OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ultimate Area kapitola 2.

22.12.2013 (19:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 714×

Keď sa ráno Zach zobudil, mladší súrodenci boli ešte doma. Vyšiel z izby až keď počul odchádzať auto. Potom sa dotrepal dole, chvíľu pozeral telku a pil pivo. V ruke prevracal mobil. Napokon:

Mám pár otázok. Máš čas? Z.

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať.

Cez obednú prestávku. Tam kde vždy. M.

Dal sa dokopy, aby Madeleine zase nemala tie jej reči. Už spolu nie sú, ale reči jej ostali. Osprchoval sa, oholil, našiel si čisté veci. Za opasok si ukryl zbraň. Malú deviatku, pre každý prípad. Pred tým, ako išiel do parku, sa zastavil na tržnici a kupoval, čo sa dalo.

Množstvo tých vecí ani nepotrebovali, ale ľudia potrebovali jeho peniaze, tak ako on potreboval ich náklonnosť. Táto doba nebola nič moc. Ekonomika mesta vsadila všetko na Ultimate Areu a vedci mali dojem, že všetko dôležité z nej už vycicali. Dotácie sa krátili. Pociťovali to najmä ľudia z jeho okolia, z chudobnejšej strednej vrstvy, ktorí sa stávali chudobní úplne.

Plný zlosti sa sťahovali do táborov na predmestiach a každý deň chodili okolo domu Saxonových - dom troch mladých deciek, ktoré sa držia nad vodou. Ako!? Zach až priveľmi dotoval ich relatívny pokoj a mlčanlivosť.

Tašky s jedlom nahádzal do auta a o pol jednej už sedel v parku v lepšej časti mesta. Slnko ho rezalo cez okuliare, až ho napadlo že prestane piť. Potom ho to ale prešlo. Bol to park pre vedcov z blízkych labákov. Spracovávali tam dáta, ktoré roboty pozbierali v Ultimate.

Madeleine si tam vybavila stáž vlastne kvôli Zachovmu podnikaniu, keď v tom ešte boli spolu. Po ich rozchode ju prijali na stálo. Pribehla v bielom laboratórnom plášti a sadla si k nemu na lavičku. Bolo z nej cítiť chlór a praženú kávu.

„Ahoj,“ pozdravila veselo.

„Ahoj.“

„Tak?“

„Tááák, narazil som na jednu vec. V Ultimate Area. Chcem vedieť, či ste niečo také už zdatovali.“

„Čo to robí?“

„Rastie. Taká strieborná misa, alebo tanier. Priemer asi sedemdesiat centimetrov. Neviem, čo je vnútri. Videl som to z diaľky. Vznáša sa to tak desať - dvadsať centimetrov nad zemou.“

„Všetky coolové veci sa musia vznášať,“ povedala viacmenej pre seba a usmiala sa.

„Čo? No... hej. A pri dotyku sa striebro začne ťahať - alebo skôr rásť. V kryštálovej formácií sa to ťahá po objekte.“

„A potom?“

„Potom som zdrhol.“

„Ouch,“ došlo jej.

„Hej. Zistíš o tom niečo? Stretneme sa o... dva dni.“ Postavil sa na odchod. Tiež sa postavila.

„Dohodnuté.“ Tiež sa postavila. „Ako sa majú Rorry a Emma?“

„Ide to. Ako vždy.“ Už ani nevedel, čo tie slová znamenajú.

Potom sa mu Madeleine zapozerala do očí a nebezpečne sa k nemu priblížila.

„Neznášam, keď to robíš. Vyzeráme ako z osobitnej...“ povedal Zach a zložil si okuliare. Podal jej ich.

Začala sa v nich obzerať. Olizla si prst, napravila si linku pod okom a potom si prehrabla vlasy. Usmiala sa do strieborných skiel a podala mu ich.

„Spokojná?“

„Už hej. Vidíme sa o dva dni. Skúsim niečo vyšprtať.“ Kráčala preč. Ešte sa otočila a cúvala. „A ozaj! To nové tetovanie... fakt super!“ Ukázala na hlavu líšky, potom zdvihla palec.

„Jáj...“ spomenul si Zach a tiež sa pozrel na svoje predlaktie. Už aj zabudol. Musel ju nevidieť poriadne dlho. „Páči sa ti?“

„Také... ako na teba. Kedysi som chcela, aby si si tam vytetoval moje meno,“ zasmiala sa. „Aspoň, že ty si mal dosť rozumu. To si vedel, že to s nami pôjde z kopca?“

„S nami to ide z kopca?“ zasmial sa.

Zaškerila sa a zdvihla ruku na pozdrav. Vznášala sa preč. Mala pravdu s tými coolovými vecami - ozaj sa vznášajú.

Išiel rovno do práce. Zach pracoval na polovičný úväzok vo fabrike na výrobu polovodičov. Každý druhý deň po štyri hodiny zváral pliešok ku hadičke, aby sa nepovedalo. Myšlienkami už bol v garáži, kde sa mal dnes stretnúť s kupcami. Volal ich Náboj a Škvrna, lebo... to vlastne nebolo podstatné. Platili dobre a dalo sa nich spoľahnúť. To bolo dôležité.

...

Emma sa bála, že v škole stretne Robovho syna. Jeho otec sa dnes ráno nevrátil domov, ale len Saxonovci vedia prečo.

Celý deň sa za seba obzerala, pokukovala po druhých, tak ako druhí pokukujú po nej celý život. Dnes si ich pohľady všímala viac ako inokedy. Na obede, s táckou v rukách, ju okolo pliec objalo svalnaté chlapské rameno.

„Môj otec v noci neprišiel domov. Tak si vravíme, kde je,“ povedal... no kto asi.

„Je mi to ľúto Stan,“ zašepkala a pokračovala v ceste k stolu. Nepozrela sa na neho.

„Je ti ľúto, že tvoj podrazácky brat ho tam nechal?!“

„Nebola to jeho vina.“

„Vraví kto?“

„Je mi fakt ľúto, čo sa stalo.“ Snažila sa zachovať chladnú hlavu. Obom. „Môžeme sa porozprávať niekde inde? Poviem ti, ako sa to stalo. Tu na nás všetci zízajú,“ rozhliadli sa po miestnosti.

A naozaj. Všetci prestali robiť, čo robili, stáli a pozerali na ich.

„Nezízajú na nás. Zízajú na teba. Lebo si skurvené, mimozemské monštrum!“ Sotil do nej a Emma letela k stene.

Podnos jej vypadol z rúk a obed sa rozletel po dlážke. Nebezpečne sa k nej priblížil a Emma videla jeho červené, opuchnuté viečka. Chvíľu si pozerali do očí. Ružové do hnedých.

„Neurob hlúposti. Nie tu. Je mi ľúto tvojho otca, ale-“

„Ja ti serem na tvoju ľútosť! Zabili ste ho!“ vrieskal jej do tváre.

Tak to by stačilo, pomyslela Emma. „Tvojho otca zabila jeho vlastné chamtivosť! Keby poslúchal môjho brata-“

Facka!

Emma sa zviezla po stene až na zem. Spamätala sa rýchlo. Pohýbala sánkou do strán. Všetko je okej. Potom videla ako Stan letí dozadu. Obrovský a nepríčetne zúrivý Rorry si kľakol na ležiaceho (tiež obrovského) Stana a mlátil do neho koľko sa zmestilo, Emma ich prosila, aby prestali. Každý z nich schytal pár rán a rozbili tri stoly, než ich od seba oddelili. Ešte cez celú jedáleň na seba vrieskali veci ako: „Dostanem ťa! Teba, aj tvojho skurveného brata!“ Alebo: „Ešte raz sa jej chytíš a bude to naposledy, čo si mal obe ruky! Prisahám!“

Pri riaditeľovi všetko zatĺkali a nič nepovedali. Vedeli, že aj Stan bude držať hubu, lebo keby sa to prevalilo, vojsko by napochodovalo do oboch domov. Pri odchode na kapote auta si našli vyrytý odkaz:

Vrahovia a vykrádači.

„To je tak nefér,“ pošepkala Emma.

...

Doma sa stretli so Zachom len na chvíľu. Keď prišiel z roboty, mal na najesť a s Rorrym odísť na stretnutie s predajcami. Lenže keď ju zbadal...

„Kto!?“

„Jeho syn. Už je to okej, len sme sa...“ začala Emma.

Zach jej chytil tvár do rúk a natrhnutú peru nastavil k svetlu. Emma cítila ako sa do neho dostáva ten povestný gén „ochrancu rodiny“.

„Za toto zaplatí! Kde bol Rorry. Rorry? Zlez dole!“

„Nerob to ešte horšie,“ prosila ho, zatiaľ čo Rorry schádzal do obývačky.

„Ty sa do toho nestaraj! A ty! Kde si bol ty, keď sa toto stalo?“ ešte stále držal Emminu tvár vo svetle, do ktorého vkročil aj Rorry. Modrý, zelený a červený zpuchnutý Rorry.

„Ešte že,“ zamrmlal si Zach.

„Len čo som to uvidel, zasiahol som,“ bránil sa Rorry.

„Aj tak neskoro.“

„Mohlo to byť aj horšie. Keby chcel, mohol nás bonznúť riaditeľovi. Neurobil tak,“ vravela Emma.

„Vedia, že by sme stiahli aj ich. Dnes ostávaš tu! Nikde nejdeš.“ Pichol Rorryho do hrude.

„Nenechám ťa samého na jednaní. Takéto veci robíme spolu,“ bránil sa Rorry, aj keď vedel, že o jednanie nejde.

„Pozri na seba! Vyzeráš ako slaboch. Slabochov nepotrebujem,“ povedal a vybehol na horné poschodie.

„Myslíš, že ho zabije?“ spýtal sa Rorry.

„Nemáme to ako ovplyvniť. Vieš aký je, keď sa niečo týka rodiny.“ Prevrátila očami Emma. Potom mu postrapatila vlasy a jemne pobozkala jeho červené ucho. „Ale ty si dnes urobil maximum. Ďakujem.“

Keď Zach zbehol dole, niečo si ukrýval za opasok. Vybehol z domu, naštartoval a už ho nebolo.

...

Klopal na dvere Robovej rodiny. Otvorila jeho matka, drobná a uplakaná. Zach okamžite zdvihol ruky v priateľskom geste.

„Pozrite... chcem sa len porozprávať.“

„Mama? Kto je to?“ Pribehol do dverí Stan.

„Ty!“

„Hej, hej, hej! Kľud. Prišiel som sa len porozprávať,“ povedal, lebo chcel aby ho pustili dnu. Nechcel, aby ho bolo vidieť na ulici pred ich domom.

Naveľa ho pustili dnu. Snažil sa im to vysvetliť. Nie moc úspešne. Obaja sedeli, plakali a zvaľovali na neho vinu. Mal chuť im obom streliť, už len preto, že neznášal plač. Ale prišiel sem spraviť niečo iné.

Spoza opaska vytiahol... obálku. Položil ju na stôl.

„Je tam dosť na rok, aby ste nerobili problémy a aby ste mohli slušne žiť. Dosť na to, aby si mohol doštudovať.“ Nechápavo na neho pozerali. „Chápem, že žiadna suma nie je dosť. Peniaze vám ho nevrátia, ale to nie je moja vina. Toto si vezmite a už nikdy o vás nechcem počuť. A ty! Ty sa budeš mojim súrodencom vyhýbať. Prisahám, že ak na nich vztiahneš ruku...“

Postavil sa a vyšiel z domu. 

Otec, ak ma počuješ, tam hore, daj mi silu, aby som si to nerozmyslel a nevymlátil z neho dušu, pomyslel si. 

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ultimate Area kapitola 2.: