OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Supernatural disasters - kapitola 6.

21.02.2013 (11:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 369×

Vytočil som jej číslo. Po pár pípnutiach sa ozval hlas:

„Ahoj. No ako ste dopadli?“

Všetko som začal vysvetľovať.

„... takže teraz asi znáša len dievčenskú prítomnosť,“ dokončil som.

„To je jasné. A treba jej pomôcť. Chcem sa s ňou stretávať aj ja.“

„Nie, to nie je dobrý nápad,“ odhováral som ju.

„A prečo nie? Som dievča. A potrebuje okolo seba ľudí, ktorí ju pochopia.“

„Ale ona je nebezpečná. Môže ti ublížiť.“

„Mohla ublížiť aj Madison a ju si pustil, nie?“

„Ale ona vie, čo si môže dovoliť. Toto je iné.“

„A v čom?“ nedala sa. „Nebuď smiešny! To mi vážne chceš zakázať sa s ňou stretávať? Čo si o sebe myslíš?!“ dopovedala nahnevane.

„Ale na nej mi nezáleží tak, ako na tebe!“ nahnevane som odsekol skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo vravím. Nastalo ticho. Počul som jej tiché dýchanie. Nič nehovorila a ani ja som nič nevravel.

„Asi zavesím skôr, než sa táto chvíľa stane ešte trápnejšou,“ povedal som. Potom som si mobilom trieskal o čelo a opakoval som: Debil! Debil! Debil! Chcel som sa upokojiť, a tak som sa zdvihol vysoko nad posteľ, zároveň som otočil kľúčom vo dverách a zatiahol záclony na okne. Aj mobil som nechal voľne plávať vo vzduchu. Rozmýšľal som, či sa rovno obesím, alebo skúsim ísť zajtra do školy. Telefón sa lenivo povaľoval pri strope, keď sa jeho display rozsvietil menom Quinn. Od šoku mi skoro spadol na zem. Dopravil som ho k sebe a klesol som naspať na posteľ. Držal som vibrujúci mobil v ruke a rozmýšľal som, čo poviem. Telefón už zvonil naozaj dlho a bál som sa, že nakoniec zloží. Zdvihol som.

„No?“ ozval sa môj roztrasený hlas.

„Bála som sa, že nezdvihneš,“ s úľavou vydýchla Quinn.

„Aj ja som sa bál, že nezdvihnem,“ nervózne som sa zasmial a znelo to ako brechot psa. Tak som radšej prestal. Nastalo ticho.

„Možno to bude divné, ale... môžeš prísť ku mne?“

„Je deväť večer. Pochybujem, že ťa rodičia pustia von.“ Snažil som sa dať hlas do normálu.

„Oni ma pustiť nemusia. Videl si niekedy Petra Pana?“ zasmiala sa.

„Hej... asi.“

„Tak budem tvoja Wendy.“ Asi sa znova zamiala, ale nebol som si istý cez tlkot môjho srdca.

„Letím k tebe,“ povedal som s úsmevom a nemal som to srdce zavesiť. Nakoniec zložila ona. Ja som vyskočil na rovné nohy a začal som pobehovať po izbe. Odomkol som dvere a zakričal som: „Mamí, ocí, dobrú noc.“ Potom som sa rozbehol ku šatníku a hľadal som niečo čerstvo opraté. Márne. Potom som si uvedomil svoje bizarné chovanie a čo najrýchlejšie som vyletel k daždivej atramentovej oblohe.      

Letel som priamou čiarou k jej domu a zastal som, vznášajúc sa pri jej okne. Ona ho otvorila a nervózne sa na mňa usmiala. Ja som ju najopatrnejšie ako som vedel, zdvihol do vzduchu a užasnutú som ju premiestnil až ku mne.

„Úžasné!“ zašepkala. Pod ochranou tmavej daždivej noci sme leteli do koruny blízkeho stromu. Veľmi opatrne som ju posadil na konár a sadol som si k nej. Nevedel som, čo poviem a nastalo trápne ticho.

„Rozmýšľal som na nami a...“ začal som, ale v momente ma pobozkala a žiadne slová už neboli potrebné. Zrazu som vedel, že už nikdy nechcem bozkávať iné pery. To, čo bolo v nej... tá spontánnosť, iskra alebo vášeň... to, čo sa nedá pomenovať, ma k nej priťahovalo tak veľmi, až to bolelo. Vedel som, že už nikdy nechcem vdychovať inú podmanivú vôňu a hladiť iné vlasy ako tie jej. Cítil som, ako sa dotýkajúc mojich pier usmiala.

„Ty veru vieš nechať dievča čakať!“ pošepkala.

„Lepšie mesiac čakať, ako mesiac prehovárať,“ zasmial som sa.

...

Keď sme sa rozlúčili, boli asi tri hodiny ráno, vedel som, že aj tak nezaspím, ale ako som klesol do postele, bol som jasný. Snívalo sa mi o nej a ráno som sa zobúdzal s tým, že ju znova uvidím. Skrátka sa do môjho života zapísala až príliš jasne na to, aby to nechalo moju hlavu chladnú. Stepoval som na zastávke už o pätnásť minút skôr, keď som si spomenul na Stewa. Nechcel som, aby sa choval presne tak, ako som si myslel, že sa bude. Tie divné pohľady a vyrábanie trápnych situácií... bol v tom dobrý. Chcel som mu poslať SMS, ale v tom som ho uvidel ako kráča s Alexom ku mne.

„Dnes sa možno stane niečo veľmi zvláštne, tak sa, prosím ťa, nesprávaj ako... ty,“ privítal som ho.

„Čo by sa malo dnes stať?“

„Veď uvidíš.“

Vedel som, že lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť a aj tak už nebolo času na vysvetľovanie, lebo sa pomaly blížila Quinn. Priskackala k nám a namiesto pozdravu mi ruky obtočila okolo krku a pritiahla si ma k sebe. Alex zapískal. Neuveriteľne rýchlo sa odo mňa odlepila, aj keď možno nie som objektívny a usmiala sa na mňa. Všimol som si Stewieho vyjavený a mierne nahnevaný pohľad. Modlil som sa, aby nezahlásil niečo trápne, zahanbujúce, alebo proste hocičo. On len z peňaženky vytiahol päť dolárov, ktoré podal Alexovi. Ten sa zasmial.

„Nemohli ste vydržať ešte týždeň?“ nahnevane na nás vybehol.

„O čom to hovoríš?“

„Kôli vám som prehral.“

„Vy ste sa na nás stavili?“ spýtala sa Quinn prekvapene.

„Človek sa musí nejako baviť,“ povedal previnilo Alex.

„Ako ste to vedeli?“ nechápal som.

„Ale no tak... a ako by sme to mohli nevedieť?“ vravel Alex. „Boli ste nenápadní jak sánky na tráve.“

„A Mads to potvrdila,“ doplnil Stew.

„Tá hnusná zákerná...“ začal som.

„Nechaj to tak,“ schladila ma Quinn, „Ale ty, chlape, máš vážny problém s hazardom!“ A ukázala na Alexa. „Rob s tým niečo!“ Ale na koniec sa zasmiala.

...

Keby tu nebola celá tá vec okolo Sisi, život by bol úžasný. Cez obedové prestávky sme chodili po reštauráciách po celom svete a po škole sme navštevovali miesta podľa princípu: zapichni prst do mapy.

Konečne mi dali dole sadru a my sme blbli pri jednej malej talianskej dedinke pri pobreží. Bola približne polnoc, keď sme sa vo vinici hrali schovávačky ako malé deti. Vždy sme vyhrali buď ja, Mads alebo Quinn, nemusím hovoriť prečo. Ležali sme v tráve a pozerali na hviezdy, keď Stew povedal Alexovi: „Aj tak nechápem, ako je možné, že si sa ešte nezbalil a na všetko sa nevykašľal. Ja by som tak asi spravil.“

„A potom čo?“ spýtal sa Alex. „Bol by som sám. Na čo by mi to bolo?“

„Ľudia, mám vás rada,“ povedala odveci Mads ležiac na Stewových nohách. To, že k sebe majú bližšie ako je normálne ani nikto nekomentoval. Bolo to asi aj jedno. Quinn sa akurát hrala s mojimi vlasmi, keď povedala: „Tuším si toho vína dnes vypila už dosť,“ zasmiala sa.

„Tak akurát,“ zasmiala sa aj Madison. „Ale vážne. S nikým mi nie je tak dobre ako s vami. Tie baby v škole... keď teraz viem, aké sú, prídu mi odporné. Vy, chlapi, ste niekedy tiež prasatá, ale ste lepší než oni. Som rada, že vás poznám...“ zakončila do ticha.

„Dosť toho sentimentu!“ rázne povedala Quinn. „O dva dni mi dávajú dole obväzy a čakám, že vymyslíte niečo veľkolepé.“

„Už sme s Alexom vymysleli,“ povedal Tobby.

„Fákt? Čóó?“

„Nečakáš snáď, že ti to povieme,“ zasmial sa. „Avšak, bude vám všetkým treba pevnú obuv.“

Alex dopravil baby, Tobbyho aj Stewa domov a nás čakala ešte jedna nepríjemnosť. Keď sme chceli žiť ako králi, museli sme na to mať prostriedky. Banka. Po dlhom dohadovaní som nakoniec súhlasil a napokon sme presvedčili aj ostatných. S Madison som sa dosť škaredo pohádal a bolo mi dokonca ľúto, keď sa na jej stranu priklonil aj Stew. Quinn len mlčala s tým skúmavým pohľadom.

Raz večer, keď sme boli na našom strome mi len pošepkala: „Zmenil si sa.“ Nepovedala to ustarostene, ani nahnevane. Len niečo konštatovala a ja som to nechal tak. Čo nechápali, že sme to robili aj pre nich? S Alexom sme nakoniec vymenili nápad s bankou za kasína vo Vegas s ich súkromnými trezormi. Tam isto nie sú peniaze poctivých ľudí ale milionárov, ktorí už nevedia, kde by vyhadzovali bohatstvo.

Bolo to omnoho ľahšie ako sme si predstavovali. Zobral som so sebou asi pätnásť kíl múky a staré tričká. Akonáhle sme sa premiestnili do trezoru, rozozvučal sa poplach, ale ja som bleskovo zakryl tričkami kamery a z múky som okolo nás spravil bielu nepreniknuteľnú clonu. Z regálov sme do batohu hádzali len bankovky a zlaté tehličky ostali na mieste. Tie pre nás hodnotu nemali. Akurát pri dunivom otváraní trezoru sme sa teleportovali priamo do davu na Time Square v New Yorku.

„Ideme sa najesť do mekáča?“ spýtal sa.

„Ale platíš,“ zasmial som sa. A tak sme prvý krát použili čisto novú sto dolárovku. Jedlo sme si dali zabaliť a najedli sme sa na vrchu Empire State Building. Terapiou šokom som sa zbavoval mojej klaustrofóbie, ktorú som ani nevedel, že mám. Hold, sedenie na dvadsiatej druhej najvyššej budove sveta by zlomilo nejedného horolezca. Bola atramentová noc, pod nami celý New York a milión v batohu. Ani sa mi nechcelo odísť.        

...

O dva dni neskôr k nám Quinn dobehla na zastávku na poslednú chvíľu, len preto, že konečne mohla. Celý deň mala dobrú náladu a ani ja som sa nemohol cítiť lepšie. Väčšina skupiny našu krádež ešte stále neschvaľovala, ale nerozprávali sme sa o tom. Načo sa hádať, keď si môžeme užívať. Pred obedom sme sa zhromaždili v knižnici, za tým najposednejším regálom a v okamihu sme stáli v Amsterdame, pred nejakou reštauráciou.

„Na internete písali, že tu dobre varia,“ povedal Alex.

„Tak to poďme otestovať!“ zvolal naradovaný Tobby.

Keď sme chceli vstúpiť, čašník hovoril niečo o nevhodnom oblečení a rezervácií. Ale zázračných sto dolárov diskrétne vsunutých do ruky zrazu naše oblečenie zmenilo na vhodné. Aj miesto bez rezervácie sa našlo. Keď som si pomyslel, že ma za pät minút čaká nudná matika za Atlantikom, bolo mi do smiechu.

...

Po škole sme sa všetci stretli v parku a tešili sa na prekvapenie, čo pre nás prichystali Tobby a Alex.

„Všetci povedali rodičom, že spia u kamarátov?“ pýtali sa. My sme prikývli.

„Všetci majú pevnú obuv a vetrovky?“ Tiež sme prikývli.

„Tak teda poďme.“ Všetci sme vydýchli a zatvorili oči. Pripravovali sme sa na zmenšenie na malinké nič. Keď sa mi znova vystrela chrbtica a stavce zapadli jeden do druhého, otvoril som oči a žmúril som do vychádzajúceho slnka. Stál som na tráve a videl som šesť obrovských nádherných Harleyov opretých o starý múr. Múr sa tiahol donekonečna na obe strany. Túto informáciu som si prepojil s približnou polohou podľa vychádzajúceho slnka a... Bol to Veľký čínsky múr.

„Viete na tom všetci jazdiť?“ spýtal sa Toby.

Ja a Stew sme prikývli. Takúto krásu som síce v živote nevidel, ale starú motorku má Stew v garáži a kedysi aj fungovala. Ako jedenásťročný sme už jazdili, kam sa len dalo. Ďalej prekvapivo prikývla aj Quinn.

„Zlato?“ spýtal som sa prekvapene.

„Mali sme... ale raz sa brat vybúral a naši na ňu potom hodili embargo. Ale princíp poznám.“

„Ja na to určite nesadnem.“ Rozhodne povedala Mads. „Mám rada život.“

„Okej, tak počkaj, kým sa povozíme na najdrahších motorkách sveta po veľkom čínskom múre, a potom sa po teba zastavíme,“ uzavrel Tobby.

„Ale môže vás niekto vidieť. Je to priveľké riziko,“ nedala sa.

„Táto vec sa tiahne cez celú Čínu. A v okolí fakt nikto nie je. Nasadni, nech ti vysvetlím, ako sa riadi,“ uzavrel Alex. „Bane? Tie motorky musíš ale vyniesť hore. Sem som ich presúval po jednej a dlho to trvá.“

A tak som spravil. Potom som vysadol na najkrajší stroj, aký som kedy videl, so strieborným telom a čiernym lakovaním a vyštartovali sme na preteky. S predbiehaním spoluhráčov som sa neobťažoval, radšej som ich oblietaval z hora. Stew mi však neostal nič dlžný a rozhodol sa zvíťaziť aspoň štýlom. Okolo seba aj pred sebou rozlieval po ceste plamene a na červenej motorke nahlas vyvreskoval pieseň z Ghost ridera.

„Môžem si ju nechať, či ich musíš vrátiť?“ spýtala sa nakoniec Mads. Bolo jasné, že nakoniec predsa len našla záľubu v motorkách, keď sme ju od nej museli doslova odlepiť.

...

Ale ani na Sisi sme nezabúdali. Teda... Mads a Quinn za ňou stále niekoľkokrát do týždňa chodili. Ona sa však naďalej odmietala stretnúť s nami, alebo s nami ísť na nejaký výlet. Quinn mi často hovorila o skokoch v jej správaní. O nej nevypočítateľnosti a výbušnosti. Dokonca v sebe objavila ďalšie schopnosti. Niekedy, vo chvíľach naozaj silného hnevu dokázala od seba ľudí odstrkovať. Doslova. Vytvárala okolo seba nejakú silu, ktorá nútila ľudí cúvať. Ja som tomu najskôr neveril, ale potom som si spomenul, ako ma trhlo k bráne, keď zavelila, aby sme odišli. Avšak na druhej strane, objavili u nej aj niečo úžasné. To, ako dokáže manipulovať s ľudským telom a dokonca aj zabíjať, malo aj druhú stranu mince. Uzdravovanie. Prišla na to, keď jedna kuchárka z domova mala nádchu a ona ju myšlienkou vyliečila. Tak Mads navrhla terapiu dobrom, alebo niečo také. Chodili spolu do nemocníc a liečili chorých. Malo jej to priniesť uspokojenie, keď bude myslieť na všetkých tých, ktorým pomohla. Tak aspoň hovorila Quinn. Ja som len dúfal, že má pravdu.

Alex, Tobby a Stew sa šli lyžovať do Álp. Mads a Quinn najskôr išli pozrieť Sisi, a keď sa vrátia pôjdem sa s Quinn niekde zašiť. Zaletíme do blízkych hôr, alebo tak nejako. Možno ostaneme na našom strome. Kto vie... Ja som sa teraz skrýval v jeho korune a pozeral som, kedy uvidím Quinn vracať sa domov. Už meškala pól hodinu a ja som si začal robiť starosti. Minúty sa vliekli... ale keď meškala hodinu, slnko dávno zapadlo a po nej ani stopa, musel som niečo robiť. Letel som k detskému domovu. Z príjazdovej cesty akurát odchádzali dve blikajúce sanitky. Srdce som mal kdesi v krku. Dúfal som, že v jednej z nich nie je Quinn. Z výšky som sledoval ich rýchlu cestu do najbližšej nemocnice. Vykladali z nich na nosidlách dve zakrvavené telá s blonďavými vlasmi.

Je to zlé! Veľmi zlé! Och, môj Bože! Pristál som v tieni medzi autami na parkovisku a utekal som dnu. Nasledoval som hluk, krik a kvapky krvi na zemi. V dlhej širokej chodbe s posteľami behali doktori a hadičkami a vreckami s krvou. Všetci pacienti mali otočené hlavy na jedno miesto obkolesené bielymi plášťami. Počul som Madisonin krik. Predral som sa cez doktorov až k posteliam a uvidel som snehovo bielu Quinn ako leží v kaluži krvi. Po celom tele mala dlhé rany, ako od pazúrov alebo noža. Bola v bezvedomí. Zato Mads s rovnakými ranami sa zvíjala na posteli a striekala na všetkých navôkol krv. To som si stihol všimnúť asi v dvoch sekundách, kým ma za tričko nezdrapil nejaký doktor a so slovami Nezavadzaj tu! ma vyhodil z kruhu. Ďalej som len videl ako sa skupina presúva chodbou až za sebou zatvorili dvojkrídlové dvere. Už nebolo počuť ani krik Madison, ale to asi preto, že odpadla aj ona.

Stál som na chodbe, ktorá pomaly začala utíchať. Návštevníci si znova posadali k posteliam chorým a síce potichu, ale o to vášnivejšie sa rozprávali o tom, čo sa práve stalo. Ukazovali na krv na podlahe, na dvere a živo gestikulovali. Ja som len stál, nohy sa mi striasli a snažil som sa dostať z hlavy polomŕtvu a zakrvavenú Quinn. Snažil som sa spomenúť na jej usmiate pery a žiarivé oči, ale všetko, na čo som sa zmohol, bola tá morbídna bledá maska, čo kedysi bola jej tvár. Do očí sa mi chceli tisnúť slzy, ale tým som zabránil. Nie! Dnes nikto plakať nebude. Musím sa pomstiť.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Supernatural disasters - kapitola 6.: