OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Utiekla som od... - Nehľaď na minulosť! - 1. kapitola

24.02.2010 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 786×

Ako raz vypovedal Marco Pollo: " Keď niet cesty späť, treba ísť vpred!"

A tak si ja, idem cestou neľahkou,

zablatenou zahrádkou,

A nech ten človek, sa dnes činí,

čo skazil mi život, nyní...

1. kapitola - Ďalší, kto uteká...

hudba

Inka:

Oni ma nechápu... nikdy ma nepochopia, tak isto, ako ja nechápem ich. Poznám iné východisko? Nie, nepoznám... Oni vyzerajú na to, že im to nebude vadiť a mne tiež nie. Boli dobrí, ale to je už dávno. Pridali sa ku dobe, kedy existujú len chodiaci, nemysliaci roboti. Všetko sa zmenilo, už len peniaze... a núdza o ne. Už žiadne výlety, spoločné chvíle, hry, už žiadna láske. V ich živote, už pre ňu neostalo miesto...

Rosie:

Dnes to už prehnal... Dnes už jednoducho končím, toto sa už nedá vydržať... Nedokážem sa ho viac báť, skrývať sa pred ním a nahovárať si, že sa zmení a všetko bude dobré... už nikdy! To nebude dobré. Posledné, čo som si pribalila, boli lieky proti bolesti, tie musím mať na vrchu. Pozrela som sa do obývačky. Na zemi ležal môj ma – manž... muž... manželom, už nie je niekoľko mesiacov. Nezabila som ho... to nie, hoci by si to zaslúžil... Len som mu dala do jedla trochu viac spiaceho prášku, aby som mohla uskutočniť môj útek od neho.

Inka:

Balila som si posledné veci. Moja izba už zívala prázdnotou a jediné, čo sa v nej zmenilo, bola malá obálka na uhladenej posteli, s nápisom- „Pre vás“. Taký „nedôležitý“ papier pre mojich, že vraj rodičov. Spomienky ostávajú, ale prítomnosť sa zmenila a to ma núti meniť aj budúcnosť. Proste odídem... Nechám ich tu len tak. Doteraz si vystačili bezo mňa, tak prečo by v tom nemohli pokračovať navždy?

Rosie:

Dá sa to nazvať len útekom. Počuli ste už niekedy o tom, že by vás vlastný muž znásilňoval? Mne sa to dialo. Občas ma bil, keď nemal na moje  protesty náladu. A tak podobne to skončilo aj včera. Moje nohy, stehná, brucho, ruky... sú pokryté veľkými, fialovými modrinami. A čo on na to? Že by som si zaslúžila ešte viac, iba preto, že som mu nechcela dať. Nech sa strčí aj so svojimi praktikami a mini penisom!

Inka:

Moji rodičia neboli žiadny chudobní ľudia. Práve naopak. Peňazí ako nasraných... A oni stále nemali čas, sa ma raz spýtať, ako sa mám. A tak im dnes beriem celkom veľkú kôpku peňazí, svoje veci, trochu jedla a moju prítomnosť a lásku ku nim... ktorá už vlastne neexistuje. Otec je poslanec a matka psychologička... nechápem, ako sa ku tej práci dostala a že jej to tam ešte žerú...

Rosie:

Podišla som ku jeho telu. Vychrchlala som na neho najväčšiu slinu, aká sa mi podarila a rozzúrene vyšla von. Nasadla som do môjho krásneho a hlavne veľkého autíčka, Hondy crv a rýchlo uháňala preč. Nevedela som ani smer cesty, ale vedela som, že na Slovensku istotne nezostanem a môj tajný sen bol vždy ísť do Ameriky, sladká Amerika. Tak krásna zem... slobodná zem, nie ako Slovensko a ešte pár podobných krajín Európy.

Inka:

Občas som mala pocit, že zomrieť by bolo omnoho ľahšie a menej bolestivejšie ako žiť. Ale potom, v jeden večer, som si uvedomila tú skutočnosť. To oni chcú... chcú ma dostať na lopatky, ale ja sa nedám a vytriem im ksicht. Vedela som, čo je pre nich najvzácnejšie. Pre matku, to bola jej „vzácna“ kniha, ktorú napísala a pre otca ocenenie v podobe porcelínovej sošky. Soška nebola problém, jednoducho mi tak trochu padla a kniha? Na tej som sa ešte väčšmi vyriadila. Poodtrhávala, okusala a oslintala stránky, plus na prvú stranu som ironicky s úvodzovkami napísala rúžom „milujem vás!“ a ku tomu ešte odtlačok pusy.

Rosie:

Ja viem, že to bude dosť dlhá a namáhavá cesta a že istotne aj v Amerike, to nebude o nič ľahšie, ale ja to chcem skúsiť. Peňazí mám až príliš veľa, auto mám a rozumu som tiež trošku pobrala, takže by som to s pomocou niekoho tam hore mohla aj dokázať. Vedela som, že sa musím dostať do Francúzska, alebo do Španielska a odtiaľ sa už dostanem do Ameriky, ale ešte ako tam? Zapla som si GPS, ktoré mi šikovne vytvorilo trasu. Tak toto vidím aspoň na tri dni...

Inka:

Dokonalá pomsta... občas sa sama seba až  bojím...

Rosie:

hudba

Práve som prechádzala pár míľ od Bratislavy. Bolo práve 5 hodín ráno, sobota. Celá diaľnica bola ešte prázdna, ani živáčika, veď sa ani nečudujem. Auto začalo stúpať a ja som sa vyškrabala na kopec. No keď som sa z neho spustila, všimla som si istého dievčaťa, ktoré stopovalo. Rozhodla som sa, že jej  pomôžem. Nikdy neviem, či raz nebudem takto stopovať i ja? Zastavila som tesne pred dievčinou a tá sa vďačne usmiala.

„Ahoj, kam to bude?“

Dievča sa milo usmialo.

„Mne je jedno, len hlavne niekam preč.“

„Takže ďalší utečenec? To je nejaká nová móda?“

Zasmiala som sa a dievča so mnou.

„Tak nastúp!“

Pomohla som jej otvoriť dvere a zase sme sa vrátili na diaľnicu.

„Ako si vedela, že utekám?“

Spytovalo sa ma začudovane... tak toto bude ešte zaujímavá cesta.

„Tipovala som, lebo ja, utekám.“

„Tak toto musel niekto tam hore zariadiť!“

Začala sa smiať a pri tom nafúkla  pukla veľkú žuvačkovú bublinu. Bola presne ten typ teenagera, čo som ja nikdy nebola, ale chcela byť. Akurát dlhé hnedé vlasy, štíhla postava, plné pery, veľké hnedé oči a čarovný úsmev. Na sebe mala oblečené upnuté sprané rifle a biele tričko s nápisom „ Help me, i am brunett!“. To ma teda rozosmialo. Keď sa pozrela na mňa a všimla si, kam sa dívam, priateľsky sa usmiala a začala si pospevovať ku speváčke v rádiu. Mohla mať tak 18násť, nanajvýš 19násť.

Vyzerala priam ako modelka a ja som jej len tíško závidela, zatiaľ čo som si ju obzerala.

„Vravela si, že tiež utekáš... od koho?“

Spytovala sa a pri tom sa pozrela na mňa. Mala som práve oblečené voľné tepláky a tak som si ich trochu vyhrnula.

„Manžel.“

Šepla som len. Dievča trošku stuhlo a obzeralo si moju nohu, až kým som nevrátila na odhalené miesto nohavicu.

„To, to mi je ľúto, ja od rodičov...“

Slovo rodičov vypľula s nenávisťou... myslím si, že to nemá o nič lepšie, ako ja...

„Aj mne je to ľúto, teda, že si odišla od rodičov...“

„To teda nemusí, ani mne nie je... sú a aj to budú len hlúpy ľudia, ktorí si nevážia svojho života, takže mi je to už aj celkom jedno.“

Pomykala plecami, ale ja som cítila, že jej to až tak jedno nie je. Na chvíľu zavládlo ticho, ale tomu dievčaťu mlelo a mlelo a ja som tomu bola rada.

„Inak, ja som Ines, Ines Passion.“

„Rose Dublest, pre teba Rosie.“

Pousmiala som sa na cestu a vtedy sa začal náš spoločný príbeh. Príbeh, ktorý z ďaleka nekončil... ktorý pripravoval mnoho zvratov, nových ľudí v našom živote a aj novú hodnotu... ľudské šťastie z priateľstva...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Utiekla som od... - Nehľaď na minulosť! - 1. kapitola: