OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 24

05.01.2021 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 529×

Kapitola 24

Ryan si pretrel tvár.

Pravidelné pípanie všakovakých prístrojov a monitorov ho neskutočným spôsobom vytáčalo, ale na druhej strane ten otravný zvuk oceňoval. Aspoň vedel, že je všetko v poriadku. Pri pohľade na Theodorino bezvládne telo ho však istota zakaždým opustila a musel škrípať zubami a veľmi dôkladne sa brániť predstave, že už by neotvorila oči. Jeho myšlienky boli o to neznesiteľnejšie, pretože tam nebol nikto, kto by mu ich pomohol zahnať.

Teoreticky mal teraz stáť na chodbe a strážiť dvere, ale vide príliš veľa kriminálok z lekárskeho prostredia, aby skrátka zabudol, aké jednoduché by bolo niekoho zabiť a vydávať sa pritom za doktora alebo iného člena personálu. Ukradnúť uniformu bolo predsa až príliš jednoduché. Takže vošiel dovnútra a hoci by bolo lepšie, keby sedel, nedokázal sa nehýbať. Ak tam bol sám, pochodoval hore-dolu a premýšľal o veciach, na ktoré by najradšej zabudol.

Pomohla mu v tom len občasná prítomnosť Alyshe. Tá sa o Theodorin stav intenzívne zaujímala a znepokojene krútila hlavou kedykoľvek, keď sa pozrela na jej spiace telo. Neustále opakovala variáciu otázky „čo tam robila“ a Ryan sám by veľmi rád poznal odpoveď na tú otázku, ale na to si ešte bude musieť počkať. Až kým sa Theodora neprebudí. Čo bude snáď čoskoro, keďže ju po niekoľkých dňoch konečne prebrali z umelého spánku.

Popravde netušil, prečo ju tak dlho držali v bezvedomí, ale údajne to malo niečo spoločné s bezpečnosťou a jej stavom, tak to prešiel škrípaním zubov. Nebude Theodoru ohrozovať tým, že sa bude dožadovať toho, aby ju predčasne prebudili a tým zhatili šancu na jej prirodzenú rekonvalescenciu. Hoci v duchu sa musel neustále okrikovať, že ak začne robiť paniku, nikomu tým neprospeje.

Keby sa práve na Theodoru nedíval, uniklo by mu, ako sa jej zachveli viečka. Jej telo sa začalo veľmi pomaly hýbať. Na ten moment čakal tak dlho, že keď konečne nastal, bol ako prikovaný. Ale nakoniec sa prebudil a privolal sestričku. Lenže tým dovnútra pozval aj ľudí, na ktorých nechcel myslieť. Všetci tí policajti sa tvárili dôležito a Theodoru sledovali s pochybnosťami a hlavne obozretnosťou. Ryan bol vďačný akurát tak za to, že Theodorina teta sem chodila vždy po práci v spoločnosti Vicky, takže sa na to nemusela pozerať.

Ryan odstúpil a sledoval, ako niekoľko uniformovaných rýchlych prízrakov obskakuje okolo Theodory, uisťuje sa, že je všetko v poriadku. Zodvihli jej posteľ, takže už neležala, ale takmer sedela. Nakoniec pribehol aj doktor a kyvkal hlavu na všetko, čo mu sestričky hovorili. Čím Ryan nadobudol pocit, že je asi všetko tak, ako má. Napriek tomu dýchal zrýchlene, až kým sa všetci konečne nevytratili, čím mu odhalili výhľad na Theodoru. Bola taká maličká a unavená, bledá a s kruhmi pod očami. Mal chuť objať ju a skryť pred svetom a hlavne pred pozornými pohľadmi policajtov, ktorí sa rozhodli stáť pri dverách z vnútornej strany.

„Bol si plávať?“ spýtala sa ho Theodora.

Hlas mala zachrípnutý a hneď po vyslovení tej otázky sa rozkašľala, tak sa k nej nahol a vložil jej medzi pery niekoľko roztápajúcich sa kúskov ľadu, ktoré tam pre Theodoru nechala sestrička. Oči však mala naďalej prižmúrené a všimol si, že aj nesústredené. Možno preto tak hrozne bľabotala a pokladala otázky, ktoré nemali s realitou nič spoločné.

Jej mozog bol omámený liekmi.

„Tak bol si teda plávať?“ dobiedzala.

Povzdychol si. „Nie, nebol som plávať. Prečo by som to robil?“

„Škoda. Vyzeráš totiž, akoby si práve vyšiel zo sprchy.“

Zodvihol obočie. „Si kvalitne zdrogovaná.“

Pomrvila sa a až s veľkou dávkou fantázie si uvedomil, že sa snažila pokrčil plecami.

„Asi preto mám pocit, že mám nohy vo vode. Čo je divné. Nikdy som sa nenaučila plávať.“

Pretrel si tvár, ale nebránil sa úsmevu.

„Čo tu vlastne robím?“

„Bola si zranená, nespomínaš si?“

Pokyvkala hlavou, čo bol asi príliš prudký pohyb, pretože sa ihneď zamračila.

Ale nepotvrdila a ani neodmietla jeho slová.

„A čo tu robíš ty?“

Zodvihol obočie. No nestihol odpovedať, pretože dodala: „Strážiš ma?“

„Svojím spôsobom.“

„Hm,“ okomentovala jeho vyhýbavú odpoveď. „A čo tu robia oni? Strážia teba?“

Takže si všimla policajtov pri dverách.

Čo nebolo až také prekvapivé, ani sa nesnažili pôsobiť nenápadne.

Jeho pozornosť opäť upútala Theodora. Začala rôzne pohybovať rukami a dokonca ich dvíhať.

„Čo presne robíš?“ nevydržal to nakoniec a spýtal sa.

Zamračila sa. „No, zisťujem, či nie som zatknutá. Ale to by som potom bola priviazaná k posteli, nie? Tak to teda znamená, že si zatknutý ty?“ Pošúchala si bradu. „Alebo sme zatknutí obaja a toto je v skutočnosti cela v niektorej väzenskej nemocnici. Takže nás chytili?“

Rukou jej rýchlo prikryl ústa, aby náhodou nepovedala niečo viac.

„Nie, nie sme zatknutí,“ posledné slovo zvýraznil, aby policajtom pripomenul to, čo som už niekoľkokrát vysvetľoval, „pretože ani jeden z nás neurobil nič protizákonné. Tvoj príchod na oslavu bol totiž náhodný a nemal nič spoločné s pripravovaným útokom na Greenovcov. Čo z teba robí obeť, nie násilníka.“

Posledné slová adresoval policajtom, ktorí boli tvrdohlaví. Pôvodne totiž Theodoru skutočne pripútali k posteli, ale spolu s Alyshou Greenovou do nich hustili tak dlho, až kým ich nedali dole. Pretože Theodora nepredstavovala žiadnu hrozbu. Trvali však na tom, že sa nevzdialia, kým nebude schopná opustiť nemocnicu. Buď jej nedôverovali, alebo sa ju len snažili ochrániť. Dúfal, že ide o druhú možnosť, hádať sa s políciou nikdy neprinieslo nikomu nič dobré.

„Nedal si si tých fajnových drog aj ty?“

Dych samu zasekol v hrdle, čo sa snažil zamaskovať kašľaním.

„Ja som si nič nezobral, ale teba asi predávkovali,“ skonštatoval a po dlhom čase cítil, ako sa aspoň trochu uvoľňuje. Theodora bola nažive, pri vedomí a hoci bola stále zmätená a stratila asi všetky zábrany, videl to hlavne pozitívne.

„Lebo to totiž znelo, akoby si mi veril, čo je divné, lebo predtým si ma sledoval a nevyzeral si, akože by si chcel, aby som ti to vysvetlila. A teraz tu stojíš a obraňuješ ma a strážiť a...“ Pokrútila hlavou, akoby sa snažila zbaviť dotieravej predstavy. „Fakt ti nič nedali? Možno to rozmiešali vo vode.“

Theodora bola ešte stále v hroznom stave.

Tým pádom by mal urobiť správnu vec, mal by zavolať jej tete a sám by mal čo najviac mlčať a nereagovať na jej otázky. Lenže takt nikdy nepatril k jeho prednostiam, takže Elene poslal správu, v ktorej jej oznámil, že Theodora sa prebudila a vyzerá byť v pomerne dobrom stave. Nakoniec podišiel k policajtom a požiadal ich, aby počkali na chodbe. To sa im síce nepáčilo, ale keďže nemali oprávnenie vypočúvať Theodoru, nakoniec ho poslúchli. Ryan to však nevnímal ako víťazstvo, nakoľko sa postavili hneď pred dvere, pripravení okamžite sa vrhnúť dnu.

Keď sa vrátil späť k Theodore, všimol si, ako si obzerá ruky.

Akoby patrili niekomu inému a jej ich náhodne prišili.

Zvraštila čelo. „Prečo ma tak veľmi z drogovali?“

„Bola si zranená. Na to si spomínaš?“

Hoci bol pripravený na rôzne alternatívy tohto rozhovoru, a naozaj poctivo a dlho si ho predstavoval, na bolesť a úzkosť, ktoré mu zovreli pri tej otázke srdce, sa prichystať nedokázal. Opäť pred sebou videl Theodoru v kaluži krvi, so zatvorenými očami, ktorej sa hruď sotva dvíhala. V ušiach mu zaznievala ozvena vlastného kriku premiešaného s kakofóniou nástojčivej sirény.

Pokrútil hlavou, no už teraz vedel, že tej spomienky sa nikdy nezbaví.

„Spomínam si na jedného veľmi nepríjemného chlapíka,“ zachripela nakoniec a on zaťal ruky do pästí, keď sa mu v mysli zjavila podobizeň toho prekliateho chlapa, pričom bol rád, že to nebol práve on, kto sa za ním rozbehol, inak by to dopadlo inak a nie tým, že všetci z falošného cateringu skončili za mrežami, „ktorému slušné správanie asi veľa nehovorilo. Použil ma ako štít a ani sa nepoďakoval. A potom ma... bodol?“

„Správne. Bodol.“ Zaplašiť obraz toho, ako sa Theodora doslova kýva na nohách a následne padá k zemi, bolo prakticky nemožné. Cítil, aké zovreté má hrdlo a keď prehovoril, znel ako niekto, kto príliš veľa fajčil. „Našťastie asi nebol veľmi zdatný, pretože ako zázrakom minul takmer všetky orgány. Ale krvácanie bolo nebezpečné a nedarilo sa im ho zastaviť. Po tretej operácii ťa dali do umelého spánku a až včera sa rozhodli, že sa ťa pokúsia prebudiť. Už v noci si na mňa niekoľkokrát pozerala, ale nevyzerala si, že by si ma vnímala.“

Akoby sa práve odpojil od svojho tela. Pretože slová a to, akým doslova dutým hlasom ich vyslovoval, nemali nič spoločné s krvavou hrôzou, ktorej svedkom sa stal. Nedokázal o tom nepremýšľať, ale pri pohľade na Theodorine otvorené oči a zdravšiu farbu v tvári, sa mu aspoň ľahšie dýchalo. Netešil sa na to, ako v sebe všetky tie kritické momenty bude dusiť. Lenže neprichádzalo do úvahy hovoriť o nich pred Theodorou. Aspoň ona si to nemusela pamätať.

Jeho bude až do konca života desiť spomienka na to, ako o ňu takmer prišiel.

„Na to si nespomínam.“

Zodvihol kútik úst pri tóne, akým to vyslovila. „Myslel som si.“

„A dokonca sa necítim akoby som bola na oslave.“

„Lebo si na žiadnej nebola.“

„O žiadnej ani neviem,“ odvetila po tom, ako niekoľko sekúnd krčila čelo v premýšľaní.

„Ale prišla si s darčekom,“ pripomenul jej a ona bez váhania prikývla, no nijako to nekomentovala. „Preto o tebe tak dlho pochybovali. Pretože si prišla očividne oblečená na oslavu a dokonca si mala škatuľu previazanú mašľou.“

„To oblečenie bola náhoda. Pretože nejaký vandal oblial moje rifle kávou, tak mi Vicky požičala nejaký svoj model, ktorý mala navyše. Predpokladám, že teraz jej dlžím minimálne štyri metre látky, keďže moja krv všetko zničila.“

Prikývol a snažil sa nevšímať si, akým nezaujatým tónom hovorila o svojom zranení.

Za to asi mohli lieky od bolesti, ktorými ju dopovali.

„Presne to isté povedala aj tvoja kamarátka policajtom.“

Zahmkala. „Darček bol len darček.“

Čo znamenalo, že Theodora predsa len nebola ž tak mimo, aby si neuvedomovala, čo hovorí.

Odkašlal si. „Ten tvoj darček dokonca skúmali, či v ňom náhodou nie je výbušnina alebo niečo podobné. Nakoniec im ho zhabala Alysha – hneď po tom, ako im asi piatykrát zopakovala, že proti tebe nemienia vzniesť obvinenie, pretože si aj tak nič neurobila. Keď jej ten darček vydali, zavrela ho do trezoru a odvtedy sa dušuje, že ho dá len tebe.“

Theodora si pošúchala čelo. „Ako dlho som tu, že toto všetko stihla?“

„Dva týždne. Teda, dnes je pätnásty deň.“

Zahvízdala. „Pripadá mi to ako včera.“

„Ako si povedala, kvalitné drogy.“

Pokyvkala hlavou. „Takže Alysha mi verí. Čo presvedčilo teba?“

Jej hlas bol opäť o niečo zachrípnutejší, čiže k nej až príliš horlivo priskočil a opäť ju kŕmi kúskami ľadu. Z vlastnej skúsenosti vedel, že veľmi nepomáhajú, ale vďaka nim aspoň nebude mať v ústach také príšerne sucho a určite to bude bezpečnejšie aj pre jej telo a hlavne zranené brucho. Navyše bola podobná činnosť vítaná ako rozptýlenie – pretože zabrala niekoľko minút, takže dostal príležitosť premyslieť si, ako jej vysvetlí svoje momentálne správanie.

„To, s kým si sa stretla,“ vyslovil nakoniec, akoby len pokračoval v predchádzajúcom rozhovore. „A tiež fakt, že si sa Greenovcom snažila pomôcť.“

„Myslíš chlapíka, za ktorým som išla, keď si ma sledoval.“

Prikývol. „Presne ten.“

Zodvihla obočie. Akoby sa čudovala, že to naozaj priznal. „Čo si zistil?“

„Pripadal mi známy, ale nebol som si istý, vedel som len, že to má niečo spoločné s hudbou. Tak som si urobil fotku a poprosil kolegu, aby sa tomu chvíľu venoval. Nakoniec mi to potvrdil. Bol to Joseph Williams. Známy hudobný manažér, ktorý sa zdiskreditoval tým, že nelegálne predával práva k skladbám, ktoré len opatroval pre syna svojho bývalého klienta do času, kým dosiahne plnoletosť. Ale miesto toho na tom zarábal a keď mu na to prišli, stále o ňom písali. Poznal som ho z fotky z nejakého časopisu.“

Pravdepodobne to vysvetľoval príliš obšírne, ale medzi tým, ako stískal ruky do pästí a Theodoriným skúmavým a stále trochu nesústredeným pohľadom, skrátka začal bľabotať. Ale aspoň táral k veci a vedel, že ďalšiu príležitosť skutočne jej vysvetliť svoje správanie, možno ani nedostane.

„A to ťa presvedčilo, že s tým nič nemám?“

Kývol hlavou. „Pretože nikto z nás nedokázal spojiť Josepha Williamsa s Greenovcami.“

Usmiala sa. „Tak to by som ti mala poopraviť názor. Pretože Joe s nimi predsa len trošku súvisí.“

„Greenovci nikdy neboli jeho klientmi.“

„Oni nie, ale niekto iný v ich domácnosti áno.“ Zvraštila tvár. „Videl si, čo je vnútri škatule?“

Naklonil hlavu na stranu. „Cédečko?“

„Správne. Je to cédečko so skladbou.“ Mal na jazyku otázku, ale radšej ju nevyslovil, aby ju neprerušil. Jedna zo sestričiek mu povedala, že nevydrží byť dlho pri vedomí a pravdepodobne ešte zaspí. Asi to z neho robilo sebca, ale chcel využiť tento ich rozhovor v čo najväčšej miere predtým, než naň Theodora kvôli spánku zabudne. „Pamätáš, ako sme sa rozprávali o filmovej hudbe?“ Prikývol, hoci sa naňho nedívala. „Rozprávali sme sa o tom slávnom. O Bertiem. Slávu mu zabezpečila skladba, ktorú náhodne počul jeden filmový režisér a ihneď vedel, že to je typ hudby, ktorý hľadá. Bertie sa prakticky zo dňa na deň preslávil a po niekoľkých úspešných rokoch zmizol zo scény.“ Za iných okolností by ho informácie o podobnej hudobnej legende tešili, teraz len nerozumel tomu, čo majú spoločné s ich katastrofickými zážitkami. „Na tom cédečku je skladba, ktorá nikdy nebola určená pre verejnosť – pretože ju napísal ako Alberto Espozito pre svoju rodinu, hoci ju nestihol dokončiť.“

„Prečo ale skončila u teba?“

„Pretože bolo načase, aby sa od Joea dostala k tomu, kto ju najviac ocení.“

„Počkaj... chceš povedať, že si ju niesla...“ Ryan sa zarazil. To priezvisko... Plus škatuľa s darčekom, ktorý bol veľmi dôležitý a dokonca si to uvedomovala aj Alysha. Tá ho dokonca zavrela do trezoru a pokiaľ vedel, o jeho existencii netušil ani len Jason. Ale to priezvisko... „Hm... Espozito... Espozito...“ Zrazu si to konečne uvedomil a sprudka sa nadýchol. „Ale to by znamenalo, že Jason...“

Nedokončil. Pretože očakával, že ho Theodora vysmeje.

Miesto toho vážne prikývla a dokončila to, čo on nedopovedal: „... že Jason je môj brat.“

Kapitola 23 ¦ Kapitola 25

 Touto cestou by som Vám rada popriala všetko dobré do nového roku, ale hlavne zdravie. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 24: