energie. „Prečo si ma nenechal? Prečo si ma sem musel dostať!?“ Kašlem na ich zákony a vyhlásenia. Idú po nás, tulákoch, ale nikdy nie tak úporne ako on po mne.

Tuláci sú, zo všetkých priorít armády ten najmenší problém.

„Prečo?“ zatiahne. „Si iná. Nie si zbabelá, ako väčšina z vás. Máš v sebe odhodlaného, nezlomného ducha, ktorý by toho mohol veľa zmeniť. Prečo som ťa nenechal? Tak práve pre toto. Si zvláštna.“

Neverila som mu ani jediné slovo! Nikdy som nebola ničím výnimočná! Nikdy. Možno som pekná, ale v medziach slovanskej krásy, to nie je nič výnimočné. Nikdy som nebola dobrý študent, no na druhej stráne, moje známky nepresiahli trojku. Nebola som ničím zvláštna! Teda, ak sa za zvláštnosť nepokladá aj nadpozemská tvrdohlavosť, z ktorej premenia, občasné, sebe vražedné sklony.

Daniel odišiel a mňa tam nechal ochabnuto sedieť.

Samú...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 4/2 - Neklam!: