OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Supernatural disasters - kapitola 7.

01.03.2013 (12:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 516×

Už som nestál na chodbe preplnenej pachom krvi, ale vyšiel som von na čerstvý vzduch. Točila sa mi hlava. Osoba, ktorá pre mňa znamená tak veľa, práve krváca na ambulančnom stole. Bože, prosím, nedovoľ, aby zomrela. Celý som sa triasol od zlosti. Bolo mi na nič z toho, aký som bezmocný. Takto sa teda cítia obyčajný ľudia? Plný samoty, strachu a hnevu?

Vrátil som sa do vnútra, ale sestrička mi nechcela dať žiadne informácie o stave Quinn. Nebol som rodina. Tak sa jej bohužiaľ stala malá nehoda na ceste po chodbe, keď sa potkla o vozíček, ktorý sa náhodou objavil v ceste. Rozbila si obe kolená a tuším si aj zlomila ruku. Nabudúce snáď bude ochotnejšia...

Vonku začalo pršať, ale mne to nevadilo. Sedel som na betónovom múriku pri nemocnici a nechal vodu stekať mi po lícach. Začal som sa cítiť vyrovnaný a znova schopný rozmýšľať. Už som vedel objektívne zhodnotiť situáciu a vedel som, že tu som bezmocný. Môžem sa aspoň ísť pomstiť za to, čo sa stalo Quinn a Mads. Quinn by to tak určite chcela. Pod ochranou noci som vyletel vysoko na oblohu a trielil som k detskému domovu.

Svietilo sa len v pár oknách na prízemí, skoro všade bola tma. Sisi, som našiel v izbe na treťom poschodí, sedela v uličke medzi stolom a posteľou na zemi a trčal jej len vrch hlavy. Z vonka som otvoril okno a vyniesol som ju von. Ruky aj nohy som jej držal spolu, aby sa nemohla hýbať a aj pery som jej držal pri sebe, aby zo seba nevydala ani hláska. Bol to vlastne príjemný pocit, mať niekoho takto v moci. Sisi so sebou aj tak šklbala, keď som s ňou letel za plot pozemku. Kričala cez zatvorené pery a z očí jej tiekli slzy.

Len trp! Pomyslel som si. Zaslúžiš si niečo omnoho horšie ako toto. Pripravoval som sa  jej mentálny útok, ale nič sa nedialo. Len stále kričala. Tak som sa rozhodol, uvoľniť jej pery.

„To som nebola ja!“ vykríkla.

„No to určite!“

„Naozaj. Bol to taký chlap v obleku! Musíš mi veriť! Prosím...“ znova plakala. Ja som jej teraz už uvoľnil celé telo, ona však stále len sedela a neútočila na mňa.

„Aký chlap?“

„Ja neviem! Ale vedel o nás. A nepáčilo sa mu to. Vravel niečo o moci, čo sme ukradli... ja fakt neviem. Potom sa len zahnal rukou a my sme boli celé od krvi. Ledva som uzdravila seba, kým som to ešte dokázala. Potom už prišli vedúce a ten chlap zmizol... tak ako to vie ten Alex. Proste zmizol. Odviedli ich do nemocnice skôr, ako som stihla niečo urobiť. Ale ty tam nesmieš ísť. Musíš sa schovať. Lebo nájde aj teba!“

„A čo? Nech ma nájde! Aspoň ho zabijem.“

„Ty sebecký domýšľavý idiot! Čo je to s tebou?“

„Ticho! Ja nebudem...“

„Kedy si sa rozhodol zabíjať? A ty ani nepočúvaš, čo ti hovorím! Toto je nebezpečné. Už to nie je hra! On vie, čo sme zač a je ako my. Nepamätám si, ako nás dorezal, ale som si istá, že sa nás ani nedotkol. A potom nám to zobral.“

„Ale čo vám zobral?“

„Všetko. Schopnosti. Cítila som, ako zo mňa všetka sila uteká k nemu. Neostalo mi nič.“

„A Quinn? Mads?“

„To isté... myslím. Musel ich odzbrojiť ešte skôr ako mňa, myslím. Lebo by ho dávno počuli.“

„Takže ty už nevieš uzdravovať?“ spýtal som sa sklamane, ona len zavrtela hlavou. „V tom prípade si mi nanič.“ Nechal som ju sedieť na zemi pri strome a ja som sa vzniesol do vzduchu, chystal som sa odísť.

„Počkaj! Kam ideš?“ kričala na mňa.

„Zistiť, ako na tom sú ostatní.“

„Musíš sa schovať. On ťa nájde.“

„Keď ma nájde, budem ho čakať.“ A vyletel som k atramentovej oblohe.

 ...

 Chcel som aspoň dúfať, že sú Stew, Alex a Tobby v pohode, ale neveril som tomu. Podľa toho, čo vravela Sisi, nás naháňa nejaký veľmi nebezpečný chlapík so schopnosťami, rovnajúce sa tým naším dohromady. Neuveriteľne ma lákal rozhovor s ním. Môže byť odpoveďou pre všetky moje otázky. Ale ak nám kradne schopnosti... ak ma bude chcieť obrať o to najlepšie, čo sa mi kedy stalo, bude to ľutovať. Veľmi...

Krčil som sa pri Stewovom okne a nazeral som do jeho izby. Nikde nikoho nebolo. Možno ich už dostal. Rozhodol som sa ešte chvíľu počkať, či sa s tichučkým “Vfš“, neobjaví  v izbe, premrznutý a osnežený, po výlete z Álp. Tak veľmi som ten zvuk chcel počuť, až sa prianie stalo skutočnosťou. Opatrne som sa niesol vzduchom k rohu domu, odkiaľ ten zvuk zaznel a kvapky dažďa, ktoré padali už len kde-tu som odkláňal okolo seba. Čakal som, že ich uvidím na ulici, slabo osvetlenej lampami, ale nie. Stál tam len obrovský chlap v obleku, pričom jeho čiernu pokožku skoro ani nebolo v tme vidno. Bol to on. Takže je jasné, že Stew, Alex a Tobias sú ešte v poriadku. Prečo by sa sem vracal, ak ich už zabil?

Vytiahol som mobil a napísal:

„Zabíja nás chlap, čo o nás vie a práve stojí pred tvojím domom. Neukazujte sa tu!“

Dúfam že som vystihol všetko podstatné. Naši sa pri faktúre budú diviť, prečo som posielal SMS do zahraničia, ale kašlať na to.

Chlapík stál v strede cesty ako socha a ani sa nepohol, len hypnotizoval dom. Nevedel som, čo robiť. Bola to mimoriadne divná situácia. Každú chvíľu ma napadal iný šialený plán, ale verzia- omráči ho, nadopovať drogami aby sa nevedel brániť a vypočuť ho, bola síce maximálne nebezpečná ale neuveriteľne lákavá.  

Keď som v ďalších desiatich minútach na nič lepšie neprišiel, vyhliadol som si smetný kôš, ktorý som elegantne vzniesol do vzduchu udrel som ho s ním zozadu do hlavy. Dúfal som, že nie príliš silno, aby som ho nezabil. Tak- akurát.

Letel som s ním k domu Quinn. Všade bola tma. Asi sa rodičia už dozvedeli o nehode. Myslím že to zvedú na útok divého zvieraťa. Zobral som jej zo šuplíka všetky možné lieky, ktoré si nechávala na horšie časy. Pamätal som si, ako sme si párkrát dali do žily niečoho silného, názov si už nepamätám a smiali sme sa na tom, ako nám je všetko smiešne.

Ten černoch sa začal preberať, a tak som ho preventívne obúchal o betón. Dýchal, tak bolo všetko fajn. Letel som s ním k továrňam, kde sa nám stala tá nehoda. Tu sa začali všetky otázky, tak bude aj dobré, keď sa tu dozviem všetky odpovede.

Káblami som ho priviazal o stoličku a do žily som mu pustil tri injekcie toho zázraku. Jedna bola síce dosť aj na koňa, ale on je hádam aj väčšia stavba ako kôň. A hlavne... musí byť natoľko mimo, aby nebol schopný používať schopnosti, inak by som bol na mieste mŕtvy. Prefackal som ho k vedomiu.  On sa len neurčito pomrvil a vydal zo seba zvuk podobný medvediemu vrčaniu. Pomaly otvoril oči, najskôr chvíľu pozeral na zem. Na svoje krvavé nohy, na svoje potrhané sako a kožu zodretú od betónu. Potom neprítomný pohľad presunul na mňa. Situáciu asi vyhodnotil veľmi rýchlo, pretože o chvíľu neurčito zaartikuloval: „Ty basard!“

„Chcem sa ťa spýtať pár vecí. Ty mi pravdivo odpovieš, lebo inak ťa zabijem. Chápeš?“

On na mňa len zízal kalným pohľadom. Bol som zatiaľ živý, tak lieky asi fungujú dobre.

„No tak chápeš?!“ zvrieskol som. Nebol som si istý, či ma vôbec vnímal.

„Taký zasran ako ty mi bude vykať!“

„Pravidlá určujem ja! Ako sa voláš?“ zavrčal som. On sa oba zasmial. „Ako sa voláš!“ spýtal som sa znova a on sa smial ešte hlasnejšie. Zdvihol som zo zeme oceľovú trubku a udrel som ho s ňou po hrudi. Najskôr mu vybilo dych a potom znova vyprskol smiechom.

„Čo je také smiešne!“ zreval som. Niečo nešlo podľa môjho plánu a to na znervózňovalo.

„No predsa ty!“ pretlačil pomedzi smiech. „Ty! Ty sprosté decko, čo ma najskôr zdroguje, že si necítim vlastné telo a potom ma ide mlátiť. Si úbohý. A odo mňa sa nič nedozvieš. Tak čo keby si sa prestal trápiť a rozviazal ma? Lebo to za chvíľu spravím ja, ale to sa ti už páčiť nebude.“

„Rozviažem ťa až keď mi povieš, čo chcem počuť, alebo keď budeš mŕtvy. Tak ako sa voláš?“

Chlap si len povzdychol a pobavene povedal: „James.“

„Dobre. James? Prečo nás chceš zabiť?“

„Lebo ste omylom dostali moc, ktorá vám nepatrí a stávate sa nebezpečnými,“ odpovedal poslušne.

„A keď vieš, že sme ju dostali omylom, myslíš si, že je správne nás kôli tomu vraždiť?“

„Ty mi nemáš právo hovoriť, čo je správne! Chcel som vás nechať na pokoji. Chcel som vám dať šancu... vyzerali ste rozumne. Vaše stretávania, pravidlá-“

„Takže ste nás sledovali po celý ten čas?“

„No jasné!“ znova sa zasmial. „Myslel si si, že môžeš len tak dostať takú moc a nikto si to nevšimne? A páčili ste sa mi. Chcel som vám dať šancu. Bavilo ma sledovať vás. Hlavne teba... ó, áno... tvoje ideály a zodpovednosť. Ale... takú moc môže mať len Boh. Nikto iný. Ľudia sú hlúpi a sebeckí. Aj ten najkrajší ideál časom zájde a ostanú len sebecké potreby.“ 

„Možno sme sa zmenili. Ale to nie je dôvod na zabíjanie.“

„Prehovoril najväčší pokrytec! Chystáš sa ma zabiť!“

„Moja priateľka kôli vám skoro vykrvácala! Možno už ani nežije!“  zreval som na neho a srdce mi stiahli ťažké okovy. Chcel som sa čo najrýchlejšie zbaviť hrče v krku, nech z môjho hlasu nepoznať slabosť.     

„A dobre ti tak! Vo vesmíre musí existovať rovnováha. A vy ste ju narušili! Treba za to niesť následky.“

„Ale ona si to nezaslúžila.“

„Ani ona nebola nevinná. Nikto z vás. Pozri sa na svoj život. Objektívne. Začali ste veriť, že ste to najlepšie, čo kedy po zemi chodilo. A tak ste sa aj chovali! Vaše žarty prestávali byť vtipné a riskovali ste odhalenie. Správali ste sa nezodpovedne a chamtivo. Kedy si ty so získanou mocou urobil niečo užitočné?“

„No náhodou... nemôžete ma súdiť podľa jedného stretnutia. V tejto továrni alebo v škole.“ Snažil som sa obhájiť.

„Ale ja som vás mal na očiach stále, ty debil! Sledoval som vaše stopy presunov po celom svete. Bol som pri vašich hostinách, pri vašich márnotratných zábavkách. Bol som s tebou dokonca pri tvojej prvej krádeži! Bol si prvý čo si porušil svoje vlastné pravidlá! Nevadilo ti to! Bol som dokonca aj pri tom, ako ste tým roľníkom  v Thajsku zničili prívalovou vlnou úrodu. Nikto z tvojich kamarátov neprotestoval! Všetci ste sa smiali. Všade som tam bol, tak sa nesnaž obhajovať! A môžeš sa aj spýtať tvojho blonďavého kamaráta, prečo dom jeho otca zhorel na popol. O tom ti nevravel, čo?“ uchechtol sa.

Ja som bol ticho. Rozmýšľal som, či má pravdu, ale nie... je to blbosť. A nikde som sa zatiaľ nedostal.

„Povedz mi o tom, ako sme dostali tú moc.“

„To je zložité chlapče.“

„Máme čas.“

„Prevážal ju ten vlak.“

„Vlak! Ja som vedel že to bol vlak,“ nadšene som zvolal.

„Nooo... super, Sherlock. Len sa nezblázni. Došlo k nehode. Nebudem ti vysvetľovať, ako si dostal tú moc. Bežní ľudia by to aj tak nepochopili. Skrátka bola v tom vlaku a preskočila na vás. Ale prevoz bol veľmi utajovaný, tak sme nemohli nič robiť, len zmiznúť.“

Nastalo ticho. Mňa ešte napadalo...

„Akú moc máte vy?“

„Akú len chcem.“

„Tak to je veru smola, keď máte všetku moc sveta a zastaví vás pár injekcií.“

„Drahý chlapče... keby som odtiaľto chcel odísť, už dávno by som to spravil. Keby som chcel, už si mŕtvy aj ty, aj tvoji priatelia, ktorí práve čítajú SMS, ktorú si im poslal.“

„Ako môžete, ved...“ spýtal som sa zarazene a trochu vyľakane.

„Viem veľa vecí. Ale na rozdiel od vás som ich prijal s pokorou. Preto ma neovládli. Preto ja ovládam ich. Si taký arogantný a oklamaný svojím malým úspechom, že si si ani nevšimol, kedy som zvyšné injekcie aj tabletky vyniesol von oknom,“ zasmial sa. Ja som trhol hlavou k svojim nohám. Nebolo tam nič.

„A ani si si nevšimol, že som si už zacelil rany. A ani nevieš o tom, že povrazy sú už dávno uvoľnené,“ dokončil triumfálne, ale to som už ja zdvíhal kovovú tyč zo zeme a chystal som sa na posledný úder. Priamo do spánku...  

Postavil sa, pár metrov odo mňa, ale aj tak som cítil, ako sa jeho ruka sťahuje okolo môjho krku. Zalapal som po dychu a vedel som, že to bolo naposledy. Tyč, ktorá visela vo vzduchu s buchotom spadla na zem. Cítil som neuveriteľný tlak po celom tele. Ako v najhlbšom oceáne... Ako keď žmýkate v rukách prádlo a vyteká z neho voda... tak aj mňa niečo opúšťalo. Určitá moc, kôli ktorej by som bol ochotný obetovať všetko a všetkých. Moja moc.

„Nie... prosím!“ zasipel som z posledného. Prestával som cítiť svoje nohy, ruky. Len som umieral a levitoval pár centimetrov nad zemou. Bohužiaľ, nie mojou zásluhou. Keď ma opúšťali posledné známky vedomia, cítil som, ako som klesol na zem. Možno som ešte aj videl, ako sa po ňom zachvel vzduch a ja som osamel. Chcel som aspoň zachrániť ostatných, ale nevládal som ani žmurkať. Len som ležal, z očí mi tiekli slzy zlosti a po chvíli som stratil vedomie.

...

Keď som sa zobudil, všade bola absolútna tma. Už nesvietili ani svetlá z ulice. Nevedel som, koľko je hodín, a preto som sa načiahol po mobil, ktorý ležal pár metrov odo mňa. Nedočiahol som naň a bol som moc slabý, aby som si poň šiel. Telepaticky som si ho chcel posunúť, ale márne. Nič sa nedialo. Začal som panikáriť. Po chvíli som už od zlosti trepal päsťami o zem a rozotieral krvavo-slzné fľaky po podlahe. Bol som strašne zraniteľný, a to ma deptalo.

Až po dlhom čase som sa rozhodol postaviť a ísť domov. Potrebujem sa zavrieť v izbe, dať si sprchu, možno plakať ako malé decko a ľutovať sa. Áno... presne to potrebujem.

Na mobile ukazovalo skoro polnoc. Neviem, ako sa bez schopností dostanem do izby tak, aby si to nevšimli naši. Budem musieť zase pracne liezť po oknách, ale neviem, či mám na to síl.

Čakala ma asi pól hodinová cesta. Vliekol som sa z nohy na nohu, keď mi zazvonil mobil. Bol to Stew. Zdvihol som.

„Žiješ?“ ozval sa.

„Ledva. A vy?“

„Tak isto. Tá SMS nepomohla. Ani sme nemali šancu. Alexa si podal ako prvého. Tobby sa vzdal po tom, čo mu povedal, že s tou schopnosťou nikdy nezomrie. Takže bol asi rád, keď sa toho zbavil. Ale myslím si, že ten černoch blafoval. A mňa skoro zabil, keď som ho chcel upáliť.“

Ja som mu porozprával, čo sa stalo s Quinn a Mads. Hneď ráno chcel vynechať školu a ísť za nimi. Ja som ale nemal odvahu. Začal som rozmýšľať, či to nie je moja vina. Vravel, že ja som prvý porušil pravidlá. Že ja som to spustil. Nechcel som tomu veriť, ale bez schopností som sa prvý krát mohol na posledné týždne pozrieť objektívne. Prvý krát som nevidel surfovanie, ale vlny tsunami. Už som nevidel detské schovávačky vo viniciach. Videl som horenie úrody, lámanie a vypaľovanie. Ničenie živobytia cudzích ľudí len pre naše pobavenie. Boli sme sebecký bastardi. Ako to, že som to nevidel? Ako je možné, že to nikto nevidel?

Epilóg:

Po dlhom týždni a pol pustili Quinn a Mads z nemocnice. Ja som sa odhodlal ísť na návštevu po piatich dňoch. Bola síce rada, že ma vidí, ale moc sme toho nenahovorili. Výčitky, ktoré som cítil pri jej tele v obväzoch, bránili všetkej komunikácií. Nakoniec som povedal, že bude asi lepšie, ak sa už nebudeme stretávať, na čo ona len mlčala a prikývla.

Škola bola ako v hmle, všetko bolo nezaujímavé a nudné. Po príchode domov som len zhodil tašku z pliec a išiel som sa túlať po meste. Sám. Dlhé hodiny som len kráčal, nevediac kde. Raz sa mi stalo, že ma z myšlienok prebral až pohľad na železničné priecestie. Nepamätal som si, ako som sa tu dostal. Sadol som si na trávu k ohnutej značke, kde bola ešte zaschnutá Tobbyho krv a sedel som, až kým nezačalo zapadať slnko.

„On už druhý krát neprejde.“ Ozval sa hlas za mnou. Bola o Quinn.

„Kľudne by som sa mu hodil pod kolesá.“ Povedal som smutne a posunul som sa jej. Ona si sadla ku mne.

„To verím. Ale takto je to lepšie. On mal pravdu. Takú moc môže mať len Boh.“

„Ty tomu veríš?“ zapochyboval som.

„Ty si mi raz povedal, že svet je omnoho tajomnejšie miesto, ako si myslíme. Tak prečo nie?“ zasmiala sa. Potom stíchla a chytila ma za ruku. Ja som ju najskôr chcel odtiahnuť, ale nemohol som.

„Ako sa cítiš?“ pošepkala.

„Zraniteľný... okradnutý,“ vytlačil som zo seba. Snažil som sa zadržať slzy. Ona si to všimla, ale tiež mala červené oči.

„My dvaja nikdy neplačeme. Pamatáš?“ spýtal som sa jej, s úškrnom.

„Veď ja neplačem. Mne sa potia oči,“ zasmiala sa cez slzy. Objal som ju.

„Tie výlety mi budú chýbať,“ povedala.

„Ja viem. Aj mne...“

Po hodine sme sa ruka v ruke vrátili domov.                

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Supernatural disasters - kapitola 7.: