OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 10 - Zradca na D

10.01.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 635×

Tak, som späť s Útokom M a som zvedavá, ako sa ujme. Chceli ste, aby som pokračovala? Tak som tu. :D Dúfam, že to oceníte nejakým tým komentom. :D :D Ja viem, už je to zopár mesiacov od poslednej kapitoly a preto si moc veľké nádeje nerobím. :D

Sisa118

Kapitola 10

Deň vystriedala noc a my sme sa plížili ulicami Bratislavy, ozbrojení od hlavy po päty. Číhali sme za každým rohom, pripravení k útoku či obrane. Čím hlbšie sme prenikali do Zóny nikoho, tým viac Mzáckych a armádnych jednotiek sme stretávali. Srdce som mala až niekde v krku, ale akosi podvedome som Darienovi verila alebo lepšie povedané, verila som jeho schopnostiam vyviesť nás odtiaľto živých. Viera, ďalší z mojich priateľov, ktorí ma môžu v okamihu zradiť a opustiť.

Postupovali sme vpred ako neviditeľné komando. Niekoľkokrát ponad naše hlavy preleteli hliadky a ešte častejšie sme stretali pozemné jednotky. Bože, bála som sa tak veľmi, ale nedovolila som strachu, aby ma  pohltil. Potlačila som ho do najtemnejších zákutí seba samej a snažila sa ho ignorovať.

„Ako dlho ešte?“ šepla som agentovi, ale ten ma zarazil zdvihnutou päsťou. Trhla som sebou a zastala v polke kroku. Pozorne som načúvala a telo mi pomaly zalieval studený pot.

„... mi jedno! Dostaneme sa tam!“

„Poručík, to je samovražda!“

„Príkaz znel zničiť satelitnú stanicu! Máte strach mužstvo? Bojíte sa?“

„Nie, poručík, ale zaútočiť bez leteckej podpory...“

„Ak by sme povolali letectvo, nahrnuli by sa sem a až potom by to bola samovražda!“ Daniel sa na chvíľu odmlčal, ale vzápätí pokračoval o niečo miernejším hlasom. „Desiatnik, máme plán. Dobrý plán. Ak sa ho budete držať a ak nedovolíte strachu, aby pohltil vaše srdce, uspejeme. Verte mi, Javorský, my uspejeme!“

„Rozkaz, poručík,“ ozvalo sa zmierlivo.

„Dobre. Pripravte sa, o dve minúty začíname. Palusová, ako to vyzerá s...“

Daniel! Čo tu robí Daniel? Panika mi zaplavila vnútro, ale nie na dlho. Zaťala som zuby, keď sa strach začala premieňať na rýdzi hnev a nenávisť. Na potrebu niečo drviť a ničiť! Moje pocity sa mi museli zrkadliť v tvári, lebo v nasledujúcom momente ma agentova ruka tlačila k stene.

„Upokoj sa!“ prikázal tvrdým, bezcitným hlasom, ale ja som ho prepaľovala očami, v ktorých sa sústredila všetka zúrivosť. „Drž svoje emócie na uzde! Nič nie je nebezpečnejšie ako afekt na bojovom poli!“ pokračoval. „A hlavne ak je namierený nesprávnym smerom.“

„Tebe sa to hovorí!“ sykla som. „Z teba nikto nespravil bábkovú figurínu!“

„Všetci sme bábky!“

„Ak chceš, ty si ňou buď, ja odmietam.“

„Všetci sme bábky vlastných tiel, pocitov, emócii... vlastných životov. Nikdy nebudeme slobodní, lebo sme ľudia.“

„Vieš ty čo? Nechaj si tie filozofické píčoviny sám pre seba!“ precedila som pomedzi zuby a odsotila ho od seba. Nechal sa a ustúpil o pár krokov.

„Čo teraz?“ šepla som podráždene.

Neodpovedal ihneď. Rozmýšľal a ja som už teraz vedela, že to, čo sa odohráva za tou peknou tváričkou sa mi ani zďaleka nebude páčiť. A mala som pravdu.

„Využijeme ich,“ povedal nakoniec a mne sa v momente zodvihol žalúdok.

Ja a dobrovoľne spolupracovať s Danielom Raisom? Nikdy!

„Nemáš na výber!“ uzemnil ma potom, ako som ho o svojich názoroch vcelku farebne informovala.

„Nie. Nemôžeme s ním...“ To slovo som mala problém vysloviť. „Je to zradca! Pri najbližšej možnej príležitosti ti vrazí dýku do chrbta!“

„Nevravím, že mu máme veriť...“

„Chceš s ním „spolupracovať“!“ štekla som ticho.

„Omyl. Chcem ho využiť. S ním a jeho jednotkou budeme mať oveľa väčšiu šancu dostať sa k vznášadlám,“ spresnil.

„Lepšie povedané, chceš ich použiť ako návnadu,“ odvrkla som.

Neodpovedal, ale ani nemusel. Vedela som, že hovorím pravdu, a to, čo ma štvalo ešte viac bolo, že moje najtemnejšie ja s jeho plánom súhlasilo. Prečo ich nepoužiť a neodhodiť ako špinavé ponožky? Zaslúžia si to. Sú to armádne psy! To oni môžu za všetko, čo sa mi stalo! No k slovu sa dostala aj svetlejšia stránka mojej osobnosti a tá ma nahlodávala vedomím, že to nie je správne. Asi nemusím spomínať, že vyhrala temná polovička.

„Fajn,“ šepla som nakoniec. Agent prekvapene nadvihol obočie. Čo čakal? Že sa tu budem hádať? Asi hej.

„Fajn? Súhlasíš?“ uisťoval sa, začo som ho spražila žeravím pohľadom.

„Myslím, že jasnejšie to povedať nedokážem.“

„V tom prípade, by si mala popracovať na komunikačných schopnostiach,“ navrhol mi chladno a moju prudkú odpoveď zarazil skôr, ako sa cez jazyk preniesla na svet. Zbežne mi vysvetlil stratégiu a potom so zdvihnutými rukami vystúpil  spoza rohu.

Nasledovala som ho. Uvideli nás takmer okamžite a keď sa tak stalo, v ich malom tábore vypukol organizovaný chaos. Každý člen jednotky sa zoradil do útvaru a pritom na nás neodmysliteľne mierili zbraňami. Daniel podišiel dopredu a obozretne si prezeral naše tváre. Na agentovej sa pozastavil ako prvej. Nepoznával ju, to sa ale nedalo povedať o mojej. V momente keď ma zbadal, zmeravel. Mierne sklopil zbraň, a tak jej hlaveň mierila na agentove nohy.

„Simone?!“ šepol prekvapene, akoby sa pred ním zhmotnil duch. „Si to ty?“

„Nie, to čo vidíš je prízrak,“ odbila som ho povrchne, ale niekde v hĺbke toho mrazivého hlasu zaznievala bublajúca nenávisť.

„Ja...“ vyjachtal.

„Jasné, vždy si to len ty,“ štekla som . „Vždy je všetko len o tebe!“

Tá bublajúca magma nenávisti sa pomaly začínala meniť na lávu. Pretekala cez okraj vulkánu rozhodnutá spáliť všetko, čo jej príde do cesty. No v tom ju niečo, či skôr niekto, schladilo. Agent mi položil ruku na rameno a pevne ho stisol. Spražila som ju pohľadom, ale nestriasla ju. Bola... ja neviem, akosi podivne ma upokojovala.

Danielovi sa ako-tak podarilo spamätať a na tvár sa mu vrátila neprístupná maska.

„Ty žiješ,“ šepol stále vyvedený z miery.

„Žijem,“ potvrdila som. „Mňa sa tak ľahko nezbavíš.“

Pochopil ako som to myslela a tento krát aj cez tú kamennú masku bolo vidieť bolesť, ktorú moje slová vyvolali.

„Ja som si myslel... Keď sme našli jednotku, bol som v tom, že si...“ Z nejakého prazvláštneho dôvodu nedokázal dopovedať a preto som to urobila zaňho.

„Že som mŕtva?“ vysmiala som ho. „Popravde, chcela som byť a hneď niekoľkokrát. Ale ako ma poznáš, tak smrť sa mi vyhýba míľovými krokmi... pravdepodobne ešte neprišiel môj čas.“

„Čo sa stalo?“ chcel vedieť. Jeho vojenská časť sa začala prebúdzať z tranzu.

„Všeličo.“

„Odpovedz!“ prikázal.

„Ou, nechce sa mi,“ zatiahla som hravo, ale len preto, aby som ho ešte viac naštvala.

„Som tvoj nadriadený...“ nedopovedal, lebo som mu bez akýchkoľvek výčitiek skočila do reči.

„Ty mi nie si nič!“ schladila som jeho narastajúce vojenské ego. „A už vonkoncom nie môj nadriadený!“

„Som...“

„Nič!“ štekla som. „Tak si to konečne uvedom! Si nič! Bezvýznamné vojenské nič! Pes! Bastard, ktorý bez zľutovanie zrádza a predáva...“ Z neznámeho dôvodu mi zovrelo srdce. Akoby ten pretlak záporných citov už viac nedokázalo vydržať, ale ja som mu dala jasný príkaz: „Vydrž!“ a ono poslúchlo.

„Vieš, že to nie je pravda!“ zavrčal, ale ja som nedostala príležitosť na protiútok. Agent mi zozadu zovrel krk rovnako ako predtým rameno. Bol taký rýchly!

Nie, nebol to žiadny superhrdina, ale už len tá rýchlosť mi zreteľne našepkávala, že on nie je len radovým pešiakom. Nie, on nie. On patril medzi tie dôležité a nebezpečné figúrky, ktoré sa pohybujú v tieňoch a útočia s dokonalou istotou, že ich korisť neunikne. Slová sa mi zasekli niekde na póly cesty, neschopné posunúť sa ďalej.

„Upokoj sa!“ šepol mi, ale jeho hlas bol taký zreteľný a prestúpený silou, až som mala pocit, akoby mi prehováral priamo do duše. Naprázdno som roztvorila pery a obe moje ruky vystrelili dozadu k  jeho.

„Pusť ma!“ šepla som. Nepustil. Namiesto toho sa obrátil k Danielovi a jeho vojakom.

„Na pochabé šarvátky nemáme čas!“ zavelil, akoby to bol on, kto to tu má pod palcom. „Sme uprostred vojnovej zóny! Tak si to uvedomte!“ Jeho hlas bol tichý, ale zreteľný.

Bože, ako to ten chlap robí? Akoto, že zopár dobre mierenými slovami dokáže umlčať niekoho ako je Daniel a vyrobiť si rešpekt celej jeho družiny?

„Kto si?“ spýtal sa napokon Daniel, ale nespúšťal oči z agentovej ruky, ktorá mi pevne gniavila krk.

„Agent,“ odvetil chladne. „A vaša jediná šanca na prežitie.“

Daniel sa jemne usmial. Bol to ten typ úsmevu, ktorý prezrádza, ako veľmi niekým opovrhujete. V tomto prípade opovrhoval agentovými slovami.

„A čo ponúka naša „šanca na prežitie“?“

„Plán, ktorý zachráni celý – celú Zem.“

„To sú dosť silné slová,“ zatiahol Daniel, ale očividne bol zaskočený rovnako, ako všetci jeho druhovia v zbroji. „Odkiaľ si?“

„Nepoviem, odkiaľ som, ale môžem ti povedať, že odtiaľto nie som.“

„Tak na to som prišiel aj sám,“ odvrkol Daniel. „Ako to, že rozprávaš po Slovensky?“ chcel vedieť.

„Rozprávam všetkými jazykmi... Zeme,“ odvetil, ale ja som si jeho odpoveďou nebola istá.

Niečo tají... a teraz mám na mysli iné tajomstvo – nie tie, o ktorých viem, že ich má. Prečo mi táto veta nedáva zmysel? Možno je to tým, že celá jeho podstata je od základov nezmyselná.

Vzápätí na agentovu hlavu dopadli všetky možné otázky, ale na väčšinu z nich som vopred poznala odpoveď „tajné“. Bože, ako som to slovo nenávidela a podľa výrazov na opačnej strane tábora aj oni.

„Prečo by sme s tebou mali spolupracovať?“ spýtal sa napokon Daniel.

„Lebo nemáte na výber,“ odvetil agent. „Ak by ste tak nespravili, následky vášho konania by boli tvrdo potrestané.“ Ten tajomný tón v jeho hlase mi na koži vytváral zástupy zježených chĺpkov.

„Pusti ma!“ precedila som pomedzi zuby hádam po stý raz, zatiaľ čo on moje slová excelentne ignoroval. Nechápala som, ako v tej strnulej póze môže vydržať tak dlho.

„Pustím ťa, ale ak sa neovládneš...“ Vyhrážku nechal otvorenú. Nedopovedal, ale o to bola hrozivejšia.

Sykla som, keď sa jeho prsty v kovových rukaviciach odlepili od tenkej látky, čo mi kryla krk. Ubolene som si trela pomliaždené miesta a prepaľovala ho tichým, zúrivým pohľadom.

„Poručík Rais,“ oslovil Daniela. „Mohli by sme sa pozhovárať? Medzi štyrmi očami?“ dodal, aby každému a hlavne mne, bolo jasné, že ich nemá vyrušovať.

„V poriadku agent,“ pritakal obozretne zradca a odišiel od skupiny dosť ďaleko na to, aby ich nemohli počuť, ale zároveň dosť blízko, aby jednotka mohla zasiahnuť v prípade potreby.

Nerozprávali sa dlho a z ich výrazov sa dalo len pramálo vyčítať. Dokonca sa ani nepozreli inam, ako na tvár oproti stojaceho. Keď sa vrátili, nedokázala som z nich spustiť oči. Boli si takí podobní a zároveň takí odlišní. Výškovo ich delilo len pár centimetrov, ktoré však bolo len ťažko rozoznať. Mali rozdielne tváre, oči, vlasy, ale štýl chôdze a držanie tela bolo skrz-naskrz rovnaké. Vojaci do morku kosti.

„Mužstvo nástup!“ zavelil Daniel a jeho jednotka v okamihu stála v pozore. „Plán je nasledovný...“ Aký, to som počúvala len na pól ucha, lebo Agent si ma zavolal k sebe. Teda nezavolal, lebo on bol ten, kto prišiel za mnou.

„Sme partneri,“ povedal na začiatok.

„Nie, nie sme,“ opravila som ho. „Partneri si veria, ale to sa o nás nevzťahuje.“

„Ty mi neveríš?“ spýtal sa.

„A ty veríš mne?“ odvetila som otázkou a nadvihla obočie.

„Verím ti dosť na to, aby som s tebou pracoval.“

„Neklam,“ odbila som ho. „Neveríš mi, ale mne to nevadí – vymedzujú sa tým hranice.“

„Hranice?“

„Hranice. Nebudeme predstierať, že sme priatelia, keď nimi nie sme.“

„Čo potom sme?“

„Neviem,“ odvetila som popravde. „Ale raz na to hádam prídem.“

Len dúfam, že to nebude až na onom svete – a aj to len preto, že mi strelíš do chrbta, dodala som v duchu.

Týmto sme tento malý, nevýznamný a hlavne nepotrebný rozhovor ukončili. Vysvetlil mi plán. V podstate sa len v minimálnych bodoch líšil od pôvodného, čo bola dobrá správa. Taktiež som mu jasne vysvetlila, čo si myslím o našich vzájomných dotykoch a pridala aj upozornenie, že ak sa ma ešte raz dotkne, tak mu tú ruku odtrhnem.

Z mojej strany to bol veľmi podarený monológ, ale aj tak som po celú dobu mala pocit, akoby ho to bolo skôr pobavilo, než že by to bral vážne. Veď uvidí, že ja si srandu nerobím, keď bude po zemskom povrchu behať len s jednou hornou končatinou.

Mzácka základňa bola od tábora vzdialená niekoľko ulíc. Agent sa ujal vedenia, zatiaľ čo mňa poslal do srdca jednotky. Cs, čo si o mne myslí, že sa o seba nedokážem postarať? Že potrebujem ochranu? V tej chvíli sa mi pred očami vynoril obrázok Krisovej tváre. Najskôr živej a nasranej, že som sa chcela dať zabiť a potom chladnej, bezvýraznej a mŕtvej.

Striaslo ma a zbežným pohľadom som preletela po tvárach spolubojovníkov. Všetky boli napnuté a sústredené. Tvrdé. Neverili nám, ale zároveň verili v Danielov úsudok. A keď už sme pri Danielovi. Ten sa práve vynoril vedľa mňa. Cítila som jeho prítomnosť tak zreteľne, akoby sa ma bol dotýkal. Zdvíhal sa mi z toho žalúdok. Zaťala som zuby a pohľad upierala tvrdohlavo vpred.

„Keď tu skončíme, pôjdeš so mnou domou,“ oznámil mi, ale ja som ho vysmiala.

„O tom pochybujem. Ja domov nemám.“

„Základňa je tvojím domovom,“ napomenul ma.

„Základňa je mojím väzením.“

„Nemusela byť, ak si jej dala šancu.“

„Ja som jej ju dala! A ako ju využila? Zotročila ma!“

„Keby si bola otrokom, nestála by si tu,“ zasyčal.

„Mýliš sa. Stojím tu len preto, lebo je tu on.“ Nemusela som bližšie definovať, aby pochopil. „Bez neho by som bola ničím – len psom na reťazi.“

„Veríš neznámemu chlapovi! Nepoznáš ho!“ zaútočil. „Jemu je jedno ako skončíš, ale mne...“

„On mi pomohol. On mi dal nádej. To ty si mi všetko zobral,“ obvinila som ho.

„Urobil som to pre teba!“ zavrčal a mnou trhlo.

Tak pre mňa? Pre mňa! Čo kedy spravil pre mňa? Najskôr mi vzal slobodu a potom nádej, že by som slobodnou raz opäť mohla byť.

„Cs, urobil si to pre seba! Zradil si ma! Zradil si ma, len preto, aby si si šplhol u vedenia!“ Pomaly, ale isto som začínala zúriť. „Si len egoistický kretén s klapkami na očiach!“ zúrila som, ale on sa tváril, akoby moje slová nepočul.

„Vrátiš sa so mnou. Je to rozkaz,“ uzavrel a vzdialil sa, no ešte predtým som mu stihla odseknúť:

„Od teba rozkazy neprijímam.“

Keď odišiel moje vnútro bolo ako v ohni. Dusila som sa a súrne som potrebovala nájsť rovnováhu – no bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. V rukách som zvierala zbraň. Bola som natoľko vyvedená z miery, že som len sťažka dokázala postrehnúť znamenie na zastavenie. Keď sa tak stalo, vnútorný hnev vystriedal iný pocit.

Strach.

Strach z blížiaceho sa boja.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 10 - Zradca na D: