OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Supernatural disasters - kapitola 5.

16.02.2013 (12:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 538×

Ráno som prišiel na zástavku, kde sa už rozprávali Quinn a Tobby. Dohodli sme sa, že pred ostatnými sa baviť nebudeme, ale tu nás ale nikto nevidí. Postupne prišiel aj Stew a Alex v tradičnom čiernom rozopnutom saku a rifliach. Mads už asi fičí do školy na aute. Ešte pár ľudí chýbalo. Potom nám všetkým došlo, že oni už neprídu. Stíchli sme.

„Poznali ste ich?“ spýtal sa Tobby. Všetci sme pokrútili hlavou.

„Jedno dievča sa volalo, tuším, Veron. Viete... tá hnedovláska, čo stále čítala knihy,“ povedal Alex a nasledovalo ďalšie ticho.

Och! Drž hubu! Nevidíš ako sa Stew tvári? pomyslel som si. Nechcem o nich počuť. Nechcem o nich nič vedieť. V mojej hlave ostanú navždy takí nereálni a nehmotní, ako sa len dá. Už len kôli Stewiemu. Ten akurát pozeral dodola a okopával obrubník.

Keď prišiel autobus, na mieste vodiča sedel nový chlapík- nervózny, ale triezvy. Bude pre mňa ťažké znova nadobudnúť dôveru voči triezvym šoférom. Stále si myslím, že náš minulý vodič bol trieda a nehoda nebola jeho chyba. Spomenul som si, ako raz Stew vravel: „Ak sa s tým debilom raz vybúrame, bude mať toľko alkoholu v krvi, že mu ani nezistia krvnú skupinu.“ Vtedy mi to prišlo vtipné.

Už pri nástupe ľudí na druhej zastávke, aj počas celého vyučovania, sme boli akoby pod žiarou reflektorov. Všetci okolo nás, si niečo ustarostene šuškali, ukazovali na nás a pokyvovali hlavou. Kráčal som chodbami, popri štyroch skrinkách s čiernymi stuhami a kvetmi. Na každú hodinu ma sledoval zástup “Veľkých bratov-“ tie nekonečné páry očí ktoré uhýbali pohľadom, keď som sa na ne pozrel. Len učitelia ma zo slušnosti ignorovali- aspoň jedna dobrá správa.

Až na obede k nám jej neprirodzene blonďavá hlava doskackala na jednej nohe. (Čo vlastne nikdy pred tým neurobila.) Toľko o kontaktoch po nehode... ále... kašlať sa na to. V ruke držala len jablko a v druhej batoh. Udychčaná si sadla oproti mne a Stewovi. 

„Chalani? Ja neviem, čo sa to deje, ale je to hrozné,“ predniesla, položila jablko na stôl a začala sa hrabať v taške. „Keby tu so mnou mal niekto súcit, tak nejaká pätnástka otehotnie už včera. A nikto si na nás ani nespomenie. Lenže nie... Tie hyeny sú všade. A chcú vedieť každý nechutný detail z tej nehody. Je to choré,“ rozčuľovala sa a stále sa hrabala v batohu. „Kde to je...“ zašomrala.

„Nie je to len tým, že počuješ všetko? Akože fakt všetko?“

„Aj.“ Konečne vytiahla malú škatuľku od liekov s jej menom a pár si ich hodila do úst. Pochybujem že u nej platili nejaké predpísané dávky. Poobzerala sa po stole a schmatla moju vodu. Spýtavo sa na mňa pozrela, ja som prikývol a ona zapila lieky.

„Už si sa dnes dozvedela nejaké nechutné tajomstvo?“ vyzvedal Stew potichu.

„Pár... Ten telocvikár... ako a volá? Breyner? Bariner? Spáva so sekretárkou. Teda, vlastne s oboma. A o dve hodiny sme mali mať prednášku od toho chlapíka zo sociálky. Niečo o dospievaní, zodpovednosti a tie podobné žvásty... no zrušili vám ju, lebo sa mu niečo stalo. Ráno ho odvážala sanitka z roboty. Počula som, ako sa o tom rozprávali v kabinete. Škoda... odpadla by matika,“ dopovedala zamyslene Quinn a zahryzla do jablka. V tom momente sa ukázalo, ako rovnako so Stewom dokážeme rozmýšľať. Akurát som sa k nemu otáčal keď on ma už búchal do ramena.

„Myslíš, že-“ začal.

„Toľko náhod pokope?“ pochyboval som. Zrazu som sa začal cítiť previnilo. Uvedomil som si, že som na Sisi zabudol. Na poslednú žijúcu obeť nehody, možno tú najnebezpečnejšiu! Začal som sa hanbiť. To som naozaj taký zaslepený do seba, že som zabudol na možného vraha? Ak ten chlapík zomrie, je to moja vina. Ona je sirota s nevídanými možnosťami ktorú prehadzujú z úradu na úrad a ja som to nechal plávať kôli západu slnka v Grand Canyone.

„Po škole tam zájdeme. Musíme,“ povedal som rozhodne. Stew ustarostene prikývol.

„Čo? O čom sa bavíte?“

Začal som šeptom: „Tá posledná z nás. Sisi. Vieš...“

„Tá, čo možno zabila otca?“ spýtala sa. My sme prikývli.

„Nikoho iného nemala a šla na sociálku. A teraz tam nejakého chlapíka odvezú v sanitke.“

„Môže to byť len náhoda. Blbá náhoda, uznávam, ale vieš... karma je sviňa,“ pochybovala Quinn.

„Musíme sa dohodnúť s Mads,“ povedal Stew. Mal pravdu. Ak personál nebude ochotný zdieľať informácie s ľuďmi, čo niesú ani rodina, jej schopnosti by sa nám zišli.

Všetci sme sa ako na povel obrátili k stolu, kde sedela. Mala na sebe uniformu roztlieskavačiek a bola obklopená dievčatami v podobne divných mundúroch. Niečo živo rozprávala a dievčatá okolo nej krútili vystrašene hlavami, ochkali, híkali a na striedačku ju pohladili raz po chrbte, raz po ruke. Aspoň niekto si pozornosť užíva. Zízali sme na ňu tak dlho až sa na nás raz pozrela aj ona . Stew si poklepal po spánku a ona sa narýchlo niečo spýtala jednej z tých pochlebovačiek. Sledovala ju, ako odpovedá ale duchom bola s nami. Teda so Stewom, ktorý jej dúfam práve vysvetľuje situáciu. Potom sa zasmiala, asi dosť nevhodne, lebo jej kamarátky na ňu hodili nechápavý pohľad. Videl som, ako sa smeje aj Stew. Potom na chvíľu zvážnel a nakoniec som videl ako Mads nepatrne prikývla.

Vstali a odišli, jak jedna.

„Mali by sme ísť aj my. Čo ti bolo také smiešne?“ spýtal som sa.

„Nič dôležité,“ odpovedal Stew. Postavili sme sa. Quinn sa nemotorne vyhrabala zo stoličky. Odišli sme na spoločnú španielčinu. Bola to len čistá nuda a strata času. Raz som sa pozrel na Quinn a uvidel ju, ako sa na mňa pozerá. Obaja sme rýchlo otočili pohľady. Po chvíli som sa na ňu znova pozrel, potom ona na mňa. Odvrátil sme so smiechom obaja hlavy. Toto sa opakovalo ešte často. Potom vytiahla mobil. Prišla mi SMS.

„Prestaň ma sledovať, ako ťa sledujem, či ma sleduješ. :D “

„Okej,“ pošepkal som a naposledy sme sa na seba usmiali. Potom som sa zahľadel na lavicu. „Asi s nami nebudeš chcieť ísť po škole na tú sociálku, že?“ Zdvihol som zrak a sledoval som, ako niečo píše do mobilu. Len by som vám zavadzala. Večer mi zavoláš, ako ste dopadli. Prečítal som si na mobile a snažil som sa dostať srdcový rytmus do normálu. Ja jej zavolám. Večer. Okej. Nikto iný jej nezavolá, iba ja. Ukľudni sa, hovoril som si. Nič to neznamená.

Ale pravdou je, že táto nevinná SMS dokázala, že som sa cestou zo španielčiny skoro vznášal- už druhý raz za dva dni. Ale dnes to nemalo nič spoločné s mágiou. Alebo áno? Kde začínajú a končia ľudské očarovania a kde nastupuje nadprirodzeno? Keď som chodil s Claire, nebolo v tom nič zvláštne a nadprirodzené. Toto je iné.

...

Pozemky školy sa rýchlo vyprázdnili a my sme sledovali, ako sa Mads rozlúčila s kamarátkami a naštartovala. My sme ju počkali sediac na betóne, kým obíde blok a vráti sa po nás. Otvorili sme si dvere a sadli sme si.

„Je mi také trápne, že sa k sebe správame ako cudzí. A posledné dni boli fakt super. A... v škole si jeden druhého nevšímame, lebo... lebo sa to tak proste robí,“ dokončila nahnevane. Potom bolo chvíľu ticho. Začala sa hrabať vo vrecku nohavíc a ja som stŕpol, keď nevenovala plnú pozornosť šoférovaniu. Vytiahla mobil a podala ho Stewovi.

„Čítaj. Posledná SMS-ka. To mi poslal Alex pred obedom.“

Stew zdvihol obočie a potom display ukázal aj mne. Bolo tam len jedno slovo. “Havaj?“

„Naučíme sa surfovať?“ zaškerila sa na nás.

...

Pri okienku nás jedna mimoriadne neochotná pani poslala na tretie poschodie, kde sme sedeli pól hodiny v tmavej chodbe s blikajúcou neónkou. Mads stratila trpezlivosť a zaklopala na najbližšie dvere. Tam ju poslali na druhé poschodie, odtiaľ znova na tretie do dverí úplne na konci. Tam už Mads vbehla udychčaná a poriadne naštvaná. Značne obézna pani na malých nožičkách nechcela robiť problémy a vypísala nám návštevný papierik na naše mená do detského domova Rainbow lake. O chvíľu sme ho ukazovali na vrátnici v spomínanom ústave a očakávali príchod Sisi. Sedeli sme v záhrade na lavičkách a pozorovali západ slnka.

„Mali sme poslať Tobbyho. Toho ťažko zabije,“ nervózne podotkol Stew, ale to už z dverí vychádzala Sisi v teplákoch a chlapčenskej košeli. Ruky mala prekrížené pred sebou a nedôverčivo sa na nás pozrela obrovskými očami.

„Čo chcete?“ spýtala sa.

Pohľadom sme sa povzbudzovali aby začal niekto druhý ale všetci sme boli ticho. Nakoniec začal Stew: „Ahoj.“

„Čo chcete?“ spýtala sa znova.

„Chceme sa porozprávať.“

„Veď ste traja. Rozprávajte sa.“

„S tebou,“ netrpezlivo povedal Stew.

„Porozprávaj nám, ako zomrel tvoj otec,“ vybalila na ňu Madison.

Sisi so sebou trhla a zúžila oči na normálnu ľudskú veľkosť.

„Vypadnite!“ zavelila a ja som sa už chcel pohnúť smerom k bráne.

„Chalani. Ona to nemá,“ zašepkala Mads.

„Čo? Tak to asi ťažko,“ pochyboval som.

„Len sa pohádala s otcom a on zomrel.“

„Tak to spravila nejako neverbálne. Proste... A potom ten chlap? S ním sa tiež len pohádala?“ neveril som.

„Ako to viete? Tá hádka... nikomu som to nevravela.“

„Bolo vás počuť cez všetky ulice,“ odbil ju Stew. „Čo vieš o tom chlapovi zo sociálky? Vrav! Ten chlap. Myslíš na neho?“ Skoro po nej kričal.

„Stewie? Mlč.“ Chcela ho upokojiť Mads, ale svoju plnú pozornosť upierala do diaľky cez Sisinu hlavu. Stew ju nepočúval. Stále kričal: „Tvoj otec! Ako vyzeral? Vybav si jeho tvár. A ten chlap? Myslíš na neho?“

„Stew?“ Nepočúval nás. „Stew!“ zakričala teraz aj Madison. „Drž hubu!“

„Aké drž hubu? Počúvajte! Tá baba zabíja chlapov,“ rozčuľoval sa Stew.

„Máš pravdu...“ súhlasila Mads, „...chlapov. V tom prípade drž hubu dvojnásobne.“

„Tak už vieš o čo ide?“ spýtal som sa.

„Ehm... hee... bude lepšie, keď počkáte pri aute.“

„Nenechám ťa tu s ňou samú,“ nesúhlasil Stew.

„Ona mne neublíži, však? Nezaslúžim si to.“ Sisi prikývla.

„No lebo tí chlapi si asi smrť zaslúžili!“ pohoršoval sa Stew.

„No tak aby si vedel, áno! No teda... chcem povedať, ehm... Prosím vás... Nechajte ma tu s ňou na samú. Toto je medzi nami. Choďte preč!“ Mads týmto posledným slovám dala osobitý hrôzostrašný podtón, až ma striaslo na chrbte. Zdvihli sme sa a odišli.

 ...

Slnko zapadlo a nad nami sa začali zaťahovať oblaky. Sedeli sme na zemi, na chladnúcom betóne pri aute. Z vytrhanej trávy som vo vzduchu skladal slová a Stew ich zapaľoval. Až po pätnástich minútach, pri slovách „Stew je buzerant“, nás pri smiechu vyrušila SMS. “Znásilňoval ju.“

„Ach môj bože!“ zašepkal som. Potom som mobil ukázal aj Stewovi. Vysvetľovalo to skoro všetko a bolo mi jej ľúto. Začal som sa cítiť blbo, že všetky udalosti od búračky musela zvládnuť sama. Mal som chuť k nej ísť, objať ju a ospravedlniť sa. Mlčali sme ešte ďalšiu pol hodinu. Začalo pršať a my sme si išli sadnúť na lavičku pod strom. Keď sa dážď zmenil na poriadne chladný lejak aký som naposledy videl presne pred týždňom, Stew zhmotnil dve malé ohnivé gule a jednu mi posunul. Prikryl som ju dlaňami aby ju nikto, na aj tak prázdnom parkovisku, neuvidel. myslím že teraz je čas...

„Chcem, aby si vedel.... že... že ťa nikto neobviňuje, jasné?“ začal som do ticha. Stew pochopil a sklopil hlavu. „... Že to nebola tvoja vina. Mohol to dostať ktokoľvek. A je mi nahovno, keď ťa vidím, ako sa nad tým trápiš. Proste sa stalo...“

„Ty nič nechápeš-“

„Jasné, že to nechápem. Ale chcem ti pomôcť-“

„Jediný, kto mi môže pomôcť, som ja. A kým si neodpustím ja, všetko čo povieš je zbytočné. Jediné čo pre mňa môžeš urobiť je, že sa zajtra poriadne zhulíme.“

„Vieš, že som už prestal.“

„Mesačná pauza z teba abstinenta nerobí. A okrem toho som v núdzi a ty chceš pomáhať. Tak začínaš zajtra.“

„S čím začínaš?“ opýtal sa hlas spoza našich chrbtov. Obaja sme sa otočili. Bola to Mads.

„Ale s ničím,“ povedal Stew.

Všimol som si, že mala celú opuchnutú tvár a červené oči - plakala.

„Poďte do auta. Poviem vám...“

Všetci sme prebehli k autu. Oni dvaja mokrý, ja suchý, vďaka tréningu. Nedotkla sa ma ani jediná kvapka. Sadli sme si.

„Je to horšie, ako sme si mysleli,“ začala. „Ona... nechápem to. Tá jej schopnosť... nie je normálna.“

„A už si počula o normálnych schopnostiach?“ zarazene som sa zasmial.

„Bane... toto je iné. Nemá to pravidlá. Ona nejako... myšlienkami, aj keď nechce-“

„Zabíja,“ skočil jej do reči Stew.

„Ale neúmyselne. Pomyslí, že sa niekomu zlomí noha a ona sa zlomí. Stačí, keď na človeka pomyslí v zlom, niečo sa stane. Je ako chodiaca karma. Ale podstatné je, že to nevie ovládať a bojí sa samej seba.“

„No, ten bastard zo sociálky si vedel vybrať, koho znásilniť,“ povedal som sucho.

„On? Nie. On ju chcel predať na prostitúciu. Bol to sviniar, ktorý si privyrábal predávaním dievčat, ktoré by nikomu nechýbali. Stratila by sa v papieroch.“

Stew si položil hlavu do rúk a ja som potichu zanadával. Chúďa dievča. V krku sa mi vytvárala hrča, ťažko sa mi pregĺgalo, ale aj tak som sa musel spýtať.

„Takže ju znásilňoval otec?“

Madison len prikývla a oči sa jej znova zapĺňali slzami. Stew ju chytil za plecia a snažil sa ju upokojiť.

„Kým o nikom neviete... Kým sa vás to netýka... tak je to v pohode. Nech sa to deje kdekoľvek, však?“ rozprávala cez slzy. „Ale ako náhle, keď o niekom viete. Sama by som tých ľudí zabila!“ nakoniec povedala rozhodne.

„No tak to hádam nie. Boli to sviniari. Ale smrť?“ nesúhlasil som.

„A prečo nie? Zaslúžia si to. Akurát že teraz s tým ona musí žiť. Keby ste ju počúvali... hodinu som sa tam s ňou rozprávala, až kým sa neskončili návštevy. Od siedmych rokov ju znásilňoval vlastný otec. Nič iné nepoznala. Zdalo sa jej to normálne. Cítim sa hrozne, kôli tomu, čo som si o nej myslela.“

„To my všetci. Ale zmeníme to. Nenecháme ju v tom samú,“ ubezpečil ju Stew. „A teraz poďme domov. Už sa o nás budú rodičia báť. Došoférujem to domov. Vymeň sa,“ povedal Stew, keď videl jej červené uplakané oči.

Obehol auto a Mads sa posunula na miesto spolujazdca. Cesta bola pomalá a strašidelná. Vedel som, že všetci myslíme na to, čo sa za takéhoto dažďa stalo naposledy. A to som ani nemusel čítať myšlienky. Keď sme zastali pri Stewovom dome, vystúpil a Mads si zase sadla na miesto vodiča. Rozmýšľam, ako budem telefonovať Quinn o tom, čo sa dnes stalo. Bude sa to ťažko vysvetľovať.

„A už by si ju mohol konečne pozvať von. Kto to má stále počúvať!“ povedala Mads pred mojím domom. V tme ale nebolo vidieť ako som sčervenel od hanby a čiastočne od zlosti.

„A toľko o blokovaní,“ povedal som pokojne s miernym úškrnom. Už som otvoril dvere, no potom som ich znova zavrel. „Nemôžeš mi povedať, či aj ona-“

„Určite nie!“ zarazila ma rozhodne.

„Ale ako mám vedieť, že-“

„Toto ľudia ako ja nerobia-“ znova rozhodne predniesla.

„No tak sa potom do mňa láskavo nestaraj,“ odsekol som a vykročil do lejaku.

„Myslíš, že by som ťa povzbudzovala, keby tvoje meno nečarbala všade po dievčenských záchodoch?“ Počul som jej smiech cez otvorené dvere. Nahol som sa naspať do auta, usmial som sa a poslal jej vzdušný bozk.

„Si poklad. Jazdi opatrne.“ A zabuchol som sa sebou dvere. Počul som jej smiech a vykročil som do dažďa. Kvapky vody mi zrazu nevadili. O pól deviatej som vysvetľoval ustráchaným rodičom že som sa zdržal u Stewa a potom som raketovým tempom vybehol do detskej a schytil mobil.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Supernatural disasters - kapitola 5.: