OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ultimate Area kapitola 1.

15.12.2013 (18:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 683×

Zach utekal po uliciach len po pamäti. Baterku nechal pri Robovi, ale tam sa už nevráti ani za svet. Ešte ho počul vrieskať kdesi v centre mesta, nech sa po neho vráti. Ale nie je blázon. Niekedy sa niekto nevráti. Dnes to bol Rob... On zdrhá.

Zach sledoval tie “bezpečné“ cesty. Boli vyhradené zelenými páskami. Za nimi boli neškodne vyzerajúce námestíčka, sídliská a ulice. Len Boh vie, čo sa tam skrýva. Teraz mal zelenú znova nasledovať a zabočiť doprava, ale niečo sa mu nepáčilo.

Chodil touto ulicou často, ale teraz sa listy stromov nehýbali, hoci jemu vietor strapatí hnedé vlasy. Bolo ticho. Ani Rob už nevrieskal. Už to má za sebou. Cestu obsadilo niečo statické, priehľadné a on život riskovať nechcel. Doma ho čakajú. (Hneď si spomenul na Todlera, ktorý vstúpil do podobnej Statickej vlny a je tam doteraz. Nehybný, s vytreštenými očami. Ostal visieť v čase a priestore, v záhone ruží, ktoré nikdy nezvädnú - ako obraz či výstraha. “Toto nie je miesto pre ľudí!“)

Stál na mieste a počkal kým sa fotografia zmenila na živý výjav. Postupne sa listy znova začali povaľovať po betóne, závesy na vybitom výklade tancovali s vetrom. Zach vedel že ulica je znova bezpečná a to, čo v nej bolo, odišlo zabíjať niekde inde. Dostal sa z centra mesta na okraj, kde paneláky vystriedali domy a nakoniec lesy. Cez les išiel pomaly a zelenej pásky sa musel pridŕžať rukami. Odľahlo mu, keď videl svetlá auta.

Ľudia ale zomierali aj v týchto oblastiach. Mysleli si, že už sú v bezpečí a vtedy spravili nejakú hlúposť. On však nie. Aj keby okolo oblasti nebol ostnatý drôt s výstrahou smrti, on presne cítil, kedy sa dostal von. Bol na to akoby naprogramovaný. Zmysly mu povolili a tep sa spomalil.  

„Si v poriadku? Myslel som, že tam budete dlhšie. Kde je Rob?“ spýtal sa jeho brat, aj keď obaja vedeli, kde Rob je.  Ak sa nevrátil so Zachom, už sa nevráti vôbec.

„Bol to debil!“ povedal nazlostene Zach, keď nastupoval do auta. „Poďme!“

Rorry sadol za volant a potichu, bez svetiel, sa predieral lesnou cestou. Keby ich zastavili vojaci, zastrelia ich, v lepšom prípade len odvlečú do tábora. Keď vyšiel z lesa, zrýchlil a rozsvietil svetlá. Zach sa upokojil pár hltmi niečoho ako vodka. Potom si zapálil jednu, potom druhú cigaretu. Stále mlčali. Rorry ho nechcel nútiť rozprávať. Ani nechcel vedieť, čo sa tam stalo.

„Bol to chamtivý samovrah! Nebola to moja vina!“ začal Zach sám od seba.

„To nikto netvrdí,“ povedal ohľaduplne mladší z bratov.

„Všetko šlo dobre až kým sme neboli pri tých garážach... vieš... pri tých, kde sa spomaľuje zvuk. Hovoril som ti o nich. Rozhodli sme sa ísť tadiaľ, lebo vedľa sú tie gravitačné mláky.“

„Hej.“

„A za nimi je ten rozsypaný bar s červenými doskami. Chceli ste tade ísť až ku starej škole. Zobrať trochu Cukrovej vaty. Mali sme všetko. Rukavice, kované nožnice, sklenené fľaše... vliekli sme to jak sprostí celou Oblasťou a ten idiot sa zastavil pri bare. Našiel tam niečo divné, čo tam predtým nebolo. Nejakú striebornú misu, prázdnu mierne sa vznášala vo vzduchu. Vravel som mu, že nemáme čas, že možno cestou naspať... Ale nie! On sa jej dotkol. Dotkol sa neznámej veci v Oblasti!“

Nastalo ticho. Teraz už Rorry chcel vedieť, ako to skončilo. „Čo sa stalo?“

Zach vyhodil tretí špak z okna. „Začalo to rásť. Po ňom. Striebro sa začalo v kryštáloch ťahať po jeho ruke. Snažil sa odtiahnuť, ale nemohol. Držalo ho to. Snažil sa ma chytiť, chcel aby som mu pomohol.“

„Tak si ušiel,“ dokončil Rorry. „Urobil si správnu vec. Nemaj kvôli tomu výčitky.“

„Ako sa môže niekto, ktokoľvek... dotknúť neznámej vznášajúcej sa veci v Oblasti!“ vrieskal v aute a od zlosti kopol do palubnej dosky. Potom udrel do dverí, znova a znova. „Sebecký magor! On si tam zomrel a ja s tým musím žiť! Z mojich akcií sa ľudia vracajú živí. Veď to vieš. Nie som ako Vrabec, alebo ktokoľvek iný. Doriti aj s debilom!“   

„Bola to jeho vina,“ povedal Rorry, keď boli pred garážou.

„Ja viem,“ odsekol a vystúpil z auta.

Garáž bola obrovská. Vošiel by sa do nej celý ich dom. Gigantické plechové monštrum, skôr výrobná hala ako garáž. V nej odparkované staré nákladiaky na udupanej hline, deravý drevený čln v ktorom chodili na výlety, ešte keď žili ich rodičia a v radoch políc skrutky, náradie, oleje a všetko, čo k skladu patrí. Ale v druhom rohu na koberci mali aj pohovky, stôl, chladničku a rádio. V strede obrovský stôl s naukladaným haraburdím. Ale toto haraburdie malo cenu zlata. Všetky tieto vecičky sa na čiernom trhu predávali za ťažké peniaze a Zach Saxon bol známy tým, že z Oblasti vie splašiť kdečo. O tom, že je dobrý svedčí najmä to, že je stále nažive.

Boli tu malé strieborné platničky veľkosti lipových listov. S malou teplotou topenia sa roztekali v ruke. V Ultimate ich bolo neúrekom. Boli také bežné a prakticky k ničomu. (Teda až na to, že boli z neznámeho mimozemského kovu.) Ďalej tam boli tie čierne matné kocky, ktoré ostali visieť v priestore, kľudne aj meter nad stolom, kde ste ich nechali. Gravitácia im nič nevravela. Saxonovci ich predávali po 120 dolárov. Aj týchto päť matných zázrakov čakalo už len na kupca, ktorý zajtra dorazí. Na mesiac majú vystarané... Bola tam aj modrá váza, do ktorej sa mohla liať tekutina celé hodiny a stále ostala prázdna a mnoho ďalších...

Chlapci Saxonovci obyčajne po akcii vykladali náklad z auta, rozmýšľali, na čo je tá a tá vychytávka a koľko za ňu dostanú. Rorry sa ani neopovážil Zachovi pripomenúť, že celú výstroj: merače žiarenia, radiácie fotónov a vlnení, ale aj tie trápne kevlarové ochranné rukavice nechal v Oblasti. Takéto veci sa zháňajú ešte ťažšie, než mimozemské produkty. Každý vie že radiáciu si v obývačke merať nebudete. A keď vás niekto udá, nerieši sa to práve súdnou cestou.

Teraz si sadli na pohovku a zapli rádio. Rorry sa nervózne vrtel, bol hladný a chcel vidieť sestru. Dúfal, že niečo navarila. Zach si vyložil nohy na stôl, znova si zapálil. Rorry pozeral na jeho veľkého brata a myslel si, že by už s tým mal prestať. Mal by sa ísť osprchovať od toho svinstva, čo mohol nachytať v Ultimate.

„Nejdeš sa osprchovať? Išiel si bez prístrojov celú cestu naspäť. Išli sme autom a-“

„Bojíš sa o seba, či o mňa?“

„O teba, samozrejme!“ trochu urazene povedal Rorry.

„Nás nemôže nič zabiť,“ povedal zamyslene a pozoroval dym, čo mu vychádzal z úst, pomaly miznúc v priestore.

„Na to si kedy akože-“

„Vieš koľký krát to bolo, braček?“

„Čo akože?“

„Koľký krát som tam dnes bol?“

„Neviem.“

„Osemdesiat krát. Osemdesiat posraných krát som liezol na to najsmrteľnejšie miesto na zemi. Kde ľudia umierajú ako muchy, keď skočia na zlé miesto. V telke vraveli že životnosť vykrádača je v prieme pätnásť návštev. Ak je dobrý. Zatiaľ čo životnosť poriadneho zamestnanca je neobmedzená.“

„Aj tak tam už teraz posielajú len robotov,“ povedal Rorry nervózne. Neznášal, keď jeho brat vravel o tom, ako už mal byť dávno mŕtvy.

„O to nejde! Ide o to že-“

„Choď sa osprchovať, kým máš čas. Načo riskuješ?“

„Daj mi pokoj, aspoň kým dofajčím.“

Chvíľu mlčali, potom Rorry vstal a rozhodol sa povysávať auto, len aby tam nemusel blbo sedieť. Po chvíli vstal aj Zach a išiel sa osprchovať. Kto sa o koho stará, usmial sa Rorry.

Už to šlo rýchlo. Zach vyšiel zo sprchy, niesla sa za ním vôňa dezinfekcie a chlóru. Vykračoval si ľahšie a pohmkával si akúsi melódiu. To robil vždy, aby sa o neho mladší brat prestal báť.

„Rozmýšľal som,“ povedal bezstarostne, „že by sme mali zmeniť miesto prístupu. Buď skúsiť pole, alebo tú cestu pri mlyne.“

„Prečo?“ nechápal Rorry. Hodil Zachovi tričko z gauča, aby sa obliekol.

„Už dlho chodíme z rovnakého miesta. Mám z toho blbý pocit, že nás nájdu.“

„Nikdy sa im nepodarilo pokryť celú oblasť. Zvlášť teraz, keď stráži vyškrtali financovanie. Počul som o tom v rádiu.“

„Vyškrtali? To je dobre, nie? Čím menej hliadok-“

„Tým menej ľudí, čo ti pôjdu po riti, keď sa tam zasekneš,“ zaškľabil sa Rorry. „Ale na poliach pri meste je múr, nie ploty. Veď si videl. A nikto nie je taký samovrah, aby chodil okolo mlynu. Ani ty nie.“

Zach zdvihol kútik úst a posmešne vzdychol.

„Zajtra si môžeme sadnúť nad mapy a niečo vymyslíme. Ale o mlyne ani nerozmýšľaj.“

„Je to najkratšia cesta,“ hájil sa Zach.

„To si už všimlo veľa ľudí. A nevrátil sa žiaden z nich. Hovorí sa, že Freshberg prešiel, ale so stalkovaním už skončil. Ľudia hovoria, že sa niečoho nadýchal a teraz mu narástli veľké šupiny po-“

„Ja viem, čo ľudia hovoria! A si hlupák ak tomu veríš.“

„Nikto ho nevidel už roky. Že vraj v tom mlyne ešte stále žije.“

„Hej,“ trpko sa zasmial. „Žije v oblasti. Určite. Ty si fakt debil, Rorry. Poďme.“

„Mikina.“

Zach prevrátil oči, schmatol mikinu z kresla a nasadol do auta. Vycúvali a zamkli skladisko reťazami s ťažkými zámkami. Aj tak sa sem žiaden človek nevkradne. Saxonovcom to tu strážia mimozemské technológie, ktoré im bolo ľúto predať na čiernom trhu. A to je pravda... ľudia hovoria.

Bolo krátko po jednej v noci. Modlili sa, aby im sestra spravila večeru pred tým, než išla spať. Dom sirôt Saxonových bol malý, útulný a drevený. Slovom útulný radi popisovali rozpadnutú terasu a mierne ošarpaný vzhľad. Síce ho mohli opraviť, ale na verejnosti nemali moc peňazí. Veď sú siroty, odkázané na príspevky od štátu. Žiadne vedľajšie zárobky - to čo ste počuli od ľudí sú klamstvá a hnusné ohováranie dospievajúcich detí, už aj tak dosť trápených osudom. 

Len čo ohli dosky v hale, skočila im do náručia strieborná hrča vlasov. Malá Emma mala už sedemnásť, ale vždy to bude malá Emma. Zach ju neochotne objal a striasol zo seba, Rorry ju trošku nadvihol a otočil na mieste.  

„Mala si už spať!“

„Ako môžem späť, keď nie ste doma. Všetko okej?“ spýtala sa, vlastne len rečnícky, s úsmevom na bielych perách. Zach ju ignoroval. Obutý vošiel do obývačky. Emma sa spýtavo pozrela.

„Rob...“ naznačil Rorry ústami.

„To bol Stanov otec,“ povedala akoby nič a odišla do kuchyne.

Nikto nevedel tak dokonale skrývať emócie ako Emma. Vychovaná dvoma bratmi - nemala na výber. Rorry v šere videl jej strieborné vlasy a bielu pleť, ako ducha z iného sveta.

Chalani Saxonovci s tradične olovovou pleťou, hnedými vlasmi a zelenými očami sa k Emme vôbec nehodili. Bola krásna, ale niečo bolo v neporiadku... ona bola... obeť Oblasti. Keď sa narodila, do zdravotnej karty napísali “dočasná absencia pigmentu, spôsobená návštevami otca, Freda Saxona v Ultimate Area v čase počatia“. Chalani už vedeli, že strata pigmentu nebola dočasná. Emma mala už sedemnásť a jediná farba na tom dievčati bola v jej ružových očiach. Ľudia hovoria, že tie jej oči nie sú ľudské, ale... ľudia toho nahovoria!   

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ultimate Area kapitola 1.: