OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » To nemyslíš vážne! Tehotná?! - 5. kapitola

04.03.2011 (20:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1790×

Ian a Luky (Ian: Ty malý diabolský chlpatý bastard!)

„Vrátime sa večer,“ povedala Char tesne predtým, ako vyšla z dverí.

„Jasné, neboj sa, pozdrav odo mňa tetu Lewisovú,“ povedal som, naposledy ju pobozkal a nechal ju, nech ide.

Hneď, ako sa za nimi zavreli dvere a ja som cez okno videl naše auto, ako odchádza preč, rozbehol som sa do izby. Musel som sa prezliecť a ísť do útulku pre psy.

_

„Ježiš, ty si nádherná!“ nadchýnal som sa nad malým kokeršpanielom.

„To je on,“ povedal vedľa mňa predavač a šiel sa od smiechu pos... roztrhnúť.

„No, tak potom je nádherný. Má aj meno?“

„Áno, volá sa Luky.“

„Hmm... Luky, to nie je až také škaredé meno. Tak dobre, beriem ho, povedal som s povzdychom.

_

„Ták, toto je môj dom. Ale tu bývať nebudeš, neboj sa, pôjdeš k Leemu.

Luky sa začal obzerať po obývačke.

„Mačka!" skríkol som a ukázal na miesto vedľa gauča.
Luky okamžite spozornel a uprene sa zahľadel na miesto, kde som ukazoval.
„To bol len vtip," povedal som a začal sa rehotať ako blázon.
Luky zavrčal, pristúpil ku mne a zrazu zdvihol pravdu nohu.
„Čo to..." nestihol som dopovedať, pretože ten chlpáč ma ošťal. Bože! On ma ošťal.

„Ty malý!“ skríkol som a rozbehol sa za utekajúcim Lukym.

Vybehol hore schodmi, ale skôr, ako som stihol urobiť čo len dva kroky, už som sa váľal na zemi. Pošmykol som sa na koberci. S nadávkami všetkého možného druhu som sa pozbieral zo zeme a rozbehol sa na poschodie. Začal som prehľadávať všetky izby, ale v žiadnej nebol. Jedinou možnosťou teda ostala kúpeľňa. Otvoril som dvere a zbadal Lukyho, nakláňajúceho sa nad záchodovou misou a niečo držal v papuli. Otočil hlavu ku mne a ja som zistil, že je to moje blackberry. Muselo mi vypadnúť a on ho schmatol. Pozrel som sa pozornejšie a pochopil, čo sa chystá urobiť.

„Spravíš to a si mŕtvy pes!“ povedal som, ale on sa na mňa len diabolsky usmial. Áno! On sa usmial.

Pustil blackberry a to spadlo priamo do záchoda. Následne natiahol labku za splachovačom a spláchol. Zhrozene som sa na neho díval a n na nič nečakal, prebehol mi pomedzi nohy a ušiel. Pozrel som sa do záchoda a díval sa, ako môj blackberry mizne v kanalizácii. Vyšiel som na chodbu a zbadal ho. Čakal na mňa pri schodoch. Okamžite som sa za ním rozbehol, ale znovu som sa pošmykol na nejakej hračke, ktorú tu musela pohodiť jedna z malých.

„Ty malý, diabolský, chlpatý bastard! Neželaj si ma, keď ťa dostanem do rúk!“ skríkol som na neho.

Ušiel preč. Ja som sa postavil na nohy a chcel ísť za ním, keď mi zazvonil mobil.

„Ian, budeme u teba o pätnásť minút, som zvedavý, čo si to Leemu kúpil,“ zasmial sa do telefónu Mike a vypol hovor.

Pätnásť minút. To ten pes neprežije.

Zišiel som dole po schodoch a zistil, že je v obývačke. Zavrel som za sebou dvere, aby nemal možnosť ujsť. Bol ku mne otočený chrbtom a zabával sa s nejakým macíkom, ktorý patril jednej z dievčat.

„Mňau!“ povedal som zrazu a on vystrašene poskočil.

Otočil sa ku mne a skôr, ako som stihol čokoľvek urobiť, skočil na mňa. Stratil som rovnováhu a spadol na zem. Zavrčal, zliezol zo mňa dole, ale stále sa na mňa díval. Začal som pred ním ustupovať, až som na chrbte pocítil studenú stenu. Stál odo mňa len pár metrov a stále bol ticho.

Díval som sa na ňho, ako sa díva na mňa díva a zrazu sa mu v očiach bleslo červené svetlo a ja som vedel, že má hlad...

„O môj bože! Ty si mi kúpil toho kokeršpaniela!“ skríkol Lee vo dverách a rozbehol sa k tomu malému diablovi.

„Ako... ako ste sa sem dostali?“ zakoktal som, ešte stále zdesený.

„To je tajomstvo,“ zasmial sa Stue.

Po zvyšok dňa, čo u nás boli chalani a diabol, snažil som sa od neho držať čo najďalej. A keď od nás odchádzali, výsmešne ku mne pribehol a oblizol mi tvár.

„Dajte ho preč!“ skríkol vystrašene a chalani sa len zasmiali.

Konečne odišli, ale hneď na to sa vrátili Char a maličké. Boli také unavené, že sme ich hneď dali spať a my sme sa po hodine vybrali spať tiež.

„Bolo to od teba naozaj pekné, že si kúpil Leemu toho psa,“ zašepkala mi Char do ucha, keď sme už ležali na posteli a Char sa ku mne túlila.

„No to vieš... sľub je sľub...“ prekecol som sa.

„Sľub? Aký sľub?“ spýtala sa okamžite.

„To je jedno, zlatko,“ zamumlal som a skôr, ako stihla protestovať som ju vášnivo pobozkal.

„A čo keby sme si aj my kúpili psa?“ zašepkala Char, keď som sa od nej odtrhol.

„A nechceš radšej králika?“

Chcem sa poďakovať každému, kto si ešte spomenie na Ian Otecka a Mamičku Char a naše dve malé diablice. :)

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek To nemyslíš vážne! Tehotná?! - 5. kapitola: